Svätý Ján z Boha

Ján z Boha sa narodil 8. marca 1495 ako João Cidade Duarte  v malom mestečku Montemor-o-Novo v Portugalsku, asi 100 km juhovýchodne od Lisabonu. Jeho otec bol chudobný remeselník, spolu s matkou ho však viedli k zbožnosti. 

Keď mal osem rokov, prenocoval u nich akýsi španielsky pútnik, ktorý rozprával o svojich cestách a opisoval krásy Madridu tak pútavo, že malého chlapca úplne očaril. Až tak, že utiekol za ním z domova, ale pútnik sa prejavil ako tvrdý muž a Jána opustil. 

Ujal sa ho vtedy správca kniežacieho domu, kde ho zamestnal ako pastiera oviec a kôz, ale postaral sa aj o jeho vzdelanie a ostatné potreby.

Jeho matka bola zo straty syna nešťastná, užialená. Ochorela a veľmi skoro zomrela. Jeho otec odišiel po manželkinej smrti do františkánskeho kláštora v Lisabone, kde pomerne skoro tiež zomrel.

Správca Jána naďalej zamestnával ako pastiera dobytka i robotníka na poli, až mu po istom čase ponúkol svoju dcéru za ženu, ale Ján to odmietol a miesto ženby vstúpil radšej do armády. Šťastie mu však neprialo a tak sa vrátil do kniežacieho domu v Oropese, kde zostal do svojich 37 rokov. V tých rokoch odmietal náboženstvo a znovu sa dal naverbovať do armády cisára Karola I.

Po rozpustení oddielu, v ktorom bojoval proti Turkom v Uhorsku, sa vrátil na Pyrenejský polostrov a vtedy sa dozvedel o otcovi. Správa o ňom ho primäla začať vážne uvažovať o náboženstve, napriek tomu najprv začal pracovať ako pomocný robotník pri budovaní pevnosti Ceuty a keď si našetril čiastku peňazí, začal obchodovať s knihami ako potulný predavač.

Dobrodružný život, aký viedol ho už unavoval a dosť vyčerpával. Svet poznal z mnoho jeho stránok a asi aj preto sa v 40-tich rokov vydáva na ďalšiu púť, tentoraz vyhľadávajúcu viac duchovnosti. V roku 1538 sa presídlil do Granady, dúfajúc, že v tomto ľudnatom a rozvíjajúcom sa meste nájde ako kníhkupec lepšie možnosti zárobku.

Všetky jeho doterajšie i budúce plány zmenila jedna kázeň Jána z Avily. Ján prešiel počas nej hlbokou vnútornou premenou. Jeho prvá reakcia na charizmatické slová kazateľa bola verejná, neobyčajne veľká ľútosť nad svojimi hriechmi. 

„Milosrdenstvo! Zľutovanie!“ kričal, vidiac svoje hriechy ako strašné zlo a silne túžil po Božom milosrdenstve. Ján bol pre tento záchvat kajúcnosti zavretý ako pomätený medzi psychicky narušenými ľuďmi. Aj kvôli tomu spoznal veľmi tvrdé podmienky tzv. nemocničného zariadenia. Z tejto duchovnej krízy ho úspešne vyviedol Ján z Avily, ktorý ho v zariadení navštívil a usmernil jeho túžbu po pokání radou, aby svoje telesné i duševné sily vložil do služieb tým, ktorí jeho pomoc potrebujú. Poslúchol ho a rozhodol sa pomáhať chorým chudobným. Teraz už pre neho bol svetlom iba Boh a ako dotknutý Bohom a podivuhodne premenený človek, vykonal posvätnú púť do mariánskej svätyne v Guadalupe.

Aj keď bol bezdomovcom, odvaha mu nechýbala a v roku 1539 začal odvážne budovať útulok pre bezdomovcov a chudákov a sám prevzal starostlivosť o ich potreby. Podporovaný dobrodincami si skoro mohol prenajať dom a vybudovať v ňom azyl – malú nemocnicu, ktorá sa od tých, čo poznal, odlišovala tým, že zaviedol princíp delenia chorých podľa charakteru a potrieb ich choroby. Každému nemocnému poskytoval vlastné lôžko, čím akceptoval právo pacienta na súkromie.

Staral sa, aby jeho pacienti získali tú najlepšiu medicínsku starostlivosť. Zvlášť si zakladal na hygienické podmienky a duševne chorým venoval obzvlášť zvláštnu opateru. Starostlivosť o duše pacientov bola v jeho úsilí práve tak dôležitá, ako telesné pohodlie jeho chránencov. 

Arcibiskup mu poskytol takisto dom a Ján mohol svoje poslanie rozvíjať ešte efektívnejšie. Stal sa tak priekopníkom modernej ošetrovateľskej starostlivosti. 

Život Jána sa už odvíjal medzi chudobnými a chorými a tými, ktorí žili na pokraji biedy a špiny. Našiel aj svojich prvých pomocníkov. Boli to však muži z celkom iných spoločenských pomerov. Jána sa rozhodli v jeho úsilí nasledovať a vnášať ho aj do iných oblastí Španielska. Boli to odvážni muži, šľachtici, ktorí mali za sebou pohnutý život. Niektorí sa od Jána spočiatku verejne dištancovali a opovrhovali, ale skoro pochopili, prečo tento muž nosí priezvisko „z Boha.“ Ján sám prechádzal mestom a s volaním: „Čiňte dobro a robte to dobre,“ zbieral almužny, dotýkal sa ľudských sŕdc obostretých ľahostajnosťou a neláskou. Ján dokázal budovať mosty lásky a dôvery a tým si získal mnoho podporovateľov a dobrodincov svojho diela. 

Záchrana chorých, ktorých vynášal z horiacej kráľovskej nemocnice bola jeho súčasníkmi komentovaná ako zázrak. 

Osudnou sa mu stala spontánna pomoc topiacemu sa chlapcovi v ľadovej rieke a Ján, 8. marca 1550 umiera po ťažkej chorobe v dome svojich dobrodincov.

„Blázon a žobrák“ z Granady, známy po celom Španielsku bol pochovaný za účasti všetkých obyvateľov Granady a ako Otcovi chudobných a chorých sa mu v r. 1630 dostalo blahorečenia a v r. 1690 svätorečenia cirkvi. Jánova, hlbokým duchom evanjelia predchnutá spiritualita lásky k maličkým zanechala svoje stopy po celom svete.   

Z Listov svätého rehoľníka Jána z Boha 

Kristus sa postará o všetko: Keby sme mali pred očami Božie milosrdenstvo, nikdy by sme – kým vládzeme – neochabovali v konaní dobra. Lebo keď z lásky k Bohu dávame chudobným to, čo nám on daroval, sľubuje nám za to stonásobne viac vo večnej blaženosti. Aký šťastný obchod, aký bohatý zisk! Kto by nedal tomuto vynikajúcemu obchodníkovi všetko, čo má, keď sa on stará o naše záležitosti a s rozpätými ramenami nalieha, aby sme sa obrátili k nemu, oplakali svoje hriechy a slúžili láske, najprv láske voči sebe a potom voči blížnemu. Veď ako voda uháša oheň, tak láska likviduje hriech.

Prichádza sem toľko chudobných, že sa veľmi často čudujem, ako ich možno uživiť. Ale Ježiš Kristus sa o všetko stará a všetkých kŕmi. Veľa chudobných prichádza do Božieho domu, lebo mesto Granada je veľké a veľmi studené, najmä teraz v zime. Vyše stodesať ich teraz býva v tomto dome: chorí, zdraví, sluhovia a pocestní. Pretože toto je generálny dom, prijíma chorých každého druhu a stavu: chromých, mrzákov, malomocných, nemých, choromyseľných, ochrnutých, prašivých, starcov i mnoho detí; navyše sem prichádzajú nespočetní pútnici a cestujúci. Poskytujeme im oheň, vodu, soľ a nádoby, aby si mohli uvariť jedlo. A na týchto všetkých nedostávame nijaké peňažné prostriedky, ale Kristus sa postará.

A tak tu zápasím s dlhmi a som zajatcom pre Ježiša Krista. Často ma dlhy tak tlačia, že sa pre ne neodvážim vyjsť z domu. A keď vidím, ako toľkí chudobní bratia a moji blížni trpia nad svoje sily a ako ich trápia toľké duševné alebo telesné biedy, a ja im nemôžem pomôcť, som veľmi smutný. Ale dôverujem Kristovi, veď on pozná moje srdce. Preto hovorím: Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na ľudí, a nie iba na Krista. Od ľudí sa raz odlúčiš, či chceš, alebo nechceš. Ale Kristus je verný a zostáva. Kristus sa postará o všetko. Jemu vzdávajme ustavične vďaky. Amen.

Modlitba: Dobrotivý Bože, ty si naplnil srdce svätého Jána milosrdenstvom voči chudobným a chorým, prosíme ťa, aj nám pomáhaj konať skutky lásky, aby sme dosiahli miesto vyvolenými v tvojom kráľovstve. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Masima