%20(1).jpg)
Moja milovaná dcéra, lekciu, ktorú ti dnes zverím, mnohí pokladajú za bezvýznamnú, hoci má veľkú dôležitosť. Budem hovoriť o očistci, o mieste, kam sa musia odobrať duše zomrelých, aby sa očistili, skôr než vstúpia do neba, kam nemôže prísť nikto, kto nie je úplne čistý.
Pamätáš sa na podobenstvo z evanjelia o jednom pozvanom, ktorý nemal svadobné rúcho. Tak teda do neba má vstup len ten, ktorého odev je žiarivo čistý, ako je krstný odev, ktorý kňaz odovzdáva novorodenému. Pretože je veľmi málo duší, ktoré umierajú v krstnej nevinnosti, musia si získať na mieste očisťovania nový.
Úkon dokonalej ľútosti by postačil, aby dal duši opäť lesk, aby mohli hneď po smrti odletieť do Božej náruče. Ale nájsť v sebe takú bolesť je veľmi ťažké. Preto musia obyčajne všetky prejsť očistcovým ohňom.
Opýtaš sa ma: Čo je to očistec? Je ťažké ti to vysvetliť. Musela by si pochopiť, čo znamená Boh pre dušu, aby si pochopila, aký je to trest, byť vzdialený od Boha, napríklad len dočasne.
Predstav si, že Boh je pre dušu taký potrebný ako vzduch pre tvoje pľúca. Poznáš určité choroby, ktoré keď prepadnú človeka, pripravia mu určitý druh dusenia, ako napr. astma. To ti môže dať len matnú predstavu o trápení, ktoré najčastejšie sužuje duše v očistci.
Kým je duša zatvorená v schránke, ktorej sa hovorí telo, je duša akoby pre Božie volanie nevnímavou, ale akonáhle je oslobodená zo svojich pút, ktorá ju viazala k zemi, chcela by letieť k Bohu.
Myšlienka, že musí byť bez Boha, je pre dušu neopísateľným trápením. Všetky iné tresty sú v porovnaní s tým prvým druhoradé.
Očistný oheň, do ktorého sú duše ponorené, bude trápiť predovšetkým tie časti tela, ktoré boli príčinou hriechu. Hovoril som o tele, aj keď ono zostalo na zemi, budú mať duše pocit, ako by ho mali, aby malo podiel na trest, ktorý Boh dušu uložil. Je to tiež úkon spravodlivosti zo strany Božej, pretože očistcový oheň po poslednom súde už nebude existovať a telo, ktoré s dušou hrešilo, zostane nepotrestané.
Ihneď po smrti letí duša na miesto očisťovania, nie je schopná zniesť, aby sa pred Bohom objavila aj s najmenšou škvrnou, a preto nechce očistec opustiť, kým nie je jej čistota hodná miesta, kde vládne Boh vo svätosti a dokonalosti, obklopený nebeským dvorom.
Jedinou útechou pre duše, ktoré trpia vo väzení očisťovania, je nádej, že jedného dňa ho budú môcť opustiť. Tieto duše nemôžu sami pre seba urobiť vôbec nič, môžu však pomáhať tým, ktoré sú ešte v exile. Iste svoj čas nepremárnia. Trávia ho tak, že milujú Boha a pomáhajú tým ľuďom, s ktorými ich spájali duchovné alebo prirodzené zväzky a ktorí im pomáhajú k záchrane. Predovšetkým pomáhajú tým, ktorí sa za nich modlia a naliehajú, aby im bolo pomohnuté. Pochopíš iste, akú dôležitosť má modlitba za duše: zatiaľ čo im prináša útechu, pomoc a urýchlenie ich vyslobodenia, získavate aj pre seba od Boha milosti a zvláštne dôkazy priazne. Boh tieto dôkazy priazne iste preukazuje, pretože mu pôsobí veľkú radosť, ak sa stretnutie duše s ním urýchli.
Sú duše, ktoré trpia v očistci mnoho rokov. Nikto na ne nemyslí, snáď preto, že ani ony za života nemysleli na to, aby niekomu pomohli. Je to určite veľká služba lásky pre nich i pre Mňa, ako urýchliť ich oslobodenie.
Ako im môžeš pomáhať? Tisícorakým spôsobom.
Môžeš za nich obetovať zásluhy svojich dobrých skutkov, svoje obete, almužny, svoje modlitby. Ale modlitba a obeť, ktorá im najviac pomáha a uľahčuje ich osud, je obeť svätej omše, pretože je to Moja obeť, ktorú prinášam Otcovi.
Mysli tiež na to, že táto služba lásky voči nim a voči Mne, ktorú môžeš preukazovať, kým si na zemi, je tiež povinnosťou spravodlivosti.
Snáď sa trápia v očistci otec a matka, ktoré ich deti za ich života zanedbávali. To je najlepší spôsob, ako splatiť svoj dlh.
Snáď tu trpia zasvätené osoby, zvlášť kňazi, pretože boli príliš blahosklonní ku svojim kajúcnikom, alebo skracovali svätú omšu a slúžili ju s veľkým zhonom, aby veriacim nebola dlhá chvíľa.
Snáď sa jedná o osoby, ktoré boli príliš zhovievavé a pripútané na prirodzené dobrá, a tak porušovali Boží zákon.
Je to teda povinnosť a spravodlivosť pomáhať im a oslobodzovať ich, a vy to môžete a musíte robiť.
Počujte, ako k vám volajú: "Majte s nami zľutovanie, vy, ktorí nám ešte môžete pomôcť!" Nebuď hluchá k ich prosbám. Viem, že ich nevidíš, a preto na ne zabúdaš. Ale ak máš vieru, musíš veriť mojim slovám a nepochybovať, že keď som povedal v evanjeliu, že budete odmenení za jeden pohár vody, ktorú Mi podáte z lásky, dám ti bohatú odmenu za službu lásky, ktorú dávaš mojim priateľom.
Pros moju Matku každý deň, aby zostupovala do tohto temného väzenia a oslobodzovala duše, ktoré ju za života najviac milovali, a buď si istá, že vašu modlitbu s radosťou vypočuje a veľkodušne odplatí.
Carmelina Negri sa narodila v talianskom Melegnano, 9. mája 1910, ako posledné, piate dieťa Gaetana Negri a Teresy. Carmelina sa už vo veľmi mladom veku prejavila ako horlivá katolíčka, vplyv na to mala aj rodina, ktorá žila v duchu modlitby, v láske k Eucharistii, veľkorysej službe Cirkvi a s oddanosťou nebeskej Matke.
Po dokončení štúdia sa zamestnala v banke, kde sa stretla s budúcim manželom Giuseppem Carabellim, mladým, plachým a skromným mužom, taktiež katolíckej viery. 29. januára 1935 uzavreli manželstvo so spoločnou túžbou, mať veľkú rodinu. Tá sa im naplnila, mali jedenásť detí.
Carmela sa v septembri roku 1950 vybrala do San Giovanni Rotondo, kde sa stretla s Pátrom Piom. Domov sa vrátila s oveľa väčšou láskou k modlitbe a so zvýšenou túžbou robiť dobro. Stretnutie s otcom Piom definovala ako "nezabudnuteľné."
27. marca 1959 ovdovela, a možno aj strata manžela ju podnietila viac pracovať vo farnosti, kde už roky viedla skupinu ochotných ľudí, ktorí navštevovali chorých, aby ich utešili.
Carmela začala praktizovať spoločné stretnutia aj u nej v dome, aby sa spoločne modlili ruženec a meditovali o evanjeliu.
14. marca 1968 v noci, pocítila vo svojom srdci akúsi výzvu. Vstala, vzala zošit, pero a začala písať. Písala asi hodinu, potom sa vrátila späť do postele a zaspala. Ráno, keď vstala, si prečítala, čo napísala a zistila, že sú to "slová veľmi pekné a pravdivé."
Odvtedy, viac ako desať rokov, každý deň písala. Poznámkami zaplnila tisíce stránok. Inšpirovaná Pánom Ježišom napísala: "Volám k vám, aby som vám povedal, aké je moje milosrdenstvo. Chcem vás urobiť darom lásky, ktorá sa vznáša v mojom srdci. Vyzývam vás tiež, aby ste boli milosrdní a dobrí. Nebuďte prísnym sudcom jedného alebo druhého, ale v ľútosti, v porozumení a v tej dobročinnosti, ktorá vás robí bratmi, ktorí sa navzájom podržia."
A pri inej príležitosti: "Ďakujem za rozširovanie mojej svätej tváre. Požehnám tým rodinám, v ktorých je zobrazený môj obraz. Budem obracať hriešnikov, ktorí tam žijú, budem pomáhať dobru, aby sa zdokonalili, vlažným, aby sa stal horlivejšími. Uvidím ich potreby a pomôžem im vo všetkých ich duchovných a materiálnych potrebách.
Často sa na mňa obracajte s invokáciou: Milosrdný Ježišu, dôverujeme ti, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom.
V nasledujúcich rokoch sa vďaka skupine, schádzajúcej sa vo Viale Lunigiana vytvorila hustá sieť modlitbových skupín, zdieľajúcich rovnakú duchovnosť milosrdenstva a pevnú mariánsku orientáciu, ktorá čoskoro prekročila hranice Talianska a z Európy prenikla aj na ďalšie kontinenty.
Carmela bola skúšaná aj po zdravotnej stránke, nakoniec bola 22. októbra 1978 prijatá do nemocnice Fatebenefratelli v Miláne, kde po tom, čo dostala sväté viatikum a sviatosť chorých, 25. novembra 1978, obklopená rodinou a členkami malej ženskej komunity, ktorú založila v augusta toho roku, navždy odišla.
Masima
