Panna Mária Lujanská

Aby znovu prebudil vieru okolitého obyvateľstva, chcel Portugalčan, vlastník rozsiahleho teritória (Sumampa - Santiago del Estero) v argentínskom štáte Rio de la Plata, vzdialeného 1200 km od Buenos Aires, postaviť na svojom území kaplnku zasvätenú Panne Márii. 

Prosil teda svojho krajana v Sao Paulo v Brazílii, aby mu poslal sochu Panny Márie. Ten však nevedel, v akej podobe by mala byť Matka Božia predstavená, a preto mu poslal sochy dve, jednu s Ježiškom v náručí a jednu Nepoškvrneného Počatia. 

Po ceste na mori boli sochy naložené na vozidlo v konvoji, ktorý sa mal vydať na ďalekú cestu. Keď strávili noc na brehu rieky Lujan, nemohol konvoj ráno pokračovať v ceste, pretože voly, ktorí tiahli voz so sochami, nechceli ísť vpred. Pohonič ich všemožne poháňal, ale márne. Pretože videl, že sa deje niečo mimoriadne, rozhodol sa, že náklad odľahčí a obe sochy zloží. 

Keď vyložil sochu s Dieťaťom, záprah ďalej odmietal pokračovať v ceste. Keď však zložil sochu Nepoškvrnenej, dali sa do pohybu.

Rozhodli sa teda, že sochu Nepoškvrnenej nechajú na tomto mieste, pretože svätá Panna zrejme chcela zostať tu. Socha Panny Márie s Dieťaťom pokračovala v ceste dlhej tisíc tristo päťdesiat kilometrov do Sumampy. Tu je dodnes uctievaná ako Panna Mária útechy.

V blízkosti brehu rieky Lujan na pozemku Dona Rosendo postavili veľmi tesnú pustovňu pre malú sochu Nepoškvrnenej a starostlivosť o ňu zverili čiernemu otrokovi Miguelovi. Už od začiatku chodilo k malej kaplnke čoraz viac pútnikov. Miguel zastával funkciu kostolníka a venoval sa chudobným a chorým. Ale keď bola v roku 1663 vybudovaná nová cesta, bolo návštevníkov kaplnky stále menej a menej. Miguel však zostal verný svätej Panne.

Dona Ana de Mattos, majiteľka farmy v okolí, navrhla Don Rosendovmu synovi, aby premiestnil sochu na pozemok, kadiaľ prechádza viac cestujúcich. V roku 1671 premiestnili sochu na miesto El Albore Solo, kde neskôr vzniklo mesto Lujan.

Deň po premiestnení však socha zmizla a bola nájdená na svojom pôvodnom mieste v malej pustovni. 

Opäť ju preniesli a ona sa znovu vrátila. 

Obvinili Miguela, že chce mať sochu pre seba, a preto ju vždy ukradne, ale nakoniec videli, že je to nemožné.

Dona Ana sa teda podľa odporúčania cirkevnej vrchnosti rozhodla, že sochu prenesie v slávnostnej procesii v sprievode jej služobníka Miguela, ktorý u nej naďalej zostane. Od tej doby už socha neutekala.

K dejinám Luján sa spája príbeh jednej osoby: P. Jorge Máriu Salvaira. Bol to syn Francúza a Španielky. Bol členom prvej skupiny misionárov lazaristov, ktorí boli vyslaní k domorodcom v roku 1874, aby im hlásali evanjelium. 

Keď ho domorodci zajali a odsúdili na smrť šípom, prosil Pannu Máriu pod menom Panna Mária Lujanská, o ochranu a sľúbil jej, že v prípade záchrany spíše dejiny miesta a zväčší jej svätyňu.

Zásahom Božej prozreteľnosti kňaza zachránil náčelníkov syn. Páter Jorge Maria pripisoval túto záchranu Panne Márii. Splnil sľub a vydal v roku 1844 Dejiny Našej Pani Lujanskej v dvoch zväzkoch. 

Pápež Lev XIII. dal posvätiť korunku zhotovenú v Paríži a touto korunkou bola Matka Božia korunovaná 8. mája 1887 za účasti 40 000 veriacich.

Osem dní nato položil arcibiskup z Buenos Aires základný kameň k budúcej bazilike. Keď sa na prelome 18. a 19. Storočia Argentína osamostatnila, Carlos Berlanga navrhol, aby argentínska vlajka bola modro-biela a odrážala tak farby Lujanskej Panny Márie Nepoškvrnenej, ktorá sa stala patrónkou a ochrankyňou Paraguaja, Uruguaja a Argentíny.

Masima