Filip bol ženatý, mal dcéry a zostalo v ňom prirodzenej ľudskosti. S nadšením prijal Ježišovo pozvanie k nasledovaniu. Po zoslaní Ducha Svätého kázal v Malej Ázii a život skončil ukameňovaním na kríži v Hieropolise.
Jakub ml., Syn Alfejov (Kleofášov) a príbuzný Pána Ježiša, je predstaviteľom života z milosti, muža modlitby a askézy. Stal sa prvým jeruzalemským biskupom. Bol zhodený z cimburia a kameňovaný s modlitbou na perách. Životom aj vo svojom liste nás učí, že viera bez skutkov je mŕtva.
Ich spoločný sviatok, v starom kalendári uvádzaný 1. 5. súvisí s prenesením ich pozostatkov a hlavne s posvätením rímskej baziliky Dvanástich apoštolov 1. 5. 570.
Apoštol Filip sa narodil v Betsaide pri Genezaretskom jazere, podobne ako apoštoli Peter a Ondrej. Oženil sa a mal dcéry. Povolaný bol medzi prvými apoštolmi (Ján 1,43). Prvé tri synoptické evanjeliá ho spomínajú len v zozname apoštolov a to vždy na piatom mieste.
Ján o ňom píše: "Ježiš sa rozhodol vydať na cestu do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: Poď za mnou! - Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta. (Jn 43-45).
Filip mal z Ježišovho pozvania veľkú radosť, nemohol ju v sebe udržať, musel sa podeliť s priateľom (neskorším ap. Bartolomejom) a pozvať i jeho k nasledovaniu.
"Nasleduj ma!" Tak pozýva Ježiš aj každého z nás. A len na nás záleží, či sa "perly jeho priateľstva" chopíme. Uveríme ako Filip s Jakubom, že "perla," za ktorú musíme dať všetko, nás nakoniec uvedie v strhujúce nekonečné šťastie?
Filip po zoslaní Ducha Svätého kázal v Malej Ázii, posledné roky života hlásal evanjelium vo Frýgii. Život skončil ukameňovaním na kríži v Hieropolise.
Apoštol Jakub mladší, alebo ako Alfejov (či Kleofášov) je v synoptických evanjeliách uvádzaný na 9. mieste. Hovorí sa o ňom ako o Ježišovom bratovi (Mt 13,55; Mk 6,3; Gal1,19), hoci bol bratrancom. V spôsobe hebrejskej reči sa nazývali bratmi blízki pokrvní príbuzní a dokonca aj priatelia.
Jeho matka Mária je uvádzaná so ženami na Kalvárii, medzi Máriou z Magdaly a Salome a spoločne sú pripomínané ako tie, ktoré sa o Ježiša starali, keď bol v Galilei (pozri Mk 15, 40). A je pripomínaná aj medzi tými, ktoré zvestovali zmŕtvychvstanie (Lk 24, 10).
Na Východe sa častejšie stávalo, že dve rozličné mená patrili tomu istému mužovi. Toto sa týka aj manžela Jakubovej matky, Kleofáša Alfeja.
Z niektorých údajov, napr. Sk 12,17, kde Peter po vyslobodení z väzenia žiada, aby to oznámili Jakubovi a bratom, vysvitá významné miesto Jakuba ml., ktorý sa stal biskupom v Jeruzaleme.
Jakub navrhol na Jeruzalemskom sneme v rokoch 49-50 niektoré normy pre spolunažívanie kresťanov pochádzajúcich zo židovstva a z pohanstva (Sk 15, 13-21). Jemu apoštol Pavol po návrate z tretej misijnej cesty podával správu (Sk 21,17-26). Pavol v liste Galaťanom tiež píše: "Jakub a Peter a Ján, ktorí boli uznaní za stĺpy cirkvi .." Významné postavenie Jakuba je zrejmé ešte aj z ďalších miest (Sk 21,18).
Vedúci predstavitelia židovstva preto na tohto vplyvného apoštola naliehali, aby prestal s hlásaním o Kristovi, a keď im nevyhovel, rozhodli sa ho umlčať násilím. Napriek tomu si ho však niektorí Židia pre jeho vlastnosti veľmi vážili a mnohí z nich prijímali kresťanstvo. Historik Eusébius napísal o jeho nestrannej spravodlivosti aj o úcte ku starozákonnej tradícii a zbožnosti.
Apoštol Jakub tiež napísal list určený okruhu kresťanských obcí, v ktorom vyzýva k životu z viery, požaduje spravodlivosť k blížnym aj dobré skutky a ukazuje na zlo zneužívania jazyka k hriechu. Takisto odsudzuje pýchu.
Nakoniec pripomína udeľovaní sviatosti chorých: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.“ (Jak 5, 14-16)
V roku 62, po smrti prokurátora Festa, teda v čase neprítomnosti rímskeho vladára, veľkňaz Hanan II. nariadil zhodiť Jakuba z chrámovej hradby. Ten sa však po páde ešte vraj vzchopil k modlitbe za svojich nepriateľov. Tí ho za to kameňovali a jeden muž mu zasadil smrteľnú ranu dreveným kyjakom.
Pochovaný bol na mieste umučenia. Tam umiestnený náhrobný kameň sa dochoval do doby cisára Hadriána, vládnuceho v rokoch 117-138. Potom sa až do IV. storočia o jeho hrobu presne nevedelo, ale nevedomosť skončila nájdením jeho pozostatkov a uložením v kostole vystavaným v mieste.
Časť relikvií bola v VI. storočia prenesená do Ríma a s pozostatkami apoštola Filipa uložená do kostola "Svätých dvanástich apoštolov."
Dobrotivý Bože, potešuješ nás výročným sviatkom apoštolov Filipa a Jakuba;
na ich orodovanie daj nám účasť na utrpení a zmŕtvychvstaní tvojho Syna,
aby sme ťa vo večnosti mohli vidieť z tváre do tváre.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.