Dary a milosti škapuliara

Panna Mária, oplývajúca zásluhami a milosťami pomáha síce všetkým kresťanom, ale zvlášť bratom a sestrám svätého škapuliara, aby nemuseli raz trpieť vo večnom ohni zatratenia.

Preto najmilší bratia a sestry, škapuliarom pripojení k Panne Márii, v tomto jej znamení a sľube majte

pevnú nádej – ale vonkoncom sa naň nespoliehajte opovážlivo pri bezbožnom živote, pri úmyselnom zotrvávaní v hriechoch! Preto pri vonkajšom nosení škapuliara zachovávajte vnútornú čistotu duše a neporušenosťsvedomia, k čomu nám blahoslavená Panna Mária veľmi pomáha! Preto si vykonávajte všetky povinnosti voči sľubu Panny Márie. Vtedy budete mať opravdivé skúsenosti, ako Panna Mária pomáha v živote i smrti, takže ani po smrti vo večnom ohni trpieť nebudete!

Nech ale neodkladá svätý škapuliar ani ten, kto by – nedaj Bože! – upadol do ťažkých hriechov. Či by sa tak stalo z krehkosti a nezriadených žiadostivostí tela, alebo zo zlej náklonnosti k niečomu proti Božím prikázaniam, alebo zo zlých návykov k rozpustilému životu, či zo zlosti... Pre Božiu spravodlivosť by mal byť od Božej lásky a pomoci odvrhnutý do večného ohňa. 

Nech však naďalej s úctou nosí posvätné rúcho škapuliarske, nech ho i naďalej uznáva ako znamenie záväzku medzi sebou a blahoslavenou Orodovnicou, Zástupkyňou, Pannou Máriou.

Nech sa len snaží vykonávať si povinnosti voči Božej Rodičke a tak zadosťučiniť svojim záväzkom.
Najsvätejšia Panna bude na to plnenie povinností a záväzkov hľadieť s veľkou láskou a aj ona zadosťučiní svojmu záväzku nielen v tomto pozemskom živote, ale zvlášť vo chvíli smrti, od ktorej závisí celá večnosť!

Čo urobí „Matka milosrdenstva“, keď vidí, že dušu takéhoto hriešneho človeka diabol, ako „jastrab pekelný“, chce uloviť do svojich pazúrov a priviesť ju do večného ohňa?
Rozprestrie nad ním krídla svojho milosrdenstva, lásky, ochrany a dobrotivosti ako kvočka nad kuriatkami a prosí Najsvätejšiu Trojicu, ktorá jej prosby vždy rada vyslyší, oroduje za neho, svoje prekypujúce prehojné zásluhy prenáša aj na hriešnika.

Prosí Pána Boha, aby zohľadnil sľub a záväzok medzi ňou a týmto hriešnikom. Keď tento hriešnik plnil svoj záväzok ako vládal, aby Všemohúci odvrátil od neho všetky prekážky, úklady a pokušenia diabla, sveta i telesnosti. A pomohol mu k ľútosti, k bolesti skrúšeného srdca, k dokonalému a úplnému vyznaniu hriechov, k hodnému prijatiu Kristovho Tela v Eucharistii a k ostatným sviatostiam. Aby bol sviatosťami posilnený, zaopatrený a občerstvený na cestu k večnému životu a tak aby bol zachránený pred večným ohňom zatratenia.

Na potvrdenie toho, ako Panna Mária pomáha svojim ctiteľom, by som tu mohol uviesť mnoho hodnoverných príkladov zo života. 

Druhý dar vyplýva zo slov Panny Márie: „znamenie spásy a spása v nebezpečenstvách“. Ako bolo vyššie uvedené, svätý škapuliar je znakom odvrátenia všelijakých nebezpečenstiev od nás. Mnohí boli prekvapivo ochránení napr. tak, že im neublížil ani oheň, blesk, meč, ani vystrelená guľka v bojoch. Mnohí boli zase ranení a potom prekvapujúco dobre vyliečení. Alebo boli smrteľne ranení, ale zázračne dlho žili práve dovtedy, kým sa mohli z hriechov skrúšene vyspovedať a ostatnými sviatosťami zaopatriť, aby pred Pána Boha predstúpili už očistení od hriechov. Príklady sú uvedené v diele Clavis aurea, od autora R. P. Paulo ab omnibus sanctis Ord. Carm. Discale n. 352. Takže svätý škapuliar sa zaiste môže nazývať aj ako znamenie večnej spásy.

O treťom zvláštnom dare „sobotnom“; „Duše bratov a sestier Bratstva svätého škapuliara budú Pannou Máriou vyslobodené z ohňa očistcového v prvú sobotu po odchode z tohoto sveta.“ O tomto dare hovorí bula pápeža Jána XXII. ako o dare sobotnom, „sabbatina“. Pápež v nej vysvetľuje, že najmilosrdnejšej Božej Rodičke sa nevidelo dosť ani to, že svätý škapuliar dala sv. Šimonovi Štokovi a tým aj všetkým bratom a sestrám Bratstva škapuliarskeho s prísľubom pomoci v tomto smrteľnom živote ako znak spásy atď... Zdá sa jej málo ochrániť ich od zlej a nekajúcej smrti! Ona chce ešte aj po smrti škapuliarskych bratov a sestry vyslobodiť z očistcových múk.

Zjavila sa aj pápežovi Jánovi XXII. a zreteľne mu sľúbila, že všetkých bratov a sestry, ktorí zachovávajú k čomu sa zaviazali, v prvú sobotu po ich smrti chce vyslobodiť z očistca. Jej slová v uvedenej pápežskej bule sú: „Keď odídu zo sveta a budú uvrhnutí do očistcového utrpenia, ja, Matka, láskavo zostúpim v prvú sobotu po ich smrti a koľkokoľvek ich nájdem v očistci, vyslobodím ich a vyvediem ich na svätú horu večného života...“ atď. (Speculum Ord. n. 2172.) 

Túto bulu Jána XXII. potom potvrdili aj pápeži Alexander V., Klement VII., Pavol III., sv. Pius V., Gregor XIII. a posledne Klement X. v bule Comissa nobis divinitus. Spomenutý je tu dekrét „Pie creditur“: ktorý počas pontifikátu sv. Pavla V., ako odpoveď tým, ktorí ešte neboli dostatočne presvedčení o tomto dare, vydala kongregácia všeobecnej inkvizície po dlhom skúmaní:

„Otcom karmelitánom nech je dovolené kázať, že ľud kresťanský môže nábožne veriť v pomoc dušiam otcov a spolubratov Panny Márie Karmelskej. A síce, že preblahoslavená Panna bude svojím ustavičným orodovaním, svojimi prímluvami, zásluhami a zvláštnou ochranou po ich smrti podporovať duše otcov a spolubratov (fratrum et confratrum), ktorí v milosti Božej skonali, za života škapuliar nosili, čistotu podľa svojho stavu zachovávali, malé hodinky sa modlievali; alebo keď nevedeli čítať, tak cirkevné pôsty zachovávali a nad to v stredu a v sobotu sa zdržiavali mäsitého pokrmu (s výnimkou, ak by na niektorý takýto deň pripadol sviatok Božieho narodenia): najmä v soboty, ktoré sú vo svätej Cirkvi venované blahoslavenej Panne.“ Tento dekrét bol vyhlásený 13. februára 1613. (Specul. Ord. N. 1932).

O štvrtom dare: „Účasť na duchovných zásluhách, ktoré sa konajú v celom svätom ráde a v celom Bratstve karmelitánskom.“ Tento dar spočíva v tom, že všetci bratia a sestry tohoto arcibratstva majú účasť na všetkých duchovných zásluhách a dobrých skutkoch, ktoré sa konajú po celom svete v celom karmelitánskom ráde. Lebo kresťania, ktorí toto sväté mariánske rúcho na seba prijmú, istým spôsobom sa pripájajú k svätej reholi a sú akoby členmi tej rehole, preto majú účasť na všetkých dobrých skutkoch v nej vykonávaných. A preto kňaz, keď im kladie na ramená svätý škapuliar, popri iných modlitbách hovorí aj tieto slová: „Z moci mne udelenej pripájam ťa k spoločenstvu všetkých modlitieb, bičovaní, prosieb, príhovorov, almužien, pôstov, bdení, omší, duchovných hodiniek a ostatných dobrých skutkov, ktoré rehoľníci tejto našej svätej rehole mocou milostí Ježiša Krista konajú...“ atď. Touto modlitbou obdaroval Bratstvo pápež Klement VII. v bule Ex Clementis sedis apostolicae r. 1530.

O piatom dare: Tento dar spočíva v tom, že si každý brat a sestra z povolenia Klementa VIII. môže vyvoliť spovedníka a to rehoľného, alebo diecézneho, ktorí k tomu ešte potrebujú dovolenie od hlavného predstaveného, alebo od svojho biskupa. Tento spovedník potom má moc dať im raz v živote (a raz v nebezpečenstve smrti) rozhrešenie aj od takých hriechov, od ktorých inak môže dať rozhrešenie len biskup, alebo len pápež. Výnimkou sú hriechy vymenované v bule Coenae Domini a v bule Klementa VIII. Quaecunque a sede apostolica. Od iných rozličných hriechov, ktoré nie sú rezervované Apoštolskej stolici, t.j. samému pápežovi, môže ich ten ich spovedník rozhrešiť toľkokrát, koľkokrát sa skrúšene a dokonale spovedajú.

Tento spovedník má tiež moc nielen dať rozhrešenie aj od spomenutých zadržaných hriechov, ale môže tiež udeliť bratom a sestrám plnomocné odpustky a to tiež raz v živote a raz pri smrti. Pri smrti aj vtedy, keby brat alebo sestra neboli pri vedomí, ak len spovedník môže dúfať, že zomierajúci je v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu.

Tento spovedník má tiež moc raz za života a raz v nebezpečenstve smrti oslobodiť bratov a sestry od

všetkých sľubov a prísah, ak sa tým nespôsobí škoda inej osobe.

Pri uvažovaní o tak veľkých milostiach možno dúfať, že nikomu nebude ťažko plniť uvedené malé povinnosti, zvlášť pri myšlienke na tú veľkú „sobotnú“ milosť. Určite Panna Mária dá aj tie sľubované milosti, ktoré nevidíme. Nepochybujme o tom, lebo sľúbila a dala aj také milosti, ktoré vidíme.

Napr. v španielskom meste Toledo bolo dievča Hieronyma, ktoré sa napriek svojej mladosti ako nositeľka škapuliara veľmi nábožne zdržovala mäsitých pokrmov každú stredu a sobotu. Upadla do ťažkej choroby, až po čase už len bez pohybu a bez slovka ticho ležala. Keď ju ošetrujúci často obracali a hýbali ňou, zdalo sa im, že stále obracia svoje oči k stene, akoby na nej niečo videla. Keď choroba poľavila, rozprávala im, že sa jej tam ukázala Panna Mária a k veľkej radosti jej sľúbila, že na budúcu sobotu sa rozlúči s týmto svetom a podľa „buly sobotnej“ hneď ju povedie do nebeskej radosti. Ako predpovedala, na budúcu sobotu zomrela a nemáme dôvod pochybovať, že šla hneď do neba. (Specul. Ord. Carm. N. 2409).

O istej grófke sa hovorí, že si veľmi verne uctievala Pannu Máriu Karmelskú. Keď raz na kázni počula o „bule sobotnej“, prosila Pannu Máriu, aby zomrela v sobotu a pre nosenie škapuliara bola hneď oslobodená aj od utrpenia očistcového. Naozaj čoskoro zomrela.

Bolo to v sobotu a čoskoro sa zjavila jednému rehoľníkovi a povedala mu, aby šiel povedať jej dcére, ktorá sa za jej dušu v očistci neprestajne modlila, že ona je už v nebi a to hneď v sobotu svojej smrti. (Philocalus Caputus n. 2410).

V blahej pamäti Ján Pavol II. odišiel do večnosti v sobotu 2. 4. 2005 v predvečer nedele Božieho milosrdenstva so škapuliarom na ramenách. Nemáme dôvod pochybovať, že podľa „sobotného daru” Panny Márie šiel rovno do neba.

Pri Neapoli v meste Kassoria bol smrteľne ranený istý mládenec, hodený do hlbokej bývalej studne a zahádzaný kamením. Modlil sa k škapuliarskej Panne Márii a po ôsmich dňoch hladu a smädu bol zachránený.

V Banskej Belej na prelome 15. a 16. storočia baníci v zavalenej šachte prosili škapuliarsku Pannu a boli zachránení. Nad miestom záchrany postavili ďakovnú kalpnku, ktorá do dnes slúži ako sakristia a ako hmatateľné svedectvo 500-ročnej tradície škapuliarskych pútí v Banskej Belej.

Pri Kolíne kopali mužovia hlboké základy pod múry budovy kláštora. Jedného z robotníkov tam zasypala zem, ale vďaka škapuliaru bol zachránený. Nielen on to tak tvrdil, ale nosil škapuliar aj naďalej a keď neskôr zomrel, po mnohých rokoch vykopali jeho hrob. Celkom neporušený sa v ňom stále zachovával jeho škapuliar, s ktorým ho pred rokmi pochovali.

- Svätý škapuliar pomáhal aj v nebezpečenstvách morského vlnobitia proti stroskotaniu; alebo pri stroskotaní lode sa zachránili práve tí plavci, ktorí nosili škapuliar.
- Deti sa dostali do mlynského kolesa a vyšli z neho so škapuliarom bez úrazu.
- Do rieky Loare spadol chlapček, zomdlený klesol na dno i so škapuliarom na krku a na tretí deň ho vylovili živého!
- Ba stalo sa i to, že dovtedy iste nehodný nositeľ škapuliara chcel spáchať samovraždu utopením, ale Božia Matka ho zachránila...

Preblahoslavená Panna často ukázala svoju moc aj v ohni na nositeľoch škapuliara, keď napr. ani blesk v hromobití búrky im neublížil.

Alebo sa ukázal požiar akoby ohraničený rúchom škapuliarskym, napr. v meste Salerno. Zúril tam taký požiar, že nebolo možné ani pokúšať sa o jeho uhasenie. Utekajúci obyvatelia len beznádejne očakávali, že sa celé mesto premení na popol. Až na tretí deň jedna zbožná veriaca sňala z ramien posvätený škapuliar a držiac ho v rukách vrhla sa do ohňa. A oheň akoby silným prúdom vody hasený zrazu ustupoval. A čo bolo ešte obdivuhodnejšie, ten istý škapuliar potom našli neporušený, hoci v žeravom popole.

Podľa hodnoverných misionárskych novín sa v Amerike stala aj takáto udalosť: Istý pán Mak Gill sa vybral na Veľký piatok do mestečka Gaineswille s úmyslom, že tam pekne prežije veľkonočné sviatky. Až keď tam prišiel, dozvedel sa, že tam nemajú ani kostol, ani kňaza a že druhé mestečko, kde majú kostol i kňaza a kde by sa mohol teda aj vyspovedať, nachádza sa veľmi ďaleko. Preto sa ubytoval v hostinci na niekoľko dní.
Hneď na druhý deň si všimol, že do jednej izby prichádza a odchádza mnoho ľudí. Od dcérky hostinského sa dozvedel, že v tej izbe leží na smrť chorý mladý človek v suchotách. Navštívil ho teda aj on a pretože sa nikde neponáhľal a chorému jeho návštevy veľmi dobre padli, sedával pri jeho posteli a poskytoval mu drobné služby. Upravil mu vankúš pod hlavou, podal pohár vody, lieky, atď... Rozprávali sa o všeličom, ale on sa schválne vyhýbal rozhovoru o náboženstve, lebo predpokladal, že chorý Angličan je protestant. Keď už mal pán Mak Gill odcestovať, v posledný večer ešte raz navštívil chorého. Pred rozlúčkou ho ešte naposledy podvihol na posteli, pričom na svoje veľké prekvapenie zbadal, že tento mladý človek má okolo hrdla škapuliar. Preto tam ešte zostal a druhé ráno sa opýtal chorého, či je katolík.
„Ja nie som nič“ – odpovedal chorý – „moja matka bola katolíčka, ale zomrela mi, keď som bol ešte malý. Kým žila, chodil som s ňou do kostola, aj do nedeľnej školy. No odvtedy som nepočul o náboženstve nič. Môj otec má hostinec pre námorníkov a viete si predstaviť, medzi akými ľuďmi som vyrastal. V nemocnici, kde ma dali keď som ochorel, opatrovala ma milosrdná sestra a tá mi dala tento škapuliar. Keď som odchádzal sem, prosila ma, aby som ho nosil, že mi môže byť na osoh. Bola ku mne láskavá a tak ho nosím a budem ho nosiť aj naďalej, či už sa dostanem domov, alebo nie.“ 
Na otázku, či by nechcel kňaza, vďačne súhlasil, len pripomenul, že zväčša už pozabúdal, čo sa z katolíckeho náboženstva učil, no keby si mal nejaké náboženstvo vybrať, volil by vieru svojej matky. Pán Mak Gill si uvedomil, že niet času nazvyš, lebo chorý očividne hynul, telegrafoval do najbližšieho mesta pátrovi.

Ten železnicou prišiel na druhé ráno, ponáhľal sa na izbu k chorému, poučil ho, vyspovedal ho, dal mu sv. prijímanie i pomazanie chorých a na druhý deň chorý odovzdal svoju dušu Pánovi.
Vari toto nie je jasné svedectvo o tom, že Panna Mária neopustí ani svojho posledného služobníka? Keby ten mladý muž nebol nosil škapuliar, bol by zomrel vo svojich hriechoch. (Katholisches Misionsblatt n. 15, 1884).

Spása v nebezpečenstvách

1. V kláštore sv. Magdalény v Besansóne vo Francúzsku, s úctou uchovávajú obraz „Našej milosrdnej

Panej“. Úcta, ktorú k tomuto obrazu mali už aj predtým, vzrástla po tom, čo bol zázračne zachránený pri požiari. V r. 1624 vyhorel celý kláštor, ale v popole potom našli tento obraz neporušený. Nezhorel ani len závoj, ktorým býval obraz zahalený, hoci práve kaplnka, v ktorej bol obraz, bola celá drevená a celkom vyhorela.

2. Neutíchajúcim dažďom sa v r. 1647 rozvodnil potok Lenno v Tirolsku. Zaplavil lúky i polia, poškodil vinice i domy, hynul dobytok i ľudia. Na brehu tohoto potoka leží horské mestečko Rovereto na talianskych hraniciach. Celý kraj bol vytopený a ľudia z okolitých dedín si útekom zachraňovali holý život. Ale bez rýchlej pomoci si neboli istí ani životom, lebo po tomto nešťastí nasledoval hlad a choroby.

Nebezpečenstvo rástlo každým okamihom zo všetkých strán. Hrôza a súženie strašne narastali, preto

sa konali aj verejné pobožnosti, aj procesie, aby sa nebo zmilovalo. Ale zdalo sa byť neúprosným, lebo vody akosi neubúdalo, ba pribúdalo. Tu páter predstavený tamojšieho karmelitánskeho kláštora Hieronym de Domino, pohnutý nielen všeobecným nárekom, ale aj Božím vnuknutím, vzal škapuliar. Vyzval ľud k dôvere v Boha a v preblahoslavenú Pannu Máriu, šiel sprevádzaný mníchmi i zástupom ľudu k valiacej sa vode.

Modlili sa o pomoc v tomto veľkom nebezpečenstve s dôverou, že „svätý škapuliar je spása v nebezpečenstvách“.

Pred očami všetkých hodil ho s pevnou vierou do valiacich sa vĺn. Akoby v okamihu vody pocítili moc tohoto mariánskeho rúcha a moc modlitby, lebo voda začala opadať a postupne sa vrátila do svojho koryta. (Mar. Blut. 2. hest, 1880).

3. Istý páter P. Leblene v jezuitskom kláštore so školou i ubytovňou, raz našiel jedného chlapčeka kľačať pri svojej postieľke. Na otázku, prečo si ešte neľahol, chlapček odpovedal, že si dal vrátnikovi poobšívať svoj škapuliar a že sa neodváži ľahnúť si, kým ho nedostane opravený späť, lebo nechce zomrieť bez škapuliara.

„Neboj sa, dieťa moje“ – povedal mu páter – „len si pekne ľahni a spokojne spi a zajtra dostaneš svoj škapuliarik pekne opravený.“
Chlapček mu však so slzami v očkách povedal: „Otče, nemôžem ísť spať, lebo čo ak práve tejto noci zomriem!?“ 
Láskavý páter teda zašiel k vrátnikovi a s dojatím sám doniesol škapuliar chlapčekovi. Dieťa sa uspokojilo, bozkávalo škapuliar a tak zaspalo.

Keď si páter ráno všimol, že chlapček nevstal z postele ako obyčajne, zavolal na neho, potom aj prišiel k nemu, chytil ho za ruku – a tá bola studená. Chlapček bol naozaj mŕtvy. Zomrel v noci s perami na škapuliari...

Navykajme si aj my na taký dobrý zvyk pred spaním úctivo a bohabojne pobozkať škapuliar a prosiť Božiu Matku o milosť, aby sme sa s ním uložili raz aj na večný odpočinok! Neodkladajme ho ani na noc, ani inokedy pod nijakou zámienkou, lebo s ním je spojený nekonečný rad milostí. 

Vďaka škapuliaru máme osobitné právo na ochranu Božej Matky. (Mon. Ros. 2. hest, 1883). (Všetky tri príklady sú prevzaté z „Hundertsunszig Marien Gesch“ Dr. Jozef A. Keller. Mainz 1886, str. 46.)

Podobných príkladov je mnoho, ako napr. vďaka svätému škapuliaru boli vojaci ochránení vo vojne pred letiacimi guľkami; alebo ako boli ochránení ľudia, keď ich mali pošliapať voly, atď. Vynechám tie nespočetné príklady, lebo táto malá knižočka ich nemôže obsiahnuť. Už z tohoto však poznávame, ako verne plní preblahoslavená Panna Karmelská svoj sľub a ako rada preukazuje svoje milosrdenstvo bratom a sestrám tohoto Bratstva škapuliarskeho. Chráni pred utrpením očistcovým, chráni v nebezpečenstvách duše i tela, ak len aj oni si plnia svoj škapuliarsky záväzok. Toto všetko bolo bezpochyby príčinou toho, že svätý škapuliar sa vzácne cení vo všetkých národoch, takže ho samotní pápeži, biskupi, cisári, králi, kniežatá a mnohí hodnostári nábožne nosili. Medzi pápežmi ho nosil Gregor XIII., XIV. a XV., Klement VIII., Pavol V., Urban VIII., Inocent X.,...

Pápež Alexander VII. podľa svedectva jeho spovedníka sa v deň svojho korunovania zdržoval mäsitého pokrmu práve pre toto. Bol síce veľmi unavený, ale bola streda...

Pápež Lev XI. pri svojej korunovácii povedal kardinálovi, ktorý ho obliekal a s kardinálskym oblečením chcel mu odňať škapuliar z pliec, v domnení, že pápežské rúcho je nad všetko: „Nechaj mi Pannu Máriu, nevzdám sa jej, aby sa ani ona nevzdala mňa.“ (Clavis aurea n. 346).

Medzi cisármi to boli Ferdinand II., III. i IV. – kráľ rímsky, Leopold I., Jozef I., Karol VI.,... Ale aby táto knižočka zostala stručná, nič neuvádzam o kráľoch španielskych, francúzskych, poľských, ani o ženách, ktoré sú ešte bohabojnejšie, atď..., ani o rehoľníkoch ozbrojených týmto mariánskym štítom. Áno, stačí uvedomiť si, že po celom svete veriaci v Krista Pána nachádzajú, uctievajú si a s vierou nosia posvätný škapuliar.

Všetko doteraz povedané by mohlo každého jedného pravoverného kresťana zapáliť, aby sa vstupom do Bratstva škapuliarskeho odovzdal pod tak veľkú ochranu Božej Rodičky a tak očakával jej pomoc.

Toto všetko nech slúži k úcte preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej, k povýšeniu jej svätého škapuliara, k duchovnému úžitku všetkých členov Bratstva škapuliarskeho.

Modlitba, ktorou sa obetuje blahoslavenej Panne Márii ten, kto svätý škapuliar na seba prijíma a ktorú sa môže často modliť, najmä na sviatky Panny Márie.

Ó, najsvätejšia Panna a Matka Božia Mária! 

Ja, XY, biedny hriešnik, hoci nie som hoden, aby som bol prijatý do počtu tvojich služobníkov, predsa mám pevnú nádej v tvoju dobrotivosť. Veľmi túžim tebe sa zapáčiť a tebe slúžiť, volím si ťa dnes v prítomnosti anjela strážcu za svoju patrónku a orodovnicu. 

Zaväzujem sa ti a sľubujem, že ťa nikdy neopustím a ani svojím podriadeným nedovolím konať ani hovoriť nič proti tvojej úcte. Radšej chcem vo všetkých svojich rečiach a skutkoch vyhľadávať tvoju česť a slávu. 

Preto, najsvätejšia a najdobrotivejšia Matka pre neoceniteľné zásluhy tvojho najmilšieho Syna Ježiša Krista, prijmi ma za svojho syna (dcéru). Stoj pri mne v každej mojej núdzi a úzkosti. Ukáž, že si mojou milostivou Matkou a buď mi potešením po celý čas môjho života v tomto slzavom údolí, ale najmä v hodinu mojej smrti. Amen.

Nábožné vzdychy ctiteľov posvätného škapuliara, najmä ráno a večer, ale aj kedykoľvek inokedy

Ó, Mária, ozdoba Rádu karmelitánskeho, ochraňuj ma pre svoj svätý škapuliar pred útokmi zlého ducha, chráň ma od úzkostí v živote i v smrti a priveď ma k večnej radosti. Amen.

vložil: Masima
zdroj: SVÄTÝ ŠKAPULIAR alebo poučná a modlitebná príručná knižočka pre členov slávneho Bratstva Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej

Nihil obstat: Dr. Paulus Žiška, censor diocesanus

Imprimatur Nr. 879/1944

Tyrnaviae, 15. febr. 1944

Mons. Josephus Minarik, vic. gen.