%20(1).jpg)
Rakúšanka Mária Simma (1915-2004) z dedinky Sonntag vo walsertalskom údolí (Vorarlberg) nemá síce čestný titul ,teologička očistca‘, no aj jej povolaním bolo prijímať a ďalej sprostredkovať jedinečné poznatky o nadprirodzenom svete duší z očistca.
„Osem rokov som navštevovala iba základnú školu,“ povedala raz Mária Simma, ktorá bola po celý život veľmi skromná, „no vďaka svojmu vzťahu k dušiam z očistca som sa veľa naučila... Nepoznám jediný dôvod, prečo duše z očistca chodia práve ku mne..., ale Božie cesty sú nevyspytateľné... Pre mňa by bolo oveľa jednoduchšie, všetko uchovať v skrytosti, než to zverejniť a potom si stáť za vecou, lebo človeka mnohí nepochopia a znevážia, dokonca často aj kňazi.“ Napriek tomu zostala Mária Simma svojej náročnej službe dušiam z očistca verná vyše 60 rokov.
„Osem rokov som navštevovala iba základnú školu,“ povedala raz Mária Simma, ktorá bola po celý život veľmi skromná, „no vďaka svojmu vzťahu k dušiam z očistca som sa veľa naučila... Nepoznám jediný dôvod, prečo duše z očistca chodia práve ku mne..., ale Božie cesty sú nevyspytateľné... Pre mňa by bolo oveľa jednoduchšie, všetko uchovať v skrytosti, než to zverejniť a potom si stáť za vecou, lebo človeka mnohí nepochopia a znevážia, dokonca často aj kňazi.“ Napriek tomu zostala Mária Simma svojej náročnej službe dušiam z očistca verná vyše 60 rokov.
„Prosila som o to už ako školáčka na dlhej ceste, keď som chodievala po mlieko: ,Milý Bože, ty môžeš všetko. Urob, aby som v jednom zo senníkov, okolo ktorých pôjdem, našla lístok, na ktorom bude napísané, čo mám robiť.‘ Opakovane som vchádzala do senníkov, aby som ten lístok našla, ale vždy márne. Pomaly som sa stávala netrpezlivou a Pánu Bohu som povedala: ‚Vieš, ja potom nebudem na vine, keď tú cestu, ktorú si pre mňa určil, nenájdem.‘ Po skončení školy som si, ako 17-ročná, pomyslela: ‚Teraz treba ísť do kláštora, možno toto chce Pán Boh.‘“
Mala však slabé zdravie, a tak sa jej želanie nesplnilo ani po troch márnych pokusoch.
Mala však slabé zdravie, a tak sa jej želanie nesplnilo ani po troch márnych pokusoch.
Po ôsmich rokoch hľadania, mala už 25 rokov, si pomyslela: „‚Tu už niet pomoci, ja som nedokázala nájsť cestu, ktorú mi Boh predurčil.‘ To ma dlhší čas veľmi trápilo. Keďže som však od detstva mala veľkú lásku k dušiam v očistci a aj moja mama na ne veľmi dbala a vždy nám zdôrazňovala: ,Keď máte nejaký veľký úmysel, proste dušičky, to sú najvďačnejší pomocníci‘, urobila som to.“
Mária sľúbila Panne Márii panenstvo a uskutočnila – aj v mene duší z očistca – zasvätenie Panne Márii podľa sv. Ľudovíta Máriu z Montfortu. Navonok žila veľmi skromne, prevzala upratovanie kostola, dobrovoľne pomáhala pri príprave detí na svätú spoveď a prvé sväté prijímanie a starala sa o svojho otca až do jeho smrti.
Od roku 1947 bývala celkom sama, a aby si privyrobila, viedla malé záhradníctvo.
Hľadanie správnej cesty: Mária Simma zostala počas celého života jednoduchou kresťankou, s nohami pevne na zemi. Boh jej však daroval čnosť statočnosti, ktorú veľmi potrebovala v kontakte s dušami z očistca.
Šesťstranový obsiahly psychologický posudok, zostavený z poverenia profesora teológie Dr. Ewalda Böhma z Innsbrucku, potvrdzuje, že u Márie Simmy nemôže byť ani reči o hystérii či psychopatii.
Bolo to v roku 1940, keď 25-ročná Mária Simma zbadala v noci vo svojej spálni cudzieho muža, ktorý sa pomalým krokom prechádzal po miestnosti. „Len tak ľahko ma niečo nevyľakalo,“ povedala neskôr, „to by som sa skôr každému postavila zoči-voči, než by som sa bála. A tak som sa doňho pustila: ,Ako si sa sem dostal? Čo tu hľadáš?‘ Tváril sa, akoby nič nepočul, a len ďalej chodil hore-dolu. ,Kto si?‘ spýtala som sa, a keď som znovu nedostala žiadnu odpoveď, vyskočila som z postele, aby som ho chytila. Moja ruka však zalapala po vzduchu... Vrátila som sa do postele a videla i počula som ho, ako sa znovu prechádza. ‚Som predsa bdelá, prečo ho nemôžem chytiť,‘ myslela som si. Znovu som sa postavila a pomaly som podišla k nemu. Keď som sa ho chcela dotknúť, znova som rukou siahla do prázdna. Jednoducho tu už nebol. To bolo záhadné. Ľahla som si do postele, boli asi 4 hodiny ráno. Muž viac neprišiel, no ja som už zaspať nemohla. Na ďalší deň som išla po svätej omši k môjmu duchovnému otcovi a všetko som mu porozprávala.
On ma poučil: ,Keď sa znovu niečo také stane, tak sa nespýtaš: Kto si, ale: Čo chceš odo mňa.‘ Nasledujúcu noc prišiel ten istý muž ako predtým a ja som sa ho spýtala: ,Čo chceš odo mňa?‘ A on teraz už odpovedal: ,Daj za mňa odslúžiť tri sväté omše, potom budem vyslobodený!‘ A ja som vedela: To musí byť duša z očistca! Môj spovedník mi to potvrdil.“ Takto sa začal mimoriadny apoštolát Márie Simmy pre duše z očistca.
V nasledujúcich trinástich rokoch prichádzali za ňou duše jednotlivo, väčšinou v novembri – v mesiaci dušičiek.
S dovolením svojho duchovného otca im Mária Simma mohla pomáhať. Nikdy žiadnu neodmietla. Na Všechsvätých v roku 1953 prosili duše z očistca túto mystičku, ktorá žila utiahnuto, o pomoc prostredníctvom utrpenia a ona povedala áno.
Rôznym spôsobom – čo sa týka postavy alebo vystupovania, väčšinou však vo svojich pracovných šatách sa vo dne v noci objavovali duše z očistca u svojej duchovnej dobrodinky. Niektoré boli zrazu viditeľné ako živé, iné prichádzali nejasne ako v hmle alebo ako strašidelné postavy so zúfalým výrazom. Čím viac pomoci sa im prostredníctvom zmierneho utrpenia Márie Simmy dostalo, tým priateľskejšími sa stávali.
Rôznym spôsobom – čo sa týka postavy alebo vystupovania, väčšinou však vo svojich pracovných šatách sa vo dne v noci objavovali duše z očistca u svojej duchovnej dobrodinky. Niektoré boli zrazu viditeľné ako živé, iné prichádzali nejasne ako v hmle alebo ako strašidelné postavy so zúfalým výrazom. Čím viac pomoci sa im prostredníctvom zmierneho utrpenia Márie Simmy dostalo, tým priateľskejšími sa stávali.
Niektoré duše mohli predniesť svoje prosby vo svojom vlastnom nárečí, iné, z cudzích krajín a kultúr, prosili lámanou nemčinou a s cudzím prízvukom.
Mária Simma prijala každé utrpenie, ktoré jej bolo väčšinou oznámené a potom odrazu znovu prestalo; ako napr. za dušu, ktorá ochladla vo viere a stala sa ľahostajnou, musela znášať pocit, akoby celé hodiny ležala v ochromujúcom chlade medzi ľadovými kryhami.
„Často musím trpieť len päť minút,“ povedala Mária, no predsa sa jej zdalo, akoby bolesti trvali päť dní.
„Často musím trpieť len päť minút,“ povedala Mária, no predsa sa jej zdalo, akoby bolesti trvali päť dní.
„Až v nebi spoznáme, čo všetko sme svojím trpezlivým utrpením v spojení s utrpením Krista dosiahli. Účinný spôsob, ako obetovať utrpenie, spočíva v tom, že všetko odovzdáme Panne Márii, aby mohla použiť milosti pre toho, komu ich chce darovať, pretože ona vie, kto ich najviac potrebuje.“
 |
| Dom Marii Simma |
Pochopiteľne to Máriu stálo veľa premáhania, keď mala napísať väčšinou úplne neznámym pozostalým, aby ich napr. v mene ich zomrelých vyzvala prispieť na misie, pretože tieto dušičky to počas svojho života nikdy neurobili; alebo aby vyrovnali utajený peňažný dlh; aby urovnali krivdu; aby vrátili odcudzený majetok; aby vysvetlili urážku na cti a ohováranie; alebo aby za svojich zomrelých nechali odslúžiť sv. omšu, na ktorej sa majú v ich zastúpení sami zúčastniť a s láskou prijať sv. prijímanie.
Vo svojich zápiskoch z 21. novembra 1954 Mária Simma píše: „Častejšie som premýšľala o tom, ako by som mohla poslať dušu inej osobe, a pýtala som sa, prečo sa duša neohlási priamo u svojich príbuzných. Veď by to bolo oveľa jednoduchšie, ako keď to ja musím oznamovať. Tu prišla jedna duša a prísne ma napomenula: ,Neprehrešuj sa proti Božiemu poslaniu. On dáva milosti tomu, komu chce. Nikdy nebudeš mať moc poslať dušu inej osobe.‘“
Farár Matt vo svojej správe biskupovi napísal: „Väčšinu hlásení som poslal farským úradom na preskúmanie aj s prosbou o ich postúpenie.“
Mnohé odpovede dokazujú, že údaje, ktoré poskytla Mária Simma o prípadoch – pre ňu úplne neznámych, sa presne zhodujú.
Duše zo stavu očisťovania ju často prosili o modlitbu a táto matka dušičiek pritom mohla poprosiť aj iných o pomoc; napríklad za duše kňazov sa modlili kňazi. Stále viac a viac ľudí hľadajúcich pomoc chcelo dostať informácie o svojich zomrelých.
Istý poštár spomína, že pani Simma dostala denne často aj okolo 50 listov. Navyše v lete prichádzalo niekedy dokonca až 8 autobusov z Rakúska, Nemecka, Belgicka, Francúzska a zo Švajčiarska.
Istý poštár spomína, že pani Simma dostala denne často aj okolo 50 listov. Navyše v lete prichádzalo niekedy dokonca až 8 autobusov z Rakúska, Nemecka, Belgicka, Francúzska a zo Švajčiarska.
Alfons Matt bol príkladným a rozvážnym farárom v dedine Sonntag, ktorý veril, že Mária Simma má charizmu, a od začiatku ju podporoval. Dlhé roky bol jej duchovným otcom.
V roku 1954 napísal detailnú správu pomocnému biskupovi Franzovi Tschannovi do mesta Feldkirch:
„To, čo Mária Simma zažila vo svojom styku s dušami z očistca a čo sa od nich dozvedela, ... čo pre našu útechu videla v najťažších hodinách utrpenia,... sprostredkováva vzácne pohľady do druhého sveta... a je v úplnej zhode s náukou viery o očistci.“
Samozrejme, nechýbali ani pochybovači, ktorí považovali všetko za podvod. Medzi nimi bolo aj pár chlapcov z okolia. Zo zvedavosti si v roku 1954 dve noci po sebe pristavili rebrík k drevenému domu, v ktorom žila Mária Simma, vystúpili po ňom až k otvorenému spálňovému oknu a načúvali. Na vlastné oči videli a na vlastné uši počuli, ako sa Mária Simma rozprávala s dušičkami a ako si robila poznámky, ako vzdychala a plakala a hľadala vreckovku. Hoci chlapci nevideli duše z očistca a ani ich nepočuli, odvtedy si už posmech z tejto matky dušičiek nikdy viac nerobili.
Keď sa Mária potom od jednej z duší dozvedela, čo sa stalo, pýtala sa, prečo chlapci nevideli duše z očistca. Dostala nasledovnú odpoveď: „Chlapci sú ešte nažive.“
„Ale veď aj som ešte tiež nažive, a predsa vás počujem,“ namietla.
„Ty patríš k nám ... Cesta k tebe je jasná,“ odpovedala dušička. „Zasvätením si sa zvláštnym spôsobom darovala Matke milosrdenstva a ona ťa odovzdala nám. Preto je cesta k tebe jasná pre toľké duše. Robíš dobre, keď sa nás zo súcitu a z lásky ochotne ujímaš.“
Mária Simma raz povedala: „Je kruté nevyužívať poklady Cirkvi pre duše v očistci. Veď či nie je kruté, keď ty stojíš pred horou zlatiek a máš možnosť z nej vziať koľko len chceš, aby si z pokladu mohol dať veľmi biednemu človeku, ktorý si sám zobrať nemôže nič,... ale ty si nedáš ani len tú námahu, aby si vystrel ruku a podal dar chudákovi?“
Práve z tohto dôvodu Mária Simma vo svojich početných prednáškach neúnavne poukazovala na to, aké ľahké je priniesť úľavu dušiam v očistci a pomôcť im do neba:
– hlavne prostredníctvom svätej omše, ktorú nemožno ničím nahradiť;
– prostredníctvom spoluvykupiteľského utrpenia každého druhu: telesného, psychického či duševného, ak ho za ne s láskou obetujeme;
– modlitbou ruženca, krížovej cesty alebo púte;
– každým skutkom pozornej lásky, akým je napr. zapálenie posvätenej sviečky na hrobe alebo pokropenie svätenou vodou či príspevok na misie.
– hlavne prostredníctvom svätej omše, ktorú nemožno ničím nahradiť;
– prostredníctvom spoluvykupiteľského utrpenia každého druhu: telesného, psychického či duševného, ak ho za ne s láskou obetujeme;
– modlitbou ruženca, krížovej cesty alebo púte;
– každým skutkom pozornej lásky, akým je napr. zapálenie posvätenej sviečky na hrobe alebo pokropenie svätenou vodou či príspevok na misie.
Mária Simma rozpráva o svojich niekoľkoročných skúsenostiach s dušami z očistca: „Raz ku mne prišiel istý roľník a sťažoval sa: ,Práve staviam maštaľ. Vždy, keď múr dosiahne určitú výšku, zrúti sa. Všetko sme preverili, ale nenašli sme žiadnu chybu. Musí v tom byť niečo neprirodzené; čo máme robiť?‘
Spýtala som sa ho, či nepozná niekoho zo zomrelých, kto mohol mať niečo proti nemu alebo sa k nemu správal nepriateľsky.
Roľník odpovedal: ,Áno, poznám. Hneď som si myslel, že to môže byť len on. Ani na druhom svete mi nedá pokoj.‘
Ja som mu však povedala: On si len praje‚ aby si mu odpustil. Nič viac nechce.
,Čože? Mám odpustiť tomu, kto mi v živote toľko škodil, len aby on mohol potom letieť do neba? Nie, nie, ten nech si pekne všetko odpyká!‘
Musela som ho upokojiť: Preto teraz nepoletí hneď do neba. Svoje si odpykať musí, ale potom to bude ľahšie znášať. Nenechá ťa na pokoji, kým mu zo srdca neodpustíš.
Keď to roľník nechcel pripustiť, spýtala som sa ho: Či sa nemodlíš v Otčenáši: ,Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom‘? Ty tým Bohu prakticky hovoríš: Nesmieš mi odpustiť, pretože ani ja som neodpustil svojmu blížnemu.
A tak roľník musel uznať: ,No áno, až teraz sa mi všetko vyjasnilo,‘ a nakoniec sa predsa len prebojoval až k odpusteniu: ,V mene Božom chcem odpustiť, aby aj mne Pán Boh odpustil.‘ “
A tak roľník musel uznať: ,No áno, až teraz sa mi všetko vyjasnilo,‘ a nakoniec sa predsa len prebojoval až k odpusteniu: ,V mene Božom chcem odpustiť, aby aj mne Pán Boh odpustil.‘ “
Ako veľmi môže zomrelým pomôcť nejaká čnosť alebo dobrý skutok, čo vykonáme za nich, to Mária Simma jasne zakúsila istého dňa popoludní v roku 1954 na ceste do vedľajšej dediny Marul. Uprostred lesa stretla jednu starú ženu. „Pomyslela som si‚ že tá má určite už viac ako sto rokov. Keď som ju priateľsky pozdravila, povedala mi: ,Prečo ma zdravíte? Mňa už nikto nezdraví!‘ Ja som sa snažila utešiť ju slovami: Vy si predsa zaslúžite pozdrav ako každý iný.
Vtedy sa ona začala sťažovať: ,Takto o mne nikto nezmýšľa. Nikto mi nedá ani jesť a spať musím na ulici.‘
To nemôže byť pravda, pomyslela som si, ona už asi nemá v hlave všetko v poriadku. Pokúsila som sa jej vysvetliť, že to tak iste nie je.
,Ale áno,‘ odvetila.
A tak som premýšľala, že keď je už taká dotieravá, vezmem ju k sebe, veď je stará a už aj tak nebude dlho žiť, a hneď som ju pozvala, aby sa u mňa najedla a vyspala.
,Áno, prosím, ale ja vám nemôžem nič zaplatiť.‘
Na to som jej odpovedala: To nevadí, ale musíte byť spokojná s tým, čo mám. Nemám veľa miesta pre hostí, ale je to stále lepšie, ako spať na ulici.
S úľavou v hlase sa poďakovala ,Pán Boh zaplať! Teraz som vykúpená,‘ a zmizla.
Až do tej chvíle som nezbadala, že je to duša z očistca. Počas svojho života zrejme niekoho odmietla, hoci bola povinná pomôcť.“
To nemôže byť pravda, pomyslela som si, ona už asi nemá v hlave všetko v poriadku. Pokúsila som sa jej vysvetliť, že to tak iste nie je.
,Ale áno,‘ odvetila.
A tak som premýšľala, že keď je už taká dotieravá, vezmem ju k sebe, veď je stará a už aj tak nebude dlho žiť, a hneď som ju pozvala, aby sa u mňa najedla a vyspala.
,Áno, prosím, ale ja vám nemôžem nič zaplatiť.‘
Na to som jej odpovedala: To nevadí, ale musíte byť spokojná s tým, čo mám. Nemám veľa miesta pre hostí, ale je to stále lepšie, ako spať na ulici.
S úľavou v hlase sa poďakovala ,Pán Boh zaplať! Teraz som vykúpená,‘ a zmizla.
Až do tej chvíle som nezbadala, že je to duša z očistca. Počas svojho života zrejme niekoho odmietla, hoci bola povinná pomôcť.“
Mária Simma mohla takto svojím ponúknutým skutkom lásky vynahradiť a odčiniť práve tú neláskavosť, pre ktorú potrebovala táto duša očisťovanie v očistci.
 |
| Hrob Marii Simma |
Ona mi so žiariacou tvárou odpovedala: ,To je môj kľúč do neba. V živote som sa veľa nemodlila, do kostola som chodila zriedka, ale jediný raz som istej chudobnej starej žene pred Vianocami zadarmo upratala celý dom, a to bola moja záchrana.‘ “
„Nezabudnuteľným pre mňa bolo stretnutie s kňazom, ktorého pravá ruka bola čierna,“ hovorí Mária Simma. „Pýtala som sa ho na príčinu a tento kňaz sa priznal: ,Mal som viac žehnať! Povedz to každému kňazovi, ktorého stretneš. Majú viac žehnať, pretože tým môžu šíriť veľa požehnania a zabrániť mnohému zlu.‘ “
Raz Mária Simma napísala istej rodine, že majú vrátiť majetok, ktorý si neprávom ponechali. Vzápätí nato mala návštevu.
„Už z predsiene som počula niekoho nadávať. Otvorila som dvere, aby som zistila, čo sa deje. Vonku stál muž, ktorý sa ma opovržlivo spýtal: ,Kde je to fantazírovanie o dušiach z očistca?‘
Len vstúpte, o žiadnom fantazírovaní o dušiach z očistca tu nemôže byť ani reči, odvetila som mu. Muž sa bez okolkov spýtal: ,Zjavil sa vám pán E.?‘ Môj rozčúlený návštevník bol totiž jeden z príbuzných, ktorým som z poverenia pána E. musela napísať, aby vrátili späť nespravodlivo privlastnený majetok.
Keď som mu potvrdila, že sa mi pán E. zjavil, začal zúriť, hovoril, že niečo také neexistuje, že je to len podvod na získanie peňazí.
,Aký nespravodlivo ponechaný majetok máme vrátiť?‘ chcel zrazu predsa len konkrétne vedieť.
Odvetila som‚ že to neviem, že som dostala iba úlohu upovedomiť ich rodinu, aby vrátila nespravodlivo privlastnený majetok. A dodala som: ‚Čo to je, to musíte vedieť vy sami.‘ On totiž vedel úplne presne, o čo ide.
Z jeho rečí som vytušila, že z jeho kresťanskej viery už toho veľa nezostalo, pretože hromžil na pápeža, na Cirkev, náboženstvo. Avšak potom, keď som mu všetko pokojne vysvetlila, upokojil sa a povedal: ,Keď je to takto, musím začať nový život. Už som nedôveroval žiadnemu kňazovi, ale teraz musím opäť veriť v Boha, pretože vy ste nikdy nemohli vedieť, že vlastníme majetok, ktorý sme si neprávom ponechali. O tom dokonca nevedeli ani len všetci členovia našej rodiny!‘ “
Každý druh nelásky, predovšetkým ale dlhoročná neochota zmieriť sa, môže dušiam na druhom svete zapríčiniť ťažký očistec.
Mária Simma s hrôzou zakúsila, aké to je pravdivé, keď sa jej jedna duša z ťažkého očistca ukázala v podobe zvieraťa. Tu treba hneď povedať, že po smrti sa hriešnik nepremení na žiadne zviera. Iba jeho zverský, zvrhlý stav duše, v ktorom sa nachádza, sa symbolicky odráža v odpudzujúcej a hrôzostrašnej podobe.
„Istý muž mi v liste napísal, že mu pred rokom zomrela žena. Odvtedy každú noc počuť v izbe klopanie; prosil ma, či by som nemohla prísť a zistiť, čo sa deje. Šla som tam a tomu mužovi som povedala, že sa jeho žena možno ešte ohlásiť nemôže a že to musíme prenechať prozreteľnosti.
V noci som v spomínanej izbe spala. Približne o pol dvanástej začalo niečo šramotiť. Keď som sa spýtala: Čo chceš, čo mám pre teba urobiť? – nedostala som žiadnu odpoveď a ani som nikoho nevidela. Pomyslela som si, táto žena sa ešte nesmie ohlásiť.
Asi po piatich minútach som však začula strašidelný dupot. Videla som akési veľké zviera. Také čosi som dovtedy ešte nezažila. Bol to hroch. Hneď som ho pokropila svätenou vodou a spýtala som sa: Ako ti môžem pomôcť? Opäť som nedostala žiadnu odpoveď. Bolo to príšerné.
Potom prišiel zlý duch v podobe hrôzu vzbudzujúceho obrovského hada, ktorý sa omotal okolo zvieraťa, aby ho zahrdúsil. Zrazu všetko zmizlo.
Robila som si veľké starosti a premýšľala som: Tá žena predsa ešte nie je stratená! Krátko nato prišla z očistca jedna duša v ľudskej podobe, ako ku mne vždy prichádzajú; utešila ma a všetko mi objasnila: ,Neboj sa, tá žena nie je zatratená, ale má ten najťažší očistec, aký len existuje.‘ Duša z očistca mi tiež vysvetlila prečo. Táto žena žila dlhé desaťročia v nepriateľstve s inou ženou a práve ona niesla vinu za počiatok tohto nepriateľstva. A čo je ešte horšie, vždy odbila svoju nepriateľku, hoci tá sa viackrát pokúšala o zmierenie. Dokonca aj v čase smrteľnej choroby ponuku na zmierenie tvrdo odmietla, až nakoniec zomrela nezmierená.
Asi po piatich minútach som však začula strašidelný dupot. Videla som akési veľké zviera. Také čosi som dovtedy ešte nezažila. Bol to hroch. Hneď som ho pokropila svätenou vodou a spýtala som sa: Ako ti môžem pomôcť? Opäť som nedostala žiadnu odpoveď. Bolo to príšerné.
Potom prišiel zlý duch v podobe hrôzu vzbudzujúceho obrovského hada, ktorý sa omotal okolo zvieraťa, aby ho zahrdúsil. Zrazu všetko zmizlo.
Robila som si veľké starosti a premýšľala som: Tá žena predsa ešte nie je stratená! Krátko nato prišla z očistca jedna duša v ľudskej podobe, ako ku mne vždy prichádzajú; utešila ma a všetko mi objasnila: ,Neboj sa, tá žena nie je zatratená, ale má ten najťažší očistec, aký len existuje.‘ Duša z očistca mi tiež vysvetlila prečo. Táto žena žila dlhé desaťročia v nepriateľstve s inou ženou a práve ona niesla vinu za počiatok tohto nepriateľstva. A čo je ešte horšie, vždy odbila svoju nepriateľku, hoci tá sa viackrát pokúšala o zmierenie. Dokonca aj v čase smrteľnej choroby ponuku na zmierenie tvrdo odmietla, až nakoniec zomrela nezmierená.
Tu teda vidíme, že aj keď počas života často prichádza k hádkam, treba sa vždy usilovať, aby sa všetko čo najskôr urovnalo. Odpustime tak rýchlo, ako je to len možné. Láska všetko prekoná. Láska zakryje množstvo hriechov, to treba neustále opakovať.“
Jej syn sa ale nedal zadržať a išiel na pomoc tým, ktorí pomoc potrebovali. Lavína však zasypala aj jeho a on zomrel.
Už po dvoch nociach prišiel ku mne a prosil ma, aby som dala za neho odslúžiť tri sväté omše. Jeho príbuzní sa čudovali, že by mohol ísť do neba tak rýchlo, veď nábožensky veľmi horlivý nebol. Mne však tento mladík povedal: ‚Boh bol ku mne taký milostivý, pretože som zomrel v službe lásky k blížnemu. Už nikdy viac vo svojom možnom ďalšom živote by som nebol mal takú šťastnú hodinu smrti.‘ Áno, až vo večnosti zistíme, ako dobre to s nami Pán Boh myslí.“
Počas dlhoročného dôverného vzťahu s dušami z očistca Mária Simma spoznala:
„Žiadna duša z očistca by sa nechcela vrátiť do tohto tmavého sveta, v ktorom žijeme my ... pretože táto duša vie, že je zachránená a že pravý život je pred ňou. Túži po očistnom procese tak, ako sa chce v ohni zlato zbaviť nečistoty.“
Pútnická kaplnka Matky Milosrdenstva
Jedna duša z očistca Márii Simme povedala, že Panna Mária si praje, aby bola v dedinke Sonntag postavená kaplnka, ktorá má byť taká veľká, aby sa v nej dala slúžiť svätá omša. Okrem toho povedala tejto matke dušičiek, Márii Simme, kde presne má byť budúca kaplnka umiestnená. Malo to byť na tom mieste, kde sa predtým nachádzal malý mariánsky poľný oltárik, ktorý strhla lavína.
Majitelia pozemku, na ktorom predtým stál tento mariánsky oltárik, vtedy prisľúbili, že tu zadarmo poskytnú miesto na stavbu kaplnky. O tom ale Mária Simma nemala ani tušenia, na rozdiel od miestneho farára Matta.
„Informovala som svojho duchovného vodcu, ktorý celú vec zobral hneď vážne, pretože vedel, že na tom mieste kedysi stál mariánsky poľný oltárik, o čom som ja osobne nič nevedela. To si pamätali už len starí ľudia.“
Majitelia pozemku, na ktorom predtým stál tento mariánsky oltárik, vtedy prisľúbili, že tu zadarmo poskytnú miesto na stavbu kaplnky. O tom ale Mária Simma nemala ani tušenia, na rozdiel od miestneho farára Matta.
„Informovala som svojho duchovného vodcu, ktorý celú vec zobral hneď vážne, pretože vedel, že na tom mieste kedysi stál mariánsky poľný oltárik, o čom som ja osobne nič nevedela. To si pamätali už len starí ľudia.“
Kaplnka bola teda postavená na želanom mieste.
Keď bola dokončená, Panna Mária prostredníctvom jednej duše z očistca Márii Simme oznámila, že v kaplnke má byť namaľovaný obraz, znázorňujúci ju ako Matku milosrdenstva pre duše v očistci.„Prosila som Pannu Máriu o dobrého maliara,“ hovorí Mária Simma. „Krátko nato prišiel ku mne poľský jezuita páter Stanislav Skudrzyk SJ. Keď som sa mu zverila so svojím úmyslom, povedal mi, že v Krakove pozná jedného dobrého maliara a že tento obraz by vedel pekne namaľovať profesor Adolf Hyla. Poľský jezuita potom vzal všetko do vlastných rúk; aj financovanie obrazu a aj bezproblémový transport z Krakova cez Londýn do Sonntagu.“
Kaplnka bola posvätená v mariánskom mesiaci – v máji roku 1959. Odvtedy je otvorená pre všetkých ako pútnická kaplnka a miesto modlitby za duše v očistci.
vložil: Masima
zdroj: Maria Simma, Meine Erlebnisse mit Armen Seelen, Fe-Medienverlag/Christiana Verlag
