Boh existuje a jeho láska je silnejšia ako smrť.

Priatelia mi priniesli z cesty do Francúzska malý obrázok Terezičky z Lisieux. To, čo mi o nej rozprávali, ma veľmi oslovilo. Ale nevedel som, čo by som mal s obrázkom urobiť, a tak som ho dal do jednej zásuvky písacieho stola.

Niekoľko dní nato bol môj bratranec prevezený s ťažkou chorobou do nemocnice v jednom rakúskom meste, kde som vtedy tiež žil. Ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti v kóme a lekári mu dávali veľmi malú nádej, že sa z bezvedomia ešte preberie. Táto správa mnou silne otriasla.

So svojím bratrancom som sa cítil od mladosti veľmi zviazaný. Bol to veľmi osamotený človek. Nemal vo svojom živote veľa šťastia a žil skôr v ústraní. Predstava, že teraz je v nemocnici opustený a má čoskoro zomrieť, mnou veľmi otriasla a bol som z toho zúfalý.

Aký zmysel má vôbec život? Javil sa mi ako bytie plné utrpenia, smerujúce len k smrti. Prepadla ma neuveriteľná zlosť. Tu mi pohľad padol na obrázok Terezičky. A dostal som nápad, že by som sa mohol modliť. Musím k tomu poznamenať, že som sa v tom čase už veľmi dlho vôbec nemodlil. Viera, v ktorej som tradičným spôsobom vyrástol, mi už dlhú dobu bola cudzia.

Uistil som sa, či ma niekto nepozoruje. Pripadalo mi neuveriteľne trápne v tichosti a prázdnote rozprávať sa so svätým obrázkom. Mimo to som už vôbec nevedel, ako sa to robí, keď sa niekto chce modliť.

Avšak som sa zadíval na obrázok pevne rozhodnutý, že sa týmto spôsobom postarám o svojho bratranca.

Svätej Terezičke som navrhol, aby mu dala možnosť prijať pomazanie chorých. To sa javilo ako jediné, čo by som pre neho mohol urobiť. 

Nikdy by som sa neodvážil zájsť za svojimi príbuznými s týmto návrhom. Bol som si istý, že by sa mi vysmiali.

Na druhý deň mi bola záležitosť s modlitbou opäť trápna. Čo ma to vôbec napadlo? Ale súčasne bola vo mne zvláštna túžba a priľnul som k myšlienke: Aké by to bolo krásne, keby som mohol veriť.

Zašiel som za svojím bratrancom do nemocnice, aby som ho navštívil. Keď som potom čakal v predsieni stanice intenzívnej starostlivosti, až budem uvedený dovnútra, vyšiel odtiaľ mladý kňaz. bleskovo ma napadla myšlienka opýtať sa ho na pomazanie chorých, ale odvahu som hneď stratil. 

Kňaz išiel chodbou k východu. Skôr než opustil budovu, náhle som sa naňho obrátil s otázkou.

"Prosím? Čo ste hovoril?"
Úplne zmätený som zakoktal, že sa jedná o môjho bratranca a že som sa ho chcel opýtať na pomazanie chorých.
Ihneď vyhlásil, že je ochotný mu ho udeliť a obrátil sa naspäť.

Cestou mi povedal: "Máte šťastie, že ma o to prosíte práve dnes. Mám totiž so sebou niečo celkom zvláštneho, čo už za dve hodiny musím odniesť na letisko: Relikviu Terezičky z Lisieux."

Vstúpili sme do izby.
Prvé, čo som videl, bol veľký obraz Terezičky. Visel nad posteľou suseda môjho bratranca. Bol to kňaz, ktorý ležal v kóme.
Nemohol som sa ubrániť dojmu, že môj umierajúci bratranec leží v náruči Terezičky. Počas pomazania som mohol nad svojím bratrancom držať jej relikviu. Aj cez môj smútok vystúpil z môjho srdca jasot nad Božou mocou, ktorý nemôžem ani opísať.

Krátko nato môj bratranec zomrel. Ja som však stále musel myslieť na to: Boh existuje a jeho láska je silnejšia ako smrť.

Masima