%20(1).jpg)
»Z lásky k Ježišovi Kristovi musíme mnoho trpieť a bojovať s vladármi, Turkami, bezbožníkmi, slobodomurármi, pohanmi, rôznymi živlami i kňazmi. Avšak všetku svoju dôveru vkladáme v toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych a ktorý si vybral tých najslabších z ľudí, aby uskutočnil svoje dielo. « O živote Daniela Comboniho
"Leží mi na srdci blaho Cirkvi. Pre obrátenie mojich milovaných Afričanov by som umrel aj stokrát," tak písal Daniel Comboni na konci svojho života. 10. októbra 1881 podľahol v Chartúme v Sudáne únave a utrpeniu svojho života, ktorý celý zasvätil misiám v Afrike.
Neskôr však vstúpil do ústavu, ktorý založil v tomto meste Nicolo Mazza, kňaz so širokým rozhľadom a príkladnou vierou. Ten s podporou Kongregácie pre šírenie viery prijal niekoľko mladých Afričanov, aby ich vyškolil a povzbudil k misiám v centrálnej Afrike. V tomto prostredí dozrievalo Comboniho misijné povolanie.
31. decembra 1854, v mesiaci, kedy bola vyhlásená dogma o Nepoškvrnenom Počatí, prijal mladý seminarista z rúk biskupa Jána Nepomuka de Tshiderera kňazské svätenie.
O tri roky neskôr 4. septembra 1857 patril medzi piatich kňazov, ktorí sa z poverenia Nicola Mazza vypravili na misie do Afriky. Pre túto dôležitú a nebezpečnú misiu vybral starý kňaz svojich najlepších priateľov. Comboni bol z nich najmladší. Slová, ktoré vtedy ctihodný kňaz dal malej skupine na cestu, poznamenala mladého Comboniho na celý život.
Nicolo Mazza roztiahol nad nimi svoje paže a povedal: "Pane, daj, aby títo najmilší synovia boli vždy Tvoji a zachovali Ti vernosť až do smrti!"A keď ich na rozlúčku objímal, povedal im: "Iďte v mene Božom! Pamätajte, že dielo, ktorému som vás zasvätil, je jeho dielo! Pracujte len pre neho! Milujte sa navzájom a pomáhajte si jeden druhému. Buďte vo všetkom zajedno, hľadajte len slávu Božiu a nezabúdajte, že všetko ostatné je len márnosť!".
Loďou sa odplavili z Terstu do Alexandrie v Egypte. Než vyrazili do centrálnej Afriky, vykonali púť do Svätej zeme. Potom sa plavili z Káhiry po Níle vpred. Prešli Núbijskú púšť a prišli do Chartúmu. Ďalej pokračovali na člne po Bielom Níle. Po jednom roku, v ktorom prešli 1500 km smerom na juh, dorazili konečne medzi Nílom a nepreniknuteľným pralesom na miesto zvané Svätý Kríž. Tento názov mu dali nemeckí misionári, z ktorých tu zostal len jeden.
Nebezpečenstvo, utrpenie, vražedná klíma a horúčka vyčerpali sily misionárov a traja z piatich tomu vzápätí podľahli.
Comboniho listy sú cenným svedectvom o tejto misijnej ceste. Svedčia tiež o viere tohto mladého kňaza, ktorý bol v nepriateľskom prostredí vystavený mnohým nebezpečenstvám: Nemali iné zbrane ako bezhraničnú lásku k Ježišovi Kristovi.
Comboni nikdy nemohol zabudnúť na mučeníctvo svojich druhov. Napriek tomu misia stroskotala a tí, ktorí prežili, boli povolaní späť do vlasti. Kongregácia pre šírenie viery odovzdala misiu apoštolskému vikárovi v Egypte a počítala, že doterajšie štruktúry budú zrušené.
Pius IX. a "Comboniho plán": Počas slávnosti svätorečenia Markéty Márie Alacoque 15. septembra 1864, vstúpil Daniel Comboni do baziliky svätého Petra a šiel k apoštolovmu hrobu. Keď sa tam modlil, vymyslel si apoštolský plán, ktorý mal radikálne zmeniť doterajšie misijné metódy v Afrike. Plán bral ohľad na situáciu v Afrike a tamojšie prostredie. Poukazoval na potrebu zriadiť misijné stanice na pobreží, kde "Afričan žije a nemení sa a Európan žije a neumiera." Z týchto dôležitých misijných staníc sa potom mali podnikať misijné výpravy.
Comboni zahrnul prvýkrát do plánu tiež ženy, pretože spoznal, že ženy sú pre evanjelizáciu oných národov nevyhnutné.
Keď sa Pius IX. dozvedel o týchto plánoch, spoznal, že by mohli vyriešiť problém evanjelizácie Afriky. Preto zavolal mladého kňaza k sebe a povedal mu: "Dávam vám svoje požehnanie. Labora Sicut bonus miles Christi - Pracujte ako dobrý vojak Kristov."
Ale po smrti Nicola Mazza veronský biskup Ústavu zakázal dekrétom mať vlastný seminár a kňaza. Pre Comboniho to bola ťažká porážka. Navyše sa situácia stále viac zhoršovala v dôsledku politických udalostí v súvislosti so zakladaním talianskeho štátu. Verona bola v onom roku začlenená do talianskeho štátu a dostala proticirkevnú vládu. Ako bolo možné myslieť na zakladanie nového rádu, keď bol skonfiškovaný majetok súčasného? Napriek tomu prišla pomoc úplne nečakane.
Na nátlak prefekta Kongregácie pre šírenie viery a jedného dobrého priateľa Comboniho zasiahol pápež osobne a dovolil zriadiť vo Verone Inštitút pre misie v čiernej Afrike. Tak vznikol v roku 1867 Inštitút synov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho čiže Mission Africana di Verona.
Koncom roka, keď sa vyjasnila otázka jedného kňaza, ktorý chcel k nim priradiť dve misijné sestry pre Afriku, vyrazil Comboni, traja karmelitánski kňazi a šesť afrických dievčat, ktoré vyrástli v Európe, do Egypta, aby tu založili Inštitút, ako predpokladal plán.
Svätý Jozef a skoré milosti: Comboni sa vrátil z Káhiry do Talianska, aby si vyprosil pomoc a predovšetkým finančnú podporu. V tom čase precestoval celú Európu: Paríž, Londýn, Kolín, Viedeň, aby zobral potrebné prostriedky.
Vo svojich listoch rozprával radostne o obedoch so šľachticmi polovice Európy a aký "drzý" musel niekedy byť, aby vôbec do týchto kruhov prenikol. Ale súčasne vyhľadával kláštory, aby prosil o podporu v modlitbe.
Afriku zasvätil Matke Božej La Salettskej a odovzdal svoje misijné dielo svätému Jozefovi.
"Svätý Jozef nikdy nedopustil," ako neskôr raz povedal, "aby došli peniaze, a neodoprel žiadnu skorú milosť."
V roku 1872 založil vo Verone Inštitút Pie Madri della Nigrizia. Ale jeho cesty Európou zväčšovali aj počet tých, ktorí neboli priaznivo naklonení jeho dielu. Africká misia totiž stála v ceste trhu s otrokmi a bola v rozpore so záujmami, aké mali v Afrike niektorí európski činitelia.
Raz v Paríži ho v noci dokonca uniesli slobodomurári. O tejto záležitosti rozprával svojim priateľom až oveľa neskôr. Slobodomurári mu totiž hrozili, že ich meč ho bude prenasledovať až do Afriky, ak by sa zmienil čo len slovom o tom, čo sa stalo.
Svojich nepriateľov mal aj v niektorých cirkevných kruhoch. V jednom z listov jednému veronskému kňazovi napísal: "V Ríme proti mne húževnato bojujú: intrigy, podvody, ohováranie, klamstvá, hriešne ovplyvňovanie. Z lásky k Ježišovi Kristovi musíme mnoho trpieť a bojovať s vladármi, Turkami, bezbožníkmi, slobodomurármi, pohanmi, rôznymi živlami aj s kňazmi. Avšak všetku svoju dôveru vkladáme v toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych a ktorý si vybral tých najslabších z ľudí, aby uskutočnil svoje dielo."
Kongregácia pre šírenie viery však spoznala jeho bezvýhradnú oddanosť misiám a vymenovala ho biskupom. Tak prijal 12. augusta 1877 biskupské svätenie.
V decembri toho istého roku vyšiel prvýkrát ako biskup do Afriky. Sprevádzal ho rad misionárov. Patrilo k nim prvých päť sestier z inštitútu založeného vo Verone. Cesta do Chartúmu, sídla apoštolského vikára pre centrálnu Afriku, trvala takmer celý rok.
Aj v Sudáne nadviazal Comboni ako zručný politik styky s členmi vlády v Kordofáne. Tie boli pre prežitie misijného diela v moslimskej krajine, rozorvanej bojmi, neodmysliteľné. Dvadsať rokov po svojej prvej africkej ceste mohol teraz vidieť plody mučeníctva svojich druhov.
Misijná stanice v Káhire bola medzitým kvitnúcou stanicou. Južne od Chartúmu boli ďalšie misijné stanice: Delen, Gondokoro, Gebel, Nuba, Svätý Kríž, El Obeid.
Aj keď sa jeho zdravotný stav následkom námahy už zhoršil, chcel preniknúť stále viac na juh k hraniciam Ugandy. Božská Prozreteľnosť dopriala novému biskupovi ešte štyri roky intenzívnej práce, ktoré boli poznačené utrpením, prenasledovaním a prekážkami, ktoré mu stavali do cesty cirkevné kruhy. Navyše niektorí druhovia ho opustili, iní zomreli. V tejto dramatickej situácii napísal v liste z El Obeid jednému kňazovi: "Veľké horúčavy v El Obeid sú také zničujúce a skľučujúce, že nemôžem ani jesť, ani spať. Trpím pre Krista a to stačí. Nemôžem však splniť všetky svoje úlohy. Musím znášať toľko bezprávia a prehltnúť toľko horkých piluliek od mnohých pojašencov, že je div, že som ešte vôbec nažive. Pracujem pre Božiu slávu a úbohé duše, ako len môžem. Dosiahol som pokroku a o viac sa nestarám. Som si istý, že všetky kríže, ktoré musím niesť, sú chcené Bohom, a preto mi budú stále milšie."
V júni 1881 pri návrate do El Obeid z jednej namáhavej cesty ho prepadla búrka. Bol nútený vydržať päť hodín na premočenom matraci. To mu poškodilo už beztak narušené zdravie.
Po ťažkom suchu nastali dažde a s dažďa horúčka. Tentoraz išlo o čiernu horúčku. Keď krátko nato prišli do Chartúmu a jeho najbližší spolupracovníci boli už horúčkou prepadnutí. K tomu pristúpila bolesť zo zlých klebiet, odpad niektorých a starosti v dôsledku politickej situácie, ktorá hrozila zničením celého misijného diela. Nový prorok islamu Ahmed Mahdi pripravoval už vtedy to, čo sa raz malo stať dramatickou revolúciou v Sudáne.
Kardinálovi prefektovi zhrnul Comboni situáciu takto: "Všetky tieto kríže doliehajú ťažko na moje srdce, ale z toho čerpám silu a odvahu, aby som bojoval Pánov boj, lebo tak vznikajú a rastú diela Pána. (...) Dnes sa vrátila duša nášho laického brata Pavla Scandiho z Ríma k Bohu. Bol ešte taký mladý a podporoval našu misiu ako skúsený montér. Jeho posledné slová boli: Som šťastný. Aké krásne je toto fiat, ktoré všetko vyslovuje, všetko zahŕňa a všetko obsahuje."
Aj napriek horúčke písal ďalej denník a zaznamenal, koľko duší bolo v jednotlivých dňoch získaných pre vieru. Navštevoval svojou horúčkou postihnutých a vzhľadom k blížiacej sa smrti zarmútených druhov, aby ich potešil.
10. októbra cítil, že jeho sily odchádzajú, a zvolal k sebe svojich spolupracovníkov. Ďakoval všetkým a prosil ich o odpustenie. Potom ho opäť prepadol záchvat horúčky. Ten bol posledný.
Páter Bouchard, ktorý stál pri jeho smrteľnej posteli, povedal: "Skôr, ako stratil vedomie, chcel objať kríž. Zaspal nežne ako malé dieťa." Mal 50 rokov.
Krátko predtým napísal jednému priateľovi kňazovi: "Nesmieme zostať stáť na svojej ceste, ani pri poslednom dychu svojho života. Až potom budeme v raji, budeme k Ježišovi a k Márii tak veľmi pribití a budeme ich tak prosiť, že musia pôsobiť dokonca aj pomocou zázrakov."
Masima
