%20(1).jpg)
Keď Ortulana di Offreduccio čakala prvé dieťa, často navštevovala neďaleký kostol, kde sa modlila za bezpečný pôrod. Jedného dňa, keď tam stála pod krížom, počula hlas, ktorý jej povedal: “Porodíš svetlo, ktoré bude jasne žiariť vo svete.”
Toto dieťa prísľubu, ktoré poznáme ako svätú Kláru z Assisi, naozaj “ožiarilo celý svet”, ako to píše autor jej životopisu. Povesť o jej svätosti “sa rozšírila po okolitých krajinách a priťahovala ženy zo všetkých strán”, aby odhodlane nasledovali príklad svätej Kláry v napĺňaní ideálov svätého Františka (Legenda o svätej Kláre, 10–11). Toto jasné svetlo, ktoré sa prejavovalo vrúcnou láskou ku Kristovi v modlitebnom a rehoľnom živote, odhalilo novú cestu učeníctva. Tá nakoniec pritiahla aj Klárinu matku Ortulanu a jej sestru Beatrice.
Klára z Assisi sa pre mnohé svoje priateľky a obdivovateľky stala ideálom ženy tej doby. Narodila sa roku 1193 v assiskej šľachtickej rodine. Rástla v prostredí, v ktorom platili privilégiá a postavenie. Jej otec Favarone bol skutočným rytierom – bojovníkom, kým jej matka bola známa svojou schopnosťou viesť rozsiahlu domácnosť, ako aj svojou zbožnosťou a láskou k blížnym. Klára zdedila matkinho čistého a jemného ducha a otcovu statočnú odhodlanosť. Mnohí mladí rytieri a synovia veľkoochodníkov vyhľadávali jej priazeň a uchádzali sa o jej ruku.
Avšak už od raného veku priťahovalo Klárin záujem niečo iné. Na rozdiel od princezien, ktoré poznáme z rozprávkových kníh, jej život nebol dobrodružstvom, ktoré sa končí veľkolepým “a žili šťastne, až kým nepomreli”. Klára žila v období strašnej vojny medzi Assisi a Perugiou. So svojou matkou a sestrami museli odísť dočasne do vyhnanstva a ešte v mladom veku stratila v boji otca. Všetky tieto zážitky v nej formovali pevný charakter a dôveru v Boha, ktoré si zachovala počas celého života.
Keď bola Klára súca na vydaj, jej strýko Monaldo začal zvažovať, ktorý mladý muž by bol pre ňu vhodným manželom. Hľadal pre ňu niekoho, kto by sa o ňu postaral a ktorého bohatstvo by zabezpečilo väčšiu istotu a česť rodu. V Kláre však rástla túžba ostať slobodná, aby sa mohla celkom zjednotiť s Ježišom, ktorého láska v mnohom presahovala akúkoľvek inú lásku, ktorú poznala. Nakoniec na Monaldovo sklamanie Klára zložila súkromný sľub panenstva a predala rodinné dedičstvo, pričom peniaze rozdala assiským chudobným. Už neexistovala cesta späť: Klára si zachovala telesnú krásu, ale zriekla sa svojho bohatstva a spoločenského postavenia.
Klára prijala jednoduchý život a chcela ho ešte viac podriadiť Pánovi. Počula o svätom Františkovi, mladom rytierovi, ktorý tiež zanechal rodinné bohatstvo, aby žil v chudobe. Svoj čas trávil žobraním pre chudobných a ohlasovaním evanjelia na assiských námestiach. Aj František počul o Klárinných statočných skutkoch lásky a o jej láske k Pánovi. Keď sa títo dvaja stretli, začal sa medzi nimi rozvíjať bratsko–sesterský vzťah. Klára často navštevovala Františka, počúvala jeho kázne, dala si ním poradiť a spolu s ním sa modlila. Postupom času jej túžba prispôsobiť sa Františkovmu životnému štýlu rástla, až kým úplne nepretrhla zväzky so starým spôsobom života.
V roku 1212 na Kvetnú nedeľu Klára v noci opustila strýkov dom a stretla sa s Františkom a s jeho bratmi v jednom z ich kostolíkov. Ako hovorí stará legenda, František tam Kláre ostrihal krásne vlasy a obliekol ju do drsného habitu. Týmto aktom Klára prijala nový život. Zanechala svoj svetský domov a našla domov v Kristovi a začala život sebazaprenia a modlitieb v kláštore svätého Damiána, na tom istom mieste, kde František počul Ježišov hlas, ktorý ho prosil, aby opravil jeho dom.
Keď sa rozchýrila správa o Klárinom sľube, pridali sa k nej aj iné ženy a okolo nej sa vytvorilo spoločenstvo modlitby a služby. “Chudobné panie” – tak ich ľudia pomenovali, žili v úplnej chudobe, nevlastnili vôbec nič, aby sa mohli celkom spoliehať na Boha, ktorý sa o nich staral podľa svojho prísľubu. Po prvýkrát v dejinách Cirkvi ženská rehoľa žila v takej radikálnej chudobe, že sa to nezaobišlo bez odporu. Nielen rodinní príslušníci, ale aj biskupi a pápež varovali Kláru, aby nebola príliš idealistická, a že požiadavky evanjelia by sa nemali brať tak doslovne. Ako sa mohla starať o svoje sestry, keď nemala nijakú záštitu a oporu? Avšak napriek všetkému Klára ostala pokojná a odhodlaná.
Klára si zvolila túto radikálnu cestu z jediného dôvodu: prijatie chudoby jej najlepšie umožnilo nasledovať Krista. On bol jej cieľom, Ježišova jednoduchosť srdca, chudoba ducha a jeho dôverný vzťah s Otcom boli jej motiváciou. Vo svojom liste českej princeznej Anežke, ktorá sa rozhodla nasledovať jej príklad, Klára napísala:
Keď taký mocný a dobrý Pán zostúpil do lona Panny, chcel prísť na svet opovrhnutý, biedny a chudobný, aby chudobní ľudia, ktorí lačneli po nebeskom pokrme, stali sa v ňom bohatí, dedičmi nebeského kráľovstva. Preto sa radujte a jasajte! Buďte naplnená neobyčajným šťastím a duchovnou radosťou! (Prvý list adresovaný Anežke Pražskej, 19–20)
Pri čítaní evanjelia Klára vnímala Ježišovu slobodu a spontánnosť ducha, ktoré prúdili z jeho chudoby. Hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby mohol viac prilipnúť k svojmu Otcovi. Mohol poznať Otcovu vôľu, prijať jeho lásku a mnohým priniesť život.
Klára prinášala Krista druhým ľuďom napodobňovaním jeho príkladu nesebeckej a pokornej služby, ku ktorej viedla aj svoje “chudobné panie”. Klára na prosbu svätého Františka prijala titul abatiša, ale sama si dávala iné tituly – služobnica a matka.
Klára zdôraznila, že každá budúca predstavená sestier má byť k sestrám pozorná – ako dobrá matka k svojim dcéram – a má vynikať nad ostatné v čnostiach a v svätosti tak, aby ju sestry “poslúchali skôr z lásky než pre jej úrad.” (Závet, 61–63). Má byť prístupná, hovorí Klára, aby jej sestry “mohli bez obáv povedať o všetkom a správať sa k nej ako panie ku svojim služobniciam. Tak to má byť: Predstavená má byť služobnicou všetkých sestier” (Spôsob života, kapitola 10).
Pätnásť členiek Klárinej komunity, ktoré svedčili v jej kanonizačnom procese, podalo jednomyseľný dôkaz, že ich zakladateľka bola žiarivým príkladom toho, čo hlásala. Klára bola vždy “starostlivá a ochotná slúžiť sestrám”, povedala jedna sestra, “pripravená pokorne sa podriadiť aj najposlednejšej sestre”. Klára robila aj najpodradnejšiu prácu, tvrdili iné sestry, dokonca umývala lôžka chorých sestier a nohy tým, ktoré sa vrátili z ciest, na ktorých žobrali jedlo pre komunitu. Niektoré dosvedčili, ako počas chladných nocí Klára prichádzala k ich posteliam a matersky ich prikrývala teplými prikrývkami, kým ony spali.
Napodobňovaním Kristovho príkladu skutkami lásky začala Klára vo veľkej miere nadobúdať jeho vlastnosti – niekedy s prekvapujúcimi výsledkami. Ako dosvedčili svedkyne v jej kanonizačnom procese, keď sa Klára modlila, diali sa zázraky – uzdravenia, zjavenia, rozmnoženie pokrmu, nebeská ochrana.
Udalosť, ktorá sa stala 20. septembra 1240 počas útoku Saracénov na Assisi, zapôsobila na mnohé sestry. Vojaci začali preliezať cez ich kláštorný múr, hľadajúc ženy.
Svätá Klára sa vtedy vrhla pred Oltárnu sviatosť a volala: “Poteší ťa, môj Pane, ak vydáš do rúk pohanov svoje bezbranné služobnice, ktoré som živila tvojou láskou? Ó Pane, prosím ťa, ochráň svoje služobnice, ktoré teraz sama nie som schopná ochrániť!”
“Ja vás vždy ochránim,” začuli Klára i sestry odpoveď.
Povzbudená touto odpoveďou Klára upokojovala sestry, aby sa nebáli; a po niekoľkých minútach vojaci “rýchlo preliezli späť cez múr, na ktorý sa vyšplhali, a odišli premožení silou Klárinej modlitby” (Legenda o sv. Kláre, 22).
Medzi tými, kto si dopisoval s Klárou, bola aj princezná Anežka česká, ktorá sa rozhodla nasledovať jej príklad. Najstarší zo štyroch listov odoslaných z Assisi je z r. 1235. Prísny rád Kláry priťahoval mladá srdcia na viacerých miestach Európy už za jej života. Bolo to pre jej príklad viery a lásky, aj pre horúce modlitby, ktoré za obrátenie ľudí vysielala k svojmu Spasiteľovi. O jeho pokore, utrpení a láske často rozjímala. V utrpení vynikala trpezlivosťou a hovorila: "Ako by mohol človek nariekať, keď hľadí na ukrižovaného Ježiša zaliateho krvou!"
Umierala po viac ako 22 rokoch ťažkej choroby a hovorila o úteche trpieť z lásky k Ježišovi Kristovi. Krátko pred smrťou prijala apoštolské požehnanie od Inocenta IV., ktorý si povzdychol: "Kiež by mi dal Boh, aby som v hodine smrti potreboval tak málo požehnania ako Klára." Potom bol medzi tými, ktorí išli za jej rakvou.
Klára bola po dvoch rokoch, 15. 8. 1255, pápežom Alexandrom IV. vyhlásená za svätú. Breviár k pamiatke uvádza, že kostol sv. Juraja, v ktorom bola pochovaná, bol prebudovaný v baziliku a tá dostala jej meno. V roku 1849 sa zistilo, že jej telo nepodľahlo rozkladu.
Pápežom Piom XII. bola r. 1958 vyhlásená za patrónku televízie.
Masima
zdroj: Leo Zanchettin
