Mimoriadna vianočná milosť

Na Slovensku ešte málo známy vietnamský redemptorista brat Marcel Van (1928 - 1959) bol vyvolený Bohom, aby pokračoval v misii svätej Terezky Ježiškovej. Pod jej vedením stále lepšie chápal, že láska dokáže premeniť aj utrpenie na šťastie. Túto podstatnú milosť dostal ako dar celkom nečakane na Vianoce 1940. 

Joachim Nguyen Tan Van prišiel na svet dňa 15. marca 1928 v Ngam Giao, malej dedinke ležiacej medzi mestami Hanoj a Hai Phong. Pod láskavým dohľadom svojej veriacej matky sa tento citlivý a výnimočne nadaný chlapec vynikajúco rozvíjal. Nápadnou bola predovšetkým jeho hlboká, detská nábožnosť. Keď ako 6-ročný pristúpil k prvému svätému prijímaniu, bol (ako neskôr sám spomína) vo svojom vnútri „premožený neuveriteľnou radosťou“. 

„Jedným razom som sa rozplynul ako ‚kvapka vody‘ v nesmiernom oceáne. Teraz zostáva už len Ježiš; a ja, ja som Ježišovo malé nič.“ 

Od tohto dňa začala v jeho srdci horieť len jediná túžba: „Veľmi som si želal stať sa kňazom, aby som mohol priniesť radostnú zvesť tým, ktorí nie sú kresťanmi.“ 
Zdalo sa, že Prozreteľnosť mu je naklonená, keď matka prenechala náboženskú výchovu malého Vana Jozefovi Nha, obecnému farárovi zo vzdialenej dediny, pretože prísne zaobchádzanie v škole už fyzicky ďalej nezvládal. No, žiaľ, práve tieto roky sa stali najbolestnejšími v živote tohto čistého, krehkého dieťaťa. 

Najskôr bol Van svojím novým prostredím nadšený. Bol skvelým žiakom a jeho správanie bolo príkladné. Avšak presne táto jeho čnostná povaha provokovala Vinha, jedného z katechétov. Vinh sa márne snažil Vana zneužiť a týral ho fyzicky až natoľko, že krvavé stopy na bielizni už nedokázal skrývať. Keď sa to farár dozvedel, snažil sa Vana chrániť. Ale žiarlivosť ostatných katechétov zapríčinila, že vynašli nové spôsoby trýznenia, tentoraz viac psychické a duševné. Zaťažko mu padla aj nedobrá atmosféra v dome, vytváraná zlou morálkou. 

Keď ako 12-ročný dostal koncoročné vysvedčenie, učitelia mu zároveň vysvetlili, že už viac do školy chodiť nesmie. Ako sa však mal stať kňazom? Nato tam predsa prišiel! 

V tejto beznádeji Van utiekol a začal žiť na ulici ako malý žobrák. Keď nakoniec našiel cestu domov, jeho matka ho prijala len s nevôľou, ako nepodareného syna. 

On sám o tomto období píše: „Brána môjho srdca sa hermeticky uzavrela. Neodvážil som sa vysloviť nič skutočne zo srdca a preplakal som celé dlhé noci. Zašlo to až tak ďaleko, že som sám seba považoval za zavrhnutú bytosť.“ Dobre si môžeme predstaviť skleslosť a beznádej 12-ročného dieťaťa, ktoré je úplne nevinne všetkými zavrhnuté. 

V tomto jeho veľkom utrpení zasiahol sám Boh. Bolo to na Vianoce v roku 1940. Vo svojej autobiografii Van neskôr sám opíše to, čo vtedy zažil: „Tento rok som v predvianočnom čase už viac nesníval o vianočných darčekoch, aké som dostával vo svojom detstve. Pochopil som, že môj vianočný darček bol pripravovaný slzami a utrpením uplynulých mesiacov. 

Polnočná svätá omša sa začína. Moje srdce sa dôkladne pripravuje na prijatie Ježiša. V mojej duši je temno a chlad ako uprostred zimnej noci. Už ani neviem, odkiaľ ešte vziať svetlo a trocha lásky, aby som zohrial prázdny príbytok môjho srdca. V tomto okamihu je iba Ježiš mojou jedinou nádejou. Vrúcne túžim po jeho príchode...“ 

Konečne prišla tá chvíľa, keď vo svätom prijímaní prichádza Ježiš do Vanovho srdca. 

„Nesmierna radosť sa zmocnila mojej duše. Cítim sa tak, akoby som našiel ten najvzácnejší poklad môjho života. ... Prečo sa mi moje utrpenie zrazu zdá byť plné krásy? V jedinom okamihu bola moja duša premenená. Už sa nebojím utrpenia. Boh mi zveril poslanie: premieňať utrpenie na šťastie. Môj život bude odteraz čerpať silu v láske a bude už len prameňom šťastia. 

Neviem, či toho dňa zasiahla svojím prostredníctvom svätá Terezka Ježiškova. Faktom je, že milosť, ktorá ma v tej požehnanej noci obšťastnila, sa v žiadnom ohľade neodlišuje od tej, ktorú dostala aj svätá Terézia.“ 
Skutočne veľmi podobným spôsobom dostala 14-ročná nastávajúca karmelitánka z Lisieux na Vianoce v roku 1886 tú veľkú a oslobodzujúcu milosť, ktorá jej dala silu zabudnúť na seba a byť šťastnou v utrpení tak isto, ako aj v radosti. 

Ešte počas polnočnej svätej omše Van cítil, že sa z neho stal celkom iný človek. Bol by si tak rád po svätom prijímaní prečítal modlitbu z modlitebnej knižky! Ale v kostole bola tma a pri sviečkach stála privilegovaná skupina, ku ktorej on nepatril. Až keď títo ľudia opustili kostol, mohol si Van konečne nájsť také miesto, kde mal dostatok svetla na čítanie. No sotva otvoril modlitebnú knižku, prišla k nemu jedna z jeho príbuzných, zhasla sviečky a upozornila ho na to, že nepatrí k tým vyvoleným, ktorí smú sedieť na týchto miestach. 

Van píše: „Predtým by som si neodpustil neprejaviť svoju nevôľu. Ale tejto noci sa niečo zmenilo. Pokojne som zatvoril modlitebnú knižku a oprel som sa o stĺp. Tam som Bohu obetoval svoje slzy a svoje víťazstvo. Toto je moje prvé víťazstvo, samo o sebe malé a neporovnateľné s horkosťou mnohých ďalších skúšok. Ale po prvýkrát sa mi podarilo z lásky k Ježišovi trpieť s radosťou. Podišiel som k jasličkám, aby som Ježišovi priniesol tento dar. Keď som prišiel domov, stretol som osobu, ktorá v kostole vedľa mňa zahasila sviečky, a akoby sa nebolo nič stalo, zaželal som jej radostné Vianoce. Vďaka tomuto víťazstvu som z každej ponižujúcej situácie väčšinou vyšiel ako víťaz.“ 

Bolestivých situácií a pokorovaní bolo v živote malého Vana nespočetne mnoho, vnútorných i vonkajších. Jeden z najbolestnejších momentov prišiel vtedy, keď mu svätá Terezka Ježiškova, ktorá sa opakovane zjavovala jeho duši, musela jedného dňa v Božom mene odovzdať nasledujúce posolstvo: „Van, môj malý brat, musím ti povedať niečo dôležité. Ale veľmi ťa to zarmúti. Boh mi dal poznať, že sa nestaneš kňazom, ale aj bez toho, aby si ním bol, budeš mať kňazskú dušu.“ 

Vanovi sa zrútil svet, pretože od svojho detstva obetoval za to všetko, a teraz má Terezka pre neho takúto správu! 

„Predovšetkým modlitbou a obetou sa staneš apoštolom, ako som bola aj ja. Tvojou úlohou bude byť skrytým apoštolom lásky.“

Krok za krokom sa Van naučil milovať svoju misiu. „Ó, môj malý Ježiš, obetujem ti všetku zábavu a všetky sladkosti. Prijmem aj utrpenia, ktoré mi pošleš, aby som ťa utešil, aby som potešil tvoje srdce a zároveň, aby si pritom zabudol na údery hriešnikov, ktorí ťa privádzajú do plaču.“ 

V roku 1955 šiel Marcel Van ako redemptorista dobrovoľne do Severného Vietnamu: „Idem, aby tam bol niekto, kto uprostred komunistov miluje Boha.“

Pretože verejne zastával pravdu, bol už za krátky čas komunistami zatknutý a odsúdený na 15 rokov nútených prác v pracovnom tábore. Po dlhých útrapách, oslabený tuberkulózou a chorobou beri-beri, dňa 10. júla 1959 vo veku 31 rokov poslednýkrát vydýchol. Jeho misia zachraňovať duše, predovšetkým kňazské duše cez „utrpenie z lásky“, bola zavŕšená.

Masima