„Prečo mi páter Pio nedal rozhrešenie?“

Kostolík San Martino v talianskej provincii Rimini býva často preplnený. Mnohí veriaci prichádzajú denne zďaleka, aby sa zúčastnili na poklone a na svätej omši, ktorú slávi duchovný otec don Probo Vaccarini. Napriek svojmu veku je tu 96-ročný don Probo vždy pre tých, ktorí ho prosia o radu, rozhrešenie a požehnanie. Pre mnohých sa tento kňaz so žiariacimi očami a veselým temperamentom stal skutočným otcom.

Probo prežíval vo svojich 29 rokoch veľkú krízu. Hoci tento mladý zememerač mal dobrú prácu – pracoval pre talianske železnice – chýbala mu rodina a s ňou aj perspektíva do budúcnosti. K tomu sa pridali ešte aj pochybnosti v otázkach viery. V tejto vnútornej tme sa obrátil na Boha s výzvou:

„Keď sa mi ukážeš a ja ťa spoznám, urobím všetko, čo odo mňa budeš chcieť; inak budem aj ďalej žiť tak, ako budem chcieť ja.“

Po nejakom čase si Probo v práci všimol nápadne veselého a vyrovnaného kolegu. A hneď vyzvedal: „Vyhral si v lotérii alebo čo sa ti vlastne stalo?“
Mladý železničiar mu s úsmevom odpovedal: „Bol som u pátra Pia. Povedal mi, čo mám urobiť so svojím životom a ako sa mám správať.“ Táto odpoveď sa Proba veľmi dotkla, pretože i on v hĺbke srdca hľadal to isté. Hneď na druhý deň sa vydal do San Giovanni Rotondo, aby aj on sám spoznal pátra Pia.

Keď Probo dorazil do malej dedinky na juhu Talianska, hneď sa informoval, ako a kde by sa čo najskôr mohol stretnúť s pátrom Piom a porozprávať sa s ním.
„V spovednici,“ znela odpoveď. A tak sa postavil do dlhého radu čakajúcich kajúcnikov. „Nebol som veľkým hriešnikom,“ myslel si v duchu. Nikoho nezabil, nikoho neokradol a aj inak bol celkom slušným mladým mužom. No keď predniesol svoje peccatucci (malé hriešky), ako im on hovoril, prekvapil ho hlboký a silný hlas pátra Pia: „Vattene! Zmizni!“
„Ako prosím? Chcem sa vyspovedať!“
„Zmizni! Príď nabudúce.“ Tak znela strohá odpoveď.
Probo bol rozčarovaný. Prečo mu kňaz odoprel rozhrešenie? Takto sa predsa nemôže vrátiť domov. Zapísal sa na spoveď ešte raz.

O dva dni opäť kľačal pred pátrom Piom. Tentokrát si spomenul aj na iné, čo v jeho živote nebolo v poriadku. No opäť si musel vypočuť tvrdé „Zmizni!“ Tak toto už bolo na mladého Taliana naozaj priveľa.

Probo cestoval domov s predsavzatím, že sa sem už nikdy viac nevráti. No nenechalo ho to na pokoji. Zožieral ho zvláštny strach. „Prečo mi páter Pio nedal rozhrešenie?“

Po štyridsiatich dňoch utrpenia sa mu jednej noci prisnil sen. Prišiel k nemu už spomínaný kapucín a vymenoval mu všetky hriechy, z ktorých sa ešte nevyspovedal.

Aká to bola úľava! A tak sa Probo, hneď ako to len bolo možné, vrátil do San Giovanni Rotondo. Tentoraz rozhrešenie dostal.
No to nebolo všetko.
V pátrovi Piovi našiel dobrotivého kňaza, ktorý mu otvoril oči. Probo pochopil, ako sám môže konať dobro.

Začal žiť novým životom. Vrátil sa k viere, začal sa angažovať vo farnosti. Cítil, ako sa mu vrátila vnútorná radosť. Krátko nato prišiel – opäť vo sne – páter Pio k svojmu duchovnému synovi a povedal mu: „Príď ku mne, musím s tebou hovoriť.“
Teraz nedostal Probo len rozhrešenie, ale aj konkrétnu radu do života: „Poponáhľaj sa a ožeň sa!“
Ako pokánie mal Probo po celý mesiac denne chodiť na svätú omšu do istého konkrétneho kostola, ktorý mu páter Pio určil.

Don Probo spomína: „Začal som sa pozerať na ženy a posudzovať ich inak ako doteraz, pretože som vedel, že budem musieť pátrovi Piovi predstaviť svoju budúcu manželku. Prosil som Pannu Máriu, aby mi dala ženu, ktorá by jej bola podobná. Čoskoro som spoznal Annu Máriu Vannucci. Zobral som ju do San Giovanni Rotondo a páter Pio nás na sobáš nenechal dlho čakať. Prvého júna 1952 nás v Pietrelcine zosobášil. Mal som vtedy 33 rokov.“

Páter Pio sprevádzal celú rodinu ako pravý dobrý pastier. Všetky ich deti, tri dcéry a štyria synovia, prijali z rúk svätého kapucína prvé sväté prijímanie. Prichádzali za ním vždy, keď to bolo len trochu možné. Probo mohol k nemu chodiť na spoveď každé dva týždne a vždy rád prijímal jeho rady.
Boh sa Probovi ukázal, ako si to kedysi prial, a tak chcel i Probo zostať verný svojmu sľubu, že bude vo všetkom plniť Božiu vôľu.

Keď bola jeho rodina v núdzi, vždy znovu a znovu za nimi v bilokácii prichádzal páter Pio a radil im, ako sa majú správať. 

Anna Mária bola vzdelaná žena, učiteľka. Pokiaľ išlo o výchovu detí, mala s manželom rovnaké názory. Veľkou ranou pre všetkých bolo, keď si ju Pán v roku 1970 povolal k sebe. Najmladšia dcéra mala vtedy len päť rokov a svojho otca sa pýtala: „Prečo mi Ježiš zobral mamičku, veď som ešte malá a potrebujem ju.“
Utrpením poznačený vdovec odpovedal svojej malej dcérke: „Je Ježiš Boh?“
„Áno, ocko.“
„Keď je Ježiš nekonečné dobro, láska a múdrosť a spravil to takto, tak je to dôkaz toho, že nás i mamičku miluje.“
Dodnes sa don Probo viackrát denne modlí so svojimi vlastnými i duchovnými deťmi túto strelnú modlitbu: „Otče môj, dobrotivý Otče, obetujem ti všetko a dávam sa ti!“

Probo mal plné ruky práce, aby popri zamestnaní stíhal i výchovu svojich detí. Musel byť pre nich otcom a zároveň i matkou. Keďže ich finančná situácia bola veľmi zlá, pobádal Probo svojich najstarších synov, aby sa čo najskôr oženili. Dvaja z nich sa chceli stať kňazmi, no Probo sa necítil schopný financovať ich štúdium, a preto ich zámer odmietal. No vo sne sa mu zjavila jeho žena a s láskou ho napomínala:

„Nechaj ich! Neznepokojuj sa! Ja sa o vás postarám.“ 

Ráno Probo povedal synom o svojom sne i o matkiných slovách, a ich rozhodnutiu dal svoj súhlas a požehnanie. Neskôr sa i ďalší dvaja synovia rozhodli pre kňazstvo. Jedna z dcér sa stala rehoľníčkou. Podľa príkladu svojho otca sa deti naučili hľadať Božiu vôľu a konať podľa nej. Keď odišiel Probo do dôchodku, začal študovať teológiu a stal sa diakonom, pretože chcel svoje sily vložiť do Božej služby i do služby blížnym. Jeho diakonská služba priviedla farnosť, ktorá mu bola zverená, k novému rozkvetu. No potom sa stalo niečo neočakávané.
10. augusta 1987, v deň 77. výročia kňazskej vysviacky pátra Pia, počas svätej omše v San Giovanni Rotondo počul Probo hlas svojho vtedy už zosnulého duchovného otca: „Staneš sa kňazom.“ Tieto slová mu trikrát zopakoval.

„Keď som odišiel z kostola, musel som sa smiať, pretože som si pomyslel: Nevieš po latinsky, nikdy si nebol v seminári. Ako sa chceš stať kňazom?“

No jeho srdce od tohto dňa nemohlo nájsť pokoj. Veď koniec koncov to nebol hocikto, kto mu tieto slová povedal; bol to sám jeho duchovný otec a tomu predsa nikdy nič neodmietol. A keby to naozaj bola Božia vôľa?!
Probo sa rozhodol ísť za svojím biskupom. S trasúcimi kolenami mu rozpovedal, čo zažil. Biskup, ktorý poznal tohto usilovného a cnostného otca, potvrdil pravosť jeho kňazského povolania. 8. mája 1988 vo veku 69 rokov ho vysvätil za kňaza. Čo všetko môže uskutočniť Boh v duši, ktorá úprimne hľadá jeho vôľu!

Dalo by sa veľa rozprávať o duchovných deťoch dona Proba. Životný príbeh dvoch z nich – Lina Angeliho a Adely Bartoliovej – hovorí o tom, aké požehnanie vychádza z toho, keď si vzájomne pomáhame pri plnení Božej vôle.

Lino stratil svojho otca ako 13-ročný. Vyrastal v čase, keď v Taliansku zažíval komunizmus najväčší rozkvet. Lino síce vedel, čo učí Cirkev, no vieru nepraktizoval. Keď sa v roku 1960 zaľúbil, bol vďaka svojej veriacej snúbenici Márii opäť konfrontovaný s Katolíckou cirkvou. Z lásky k nej chodil na začiatku z času na čas na svätú omšu, potom však prestal, pretože si našiel v Miláne dobrú prácu. Po večeroch chodieval s kolegami na pohárik a domov sa často vracal s nadávkami a ako rebel. Postupne sa v tomto manželstve množili hádky naplnené bolesťou a horkosťou a vždy po nich hľadala Mária útočisko u Pána.
Keď lekári ich synovi Dinovi zistili ťažkú chorobu, pri ktorej by mu v liečbe pomohlo prímorské prostredie, rodina sa presťahovala do Riccione. Lino začal vkladať všetku energiu a silu do stavby rodinného domu, no ako otec a manžel bol často agresívny a nespokojný.

V roku 1978 bol na mieste zjavenia v Lurdoch a tu prosil Pannu Máriu o milosť viery. Všetko sa ho vnútorne hlboko dotklo.

Keď sa vrátil domov, prosil svoju ženu, aby sa denne spolu modlili ruženec a sám sa začal pomaly meniť. S váhaním, no predsa len prijal Lino o desať rokov neskôr pozvanie do Medžugoria.

Spomína si: „Prvý deň som cítil, že ma tam čaká niečo mimoriadne. Už nejaký čas som si prial mať duchovného otca, aby som sa mohol viac priblížiť k Bohu. No zo všetkých kňazov, ktorých som poznal, sa mi ani jeden nezdal ten správny. Pri svätej omši po premenení páter Jozo Zovko pozdvihol hostiu. Vtedy sa stalo niečo zvláštne: Videl som okolo hostie obraz Panny Márie, Božské Srdce a tvár dona Proba, ktorého som poznal len z počutia. V tom momente som vedel, že mi chce Boh darovať tohto kňaza za môjho duchovného vodcu.“

Keď sa Lino vrátil do Riccione, 1. novembra 1988 na sviatok Všetkých svätých išiel spolu so svojou ženou do farnosti San Martino. Počas eucharistickej procesie prechádzal don Probo popri manželskom páre, zrazu sa zastavil pri Linovi a povedal: „Zanesiem Oltárnu sviatosť do sakristie a hneď prídem za vami.“ 
Po tomto nečakanom prijatí zmizli všetky Linove predsudky. Vyrozprával farárovi, ako došlo k tomu, že tu dnes je. Týmto dňom sa začal vrúcny vzťah medzi Linom a jeho duchovným otcom, ktorému sa Lino bez akejkoľvek výhrady úplne zveril. Pomáhal mu vo farnosti a vďaka príkladnému životu dona Proba sa učil, čo znamená žiť pre Boha a pre duše.

Keď sa v roku 1991, počas návštevy dona Proba v Izraeli, Lino celý mesiac staral o farnosť, prišiel k nemu nečakane neznámy kapucín, aby tu slávil svätú omšu. „Ty si diakon?“ spýtal sa Lina. Ten mu prekvapene odpovedal: „Nie.“ Nikdy predtým totiž nemyslel na niečo podobné. Bol už predsa starším mužom a teologické vzdelanie nemal. „Tak sa porozprávaj s tvojím biskupom, a keď bude namietať, spýtaj sa ho, či bol svätý Peter vzdelaný.“

Don Probo je presvedčený, že týmto neznámym kapucínom nebol nik iný ako páter Pio. V roku 1992 začal Lino ako 59-ročný štúdium teológie a o päť rokov neskôr bol vysvätený za diakona.

Mária rozpráva: „Panna Mária úplne zmenila môjho muža. Keď si pomyslím na naše prvé roky manželstva, hoci mal Lino dobré srdce, správal sa inak. Dnes je na nespoznanie. Svojím životom ma pobáda k tomu, aby som ho nasledovala. Našou najväčšou radosťou je kňazské povolanie nášho vnuka. Nielen jeho, ale všetky naše vnúčatá a deti sprevádzame modlitbou a všetkou našou láskou. Bohu môžeme len ďakovať za to, čo daroval našej rodine prostredníctvom dona Proba.“

Tŕnistá cesta ku šťastiu: Bolo to v roku 1990, keď sa stal Lino Angeli Božím nástrojom, ktorý priviedol mladú ženu Adele k jej budúcemu duchovnému otcovi donovi Probovi. Adele pochádzala z veriacej rodiny, no v puberte – ako mnohí mladí ľudia – ukázala Bohu a Cirkvi chrbát. Žila spolu so ženatým mužom, s ktorým mala jednu dcéru. Túžila si založiť rodinu.

Hoci vieru nepraktizovala a v jej živote nebolo všetko celkom v poriadku, prišiel k nej vo sne Pán Ježiš a úpenlivo ju prosil o lásku. Tŕním korunovaný a neopísateľne trpiaci sa pozrel na ňu a povedal: Neopusť ma ešte aj ty! Potom jej ukázal ľudskú zlobu a najohavnejšie hriechy. 

Keď sa Adele zobudila, srdcervúco sa rozplakala. Nikdy predtým toľko utrpenia nevidela. Začala sa vrúcne modliť a Ježišovi sľúbila: „Darujem ti svoj život. Chcem urobiť všetko, čo odo mňa chceš, a chcem prijať každé utrpenie, ktoré pošleš.“
Napriek tomu, že Adele nechodila na svätú omšu a naďalej žila v nemanželskom zväzku, jej život sa úplne zmenil. Veľa sa modlila a hľadala kňaza, ktorý by jej pomohol spoznať Božiu vôľu.

Prvý, ktorého stretla, ju odmietol, pretože nebola ochotná svoj vzťah hneď ukončiť. Vtedy mala Adele len 25 rokov.

Musela si počkať ešte ďalších sedem rokov, kým sa jedného večera nestretla vo farskom kostole v Riccione s diakonom Linom. Ten poznal jej rodičov. Keď ju videl, ako sa vo svojej núdzi vrúcne modlí, prišiel k nej a povedal: „Urobilo by ti dobre, keby si spoznala dona Proba,“ a dal jej od tohto kňaza dve knižky. Prečítala ich ešte v ten večer. Hneď vedela, hoci ani poriadne nezačala čítať, že tento kňaz je jej duchovným otcom.

Na druhý deň išla za donom Probom. Po novéne k Duchu Svätému a k Panne Márii, ktoré sa za ňu pomodlil, ju prijal medzi svoje duchovné dcéry.

„V úplnej slobode som sa rozhodla byť mu vo všetkom poslušná, aby som takýmto spôsobom konala Božiu vôľu. Je to nepredstaviteľné, čo Boh v mojom živote cez poslušnosť uzdravil a opäť urobil dobrým.“

Dnes žije Adele ako Bohu zasvätená žena v jednom sekulárnom inštitúte, ktorý má za úlohu prostredníctvom modlitby a obety pomáhať kňazom. Adele darovala svoj život Kristovi Veľkňazovi za všetkých kňazov na celom svete. Mimoriadnym spôsobom však za dona Proba, ktorému vďačí za všetko dobro. 
Na svoje živobytie si zarába drobnými prácami rôzneho druhu. Doobeda trávi čas na poklone pri eucharistickom Spasiteľovi a na svätej omši, potom ide tam, kam ju vo farnosti zavolajú. Žehlí, umýva okná, nakupuje, stará sa o deti i starých ľudí. Je ochotná pomôcť všade tam, kde ju potrebujú. Jej skutočným domovom je ale farský kostol, kde je prítomný sám Boh. Tu mu každý deň počas poklony predkladá všetky zverené úmysly.
„Patrím k najšťastnejším ľuďom na tejto zemi,“ vraví Adele presvedčivo, „lebo neexistuje nič zmysluplnejšie, čo nás napĺňa, ako chcieť žiť až do krajnosti podľa Božej vôle.“

„Don Probo vždy hľadal Božiu vôľu. Keď som sa ho niečo spýtala, nikdy neodpovedal hneď. Niekedy ma nechal čakať celé týždne, pretože chcel v modlitbe spoznať, čo odo mňa chce Boh.“

Masima
zdroj: familie Mariens