Svoj postulát strávila prácou v kuchyni uprostred hrncov

Španielska rehoľníčka Eusébia Palomino (1899-1935) je jednou z tých blahoslavených, ktorí sú v našich krajinách ešte len málo známi. Keďže – ako pravá dcéra Panny Márie – sa vo všetkých životných okolnostiach snažila spoznať Božiu vôľu, jej skrytá služba priniesla v mnohých dušiach bohaté duchovné ovocie. Aj vo veľkých sebazapreniach a zrieknutiach videla sestra Eusébia Božiu ruku a jednoducho sa ňou nechala viesť.

Domov, v ktorom Eusébia vyrastala, bol iba jednoduchou chatrčou v malej španielskej dedine Cantalpino pri meste Salamanca. Napriek chudobe mala rodina Palomino silnú vieru, vyznačovala sa vzájomnou láskou a obdivuhodnou odovzdanosťou, s akou svoju chudobu znášala. Eusébia tu spolu s dvoma sestrami vyrastala šťastne a bezstarostne, vďačne, nenáročne, s citlivým vzťahom ku krásnej prírode. Ťažká práca v domácnosti a niekedy i viacdenné chodenie po žobraní jej zabránili, aby navštevovala školu pravidelne. Napriek tomu, že sedemročná Eusébia pobudla v škole sotva rok, mala vynikajúcu pamäť.

Pri prvom svätom prijímaní, ako jediná z dievčat, nemala deväťročná Eusébia biele šaty, lebo na ne nemali peniaze. Toto pokorenie však nedokázalo zatieniť Eusébiino šťastie: „V tento deň som pochopila, že nie som stvorená pre tento svet. Cítila som, že Boh chce, aby som žila už len pre neho.“ Aké hlboké poznanie pre toto malé dieťa!

Eusébia sa už veľmi skoro naučila prežívať s Ježišom bolesť zriekania sa. Aby pomohla svojej rodine, pracovala v dedine ako slúžka a pastierka až dovtedy, kým ju jej sestra Dolores ako dvanásťročnú nezobrala do mesta. Tam slúžila Eusébia v jednom útulku pre chudobných starých ľudí. Naplnená láskou k Ukrižovanému im rany nielen obväzovala, ale niekedy aj bozkávala. Už v tomto období sa Eusébia chcela stať rehoľníčkou, avšak jej chudoba sa zdala byť neprekonateľnou prekážkou.
Sama Panna Mária, ktorá bola už od detstva Eusébiinou veľkou láskou, sa však postarala o to, aby sa v jej živote začal Boží plán stále zreteľnejšie uskutočňovať. 
Jedného dňa pri kopaní v záhrade útulku našla Eusébia medailu s obrazom Panny Márie, Pomocnice kresťanov. Eusébia pocítila nevýslovnú radosť aj napriek tomu, že toto vyobrazenie Panny Márie bolo pre ňu celkom nové.
Onedlho nato ju akési neznáme dievča, ktoré neskôr už nikdy viac nevidela, pozvalo do oratória k saleziánkam.

Eusébia o tejto prvej návšteve píše: „Keď som vošla do kaplnky, zrazu som zbadala pred sebou sochu patrónky tohto rádu Dcér Márie Pomocnice – Pannu Máriu, Pomocnicu kresťanov. Zmocnilo sa ma niečo tak veľké, že som si hneď kľakla k jej nohám. V tej chvíli som v sebe začula hlas: ,Toto je miesto, kde ťa chcem mať. Budeš mojou dcérou.‘“ 
Hoci Eusébia nevedela, či ju bez peňazí a majetku vôbec prijmú, nemohla sa dočkať, kedy bude môcť sestry opäť navštíviť. Napokon jej matka predstavená ponúkla v kláštore zamestnanie.
Šestnásťročná Eusébia ponuku s veľkou radosťou prijala, pomáhala v dome a každý deň sprevádzala dievčatá z domova do školy.

Množstvo práce – upratovanie, služba v kuchyni a v práčovni – bolo pre toto krehké dievča vyčerpávajúce, obzvlášť v zime: „Únavu a chlad, čo som cítila pri dlhom vešaní bielizne, som si vôbec nevšímala. Ani malé ranky na rukách, ktoré som mala od zimy a ktoré ma veľmi boleli. Omnoho viac som sa tešila, že môžem niečo obetovať Pánovi.“


Eusébiina nezvyčajná ochota pomáhať nezostala nepovšimnutá. O čokoľvek ju niekto prosil, okamžite poslúchla a s úprimnou radosťou a čistou jednoduchosťou prácu vykonala, akoby vždy mala chuť do každej roboty.
Nikdy nebolo od nej počuť žiadnu sťažnosť a nikdy neprejavila ani nechuť alebo nespokojnosť: „Zdalo sa, že nikdy nemyslí na seba, ale len na to, ako môže byť užitočná a ako nás môže urobiť šťastnými. Všetko prijímala a vždy sa usmievala, dokonca aj vtedy, keď jej niektorá zo sestier dala pocítiť svoju zlú náladu.“
Jej tajomstvom bolo: chcieť s láskou, svedomito a verne plniť Božiu vôľu. 
Pri tom všetkom musela Eusébia bojovať so svojou precitlivenosťou a ráznym charakterom. Bojovala však tak húževnato, že si jej boj nikto ani nevšimol. „Niekedy som mrzutá a nahnevaná a vtedy ma to stojí veľa, aby som sa pokorila.“
No naučila sa zvíťaziť vo všetkých protivenstvách tak, že všetko prijímala s pokojom, lebo práve v bolestných situáciách si uvedomovala: Patrím predsa iba Bohu a vo všetkom slúžim len jemu! Tak sa jej podarilo zostať dokonale disponibilnou a dokonca veselou.

Eusébiina hrdinská odpoveď na Božiu vôľu vzbudzovala na jednej strane obdiv a sympatie zo strany ľudí a na druhej strane prinášala veľa milostí v dušiach dievčat z inštitútu. Tie sa onedlho cítili neodolateľne priťahované touto sedemnásťročnou slúžkou, ktorá nemala takmer žiadne vzdelanie. Hneď ráno, ešte pred vyučovaním, ju vyhľadávali na dvore, okolo kuchyne nedokázali prejsť bez toho, aby sa aspoň na chvíľu pri nej nezastavili. Nadchýnalo ich jej čisté vyžarovanie, prekypujúca láska a duchovná hĺbka. Dievčatá sa dokonca tešili, keď ich sestry poslali pomáhať do kuchyne, lebo vedeli, že je tam Eusébia: „Ako vo vytržení sme počúvali, keď nám rozprávala o Bohu a Panne Márii... Pokladali sme ju za svätú.“ Často pozorovali aj to, ako sa v kaplnke vrúcne modlila.

Eusébia, ktorá už tak či tak žila ako saleziánska, mala veľké obavy, či sa jej sen, stať sa rehoľnou sestrou, niekedy vôbec uskutoční. Bolo to Božie riadenie, že v roku 1921 navštívila generálna predstavená sestry saleziánky v Salamance a potvrdila pravosť jej povolania. Uistila ju: „Nerob si žiadne starosti, všetko je zariadené, do kongregácie vstúpiš.“
O rok nato začala dvadsaťdvaročná Eusébia svoj postulát. Namiesto toho, aby mohla ísť na duchovnú formáciu do Barcelony, musela zostať v Salamance, pretože ako pomocníčka sestry kuchárky bola potrebná a nenahraditeľná práve v kuchyni. Odovzdane strávila svoj postulát prácou v kuchyni uprostred hrncov.

V auguste 1922 sa pre Eusébiu ako novicku Dcér Márie Pomocnice začal nový život, dva roky intenzívneho štúdia, modlitby a práce. Napriek tomu zostala Eusébia verná vo svojej ochote pomáhať. Jej, krehkej osobe, bola zverená starostlivosť o záhradu. Táto práca bola pre ňu síce fyzicky namáhavá, ale robila ju rada, pretože počas nej mohla byť dušou a srdcom celkom pri Bohu. Jedného dňa jej odporúčali na osobné rozjímanie istú knihu. Ona sa však prekvapene pýtala: „Potrebujem na rozjímanie knihu?“
Od novicmajsterky dostala ako odpoveď otázku: „A ako to robíš ty?“
Eusébia jej celkom prirodzene a jednoducho vysvetlila: „Ach, na rozjímanie o Bohu mi stačí vidieť olivovník.“ 
Skúsená sestra začala tušiť, že Eusébia je v duchovnom živote už na celkom inej úrovni, než ako by sa u novicky očakávalo.
Spolusestry často zažívali, že Eusébia mala napriek svojmu slabému vzdelaniu hlboké poznanie Božích vecí, o ktorých dokázala hovoriť s obdivuhodnou ľahkosťou, istotou a strhujúcim oduševnením tak, že nevnímali čas: „Všetci sme jej viseli na perách...“
Svoje poznanie však nevyčítala z kníh; bolo jej dané od Boha, pretože žila celkom podľa jeho vôle.

Skôr, než zložila svoje prvé sľuby, Pán ešte raz vyskúšal jej nezištnú oddanosť. Raz išla s dvoma fľašami v ruke po schodoch do pivnice. Nešťastne spadla, jedna z črepín jej rozrezala žilu na ruke a Eusébia takmer vykrvácala. Rana sa jej zapálila a oslabila ju natoľko, až hrozilo, že sa z toho viac nezotaví. V každom prípade však nemohla byť pripustená k sľubom. Eusébia prijala rozhodnutie predstavených s takým veľkým pokojom, že sestry boli nanajvýš prekvapené. Povedala im: „Áno, je pravda, že som pokojná, lebo som sa celkom prenechala Božej vôli. On vie, čo je pre mňa najlepšie. Napriek tomu je túžba stať sa rehoľnou sestrou vo mne taká veľká, že by som bola ochotná prežiť celý môj rehoľný život zbieraním listov popadaných zo stromov.“
Keď jej matka predstavená s ťažkým srdcom oznámila, že sa bude musieť vrátiť k svojim rodičom, novicka jej jednoducho odpovedala: „Dobre, matka, keď sa nemôžem stať saleziánkou navonok, budem ňou aspoň duchovne. V mojej dedinke Cantalpino budem žiť to, čo som sa naučila od našich zakladateľov Dona Bosca a Márie Mazzarello.“
Predstavená bola hlboko dojatá takouto odovzdanosťou do Božej vôle a rozhodla, že Eusébiu napriek všetkej telesnej slabosti k sľubom pripustí. A hľa: nečakane sa začal zlepšovať aj jej zdravotný stav. Dvadsaťštyriročná Eusébia zložila svoje dočasné sľuby a dostala sa do Valverde del Camino v Andalúzii. Keď sa lúčila so svojou priateľkou Caridad, povedala: „Musíme sa stať svätými, všetko ostatné je strata času!“

Aj vo Valverde čakalo na sr. Eusébiu veľa práce. Ani tu však nemohla rozvíjať svoj zvláštny talent pri vyučovaní katechizmu, čo by bolo jej oduševneniu za apoštolát tak veľmi vyhovovalo. Naopak, bola jej určená starostlivosť o kuchyňu, vrátnicu, šaty a o skupinu dievčat v oratóriu.
Sestra Eusébia bola so všetkým spokojná. V jednom liste napísala: „Pokorný človek je poslušný pri akejkoľvek práci... Vždy je spokojný, lebo v Pánovom dome nezostáva nič bezvýznamným; práve naopak: všetko, čo robíme z lásky, je veľké.“ Tento postoj dal jej slovám, ktoré hovorila dievčatám vo Valverde, tajomný milostivý účinok.
Keď táto nová sestra po dokončení svojej práce a splnení povinností venovala dievčatám svoje nedeľné popoludnie v záhrade oratória a veselo sa s nimi hrala alebo im rozprávala napínavé príbehy zo života svätých, všetky boli touto malou sestrou s veľkými rukami fascinované. Aj ony v nej čoskoro rozpoznali sväticu. Mnohé z nich neskôr vstúpili do noviciátu sestier dona Bosca. Provinciálna predstavená sa s údivom pýtala: „Čo sa to deje vo Valverde?“
Dozvedela sa: „Je tam jedna sestra v kuchyni, ktorá rozpráva dievčatám napínavé príbehy.“

Život sestry Eusébie celkom podľa Božej vôle však nemal vplyv len na život dievčat, ktoré ju na slovo poslúchali, tak ako aj ona poslúchala Boha.
Jej neustále fiat dávalo modlitbe sestry Eusébie očividnú moc. Zdalo sa, že Boh jej nedokáže odmietnuť žiadnu prosbu. 
Raz sr. Eusébia napríklad vedela, že čoskoro príde na návštevu provinciálna predstavená, a tak zasiala v záhrade špenát, ktorý chcela pripraviť pre túto vzácnu návštevu. V tých dňoch však nepršalo a špenát sotva len vyklíčil. S povzdychom išla sestra do záhrady a povedala Pánovi: „Keby si nám dal v posledných dňoch trochu dažďa, tak by som teraz vedela, čo položím na stôl ako večeru.“ Vtom si sr. Eusébia spomenula, že nechala na sporáku hrniec a utekala do domu.
O pár minút sa vrátila k záhonu so špenátom a videla, že listy boli veľké ako dlaň! Inokedy sa v kuchyni minul všetok olivový olej. Sr. Eusébia zobrala nádobu na olej a nahla ju, aby videla, koľko oleja v nej ešte zostalo. Začal z nej tiecť malý pramienok, posledný zvyšok oleja. Pramienok sa však postupne zväčšoval, až olej z nádoby rovnomerne vytekal.

V roku 1930 sa v Španielsku spolčili proticirkevne naladení revolucionári, aby bojovali proti monarchii. Čoskoro stáli stovky kostolov a kláštorov v plameňoch a sr. Eusébia tušila, že je to len začiatok veľkého utrpenia celého španielskeho národa.
A tak sa ona sama ako tridsaťjedenročná rozhodla, s povolením predstavených, že Bohu ponúkne svoj život ako zmiernu obetu „za záchranu Španielska a za kráľovstvo Ježiša a Márie.“ 
Onedlho ochorela na astmu. Povesť o jej svätosti a aj o jej prorockom dare sa medzičasom natoľko rozšírila, že za ňou prichádzalo stále viac a viac obyčajných ľudí hľadajúcich radu, stále viac seminaristov a kňazov navštevovalo kláštor, aby sa mohli porozprávať so sestrou Eusébiou.
Či bola práve zamestnaná praním alebo čistením zemiakov, láskyplne a celkom pokojne, s pohľadom upretým do budúcnosti pomáhala, radila a utešovala.

Od januára 1933 musela sr. Eusébia, sužovaná záchvatmi kašľa, pri ktorých sa dusila, zostať ležať v posteli. Jej zdravotný stav sa zhoršoval, no dokonca aj jej izba sa stala miestom mnohých rozhovorov. Až do konca, napriek veľkým bolestiam, vyžarovala pokoj a radosť, nikdy sa nesťažovala a nechcela „ani žiť, ani zomrieť, ale chcela len to, aby sa naplnila Božia vôľa.“
V posledných týždňoch jej astma vyústila do záhadnej choroby, ktorú ani lekári nepoznali a ktorá Eusébiino telo vnútorne celkom rozložila. Znášajúc veľké utrpenie nakoniec zomrela 10. februára 1935. Nemala ani 36 rokov. Boh prijal jej obetu za Španielsko.

Charakteristickou črtou sr. Eusébie Palomino bol jej žiarivý úsmev, ktorým sa všetkým ľuďom rozdávala. V jednom liste svojej mame z roku 1933 píše: „Niekedy nájdeme duše, ktoré ako Jób hovoria: ,Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je požehnané meno Pánovo. Nech sa stane tvoja vôľa, môj Ježišu!‘ Takéto duše sú Bohu nanajvýš milé, lebo ho milujú rovnako v chudobe, ako aj v prebytku, či sa na nich usmieva slnko, alebo sú v ťažkostiach.“

Masima
zdroj: Armida Magnabosco, Don-Bosco-Schwestern, Innsbruck.

Zverejnenie komentára

0 Komentáre