Vidíte! Ježiško existuje!

Stalo sa to v maďarskom mestečku s poldruha tisíckou obyvateľov. Slečna Gertrúda, učiteľka tamojšej základnej školy, si vytýčila veľmi jasný program: vykoreniť vieru z detských sŕdc. Deti, ktorým zbožní rodičia vštepovali katolícke zásady, upevňované navyše hodinami náboženstva miestneho pána farára a prijímaním Najsvätejšej Sviatosti, sa nenechávali učiteľkou ovplyvniť, ale nedovolili si tiež niečo namietať.

Desaťročná Angela, chytré a milé dievča, bola žiačkou 4. A. Raz prišla za pánom farárom s prosbou, aby jej dovolil chodiť každodenne k svätému prijímaniu.
"Uvedomuješ si, aké to môže mať následky?" spýtal sa kňaz.
"Prosím, otče, neodmietajte ma! Keď chodím na sväté prijímanie, cítim sa oveľa silnejšia. Veď ste mi hovoril, že mám dávať dobrý príklad. Aby som to mohla robiť, musím mať veľkú silu!"
Pán farár teda s istými výhradami súhlasil.
Od tejto chvíle sa v 4. A akoby rozpútalo peklo. 
Učiteľka si urobila z malej Angely terč. Hoci bolo dievčatko na hodiny skvele pripravené, slečna Gertrúda jej aj tak znižovala známky a bez prestania na ňu útočila. Angela všetko znášala s obdivuhodnou statočnosťou.
"Angelika, nie je to náhodou nad tvoje sily?" opýtal sa raz pán farár.
"Ale kdeže, otče! Pán Ježiš trpel ďaleko viac ... pľuli naňho ... Mne sa to ešte nestalo!"
Kňaza taká odvaha zaskočila. Angela sa nikdy na nič nesťažovala, ale jej spolužiačky často za pánom farárom prichádzali a so slzami v očiach mu rozprávali, čo sa v triede deje.


Niekoľko dní pred Vianocami si slečna Gertrúda vymyslela krutú hru, ktorá podľa nej mala raz navždy vykoreniť staré "povery". A opäť, ako už sa stalo zvykom, si vzala na mušku Angelu.
"Angela, čo urobíš, keď ťa rodičia zavolajú?" 
"Prídem." 
"Predstav si však, že by zavolali tvoju mŕtvu babičku ..." 
"Tá nepríde." 
"A keby volali Ježibabu alebo Červenú čiapočku?" 
"Tie tiež neprídu, veď sú z rozprávok."
"Skvele! Hneď urobíme taký pokus. Angela, choď na chvíľu za dvere."
Dievčatko teda odišla z triedy.
"A teraz, deti," povedala učiteľka, "ju hlasno zavolajte! Všetky naraz!" 
"Angela! Angela!" kričalo z celých síl tridsať detských hláskov.
Angela vošla.
"Vidíte, moje deti. Ak niekto je, príde, keď ho zavoláme. A keď nie je, tak nemôže prísť. Verí niekto z vás ešte na Ježiška?"
"Áno ..." odpovedalo niekoľko nesmelých hlasov.
"A ty, Angela, veríš stále, že ťa Ježiško počuje, keď ho voláš?"
"Áno, verím, že ma počuje!" povedala pevne malá Angela.
"Dobre. Urobíme ďalší pokus. Videli ste, že Angela hneď vošla, keď ste ju zavolali. Ak Ježiško existuje, začuje vaše volanie. Kričte teda všetci poriadne nahlas: ,Príď, Ježiško!' Jedna, dva, tri, všetci naraz!"
Deti zvesili hlavy. Nastalo mlčanie.

Ticho, vyvolané neistotou detských sŕdc, prerušil posmech učiteľky. "Vidíte, práve to som chcela! To je môj dôkaz! Netrúfnete si ho zavolať, pretože dobre viete, že Ježiško nepríde. Nepočuje vás. A viete, prečo vás nepočuje? Pretože neexistuje. Je to len rozprávka!"
Deti mlčali ďalej. Po ťažkej rane slečny Getrúdy im krvácali srdcia. Angela tam stála celá bledá.

"Bála som sa, že spadne," povedala neskôr pánu farárovi jedna jej spolužiačka. Učiteľka sa rozpakmi detí viditeľne opájala.

Angela zrazu vbehla doprostred triedy. Oči jej horeli. Vykríkla: "Dobre! Zavoláme ho! Počujete? Volajme všetci spolu: ,Príď, Ježiško!' "
Všetky deti sa postavili a so zopnutými rukami a horiacimi srdcami začali zo všetkých síl volať: "Príď, Ježiško!"
Učiteľka ihneď nariadila, aby prestali. Pozrela sa nenávistne na Angelu. Nastalo opäť ťažké ticho, ako keby niekto zomrel. Ale znovu sa ozval zvučný hlások Angely: "Zavolajme ho ešte raz!"

"Bol to krik, ktorý by zboril školu," opísalo jedno z dievčatiek.

Zrazu sa ticho otvorili dvere. Zdalo sa, že na nich zamierilo všetko denné svetlo. Svetlo rástlo, silnelo, nakoniec sa zmenilo v ohnivú guľu, ktorá sa roztvorila, a v nej sa ukázalo také prekrásne Dieťatko, aké deti ešte nikdy nevideli. Dieťatko sa na nich usmialo a nič nepovedalo.

Deti potom pánovi farárovi rozprávali, že prítomnosť dieťatka naplnila ich srdcia nevysloviteľnou sladkosťou a radosťou... že bolo oblečené do bielych šiat a pripomínalo slnko...

Vyžaroval z neho taký jas, že v porovnaní s ním vyzeralo denné svetlo ako noc. Niektoré deti tento jas oslepovalo a boleli ich z neho oči. Iné na neho mohli hľadieť a nič nemilého nepociťovali.

Ako dlho to mohlo trvať? To deti nedokázali povedať. Pravdou je, že "pokus" slečny Getrúdy spolu so zjavením a zmiznutím dieťatka nepresiahli vyučovaciu hodinu.

Dieťatko sa neprestávalo na žiakov usmievať. Potom zmizlo v ohnivej guli, ktorá sa pomaly rozpúšťala. Dvere sa ticho zavreli. Nadšené a šťastné deti sa nezmohli ani na slovo.

Zrazu sa ozval hrozný výkrik. Učiteľka s divokým pohľadom v očiach, ktoré jej liezli z jamiek, jačala: "On prišiel!" Vybehla a buchla za sebou dverami. 
Angela, ako keby sa vracala z iného sveta, spolužiakom pokojne povedala: "Vidíte! Ježiško existuje! A teraz všetci poďakujeme!"
Deti kľakli na zem a pomodlili sa "Otče náš", "Zdravas Mária" a "Sláva Otcu". Potom opustili triedu, pretože sa práve ozvalo zvonenie.

Celá udalosť sa vzápätí rozkričala a rodičia v danej veci vyhľadali farára. "Vypytoval som sa všetkých detí a v ich rozprávaní som nenašiel žiadne rozpory," povedal mi neskôr onen farár.

Slečna Getrúda zošalela a skončila v ústave. Neprestával jačať: "On prišiel! On prišiel!" 
Pán farár ju chcel navštíviť, ale zakázali mu k nej prístup.

Príbeh opísal osobne slávnej poľskej spisovateľke Márii Winowskej farár z mestečka, kde k udalostiam došlo.

Masima
zdroj: L'Echo 

Zverejnenie komentára

0 Komentáre