sestra Mária Marta Chambonová

Františka Chambonová uzrela svetlo sveta 27. mája 1844. Pochádzala z jednoduchej, ale skutočne kresťanskej roľníckej rodiny, žijúcej v dedinke Croix-Rouge pri Chambéry. Pokrstená bola v deň narodenia vo farnosti chrámu sv. Petra v Lemençu.

Pán sa tejto nevinnej duši zjavoval už od detstva. Keď Františka mala deväť rokov, teta ju vzala na Veľký piatok do kostola, aby tam uctila svätý kríž. Tu sa dievčatku ukázal Spasiteľ na kríži, jeho tela bola samá rana.
„Ach, v akom stave bol vtedy Pán,“ hovorila pri spomienke na onen obraz. Bolo to prvé zjavenie o utrpení Pána, ktoré malo mať v jej živote dôležitú úlohu.

Ale v detstve sa jej predsa len častejšie zjavoval Ježiško. Viditeľne k nej zavítal v deň prvého svätého prijímania a odvtedy ho až do smrti vídala vo svätej hostii vždy, keď prijímala. V mladosti býval jej stálym spoločníkom, doprevádzal ju na pole, cestou obveseľoval a šťastne doviedol domov.

Na tieto blažené okamihy spomínala na sklonku života: „Boli sme stále spolu. Aká som bola šťastná, veď som mala nebo vo svojom srdci!“ Ale vtedy, v rokoch detstva, ju ani nenapadlo, aby niekomu o svojich dôverných stykoch s Ježišom hovorila. Radovala sa z nich a vo svojej jednoduchosti sa domnievala, že je tomu tak i u ostatných ľudí.

Miestny farár pozoroval nevinnosť a horlivosť dievčiny a dovolil jej pristupovať k stolu Pána častejšie. A keď poznal, že je povolaná k rehoľnému stavu, sám ju doviedol do kláštora saleziánok v Chambéry.

Františka vstúpila do kláštora ako osemnásťročná. Po dvoch rokoch zložila sväté sľuby a dostala meno Mária Marta. Bolo to na slávnosť Panny Márie Kráľovnej anjelov, 2. augusta 1864.

Na zovňajšku tejto Bohu zasvätenej duše nebolo nič príťažlivého, jej krása bola naozaj ukrytá vo vnútri. Pán jej tak chcel zrejme nahradiť, čo jej neposkytol na prirodzených daroch. Jej správanie bolo neobratné a drsné, mala len nepatrné duševné vlohy a tie neboli vyvinuté, nevedela písať ani čítať. Bola živej, trochu zanovitej a nie práve príjemnej povahy. Spolusestry o nej žartovali: „Ó, áno, bola už svätá, ale taká, že občas bývala k zlosti.“ Ale pôsobením milosti sa jej cítenie a nazeranie zušľachťovalo.

„Svätica“ svoje slabosti poznala. A s dojemnou prostotu sa na svoje chyby Ježišovi sťažovala. Ale on odpovedal: „Tvoje chyby a tvoje nedokonalosti sú najlepším dôkazom, že to, čo sa v tebe deje, je od Boha. Nikdy ťa ich nezbavím, sú plášťom, ktorým prikrývam svoje dary. Ty sa snažíš, aby si ich utajila, ja sa potom o to starám ešte viac.“

Bystré oko Martiných predstavených skoro postrehlo pod jej drsným zovňajškom duševnú krásu, ktorá za vedenia milosti deň od dňa vzrastala. Je možné uviesť veľmi nápadné veci, ktoré iste poukazujú na božského Umelca, a to tým viac, že nedokonalosti jej prirodzenej povahy jej zostali. Aké osvietenie, akú hĺbku prejavoval jej nevzdelaný rozum! Aká nevinnosť, aký silný duch viery, aká rýdza zbožnosť, aká pokora, aká túžba po obeti plnila jej srdce, pričom bolo stále odkázané len na seba!
Jej predstavená, matka Terézia Eugénia Revelová o nej píše: „Poslušnosť je jej všetkým. Detinská úprimnosť, priamosť, duch lásky a sebazapierania, ktorý ju napĺňa, a zvlášť jej pravá, hlboká pokora sú neklamnými znameniami, že túto dušu vedie Boh. Čím viac milostí dostáva, tým sebou viac pohŕda, lebo ju stále pokoruje myšlienka, že by mohla byť klamaná. Rada prijíma pokyny od iných, spovedníkove slová, či predstavenej ju ľahko upokoja. Čo však o nej priaznivo svedčí, je jej vášnivá láska k skrytému životu, neodolateľná túžba unikať všetkej ľudskej zvedavosti a strach, aby nikto nespozoroval, čo sa v jej vnútri deje.“

Prvé dva roky Martinho rehoľného života plynuli v pokoji, pravidelne, bez mimoriadnych udalostí. Ak odhliadneme od neobyčajného daru modlitby, ustavičnej uzobranosti, stále narastajúceho hladu a smädu po Bohu, nenachádzame v tejto životnej etape skutočne nič neobyčajného.

Prvé dôkazy božskej priazne začínajú v septembri 1866. Mladá sestra bývala často poctená zjavením Spasiteľa, najblahoslavenejšej Panny, svätých i duší z očistca. Ukrižovaný Ježiš sa jej zjavoval takmer denne a ukazoval jej svoje rany, aby sa pri zbožnom uzobraní do nich ponorila a mala účasť na jeho utrpení. Rany boli často žiariace a oslávené, inokedy zase krvavé a premodralé.

Nočné bdenie a telesné kajúce skutky: Keď predstavení poznali vôľu Božiu z neklamných znamení, rozhodli sa, aj keď trochu váhavo, že Márii Marte budú postupne dovoľovať, čo od nej ukrižovaný Ježiš žiadal.

Tak musela spávať na zemi, vo dne v noci nosiť drsnú košeľu z vrecoviny, upliesť si na hlavu tŕňovú korunu. Pre bolesť, akú jej pôsobila, si hlavu vôbec nemohla položiť.

Po ôsmich mesiacoch, v máji 1867, žiadal Ježiš okrem týchto kajúcich cvičení i obeť nočného odpočinku. A tak zatiaľ čo všetci v kláštore spali, bdela sestra Marta pred svätostánkom. Prirodzenosť tým trpela, ale boli tak získané dôkazy Božej priazne. Pán sa jej v nočnom tichu zveroval nanajvýš podivuhodným spôsobom. Niekedy síce musela celé hodiny zápasiť s ospalosťou a únavou, ale obyčajne ju Pán uviedol hneď so svätého vytrženia. V týchto blahých chvíľach hovoril Ježiš o svojom utrpení a o tajomstvách svojej lásky, zahrňoval ju nežnosťou, vzal jej srdce a ponoril ho do svojho a ujímal sa viac a viac vlády v tejto pokornej, prostej a učenlivej duši.

Trojdenná extáza: V septembri 1867 sa sestra Marta ocitla vo zvláštnom stave, ktorý ťažko popísať, či vysvetliť. Ležala na lôžku so zatvorenými očami, bez pohybu, bez slova, neprijímala potravu a predsa bol jej krvný obeh celkom pravidelný a tvár naružovelá. Tento stav trval tri dni – 26., 27. a 28. septembra – ku cti Najsvätejšej Trojice. Pre Martu to boli chvíle neobyčajných milostí.
Zdalo sa, akoby biednučkú celu, do ktorej zostúpila Najsvätejšia Trojica, naplňovala nebeská sláva. Boh Otec ukázal Márii Marte Ježiša v hostii: „Darujem ti toho, ktorého mi tak často obetuješ.“ Potom jej dal vnímať milosť tajomstva vtelenia a vykúpenia a spôsobil, že obe tieto skutky Božej lásky hlboko chápala.
Potom jej Boh Otec ukázal Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý prúd vychádzal z Božieho vnútra a dal jej ho so slovami: „V ňom je svetlo, utrpenie a láska. Lásku dáš mne, svetlo ťa naučí poznávať moju vôľu a v každom okamihu budeš trpieť to, čo som pre teba určil.“

V posledný deň jej Boh Otec ukázal vo svetle, ktoré na ňu prúdilo z neba, Ježišov kríž – pritom lepšie pochopila, akú veľkú cenu majú sväté rany pre jej spásu. V inom svetle, vznášajúcom sa od zeme k nebu, naraz jasne pochopila svoje poslanie – že totiž má urobiť zásluhy svätých rán užitočnými celému svetu.

Úsudok cirkevných predstavených: Zvláštne cesty, po ktorých Boh túto vyvolenú dušu viedol boli príčinou, že jej predstavená a novicmajsterka nechceli byť za všetko zodpovedné samy. Obrátili sa k trom cirkevným hodnostárom, všeobecne váženým a známym pre svoju učenosť a zbožnosť. Boli to: kanovník Mercier, generálny vikár a riaditeľ kláštora, P. Ambroz, provinciál savojských kapucínov a kanovník Bouvier, spirituál chamberských saleziánok.
Títo traja examinátori dôkladne a prísne skúmali cestu, po ktorej sa sestra Marta vybrala a výsledok bol: Čo sa deje v duševnom živote tejto rehoľníčky, pochádza od Boha. Preto radili, aby sa všetko zapisovalo, ale zatiaľ aby z opatrnosti zostalo všetko v tajnosti, až sa Bohu zaľúbi závoj mlčania nadvihnúť. Aj preto ani spolusestry nevedeli o neobyčajných milostiach, ktoré sa dostávalo jednej z nich. Práve tej, ktorá bola – podľa ľudského úsudku – k tomu najmenej schopná.

Matka Terézia Eugénia Revelová, ktorá onú radu hodnostárov považovala za pokyn z neba, potom denne, s úzkostlivou svedomitosťou zapisovala, čo jej jednoduchá sestra oznamovala. Napokon, sám Pán prikázal Márii Marte, aby svojej predstavenej nič nezatajovala.

Matka Terézia E. Revelová, dôverníčka Božej milosti, začína svoje záznamy slovami: „Pred Bohom a našimi svätými patrónmi zapisujeme tu zo svätej poslušnosti a čo najvernejšie veci, ktoré považujeme za zvláštny dôkaz priazne Božského Srdca a za zvláštny nebeský dar, udelený nám pre blaho našej rehoľnej spoločnosti a k spáse sveta. Ako sa zdá, boh si z našej malej družiny vyvolil nástroj, ktorým chce obnoviť pobožnosť k svätým ranám Pána nášho, Ježiša Krista. Tým nástrojom je naša laička, sestra Mária Marta Chambonová, vyznamenávaná viditeľnou Spasiteľovou prítomnosťou. Denne jej ukazuje svoje sväté rany a žiada, aby ich zásluhy obetovala za potreby svätej Cirkvi, za obrátenie hriešnikov, za záležitosti našej rehoľnej družiny a najmä za úbohé duše v očistci. Ježiš si vyvolil našu sestru i za obeť svojej lásky a svojho božského zaľúbenia. My samy každú chvíľu zakúšame, ako mnoho jej modlitba zmôže u Boha.“

NIHIL OBSTAT A. Can Eltschkner, cenzor IMPRIMATUR Pragae, die 7. Aprilis 1927 +Ant. Podlaha, Episcopus Paphiensis, Vicarius geberalis

Masima