„Ty si vodovodom mojich milostí."

Ježiš raz svojej služobnici povedal: „Bolí ma, že sú duše, ktoré pobožnosť k mojim ranám považujú za niečo podivné, zavrhnutiahodné, takmer nenáležité. Tak sa tejto pobožnosti odvyká a zabúda sa na ňu. V nebi sú svätí, ktorí moje sväté rany veľmi uctievali, ale na zemi nie je takmer nikto, kto by ma týmto spôsobom uctieval.“

Aký je oprávnený, tento Spasiteľov povzdych! Lebo vo svete, ktorý myslí iba na pôžitky, väčšina ľudí i takých, ktorí sa nazývajú kresťania, stratila úplne zmysel pre obeť. Duše, ktoré krížu rozumejú, alebo vážne o Pánovom utrpení premýšľajú, sú veľmi vzácne a predsa právom nazýva sv. František Saleský utrpenie Kristovo „pravou školou lásky a najlepšou a najmocnejšou pohnútkou k zbožnosti.“

Ježiš však rozhodne nechce, aby jeho nesmierna láska ležala ľadom, aby sa na požehnané ovocie jeho svätých rán zabúdalo a prichádzalo nazmar. Preto si vyvolil – ako zvyčajne robieva – najnepatrnejší nástroj, jednoduchú dievčinu, aby dielo svojej lásky dokonala.

2. októbra 1867 bola sestra Mária Marta Chambonová prítomná na obliečke. Tu sa otvorili nebesia a ona tam uvidela takú istú slávnosť, ibaže oveľa krajšiu a vznešenejšiu. Zúčastnili sa na nej všetky oslávené členky ich rádu. Rehoľníčky z prvých dôb jeho trvania sa k nej obrátili s radostným dojatím: „Boh Otec daroval nášmu svätému rádu svojho Syna trojitým spôsobom: prednostne jeho kríž a jeho rany (to zvlášť vášmu kláštoru), ďalej najsvätejšie Srdce a nakoniec jeho sväté detstvo, aby ste ich uctievali. Vo styku s Ježišom musíš byť jednoduchá ako dieťa.“
Tento trojnásobný dar nie je úplne nový. Ak prečítame dejiny rádu Navštívenia, nájdeme pobožnosti už v životopise matky Anny Margity Clementovej, súčasníčky sv. Jany de Chantal a všetky rehoľníčky, ktoré ona vychovávala, tieto pobožnosti obzvlášť milovali. Preto ich tiež ona sama spolu s našou svätou zakladateľkou sestre Marte pripomenula.


Za niekoľko dní sa potom sestre Marte zjavila matka Mária Paulin Deglapigny, ktorá zomrela pred osemnástimi mesiacmi a ono darovanie svätých rán potvrdila: „Náš rád mal už veľký poklad, ale niečo mu ešte chýbalo. Preto blahoslavený deň, kedy som opustila zem, lebo teraz nemáte snáď iba najsvätejšie Srdce nášho Spasiteľa, ale máte celé jeho človečenstvo, zvlášť jeho sväté rany. Ja som vám tú milosť vyprosila.“
Či azda nemá ten, kto má Srdce Ježišove, celého Ježiša, všetku jeho lásku? Určite, ale jeho sväté rany sú takmer vyžarovaním a veľmi výrečným svedectvom tejto lásky. Preto si tiež náš Spasiteľ praje, aby sme uctievali celú jeho svätú osobu a pri uctievaní jeho rany v boku nezabúdali na ostatné, ktoré mu tiež zasadila jeho láska k nám.
Náš svätý otec František Saleský, ktorý sa sr. Marte často zjavoval, ju o pravdivosti jej poslania uistil. Sestra Mária Marta mu raz vo svojej jednoduchosti povedala: „Vieš, milý otče, že sestry na moje slová nebudú dbať, pretože som taká nedokonalá.“
„Dcéra moja,“ svätec odvetil, Boh pozerá na veci inak než ľudia. Človek všetko posudzuje z ľudského stanoviska, Boh však udeľuje svoju milosť práve najúbohejším, ktorí sa nemôžu ničím ukázať, aby všetko, čo v nich Boh pôsobí, slúžilo k jeho sláve. Môžeš sa zo svojich nedokonalostí radovať, pretože skrývajú Božie dary. Boh ťa vyvolil, aby si doplnila pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tá bola zjavená mojej dcére Márii Margite. Môjmu otcovskému srdcu pôsobí veľkú radosť, že sa táto úcta k ukrižovanému Ježišovi má obnoviť skrze vás. To je ono doplnenie vykúpenia, po ktorom Ježiš toľko túžil.“  

I najblahoslavenejšia Panna sestre Marte jej poslanie potvrdila. Zjavila sa jej počas jednej rehoľnej slávnosti, sprevádzal ju svätí zakladatelia rádu a sv. Margita. „Ako som kedysi priniesla plod života svojho k svojej príbuznej Alžbete, tak ho teraz darujem vášmu rádu. Váš svätý zakladateľ nasledoval môjho Syna svojimi prácami, svojou miernosťou a pokorou. Vaša matka Jana ma nasledovala vo veľkodušnosti, s akou premáhala všetky prekážky, aby dosiahla spojenie s Ježišom a vyplnila jeho vôľu. Tvoja blahoslavená sestra Margita napodobnila v sebe Srdce môjho Syna, aby ho darovala svetu. Ty však, dcéra moja, si vyvolená, aby si uzmierovala Božiu spravodlivosť tým, že uplatňuješ zásluhy utrpenia a svätých rán môjho jediného milovaného Syna.“

Keď sa sestra zmienila o ťažkostiach, ktoré ju pritom čakajú, nepoškvrnená Panna jej povedala: „Ani tvoja predstavená, ani ty sa pre toto nemusíte znepokojovať, môj Syn zaiste vie ako jednať, vy len deň čo deň konajte čo od vás žiada a chce.“ Toto povzbudzovanie blahoslavenej Panny boli stále častejšie a boli oznamované rôznymi spôsobmi.

Jedného dňa jej Matka Božia povedala: „Ak chcete byť bohaté, musíte čerpať z rán môjho Syna. Všetky osvietenia Svätého Ducha pochádzajú z Ježišových rán a vám sa týchto darov dostane podľa toho, ako ste pokorné. Som vaša matka a vyzývam vás – Čerpajte z rán môjho Syna! Položte sa na ne a snažte sa v čo najtesnejšom spojení vysať jeho krv – čo sa však nikdy nemôže stať. Musíš využiť rany môjho Syna k obráteniu hriešnikov.“

Sestre Márii Marte sa okrem poučení od prvých členiek rádu, jeho zakladateľa a Panny Márie, dostávalo aj od Boha Otca, ktorému bola oddaná s detskou, nežnou dôverou a od ktorého bola skutočne božsky rozmaznávaná. On prvý jej oznámil jej poslanie a občas sa jej znovu pripomenul: „Dieťa moje, darujem ti svojho Syna, využi to a denne mi plať, čo si mojej spravodlivosti za všetkých dlžná. Čerpaj len z Ježišových rán, aby si dlhy hriešnikov zaplatila.“
Rehoľníčky konávali v rôznych potrebách sprievody a zvláštne pobožnosti. Boh Otec sestre hovoril: „Čo mi tým dávate je akoby nič.“
„Keď ti to nič nie je,“ odpovedala smelo, „obetujem ti teda všetko, čo tvoj Syn pre nás vykonal a vytrpel.“
Nebeský Otec na to riekol: „Ó, to je niečo veľkého!“  
Božský Spasiteľ svoju služobníčku takto povzbudzoval a znovu jej potvrdzoval, že je skutočne povolaná, aby pobožnosť k jeho svätým ranám obnovila: „Vyvolil som si ťa, aby si v smutných dobách, v ktorých žijete, oživila pobožnosť k môjmu horkému utrpeniu.“ Potom jej ukázal svoje rany ako knihu, v nej sa mala učiť čítať: „Neodvracaj od tejto knihy oči a naučíš sa z nej viac, než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojim svätým ranám obsahuje všetko.“

Inokedy, bolo to v júni, keď sestra Marta kľačala pred velebnou Sviatosťou, ukázal jej najsvätejšie Srdce ako prameň všetkých jeho ostatných rán: „Vernú služobníčku Máriu Margitu som vyvolil, aby ľudí naučila poznať moje božské Srdce, moja milá Mária Marta ich potom naučí pobožnosti k ostatným mojim ranám. Moje rany vás iste zachránia, ony zachránia svet.

„Tvojou úlohou je starať sa, aby som bol zvlášť v budúcnosti skrze svoje rany poznaný a milovaný.“

Vyzval ju, aby jeho sväté rany stále obetovala za spásu sveta: „Dcéra moja, svet zostane vo väčšom alebo menšom zmätku podľa toho, ako splníš svoju úlohu. Ty si vyvolená, aby si zadosťučinila mojej spravodlivosti. Máš tu na zemi v kláštore žiť život, aký sa vedie v nebi, máš ma milovať, stále ma prosiť o utíšenie môjho hnevu a obnoviť pobožnosť k mojim svätým ranám, potom budú zachránené nielen teraz žijúce duše, ale i mnohé iné. Jedného dňa budem od teba žiadať účet – ako si tento poklad použila k blahu mojich tvorov.“

„Skutočne, nevesta moja,“ vravel jej neskôr, „bývam tu a vo všetkých srdciach. Založím v nich svoje kráľovstvo, upevním svoju vládu a svojou mocou odstránim všetky prekážky, lebo som Pán sŕdc a viem o každej ich núdzi. Ty si vodovodom mojich milostí. Dobre si pamätaj, že vodovod nemá nič od sám od seba, má iba to, čo sa ním vedie. Ty si takým prietokom, nesmieš si teda nič ponechať, ale musíš povedať všetko, čo ti oznamujem.“

„Vyvolil som si ťa, aby si všetkých upozornila na cenu zásluh môjho umučenia, sama však musíš zostať skrytá. Na mne je, aby som neskôr svetu oznámil, že bol zachránený týmto prostriedkom a príhovorom mojej nepoškvrnenej Matky.“
NIHIL OBSTAT A. Can Eltschkner, cenzor IMPRIMATUR Pragae, die 7. Aprilis 1927 +Ant. Podlaha, Episcopus Paphiensis, Vicarius geberalis

Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre