Svätý Gabriel Possenti

Sú to zväčša mladí ľudia, ktorí prichádzajú k hrobu svätého Gabriela od Matky Sedembolestnej (1838 – 1862). Pápež Lev XIII. o ňom pochvalne povedal: „Pre jeho nežnú lásku k Panne Márii pri nohách kríža si zaslúži miesto vedľa milovaného učeníka Jána.“

Približne 650 rokov po svätom Františkovi prišiel v Assisi 1. marca 1838 na svet chlapec, ktorý bol ešte v ten istý deň pokrstený a dostal meno svetoznámeho svätca, František Possenti, jedenáste z trinástich detí.
Jeho otec, vysoký úradník cirkevného štátu, bol hlboko veriaci muž, ktorý svoju rodinu viedol doslova príkladne.
Už ako štvorročný stratil malý František svoju milovanú matku. Jeho ohnivý temperament sa originálne prejavil aj v bolesti tohto malého dieťaťa, František behal po celom dome a s plačom volal svoju mamu.
Nikto ho nemohol utešiť, dokázala to iba malá soška Sedembolestnej Panny Márie, ktorú mal vo svojej izbe. Takto sa zrodila jeho hlboká a silná láska k Panne Márii.

V škole dostal František dobrú náboženskú výchovu, ktorú neskôr ešte prehĺbili jezuiti. No tento živý chlapec, aj napriek svojmu jemnému správaniu, nijako nepreukazoval sklon ku kontemplácii. Práve naopak. Miloval divadlo, poľovačku a tanec. Vždy sa muselo okolo neho niečo diať. A keďže mladí ľudia huncútstva vítali a František mal pohotovú odpoveď vždy naporúdzi, zhromažďovalo sa okolo neho veľa priateľov – dobrých aj zlých. Predovšetkým pre dievčatá sa stal vyhľadávaným tanečným partnerom. Vždy extravagantne a podľa najnovšej módy oblečený František si život doslova vychutnával.

Medzičasom sa rodina presťahovala do Spoleta. Netrvalo dlho a sympatický František bol aj vo svojej novej domovine všade známy ako „tanečník zo Spoleta“.

Jeho otec, ktorému záležalo na morálke a dobrom správaní detí, ich každý deň so sebou brával na svätú omšu a dbal o to, aby pravidelne pristupovali k svätej spovedi a prijímali sväté prijímanie. František veľmi dobre počul Božie volanie, ale vždy zvíťazila svetská príťažlivosť.

V ťažkej chorobe mladý tanečník dvakrát sľúbil vstúpiť do rehole, keď sa uzdraví, ale akonáhle sa mal lepšie, hneď na svoj sľub zabudol. Keď sa mu raz pri poľovačke stala nehoda a bol v ohrození života, opäť prosil Sedembolestnú Pannu Máriu, aby ho zachránila, pričom jej svätosväte sľúbil, že z vďaky za svoju záchranu zasvätí svoj život Bohu. Avšak aj tentoraz, len čo bol uzdravený, svoj sľub odsunul.

Vo februári 1856 vypukla v Spolete cholera, ktorej padla za obeť aj Františkova najmilšia sestra. Jej smrť ho zasiahla ako blesk a on si uvedomil, aké pominuteľné sú všetky márnivosti tohto sveta. Je skutočne pozoruhodné, že ani táto bolesť ho nepohla k tomu, aby dodržal slovo a zasvätil svoj život Bohu.

Potom prišiel 22. august 1856. Ako každý rok, aj teraz v procesii ulicami mesta niesli starobylý obraz Panny Márie, ktorý mestu kedysi daroval cisár Fridrich Barbarossa. V tomto roku obyvatelia mesta ďakovali Panne Márii predovšetkým za to, že vypočula vrúcne prosby veriacich a epidémia cholery sa náhle zastavila.

Keď prechádzali s ikonou popri Františkovi, ten cítil, že oči Panny Márie sú pevne upriamené na neho. A vo svojom vnútri počul slová: „František, čo to robíš? Tento svet nie je pre teba. Kedy konečne dodržíš slovo a splníš svoj sľub?“

Teraz to už chcel brať vážne. Ale jeho spovedník, ktorý veľmi dobre vedel, že pre tohto 18-ročného mladíka je veľmi dôležité divadlo, tanec a zábava, mu radil dôkladne zvážiť obety rehoľného a kňazského života. Avšak vo vedomí, že ho k Panne Márii viaže veľká láska, ho napokon nechal konať podľa vlastného rozhodnutia.
Napodiv to bol práve Františkov zbožný otec, čo sa len ťažko zriekal svojho syna. Skontaktoval ho s istým, na pohľad veľmi pekným, dievčaťom z váženej rodiny v nádeji, že sa jeho syn zaľúbi. A zdalo sa, že sa tak stalo, no milosť povolania predsa len zvíťazila.

Dňa 7. septembra František Possenti opustil otcovský dom, v Lorete zveril Panne Márii seba i svoju budúcnosť a v meste Morrovalle u passionistov (rehoľa, ktorú založil sv. Pavol z Kríža) požiadal o prijatie do kláštora.
Čo ho zvlášť priťahovalo na tejto reholi, bol štvrtý sľub, ktorý bratia skladajú: šíriť medzi ľudom úctu ku Kristovmu utrpeniu a vštepovať do ich sŕdc súcit so Sedembolestnou Pannou Máriou, ako aj konať pokánie, pamätajúc na umučenie Pána a na bolesti Panny Márie.

František prijal meno Gabriel od Matky Sedembolestnej a Panna Mária sa mu stala učiteľkou na ceste svätosti. 

Svojmu otcovi, ktorý mal veľké pochybnosti o tom, či jeho syn zvládne život v kláštore, napísal: „Je nemožné … opustiť takú láskyplnú Paniu, akou je Mária. Spokojnosť a radosť, ktorú zakusujem za týmito svätými múrmi, je neopísateľná. Štvrťhodinku pred obrazom preblahoslavenej Panny, našej Tešiteľky, by som nevymenil ani za roky svetských zábav a pôžitkov.“ 

Výnimočným v živote svätého Gabriela bol každý z jeho všedných dní. Odhodlane bojoval, aby prekonal svoje egoistické sklony, a snažil sa svedomito a poslušne plniť každodenné povinnosti v duchu uzmierenia za obrátenie hriešnikov.

Nikdy neopustil svoju izbu, kým sa nerozlúčil s Pannou Máriou, a nikdy sa nevrátil bez toho, aby ju nepozdravil. 

Žil s ňou tak, akoby ju videl. Už doma uctieval malú Pietu, ktorá bola vždy ozdobená kvetmi a horiacou sviečkou.  Aj teraz v kláštore svedomito zdobil oltár Panny Márie. Jej – Spoluvykupiteľke – chcel pomôcť zachraňovať duše, a preto bol ochotný priniesť každú obetu.
Tak si napríklad predsavzal, že pred každým sviatkom Panny Márie sa zriekne svojho obľúbeného ovocia. Zvlášť ťažké to bolo počas 40-dňovej prípravy na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, pretože práve v talianskych júlových a augustových horúčavách je osviežujúci kúsok melóna takmer nenahraditeľný.

Zvykol si tiež každú hodinu pozdraviť Pannu Máriu jedným Zdravasom.

Jeden z jeho životopiscov dosvedčuje: „Gabriel žil viac v Márii ako v sebe. Nedokázal rozprávať, na nič myslieť a nič si predstaviť bez toho, aby v duchu nemal prítomnú Máriu.“

A jeho duchovný vodca P. Norbert potvrdil: „Je takmer nemožné slovami opísať, akú vrúcnu, detskú a nežnú lásku prejavoval Panne Márii a ako ňou bolo celkom naplnené jeho srdce.“

Ako radikálne sa Gabriel nechal viesť svojou učiteľkou, vidno tiež z nasledujúcich riadkov, ktoré ešte ako novic napísal domov: „Milovaný otec, hľadáš prostriedok, ako by si si odpočinul? Tak ma vypočuj: Nie spoločenské zábavy, nie divadlo alebo čosi iné, čo ponúka zaslepený svet, dokáže pozdvihnúť utrápeného ducha alebo unavené telo. Nie, milovaný otec, modlitba, jedine rozhovor s Pánom Ježišom a Pannou Máriou ti poskytnú útechu, silu a pomoc.“ Gabriel vedel, o čom hovorí.

Jeho dôvera k Panne Márii nepoznala žiadne pochybnosti; ani vtedy nie, keď išlo o život po smrti. Tento deň odchodu do večnosti prišiel skôr, ako ho očakával. Gabriel bol len v polovici cesty ku kňazstvu, keď počas štúdia filozofie a teológie ochorel na tuberkulózu.

Dva dni pred svojimi 24. narodeninami, 27. februára 1862, na následky tejto choroby zomrel. S neopísateľnou túžbou v hodine smrti zvolal: „Ó, Matka moja, príď rýchlo! Ó, Mária, Matka milosti, Matka milosrdenstva, bráň nás proti našim nepriateľom a vezmi nás k sebe v hodine smrti!“ Potom otvoril oči, obrátil sa k pravej strane miestnosti, kde sa mu bezpochyby zjavila Panna Mária, aby ho vzala k sebe. Ona z tejto duše len za šesť rokov vyformovala majstrovské dielo milosti.

Gabrielovou obľúbenou lektúrou boli dve knižky: Slávna si, Mária od sv. Alfonza z Liguori a Láska Panny Márie od kamaldulského mnícha P. Roberta. Z týchto spisov si sám zostavil „mariánske vyznanie viery“, ktoré podpísal vlastnou krvou a vždy ho nosil na hrudi. V ňom sa píše: „Verím, že sa ujmeš tých, ktorí ťa hľadajú, a dokonca pomáhaš tým, ktorí ťa vôbec o pomoc neprosia … Verím, že si stvorená, aby si privádzala ľudí k Bohu; najmä hriešnikov.“

Hoci Gabriel zomrel v povesti svätosti, proces blahorečenia sa pre spomenuté búrlivé obdobie mohol začať až o 30 rokov - v r. 1892. Jeho telesné pozostatky chceli preniesť do pasionistického kláštora Madonna della Stella pri Spolete. Avšak akosi sa o tom dozvedeli miestni obyvatelia, vo veľkom počte sa zhromaždili pri svätcovom hrobe a nedovolili ho odniesť. Bol to podnet pre vznik svätyne v Isole del Gran Sasso.

Svätyňa v Isola del Gran Sasso, v ktorej sa nachádzajú jeho telesné pozostatky, sa stala jedným z najslávnejších katolíckych pútnických miest z celého sveta. Ročne do nej prichádza asi 700 000 pútnikov. 

Keď sa ľudia veľakrát pýtali otca Norberta, ktorý bol spovedníkom a duchovným otcom svätého Gabriela od Matky Sedembolestnej až do jeho smrti, čo robil Gabriel, aby sa stal svätým, on im odpovedal: „Ten chlapec naozaj nič mimoriadne nerobil, ale do toho, čo robil, vkladal celé srdce.“

Božieho služobníka Gabriela od Bolestnej Božej Matky vyhlásil za blahoslaveného r. 1908 pápež svätý Pius X. a za svätého v máji 1920 pápež Benedikt XV. 

V r. 1926 pápež Pius XI. vyhlásil tohto sympatického svätca za spolupatróna talianskej mládeže a v r. 1959 ho Ján XXIII. vyhlásil za hlavného patróna celej abruzzskej oblasti (v stred. Taliansku).

Svätý Gabriel od Matky Sedembolestnej zložil túto modlitbu o šťastnú smrť, ktorú sa často modlieval:

„Ó Matka Bolestná, 

skrze lásku i hrôzu, s akými si stála pri päte Ježišovho kríža, 

ráč stáť pri mne, keď nadíde hodina mojej smrti. 

Tvojmu materinskému srdcu zverujem tri posledné hodiny môjho života. 

Tieto hodiny chcem obetovať Večnému Otcovi 

v zjednotení so zomieraním nášho najdrahšieho Pána, 

na odpustenie mojich hriechov. 

Ráč obetovať Večnému Otcovi predrahú krv Kristovu, 

zmiešanú s tvojimi slzami vyliatymi na Kalvárii, 

aby som pred smrťou mohol prijať sväté prijímanie s láskou a ľútosťou tak dokonalou, 

aby som svoju dušu oddal Bohu v Ježišovej prítomnosti. 

Najmilostivejšia Matka Bolestná! 

Keď nadíde hodina mojej smrti, 

predstav ma Ježišovi ako svoje dieťa. 

Upros Ho, aby ma ráčil prijať do kráľovstva slávy, 

kde ma so sebou zjednotí na veky vekov. Amen.“

Masima