Gloria Polo o duchovnej smrti a Božej láske

Je potrebné, aby ste vedeli, na čo sa ma Pán stále znovu a znovu pýtal! Stále znovu a znovu ma oslovoval kvôli Láske, kvôli nezištnej, bezpodmienečnej Láske. A preto vždy znovu vychádzal najavo nedostatok tejto Lásky, tejto Caritas, tejto dobročinnosti, tohto širokého spektra kresťanskej lásky k blížnemu. 

Táto neprítomnosť Jeho Božskej lásky, ktorú nám všetkým On dal do vienka ako príkaz a talent, bola ‒ krátko povedané ‒ výsledkom, zhrnutím všetkých udalostí môjho doterajšieho života.  A potom mi vysvetlil: „Vieš, tvoja duchovná smrť, odumieranie tvojej duše začalo...“ A teraz som videla úplne zreteľne: Bola som síce ešte živá, ešte som dýchala, ale bola som vlastne už mŕtva... 

Keby ste len sami videli, čo je to „duchovná smrť“! Čo znamená, že duša odumrela, zadusila sa. Mali by ste vidieť, ako vyzerá duša, ktorá už len pociťuje Nenávisť. Aká hrôza a des vychádzajú z takejto duše, ktorá je už len zatrpknutá, na obtiaž a neznesiteľná. Celú dobu myslí len na to, ako by mohla celému svetu spôsobiť ďalšie zlo. Práve takto vyzerá duša, ktorá je naplno obťažená ťažkými hriechmi. Moja duša je toho príkladom. Navonok som príjemne voňala a bola som ovešaná drahými šatami, ale moja duša tu vo vnútri odporne smrdela a potulovala sa len v priepastiach ľudskej a diabolskej zloby.

Je len úplne pochopiteľné a oprávnené, že som mala všetky tie depresie a zmocňovala sa ma zatrpknutosť.
A On mi vysvetlil nasledujúce: „Tvoja duchovná smrť začala totiž už tým, ako ti boli úplne ľahostajní tvoji blížni a ich utrpenie. Ako si s nimi už proste nesúcitila. Bolo to napomenutie odo Mňa a malo ti byť varovným signálom, keď som ti staval pred oči utrpenie tvojich blížnych ‒ pri toľkých príležitostiach a vo všetkých častiach sveta. 
Alebo keď si mohla vidieť v televízii alebo v iných oznamovacích prostriedkoch, ako boli ľudia unášaní, zabíjaní, roztrhaní bombami a vyháňaní, mala si na jazyku často len povrchný komentár, ako: „Ó! Tí úbohí ľudia! Akého hriechu sa na nich dopúšťajú!“ Ale utrpenie tvojich blížnych sa ťa vôbec nedotýkalo, nepreniklo do tvojho skameneného srdca, ich osud sa od teba odrážal. 
Vo svojom srdci si teda vôbec nič nepociťovala! Tvoje srdce bolo tvrdé ako kameň, ľadová skala. Tvoje hriechy premenili tvoje srdce na kameň, urobili ho tvrdým a chladným!“ 
A keď sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, dokážete si iste predstaviť, aká hanba a smútok ma prepadli.

Ale k tomu sa ešte pridalo, ‒ a táto bolesť bola ešte väčšia, ešte neznesiteľnejšia, ‒ že som pociťovala najväčšiu ľútosť nad tým, ako zle a nevďačne som sa vo svojom živote správala voči svojmu Stvoriteľovi, Bohu Otcovi. Pretože napriek všetkým mojim ťažkým hriechom, napriek môjmu celkom nečistému duchu a mojej veľkej ľahostajnosti, napriek mojej vlažnosti a všetkým mojim odporne strašným pocitom voči mojim blížnym, ma Pán Boh vždy, a dokonca až do posledného okamihu hľadal, šiel za mnou a čakal na znamenie mojej vôle k obráteniu a návratu.

Stále znovu a znovu mi posielal osoby, ktoré križovali moju životnú cestu a boli jeho nástrojmi, aby mnou pohli, aby som premýšľala a vrátila sa k Nemu. A týmto spôsobom ku mne hovoril, upozorňoval na seba, týmto spôsobom ma ‒ často celkom nahlas ‒ volal.

Tiež mi vzal veľa vecí, aby ma pohol premýšľať. Poslal mi skúšky a ťažké časy. Ako polená pod nohy mi posielal veľké sklamania. To všetko priebežne robil, len aby ma opäť získal naspäť, aby ma priviedol na správnu cestu do Otcovho domu. Až do posledného okamihu skúšal skutočne všetko a čakal na znamenie odo mňa. On ale nikdy nelámal moju slobodnú vôľu. Mala som spoznať všetko Jeho volanie a čakanie a potom urobiť správne rozhodnutie zo slobodnej vôle.

Viete, kto a aký je Boh ‒ Otec nás všetkých? Stojí ako žobrák na okraji našej životnej cesty. A ako žobrák nás rovnako stále znovu úpenlivo prosí, beží za nami, je často tiež na obtiaž. 

On plače a pokúša sa obmäkčiť naše skamenené srdcia a je smutný až do hĺbky svojho Najsvätejšieho Srdca, keď musí tak často prežívať, ako sa k Nemu len chladne obraciame chrbtom a proste Ho neberieme na vedomie, alebo tiež len tak robíme, ako keby sme si Ho nevšimli. 

On sa tak často a toľkokrát ponižuje ‒ presne tak, ako sa ponížil na kríži ‒ len aby dosiahol to, že sa obrátime a zmeníme svoj život, že sa vrátime k Nemu do otcovho domu.

A keď som Mu povedala: „Počúvaj, môj Pane, Ty si ma zatratil!“ ‒ zasa som si už uvedomila, aká je to odo mňa drzosť. Samozrejme to zasa raz nebola pravda, pretože nie On ma zavrhol, ale ja sama som si to všetko zapríčinila.

Bolo mi jasné, že rozhodnutie som urobila ja podľa chuti a nálady ‒ v slobode ľudského stvorenia, na ktorú Boh vždy dbá. Vybrala som si svojho otca a svoj klan.
A otec, ktorého som pre seba vyvolila, nebol Boh Otec, ale za otca a vodcu svojho života som si vzala satana, diabla.
Zariaďovala som svoj život podľa jeho vôle a jeho klamstiev. On a jeho klam, to bol zmysel môjho úbohého života.
A ako sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, v duchu zisťujem, že stále ešte visím hlavou dolu na okraji hrozivého, temného hrtanu. A stáva sa mi istotou myšlienka, že bez toho, aby som sa mohla brániť, budem neodvolateľne padať do tejto tmavej diery, kde si na konci predstavujem bránu, ktorou potom už vstúpim do „večnej temnoty“, a nikdy sa už nestretneme.
A tak som začala zúfalo všetkou silou kričať a volať. Utiekala som sa k všetkým svätým, aby ma ráčili zachrániť. A nedokážete si vôbec predstaviť, koľko svätých mi naraz zišlo na um. Vôbec som nevedela, že poznám toľko svätých a ich mená. Veď som bola takou vlažnou, ba ešte viac, skutočne zlou katolíčkou.

Ale v tomto okamihu mi len prebehlo hlavou, aby som bola zachránená. A bolo mi úplne jedno, či ma zachráni svätý Jozef Robotník alebo svätý František z Assisi alebo iný vzývaný svätec. Hlavne, aby som bola zachránená. 

Nakoniec mi ako napriek došli mená svätcov, ktoré som vzývala. Už mi totiž žiadny nezišiel na um a naraz bolo zasa hrobové ticho.
A toto ticho ma nechalo, aby som opäť pocítila svoje neopísateľné bolesti. Vnímala som prázdnotu, ktorá bola beznádejná.
Cítila som sa osamelá a úplne opustená.
A mohla som myslieť len na to, že na zemi na mňa iste všetci ľudia myslia a pritom majú v hlave len moju „povesť tej dobrej, krásnej a svätej“. Veď som si túto povesť zámerne vybudovala svojím zdanlivým svetom, ktorý som si sama vytvorila.
Všetci pre mňa smútili, hovorili o mojej „svätosti“, čakali na moju smrť, aby svoju „svätú“, ktorú predsa osobne poznali v skutočnom živote, potom vzývali a prosili o ten alebo onen „zázrak“. A len sa pozrite, v akej nepríjemnej situácii som bola.

Nikto z týchto smútiacich ľudí na zemi, ktorí čakali na moju smrť ‒ ani moji najhorší nepriatelia ‒ by si nedokázali predstaviť, v akej beznádejnej situácii som sa nachádzala. Totiž celkom blízko pred večným zatratením, pred odpochodovaním do pekla, v existenciu ktorého väčšina týchto smútiacich ľudí pravdepodobne už vôbec neverila. 

A ako mi tak tieto úvahy prechádzali mysľou a k tomu som stále len nesúhlasne potriasala hlavou ‒ na znamenie nepochopenia tohto nesúladu medzi mojou situáciou a smútočnými myšlienkami pozostalých ‒ tu zdvihnem svoje oči hore, vidím oči svojej matky a naše pohľady sa stretávajú. Dívame sa na seba, hľadíme si priamo do očí. A za veľkých bolestí volám k svojej matke: „Mami! Aká hanba! Oni ma zavrhujú. Stadiaľ, kam teraz musím ísť, sa už nikdy nevrátim a už sa nikdy neuvidíme.“ A v tomto okamihu je mojej matke dopriata veľká, obdivuhodná milosť.
Veď bola celú dobu úplne nehybná a strnulá. A naraz je jej dovolené zodvihnúť hore dva prsty a dáva mi nimi jednoznačné znamenie, aby som sa tiež pozrela hore.

A v rovnakom okamihu mi padajú z očí dve veľké šupiny, ktoré mi pripravili nepredstaviteľné bolesti a ktoré boli dôvodom mojej duchovnej slepoty. Padajú mi teda z očí a náhle vidím niečo neopísateľne krásne, nášho Pána Ježiša Krista uprostred. Súčasne mi prichádza na rozum, ako mi raz povedala jedna z mojich pacientiek: „Pozrite sa, pani doktorka, a zapíšte si to za uši. Ste zameraná veľmi materialisticky, ale jedného dňa si spomeniete a budete myslieť na to, čo vám teraz poviem. Áno, bude vám to dokonca veľmi potrebné, keď budete v najväčšom nebezpečí, ktorému nebudete môcť uniknúť. Vôbec pritom nie je dôležité, akého druhu to nebezpečie bude. Až teda budete v tejto situácii, potom jednoducho vzývajte nášho Pána Ježiša Krista a proste Ho, aby vás ráčil prikryť a chrániť svojou drahocennou Svätou Krvou. Takto vás nikdy neopustí alebo nezanechá samu. Pretože On svojou drahocennou Svätou Krvou zaplatil výkupné aj za vás a za spásu vašej duše!“

A v najväčšej ľútosti a zahanbení, s veľkými bolesťami v srdci som zakričala z plných pľúc: „Pane Ježišu Kriste, maj so mnou súcit! Odpusť mi! Pane, daj mi predsa nejakú druhú príležitosť!“

A nato zažívam najkrajší okamih celej tejto udalosti. Proste neviem nájsť slová, ktorými by som správne popísala tento okamih.
On, náš Pán Ježiš Kristus, zostupuje a vyvádza ma z toho čierneho, hrozivého hrtanu, z tejto diery naháňajúcej strach.
A keď ma odvádzal a vzal za ruku, odpadla z môjho tela všetka tá háveď, tie slizké hnusné hovädá a tieto horiace škvrny, ktoré som predtým cítila, a celá zem podo mnou bola plná tejto špiny. 
Dvíha ma teda hore a privádza ma k tomu rovnému miestu, ktoré som už predtým opísala. A s nesmiernou, proste ľudskými slovami nevyjadriteľnou láskou mi hovorí: „Vrátiš sa na zem, dostaneš svoju druhú šancu...“ ‒ ale pritom tiež veľmi vážne hovorí: „Ale túto milosť návratu dostávaš vôbec nie pre množstvo modlitieb tvojich priateľov a rodinných príslušníkov. Veď sa predsa dá očakávať a je úplne normálne, že tvoja vlastná rodina a ľudia, ktorí si ťa vážia, sa za teba modlia a úpenlivo Ma kvôli tebe prosia. Ale môžeš sa vrátiť vďaka modlitbám množstva ľudí, ktorí nie sú tvojej krvi a ktorí sa nepočítajú k tvojej rodine. Toľko úplne cudzích ľudí horko plakalo, modlili sa ku Mne so zlomeným srdcom a z hĺbky duše a dvíhali ku Mne svoje srdcia s citom najväčšej lásky a náklonnosti voči tebe.“

A v tom okamihu vidím, ako začína svietiť nespočetné množstvo svetiel, malých bielych plamienkov, ktoré sú plné nezištnej, čistej lásky. A náhle vidím všetky osoby, ktoré sa za mňa modlili.

Ale jeden z týchto plameňov bol obzvlášť veľký, vynikal a svietil medzi všetkými ostatnými, vyžaroval viacej svetla ako všetky ostatné. Bol to plameň osoby, ktorá do svojej modlitby vložila najviac nezištnej, pravej lásky k blížnemu. Zaujímala som sa teda, aby som videla, kto bol tento človek, ktorý napriek tomu, že ma vôbec nepoznal, pre mňa vynaložil toľko lásky. A tu mi Pán povedal: „Tento človek, ktorého vidíš tamto, je osoba, ktorá, aj keď ste si navzájom úplne neznámi a cudzí, k tebe pociťovala takú vrúcnu a veľkú náklonnosť a nežnú lásku, akú si človek sotva vie predstaviť.“

A Pán mi ukázal, ako sa to všetko stalo. Tento chudobný muž indiánskeho pôvodu, žil na vidieku na úpätí Sierra Nevada de Santa Marta. Bol to chudobný a veľmi jednoduchý roľník. Chodil dolu do dediny na svätú omšu a bol prítomný na svätej omši s takou vrúcnosťou, aká sa vidí úplne vzácne. Mal pri sebe dve bankovky ‒ jednu s 10 a druhú s 5 vtedajšími menovými jednotkami.
Predstavte si, že pri obetovaní nedal pri zbierke kostolníkovi päťbankovku, ale napriek svojej chudobe desaťbankovku. A po svätej omši si za zostávajúce peniaze ešte kúpil trochu chleba a syra. Tieto potraviny mu zabalili ‒ ako je to na vidieku bežné ‒ do starého novinového papiera z predošlého dňa (bolo to vydanie kolumbijského denníka El Espectador).
Keď cestou domov chcel z toho niečo zjesť a rozbalil si chlieb, uvidel na titulnej strane tohoto vydania El Espectadora z predchádzajúceho dňa fotografiu môjho zuhoľnatelého tela, ako tak ležalo na ulici.
Keď tento skromný muž uvidel túto fotografiu, ktorej popis a príslušný článok si ani nemohol prečítať a v chvate na to ani nemal čas, padol na kolená a začal horko a srdcervúco plakať.
Urobil to s takou veľkou, vrúcnou, nezištnou a detskou láskou a náklonnosťou, a pritom plačlivým hlasom prednášal nasledujúcu modlitbu: „Otče na nebesiach, môj Pane a Bože, maj predsa zľutovanie s mojou sestričkou. Pane, zachráň ju, Pane, pomôž jej, Pane, nenechaj ju zahynúť, Pane, milostivo zhliadni a ujmi sa jej. Ak moju sestričku zachrániš, sľubujem Ti, že budem putovať peši do svätyne Buga (mariánske pútnické miesto na juhozápade Kolumbie) a určite tento sľub splním, ale Ty príď na pomoc mojej sestričke a zachráň ju!“

Predstavte si! Jeden úplne jednoduchý a chudobný roľník, ktorý Bohu nenadával a neklial, že musel znášať hlad a smäd. A ktorý jednoducho mal nepredstaviteľnú vnímavosť na ozajstnú, nezištnú, rýdzu lásku, ponúka Pánovi, že precestuje našu veľkú krajinu, aby vykonal sľúbenú púť za niekoho, koho vôbec nepozná a naviac nikdy v živote nestretol. 

A Pán mi vysvetľuje: „Teraz vidíš! Tomu hovorím láska k blížnemu!“ (...) a hneď nato mi hovorí nasledujúce: „Pôjdeš späť na zem. Ale nebudeš to, čo si prežila, rozprávať len tisíckrát, ale tisíc tisíckrát. A pritom budú existovať ľudia, ktorí sa nezmenia, aj keď budú počuť tvoj príbeh. A takéto osoby budú potom ale súdené podľa ešte prísnejších meradiel. Tak, ako aj pri tebe, keď prídeš nabudúce, budú pre tvoj súd platiť prísnejšie meradlá.“

A tiež pomazaní, to sú Bohu zasvätení Pánovi kňazi, budú posudzovaní podľa prísnejších súdnych smerníc. A každý z tých, kto dostane správu o zázrakoch, ktoré Pán koná v tomto svete, a preto o tom vedel, zakúsi prísnejšie meradlá. Lebo neexistuje horší hluchonemý ako ten, kto proste nechce počuť. A neexistuje horšia slepota ako tej osoby, ktorá proste nechce vidieť. 

A všetko, čo som vám teraz tu rozprávala, moje milé sestry a bratia v Pánovi, nie je žiadna hrozba alebo vyhrážka, ani vydieranie, pretože náš Pán Boh nepotrebuje, aby sa nám vyhrážal alebo nás vydieral. To, čo sa dnes tu dostalo k vášmu sluchu, alebo čo ste práve čítali, je vašou druhou šancou, vašou príležitosťou, za ktorú my všetci, vy aj ja, musíme ďakovať len nesmiernej dobrote nášho Boha.

Využite túto ponuku. Veď je to naviac možno aj vaša posledná príležitosť. A vďaka tomuto nášmu dobrotivému Bohu som prežila to, čo som zažila.
A tak vám z milosti Božej môžem o tom podať správu. Pretože, keď sa vám otvorí „kniha života“, každému z vás jednotlivo, až každý z vás príde do večnosti, keď umrie, vtedy my všetci prežijeme tento úplne rovnaký proces a všetci sa budeme vidieť takými, akými skutočne sme, bez príkras, s jediným rozdielom, že v Božej prítomnosti budeme vzájomne vidieť a spoznávať svoje najhlbšie myšlienky a najtajnejšie pocity.
Všetko bude zjavené a nič nezostane utajené alebo zametené pod kobercom.
A najkrajšie pritom bude, že každý z vás bude stáť priamo pred Pánom a budeme ‒ a to každý jednotlivo z nás všetkých tu ‒ pred Ním stáť tvárou v tvár.

A On nás bude stále znovu a znovu „prosiť ako žobrák“, aby sme sa obrátili, aby sme sa vrátili do Otcovho domu, aby sme prišli k Nemu domov, aby sme začali znovu a aby sme sa s Ním a skrze Neho stávali novým stvorením, pretože bez Jeho pomoci to pre nás proste vôbec nie je možné.

Masima
zdroj: Gloria Polo