Cestovný lístok do neba

V roku 1952 v severnom Taliansku v blízkosti mesta Lecco prišiel na svet Claudio Canali. Hlboko veriaci rodičia čoskoro objavili u svojho syna hudobný talent a umožnili mu učiť sa na viacerých hudobných nástrojoch. S nadšením začal hrať na krídlovke v istej mládežníckej kapele. 

Neskôr sa stal vášnivým gitaristom, hral na basovej gitare a na bicích. Počas štúdia objavili jeho krásny sólový hlas a prijali ho do pop-rockovej kapely. Stala sa pre neho úplne všetkým! Začal chodiť poza školu, pretože kapela cestovala po celom Taliansku, a v priebehu niektorých mesiacov odohrala aj dvadsať koncertov. Preto mu neostávalo na štúdium veľa času. A ani síl. 

Rodičia sa doma zbytočne snažili dostať Claudia na správnu cestu. Sám o tom hovorí: „Žili sme vo veľmi skromných pomeroch. Môj otec musel živiť päť detí. To znamenalo: ,Buď sa budeš učiť, alebo pôjdeš pracovať. Leňošiť sa nebude!‘ Takže sa hudba stala mojou ,prácou‘.“

V osemnástich rokoch založil spolu so svojimi kamarátmi rockovú kapelu s názvom Biglietto per l’ Inferno - Cestovný lístok do pekla. Nepovažovali sa za satanistov, čo by sa z názvu hudobnej skupiny dalo usudzovať, no život na zemi sa im zdal terorizmu, drog a všade videli samé obmedzovanie! O tom všetkom chceli spievať. Spievali o tom, ako je človek – z ich pohľadu – v živote „zatratený“. V textoch ich piesní boli aj protináboženské témy. 

K mnohým piesňam napísal texty práve Claudio a on bol autorom i veľmi známej piesne Spoveď, v ktorej prichádza istý ustráchaný hriešnik k bratovi Izaiášovi a prosí ho o rozhrešenie, pretože okradol boháča a spáchal vraždu s dobrým úmyslom. 

No spovedník, ktorého na javisku znázorňoval sám Claudio oblečený v mníšskej kutni, len pokrúti hlavou a sucho odpovedá: „Čo to tu vravíš, brat môj? Zabil si niekoho? Spomeň si, v piatom prikázaní je to zakázané. Nemôžem ťa zachrániť pred večným ohňom. Existuje tu len jedna vec: cestovný lístok do pekla.“

Rok 1973 sa stal rokom, keď kapela prerazila do sveta. V roku 1974 vydala svoju prvú platňu pod názvom Cestovný lístok do pekla. Získali ňou obrovský úspech. Claudio spieval piesne s bohorúhavým textom s veľkou vášňou, a preto dostal prezývku Diablov hlas.

Začiatkom sedemdesiatych rokov prežila rocková skupina neuveriteľnú sezónu s nečakaným, obrovským úspechom, veľkou šancou na vzostup, veľkolepými koncertmi s nadšeným aplauzom. A vždy vyše 10 000 poslucháčov na každom vystúpení. Vystupovali s najznámejšími kapelami tej doby.

Claudio Canali bol vždy extravagantne oblečený a na javisku prezentoval celkový obraz kapely. No len čo sa vrátil po koncerte do svojej izby, premohla ho deprimujúca samota. 

Ako neskôr povedal: „Ani vzťahy so ženami nedokázali vyplniť prázdnotu, ktorú som v sebe mal. Hľadali sme slobodu tým, že sme chceli odstrániť hranice sexuálneho tabu. Prostredníctvom alkoholu sme sa nechali uniesť do iného sveta. No len čo som bol sám, cítil som sa zle.“

Claudio mal 25 rokov, keď si myslel, že konečne našiel pravého priateľa, ktorému môže dôverovať. Spolu sa vydali na cestu do Indie, čo bolo v tých rokoch veľmi moderné. „Zúčastnili sme sa na mnohých festivaloch a stalo sa, že na jednom mi do jedla zamiešali drogy. No namiesto toho, aby som sa nechal unášať blaženými pocitmi, zostalo mi nevoľno a cítil som sa veľmi, veľmi zle. Môj priateľ sa naľakal a zmizol. Nechal ma samého. Okrem toho ma ešte okradli. Bol som donútený predať dokonca i vlastnú gitaru. Ostal som tam tri mesiace, až kým som sa cez talianske veľvyslanectvo nedostal domov.“

Doma ho premohli silné pocity viny a depresie. Chcel sa od nich oslobodiť, preto prosil o odpustenie svoju rodinu, priateľov i známych. Všetci si však mysleli, že sa zbláznil. Len jeho matka intuitívne cítila, že v ňom nastala zmena. Veď sa predsa tak veľmi modlila za svojho „strateného syna“!

Členovia kapely vyvíjali na Claudia nátlak, aby s nimi naďalej hral. On však už nechcel mať s nimi nič spoločného. „Jedného februárového večera roku 1976 som zostúpil z javiska a povedal ostatným, že sa už nikdy naň nevrátim. Nezvládal som tento svet, koncerty a ľudí, ktorí sa ako prízraky tackali medzi dymom a alkoholom. Hľadal som odpovede.“

Niekoľko rokov sa potom vrhal do všetkých možných podujatí. Najskôr otvoril obchod s koženými produktmi, žiaľ, bezúspešne. Nakoniec skončil v sekte Hare Krišna, ktorá bola v tom čase veľmi módna. Oholil si vlasy, obliekol oranžový habit a vrátil sa ako „nový človek“. Vyše roka žil spolu s členmi tejto sekty v Toskánsku a bol vedený istým indickým guru.

Prostredníctvom „duchovného“ života v sekte si tak veľmi uvedomoval celú ťažobu svojej viny, že ju

už viac nedokázal niesť. Vtedy si spomenul na svoje kresťanské korene a jedného dňa vstúpil do katolíckeho kostola, aby sa vyspovedal. 

„Keď som dostal rozhrešenie, zmizla z mojej duše všetka temnota a razom som bol vyliečený z depresie, ktorá ma trápila už od môjho pobytu v Indii,“ vyznáva Claudio s hlbokou vďačnosťou. Z času na čas sa začal vo svojom oranžovom outfite zúčastňovať na svätej omši.

Zamiloval si i výstup k mariánskej svätyni vo Valmadrere, kde sa mohol pomodliť pred milostivým obrazom. Kostolníčka si ho vždy nedôverčivo premeriavala a nakoniec mu dala adresu istého mnícha,

pričom poznamenala: „Aj on pochádza z rovnakého kraja ako ty. Choď ho raz pozrieť!“

Claudio počúvol jej radu, odcestoval do Minucciana v Toskánsku a vyhľadal mnícha Mária Rusconiho. Tento pustovník bol najskôr skeptický a nerozhodný, keď zbadal v oranžovom habite oblečeného mnícha, ktorý ho dokonca prosil o možnosť vyspovedať sa. Keď sa však dozvedel, že za bratom sekty Hare Krišna sa skrýva Talian z jeho rodného mesta, zvíťazil u neho duch pohostinnosti. „Cítil som sa tu zvláštnym spôsobom hneď ako doma a o niekoľko hodín som poprosil, aby som tu mohol ostať,“ rozprával Claudio v rozhovore pre taliansku televíziu. Brat Mário, dodnes predstavený komunity eremitov, je skúseným mníchom.

Žiadal od Claudia, aby opustil sektu a vrátil sa domov. Mal si nájsť prácu, a keď bude mať po dvoch rokoch ešte stále želanie vrátiť sa, srdečne ho privítajú. A Claudio, člen sekty Hare Krišna, urobil skutočne to, čo sa od neho žiadalo. 

Jeho matka, ktorá sa roky za neho modlila, ho objala, plačúc od šťastia. Denne začal navštevovať svätú omšu, modlil sa ruženec a prijímal pravidelne sviatosť zmierenia. Takýmto spôsobom ho Pán posilnil v jeho povolaní. Veľmi potreboval túto posilu, pretože teraz musel čeliť silnému prenasledovaniu zo strany členov sekty, do ktorej predtým patril.

Sprevádzaný modlitbou mnohých sa po dvoch rokoch vrátil do Minucciana. „Bol som prešťastný, keď som sem prišiel, aj keď bol začiatok pre mňa veľmi ťažký. Moja minulosť ma ťažila ako mlynský kameň. Bol to ťažký boj, kým som spoznal, aký ničomný bol môj doterajší život. No časom som pochopil, že Boh mi všetko odpúšťa a aj na všetko zabúda.“ 

V bratovi Máriovi našiel Claudio mnícha a otca hlboko zjednoteného s Bohom, ktorému sa mohol zveriť a dostať radu i pomoc v duchovnom boji.

Deväť rokov sa v skrytosti pripravoval na slávnostné sľuby, ktoré mohol zložiť v roku 1999 v prítomnosti biskupa Msgr. Tommasiho z Lucca. Keď sa ho dnes spýtajú, či niekedy oľutoval svoje rozhodnutie, len s úsmevom zamietne, hoci jeho terajší život nie je vždy ľahký. 

Medzičasom sa stalo známym, že bývalý rockový spevák spieva teraz gregoriánske chorály pre Boha a na priečnej flaute hrá pre Pannu Máriu. Mladí ľudia chodia k nemu často len zo zvedavosti alebo po hudobnú radu.

„Pre mňa je to Pán, ktorý ich posiela.“ Túžba po Bohu, ktorá je skrytá v každom srdci, vychádza na tomto mieste na povrch. 

Dnes môže brat Claudio ľuďom ukazovať, ako si môžu zabezpečiť „cestovný lístok do neba“. Mnohí z nich už našli cestu k Bohu a pri stretnutí s eremitmi boli oslobodení od falošných ideí a ideálov.

Brat Claudio Canali zomrel 28. augusta 2018 vo veku 66 rokov v Hermitage of Minucciano, v Toskánsku a stále je pre mnohých živým dôkazom Božej existencie. „Keď si tu ty, musí Boh existovať,“ pomysleli si už viacerí pochybujúci návštevníci pustovne Panny Márie Pomocnice.

Masima