Svätý Kamil de Lellis

Pohľad do histórie nám potvrdzuje, že Kamilova matka mala vyše 50 rokov, keď v talianskom mestečku Bucchianico v regióne Abruzzo priviedla na svet svojho vytúženého syna. Jeho otec bol zo zámožnej rodiny a ako dôstojník sa iba zriedkavo zdržiaval doma. O to viac starostí tento ťažko formovateľný chlapec robil svojej veriacej matke. 

Keď mal trinásť rokov, matka mu zomrela a hovorilo sa, že práve on bol posledným „klincom do jej rakvy“. Školu a telesnú prácu nenávidel. Naopak, veľmi skoro si obľúbil hazardné kartové hry a kocky.  Jeho otec, dôstojník z Lellis, sa snažil tomu zabrániť a našiel mu miesto v armáde.

Nezriadený život žoldnierskych vojakov Kamilovi úplne vyhovoval. Keď sa mal aj so svojím otcom pridať k obrane proti Turkom, otec zomrel ešte na ceste.

Kamil, vysoký (skúmanie pozostatkov potvrdilo jeho až dvojmetrovú výšku) lenivý mládenec, zostal na svete ako 18-ročný celkom sám.

Zúfalý a s hnisavou ranou na členku prosil o prijatie do františkánskeho kláštora. Keď ho odmietli, musel hľadať pomoc inde. Otvorená rana na nohe ho prinútila k tomu, že sa vybral do známej rímskej Nemocnice sv. Jakuba pre nevyliečiteľne chorých, kde sa starali rovnako o chorých, ako aj o siroty a bezdomovcov.

Opatera v tejto nemocnici bola zvlášť úbohá; v dnešnej dobe nepredstaviteľná. O chorých ležiacich pacientov sa starali „ošetrovatelia“ – neležiaci pacienti; často boli medzi nimi aj vojenskí zbehovia alebo podliaci, ktorí potrebovali „zmiznúť zo sveta“.

Kamil tu tiež využil možnosť zamestnať sa za nízky plat, aby si tak uhradil svoj vlastný pobyt v nemocnici. Pri tejto nepríjemnej a odpudzujúcej práci bol vítaný úplne každý, aj ten najneschopnejší. No Kamila, tohto abruzzského tvrdohlavca, čoskoro prepustili pre nedisciplinovanosť, hádky a hráčsku závislosť.

Sotva uzdravený sa ihneď znova prihlásil do armády a bojoval proti Turkom v Dalmácii. Počas jednej hroznej búrky na mori 24-ročný vojak Kamil v smrteľnom strachu obnovil svoje predsavzatie, že bude nasledovať sv. Františka. No len čo sa dostal na suchú zem a bol mimo nebezpečenstva, opäť sa vrhol do hazardných hier a v kartách prehral celý svoj žold, kabát, ba dokonca aj košeľu.
„Hra, to bola moja vášeň,“ priznal neskôr Kamil, „jediná, ktorú som mal, ale veľmi mocná.“ Tak sa na jeseň roku 1574 ocitol bez peňazí ako žobrák v Manfredónii. Tu dostal ponuku pracovať pri stavbe

tamojšieho kapucínskeho kláštora.

Raz ho pátri poslali s potravinami do blízkeho kláštora v San Giovanni Rotondo, kde v 20. storočí žil svätý páter Pio. Úprimný a takmer až otcovský rozhovor, ktorý s ním viedol tamojší gvardián P. Angelo spôsobil, že Kamil na spiatočnej ceste (bolo to práve na Hromnice) s dojatím nad všetkým rozmýšľal.

Zrazu pocítil veľkú vnútornú bolesť nad svojím doterajším životom, nad premárnenými rokmi a „neznesiteľne ostré svetlo preniklo do mojej duše, že som po niekoľkohodinovom vzlykaní začal na kolenách nahlas prosiť Boha o odpustenie a o dostatok času na to, aby som mohol robiť pokánie a napraviť všetko, čo som zameškal.“ 

Kapucíni v Manfredónii spoznali, že bývalý žoldnier sa skutočne  obrátil, a prijali ho do postulátu, kde už čoskoro ako „fra Umile, brat Pokora“ pôsobil na radosť všetkých spolubratov. No rub habitu mu odieral starú ranu na členku a tá sa mu nanovo otvorila.

Bolo to preňho veľké sklamanie, keď ho ako novica kňazi, hoci s ťažkým srdcom, museli poslať preč, pokiaľ sa mu rana nezahojí.

Kamil sa bez uvažovania vybral po druhýkrát do Nemocnice sv. Jakuba. Až po troch rokoch sa, ako 29-ročný, vyliečený vrátil do kláštora. Bolo vidno, že za ten čas v ňom dozrela obdivuhodná dobrota.

Po štyroch mesiacoch sa mu však rana na nohe opäť otvorila. Ani pri najlepšej vôli nemohli takto Kamila pripustiť k rehoľným sľubom. Toto pochopil hľadajúci Kamil ako znamenie, že Boh ho chce mať v nemocnici, v službe chorým.

V Nemocnici sv. Jakuba prijali Kamila s radosťou a už po krátkom čase mu zverili vedenie celého domu. Veľmi trpel, keď videl, že v starostlivosti o chorých chýbala láska. Preto sa ihneď snažil sprostredkovať personálu pravého ducha, ako sa má s chorými správne zaobchádzať.
Robil im prednášky a nabádal ich k pravidelnej modlitbe, ale predovšetkým on sám bol príkladom nezištnej odovzdanosti.

Ako riaditeľ nemocnice stále jasnejšie videl, že je nutné nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní slúžiť chorým bez nároku na odmenu, slúžiť im výhradne podľa kresťanských zásad a vidieť v nich Krista. A skutočne sa našlo v nemocnici päť dobrovoľníkov, jeden kňaz a štyria laici, ktorí sa nechali zapáliť Kamilovým idealizmom.

Kamil zriadil oratórium, kde sa malé spoločenstvo stretávalo pri rannej modlitbe, aby sa potom s ochotnou láskou všetci venovali chorým. Aj napriek tejto obetavosti sa niektorí ľudia postavili proti nemu. Bol medzi nimi dokonca aj Filip Neri, vtedy 67-ročný sväto žijúci apoštol Ríma. Ako spovedník vyčítal svojmu duchovnému synovi, že je to z jeho strany čistá pýcha, keď chce viesť spoločenstvo ako nevyučený laik. 
A tak sa teda tento 32-ročný obor ponížil, posadil sa ešte raz do školských lavíc a po dvoch rokoch, roku 1584, bol vysvätený za kňaza.

Filip Neri, jeho duchovný vodca, aj napriek tomu stále trval na svojom: „Nie si schopný viesť takéto spoločenstvo. Vyhoď si takúto myšlienku z hlavy!“
Kamil ale v sebe cítil silné volanie k tomuto dielu a vo svojej duševnej núdzi ako novokňaz hľadal útechu pred veľkým krížom, svojím jediným majetkom, a úpenlivo prosil Ježiša o pomoc.

Tu sa v živote svätého stalo čosi jedinečné, čo mu počas nasledujúcich tridsiatich rokov dodávalo neochvejnú vieru a silu pri všetkých prekážkach: Kamil videl, ako si Spasiteľ uvoľnil obe ruky z kríža, vystrel ich k nemu a jasne vyslovil tieto slová: „Čo ťa zarmucuje, ty maloverný? Pokračuj, pretože je to MOJE dielo, a nie tvoje!“

Keďže ženské rády, ktoré by sa starali o chorých, vznikli až neskôr, bolo pre celú Cirkev takéto dielo nevyhnutne potrebné.
Kamil chcel, aby sa starostlivosť poskytovala všetkým chorým v Ríme, preto so svojimi spoločníkmi opustil Nemocnicu sv. Jakuba a na sviatok Narodenia Panny Márie v roku 1584 mali obliečku prví dvaja bratia. Táto udalosť sa považuje za založenie Spoločnosti služobníkov chorých, ako ju Kamil sám nazýval.

Na začiatku obývala malá skupinka prvých kamiliánov dve vlhké izby na brehu rieky Tiber. No už onedlho vzrástol ich počet na dvanásť a našli si svoj konečný domov v Kostole sv. Márie Magdalény a priľahlej budove. Aby bolo jeho ošetrovateľov poznať, všetci počas služby – v nemocniciach, v rodinných domoch a na uliciach, kdekoľvek boli zavolaní k chorým a zomierajúcim – nosili na svojich čiernych habitoch veľký červený kríž, ktorý sa pre celé mesto už čoskoro stal pojmom nezištnej pomáhajúcej lásky a ktorý obyvatelia Ríma často s úctou bozkávali.

Hlavným strediskom pôsobenia P. Kamila v Ríme bola navonok nádherná Nemocnica Ducha Svätého v blízkosti Anjelského hradu. Ale aj tu sa služba chorým poskytovala v jednej veľkej miestnosti, kde vládla nepredstaviteľná chudoba a zápach, a to všetko bolo znásobené až škandalóznym nedostatkom lásky.
Mladý kňaz tu sám robil tie najpodradnejšie a najodpudzujúcejšie služby s takou láskou, pokojom a dokonca veselo, ako keby sa mu nič nehnusilo. No aj on videl a cítil to isté čo všetci ostatní, ktorí si pod nosom pridŕžali fľaštičky s voňavkami, aby neodpadli od všade prítomného zápachu.
Na Kamila mal pobyt v takomto prostredí negatívny vplyv, čo sa prejavilo na sklonku jeho života, keď nemohol takmer nič jesť, pretože jeho žalúdočné nervy boli veľmi poškodené ustavičným napínaním na zvracanie.

Tajomstvo, ako P. Kamil a jeho spoločníci dokázali pracovať v týchto extrémnych podmienkach, ako aj tajomstvo kamiliánskej spirituality vôbec, spočíva v ich mariánskom ideáli. Bola to veľká milosť a jasné svetlo, ktoré tomuto priekopníkovi zrazu prenikli až na dno duše, a to už dva roky pred jeho kňazskou vysviackou: „Vidieť Krista v chorých je dobré, ale k dokonalosti patrí to, že ho vidíme tak, ako ho vidí Panna Mária; že ho vidíme očami jeho Matky, milujeme srdcom jeho Matky. V istom zmysle musíme Panne Márii cez nás umožniť, aby sa znovu mohla postarať s celou svojou materinskou odovzdanosťou o svojho Syna, naďalej žijúceho v chorých.“ 

Očitý svedok píše: „Láska, s akou Kamil slúžil chorým, sa nedá opísať ... Naozaj nám pripomínal nežnú matku pri lôžku jej jediného ťažko chorého syna. Často ho bolo vidno, ako sa skláňa nad chorými a svojím dychom, srdcom i duchom im chce poskytnúť tú pomoc, ktorú práve potrebujú; skôr než odišiel od jednej postele k druhej, rukou prešiel takmer stokrát po poduške a prikrývke ... vyzeralo to, akoby bol držaný neviditeľným magnetom a nevedel sa odtrhnúť ... Nikto by neveril, že prišiel do nemocnice, aby bez rozdielu poslúžil všetkým chorým, a nie iba tomuto jednému; zdalo sa, akoby nemal žiadne iné myšlienky.“

Kamilova „prehnaná“ a „príliš náročná“ starostlivosť o chorých najprv vzbudzovala v nemocnici prudký odpor, ale po čase si získala srdce nejedného ošetrovateľa. Predovšetkým sa ale práve prostredníctvom nej veľa chorých otvorilo Božej milosti. Dokonca aj protestantskí a moslimskí pacienti sa už po niekoľkých dňoch vyjadrili, že nevedia odolať takejto láske a chcú sa stať katolíkmi.

Nemocnica sa stala „cvičiskom lásky“ pre nových ošetrovateľov, kde sa, podľa vzoru svojho duchovného otca, učili chorým slúžiť a pozerať na nich nadprirodzeným pohľadom. Keď sa raz P. Kamil prizeral, ako jeden z novicov pripravuje posteľ pre chorého, napomenul ho: „Opatrne! V týchto rukách musí byť viac odovzdanosti, viac srdca! Robila by to takto matka?“ 

Veľkodušnosť a ochotu slúžiť chorým a zároveň pritom zabúdať na seba – to nazýval „zlaté rukavice“, v ktorých sa má kamilián dotýkať Krista. No nielen v chorých spoznával Kamil znetvorenú Kristovu tvár; videl ju aj vo väzňoch a galejníkoch, voči ktorým sa správal skutočne ako matka, len aby zachránil ich dušu. Robil to s vedomím, že aj on sám ako vojak a hazardný hráč mohol ľahko skončiť na ich mieste.

Zvláštnu pozornosť venoval predovšetkým zástupom chudobných, ktorí najmä po vypuknutí hladomoru prichádzali do Ríma z celého okolia. Vo svojej zaplátanej sutane bol P. Kamil ako jeden z nich a dal im všetko, čo mal; často sa to vymykalo bežnému ľudskému zmýšľaniu.
Nezriedka sa po jeho modlitbe plnej dôvery udiali skutočné zázraky rozmnoženia. Stretnutie s týmito nešťastníkmi bolo pre neho stretnutím s Ukrižovaným, ktorému patrila všetka jeho láska, takže raz sa vyjadril: „Keby neexistovali chudobní, museli by sme kopať až do stredu zeme, aby sme tam nejakých našli!“

Na sviatok Nepoškvrnenej v roku 1591 bola Spoločnosť služobníkov chorých uznaná ako cirkevný rád a P. Kamil bol ako 41-ročný zvolený za generálneho predstaveného. 
25 bratov zložilo popri rehoľných sľuboch aj dodatočný „morový sľub“. Ten ich zaväzoval k službe chorým, ktorí boli nakazení morom, aj keby to malo znamenať obetovanie vlastného života. 

V dejinách svojho rádu mali títo ošetrovatelia veľakrát možnosť s hrdinskou vernosťou splniť svoju svätú povinnosť. V dôsledku veľkého hladomoru bolo tak raz napríklad do Nemocnice Ducha Svätého prijatých 1500 žobrákov a medzi nimi vypukla pustošivá epidémia, týfus. Po necelých troch týždňoch zomrelo päť z ôsmich bratov, ktorí slúžili chorým až do vyčerpania. Na konci epidémie bolo nedávno uznaná Spoločnosť služobníkov chorých zredukovaná na polovicu. 

Ale na základe svedectva bratov a vďaka sviatostiam našli cestu k Bohu tisícky ľudí nakazených morom a týfusom.

V zime roku 1598 postihli Rím hrozivé záplavy. Rieka Tiber bola viac ako zvyčajne rozvodnená a na Štedrý večer vystúpila až po Nemocnicu Ducha Svätého.
Aj keď inokedy stačilo premiestniť chorých z hlavnej sály do miestnosti vyššie, medzičasom už uctievaný ako osvietený svätec, predvídal ešte horšiu povodeň. Dosiahol, že všetkých 200 pacientov mohli premiestniť na prvé poschodie. Tam sa však dalo dostať iba po strmých a úzkych točitých schodoch.
Sedem spoločníkov P. Kamila a aj on sám prenášali chorých na vyššie poschodie nepretržite počas celej noci. P. Kamil niesol na svojich silných ramenách niekedy dokonca dvoch chorých naraz, kým studená kalná voda v sále neustále stúpala, až mu siahala takmer po kolená a chorým po okraj postele. 
Tu sa prejavila jeho telesná veľkosť a sila skutočne ako požehnanie. Len čo po nadľudskej námahe dostal do bezpečia posledného chorého, hučiaca záplava vtrhla do hlavnej sály a aj vedľajšiu miestnosť zaliala do výšky dvoch metrov.

Aj mimo Ríma si stále viac a viac žiadali týchto služobníkov chorých. Keď roku 1600 v Nole vypukol mor, polovica z pätnástich nasadených bratov sa pri ošetrovaní chorých sama morom nakazila. P. Kamil ich osobne ošetroval až do konca. Väčšina z nich obetovala svoj život v službe nemocným.

Mnoho mladých mužov, ktorých sa hlboko dotkol žiarivý príklad služobníkov chorých, vstupovalo do spoločnosti, a to viedlo k otvoreniu nových domov v ďalších talianskych mestách. P. Kamilovi veľmi ležalo na srdci, aby mal s týmito novozaloženými domami osobný kontakt. Pre neho to však bolo spojené s mnohými namáhavými a nebezpečnými cestami loďou, na koni i pešo. Ako tieto cesty zvládol napriek svojej nevyliečiteľne chorej nohe, ktorá mu niekedy spôsobovala veľké bolesti – často od bolesti upadal až do bezvedomia – sa dá vysvetliť len jeho vrúcnou láskou k Ukrižovanému a k chorým; pretože „žiaden iný dôvod,“ tak sám priznáva, „by ma nedokázal prinútiť urobiť čo i len jediný krok.“

Neustále chodenie a státie viedli k tomu, že sa mu na nohách vytvorili kurie oká veľkosti orecha. K tejto nepríjemnosti sa pridružil chorý žalúdok, trápili ho chronické obličkové koliky a ťažká slabinová prietrž. Tieto choroby a bolesti rád označoval P. Kamil ako „Božie milosrdenstvá“, ktoré do výzoru niekdajšieho abruzzského tvrdohlavca postupne vtláčali črty Kristovej tváre.

Ako zakladateľ spoločnosti sa tiež nevyhol ani vnútorným utrpeniam: počínajúc finančnými ťažkosťami až po nepochopenie zo strany svojich duchovných synov. A tak pre dobro rehole, sám až do krajnosti vyčerpaný, sa v roku 1607 vzdal svojho úradu predstaveného spoločnosti.

Oslobodený od tejto ťarchy sa P. Kamil o to viac a s nevýslovnou náklonnosťou venoval svojim milovaným chorým. Vyprosil si dokonca povolenie, aby ich v Nemocnici Ducha Svätého mohol opatrovať aj v noci.

Často ho bolo vídať, ako si pred chorých kľakol a ako im s úctou bozkával ruky a šepkal slová, ktoré patrili viac Kristovi ako im: „Ty, môj Pane, moje srdce, moja duša, čo odo mňa žiadaš? Čo pre teba môžem urobiť?“ Svedkovia potvrdzujú, že P. Kamil pri kŕmení ťažko chorých nevedel niekedy nájsť ich ústa; tak veľmi bol oslepovaný leskom Krista, ktorý z nich vychádzal.

V posledných rokoch svojho života dokázal Kamil de Lellis očistiť svoju povahu od všetkého negatívneho a to do takej miery, že on sám už bol len dobrota a láskavosť sama, bol ako „požiar Božej lásky“.
Služba v nemocnici si od neho vyžadovala stále väčšie úsilie. Zhrbený starobou a chorobou sa namáhavo vliekol od postele k posteli a niekedy vládal ísť po schodoch už len štvornožky. No ešte stále v ňom bola ťažko pochopiteľná tajomná serafínska sila.

Keď sa okolo neho tlačili jeho duchovní synovia, aby od neho počuli nejaké povzbudivé slová, hovoril s apoštolom Jánom: „Láska, láska! Túžim zomrieť, ustavične vyslovujúc slová: Láska! Láska! Neviem robiť nič iné, neviem povedať nič iné.“

Keď ho sily úplne opustili, podopieraný dvoma bratmi ešte poslednýkrát navštívil svojich chorých v Nemocnici Ducha Svätého. Na tichú výčitku: „Otče, keď budete takto pokračovať, ešte sa tu raz v nemocnici zosypete a umriete,“ raz s úsmevom odpovedal: „To by bola pre mňa tá najkrajšia smrť. Dobrý vojak umiera na bojisku, pravý služobník chorých pri svojich chorých.“ No toto jeho najväčšie želanie nebolo splnené.

14. júla 1614, počas modlitby za zomierajúcich, keď kňaz vyriekol slová: „Nech sa ti láskavo a slávnostne zjaví tvár Ježiša Krista“, P. Kamil s úsmevom na perách naposledy vydýchol.

Sv. Kamil de Lellis je patrónom všetkých chorých a zomierajúcich, ako aj ošetrovateľov a všetkých nemocníc na svete. Srdce veľkého svätca lásky k blížnemu, ktoré je uchovávané v materskom Kostole sv. Márie Magdalény v Ríme, je dodnes neporušené, akoby chcelo navždy zviditeľniť lásku k blížnemu sv. Kamila de Lellis.

„Služobník chorých nemôže od Boha dosiahnuť väčšiu milosť ako zomrieť za úbohých chorých... Láska nám nadobudne všetko Božie požehnanie, ba Boha samého. Keď za nich nezomrieme, nikto neuverí našej láske.“

Masima