Edith Stein - sestra Terézia Benedikta od Kríža

Edita Steinová sa narodila 12. októbra 1891 (na židovský sviatok zmierenia Jom kippur) vo Vroclavi v židovskej rodine ako posledná zo siedmich detí. Jej otec zomrel náhle pri služobnej ceste, keď nemala ani tri roky. 

Atmosféru a ducha v rodine vytvárala jej matka, presvedčená židovka, ktorá sa snažila aj napriek smrti manžela vytvoriť svojim deťom krásne detstvo a mladosť. S pevnou vierou a dôverou v Boha Izraela a s veľkou húževnatosťou sa táto vdova pustila do vedenia obchodu s drevom. Svojou prácou, dôvtipom a korektným jednaním upevnila dobrú povesť podniku.

Edita neskôr (už ako sestra Terézia Benedikta) rozprávala: "O nejakej výchove nebola u nás reč. My deti sme mali v mamičke jednoducho zrkadlo cností. Na nej sme videli, ako sa máme správať. Len jedno jediné nám táto bohabojná židovka hľadela vštepiť: odpor k hriechu. Keď naša mamička povedala: To je hriech!, vedeli sme, že tým chcela označiť niečo odporne škaredého, čo sa nehodí k dôstojnosti človeka."
Pani Steinová tiež skupovala lesy, aby dala ľuďom prácu a palivové drevo pre ich domácnosti. Každý o nej vedel, že predáva dobré drevo, a neraz sa stalo, že chudobný zákazník si mohol svoje peniaze opäť strčiť do vrecka.
V tejto atmosfére viery a lásky k blížnemu teda vyrastala Edita a jej súrodenci. Už od malička sa javila ako veľmi nadaná a bystrého rozumu, schopná samostatného úsudku. Veľmi sa tešila, až bude môcť chodiť do školy.
Je zaujímavé, že v štrnástich rokoch školu a učenie nechala. Sama to neskôr vyjadrila: "Mala som učenia dosť..." Avšak po dvoch rokoch sa potom do štúdia opäť s nadšením vrhla a v roku 1911 ukončila štúdium na gymnáziu so skvelým výsledkom.

28. apríla 1911 sa zapísala na Vroclavskej univerzitu. Užívala si akademickej slobody a študovala to, čo ju bavilo. V tejto dobe a až do svojho dvadsiateho prvého roka hovorila o sebe, že je ateistka.

V roku 1913 odišla spolu so svojou priateľkou Rosou Gutmannovou do Göttingenu, aby sa stali žiačkami filozofa Edmunda Husserla. Vznikol tam krúžok židovských študentov nadšených pre fenomenológiu. Reč tu prichádzala aj na náboženské otázky.
Niektorí z ich priateľov neskôr konvertovali na kresťanstvo. Erika Githová, Editina priateľka, rozpráva: "Často sme pospolu chodievali na výlety a Edita bola taký ticho veselý vandrovníček. Filozofoval sme spolu, často sme sa dotkli náboženských otázok, najmä keď náš učiteľ Adolf Reinach prestúpil počas vojny na kresťanstvo a vo svojich poznámkach si umieňoval, že sa naďalej bude zaoberať filozofiou len preto, aby iným ukazoval cestu k viere. To nás dojímalo, aj keď sme vtedy ešte boli deťmi tohto sveta. Ale pre mňa, a pre Editu asi tiež, to bol prvý impulz k obráteniu."

Počas prvej svetovej vojny sa prihlásila ako dobrovoľná pomocníčka do služieb Červeného kríža a po príslušnom zácviku bola poslaná do Hraníc na Morave a pridelená na infekčné oddelenie vojnového lazaretu. Po niekoľkomesačnej službe v lazarete odišla domov do Vroclavi a potom do Freiburgu. Stala sa Husserlovou asistentkou, prevzala jeho seminár, organizovala a katalogizovala jeho rukopisy. Medzitým vyšla v roku 1917 jej doktorská práca zaoberajúca sa vcítením. Freiburg v roku 1918 opustila a rok 1920 strávila vo Vroclavi, usporadúvala prednášky a vyučovala. V tomto období prežila vnútornú krízu.

V marci 1921 sa Edita vydala do Göttingenu a potom do Bergzabernu, kde prebývala u svojich priateľov - manželov Theodora a Hedvigy Conrad-Martiusových. Tu sa vo dne pracovalo v ovocnom sade a večer filozofovalo.

Raz, keď prišla, museli obaja manželia nutne odísť. Pani Hedviga priviedla Editu ku knižnici a povedala: "Vyber si podľa ľubovôle. Všetko je tu pre teba."
Edita rozpráva: "Siahla som do knižnice len tak náhodne. Vylovila som celkom nepatrnú knižku. Mala titul »Život svätej Terézie z Avily«, ako ho ona sama opisuje. Začala som čítať. Knižka ma zaujala. Dočítala som ju jedným dychom. Keď som ju zatvárala, povedala som si: TOTO JE PRAVDA!" V ten istý deň si kúpila dve knihy - katolícky katechizmus a misálik.

Ihneď sa pustila do štúdia. Potom prvýkrát vstúpila do katolíckeho kostola v Bergzaberne. K tomu hovorí: "Nič sa mi nezdalo cudzie. Všetkému som rozumela ... Po svätej omši som išla za kňazom a rovno som ho poprosila o krst. S udiveným pohľadom mi povedal, že pred prijatím do cirkvi je nutná príprava. Povedala som mu, že som sa pripravovala." Keď si to kňaz chcel overiť, dokázala Edita odpovedať na každú otázku.

Krst sa konal 1. januára 1922. Silvestrovskú noc prebdela Edita v modlitbe. Najťažšia úloha ju však ešte len čakala - povedať to všetko matke.
Každá svojím spôsobom prinášala veľkú obeť. Edita zostala vo Vroclavi pol roka a ako doteraz sprevádzala svoju matku do synagógy. Pani Steinová pozorovala s úžasom svojou »odpadlícku« dcéru. Jednej známej žene povedala: "Ešte nikdy som nevidela tak sa modliť, ako sa modlí Edita. Je to niečo podivného, ​​modlila sa s nami zo svojej knižky a predstavte si, všetky tie naše modlitby tam hneď našla." Edita si vzala breviár a modlila sa s ostatnými žalmy.

V rokoch 1923-1931 žila u sestier dominikánok v Speyeri a vyučovala na dievčenskom lýceu, ktoré sestry viedli. O jej pôsobení jedna z nich píše: "Prevzala nemčinu na učiteľskom ústave a na dievčenskom lýceu. Pokojne a spoľahlivo viedla dievčatá k maturite. Jej pôsobenie pri vyučovaní aj vo výchove bolo veľmi plodné. Veľmi skoro si získala srdcia dievčat. Pre nás všetkých bola žiarivým vzorom, ktorý pôsobí až dodnes. Skromne a jednoducho, takmer nečujne a nepozorovateľne, išla tichou cestou svojich povinností, vyrovnaná, prívetivá, vždy ochotná a pripravená pomôcť všetkým, ktorí ju o pomoc požiadali."

Stala sa učiteľkou v pravom slova zmysle. Podľa nej mali deti v kláštorných školách získať dostatok sily, aby mohli svoj život utvárať v Kristovom duchu. Vedela povzbudiť, ale aj dať »lekciu« tým príliš sebavedomým a sebaistým. Študentky ju však milovali. Mimo tejto učiteľskej a výchovnej práce sa opäť vrátila k filozofickej práci a hlavne na štúdium diel sv. Tomáša Akvinského.

Pre jej duchovný život malo veľký význam jej priateľstvo s arciopátom v Beurone, benediktínom Rafaelom Walzerom. Žiadnemu inému kňazovi nedala nahliadnuť tak hlboko do svojej duše ako práve jemu. Jemu tiež zverila svoju túžbu po rehoľnom živote, ale on nesúhlasil a videl jej poslanie vo využití intelektuálnych schopností, ktorými ju Boh obdaril. Tak rástla rada Editiných prednášok, publikácií, ciest ...
V tomto kolobehu práce vidí Edita ako dôležité: "... mať tichý kútik, kde môžeme byť s Bohom, ako by nič iné neexistovalo. Denne. Zdajú sa mi k tomu najvhodnejšie ranné hodiny, pred tým, než sa dáme do dennej práce - aj preto, že sa dozvedáme, aké zvláštne úlohy a poslanie pre ten deň dostávame, a aby sme si snáď cez deň nejako nevyberali." Arciopátstvo Beuron bolo jej tichým kútikom, kde si jej duša mohla vydýchnuť.

Na jar 1932 prijala miesto docentky na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri. Zdá sa, že Edita bola za svojho pobytu v Münsteri predmetom zvedavosti. Vedelo sa, kedy chodí spať aj kedy vstáva, pozorovali ju pri modlitbe, pri práci i pri zábave. Rada so študentkami diskutovala a besedovala, zaujímala sa o ich starosti - o štúdium, o študentské združenia aj o politiku. Bola veselá, ale častejšie vážna a zamyslená. Zvlášť, keď začalo prenasledovanie Židov, bývala čím ďalej vážnejšia.

Zásadným rokom Editinho života bol rok 1933. Násilnosti a útlak Židov v Nemecku silneli. Edita píše list pápežovi Piovi XI. o pomoc. Ukazuje sa, že už nebude môcť naďalej vyučovať ani v Münsteri, ani nikde inde v celom Nemecku. V tejto situácii premýšľa, či nenastal čas splnenie túžby jej srdca - vstúpiť do kláštora. Zrútila sa predsa posledná prekážka, ktorá tomu bránila - jej verejná činnosť.
30. apríla 1933 - na nedeľu Dobrého Pastiera - na záver pobožnosti v kostole sv. Ludgera dostala, ako sama píše, "odpoveď od Dobrého Pastiera na svoju otázku, či smie vstúpiť do kláštora", a táto odpoveď znela: "ÁNO".

Ten istý večer písala otcovi arciopátovi a v polovici mája prišlo z Beuronu dovolenie podniknúť prípravné kroky. S pomocou dr. Cosackovej sa spojila s kláštorom karmelitánok v Kolíne.
Po úvodnom rozhovore s prevorkou a novicmajstrovou bolo rozhodnuté, že sa musí počkať na vyjadrenie otca provinciála. Zároveň jej hneď bolo naznačené, že nemôže počítať s pokračovaním svojej vedeckej práce.
Provinciál nechal na seba dlho čakať, preto bolo rozhodnuté, že ju predstavia kláštornému komisárovi a členkám kapituly, ktoré mali rozhodnúť o jej prijatí. Bolo dohodnuté, že 16. júl - sviatok Panny Márie Karmelskej - oslávi už v Kolíne, kde mesiac zostane ako hosť, v polovici augusta pôjde domov a 15. októbra 1933, na sviatok sv. Terézie z Avily, bude prijatá do klauzúry.

Pred vstupom do kláštora ju čakal ešte jedna veľká a ťažká úloha: oznámiť toto svoje rozhodnutie mamičke. Sama o tom píše: "Prvú nedeľu v auguste som bola s mamičkou sama doma. Sedela s pletením pri okne, ja som vedľa nej šila. A tu padla tá dlho očakávaná otázka: Čo budeš u tých sestier v Kolíne robiť?, Budem s nimi žiť. Nasledoval výbuch zúfalého odporu. Mamička neprestávala pliesť. Klbko sa jej zababušilo, snažila sa ho dať do poriadku. Triasli sa jej ruky. Pokúsila som sa jej pomôcť. Neprestávala kričať. Od tej chvíle bol pokoj preč. Lúčenie bolo veľmi ťažké."

Do kláštora bola prijatá ako každá iná postulantka. Väčšina sestier vôbec nevedela o jej vedeckej dráhe a Edita sama dávala dobrý pozor, aby nedala najavo svoju prevahu. Samozrejme sa od nej očakávalo, že bude vykonávať a osvojí si všetky maličkosti života v kláštore. Snažila sa o to s starostlivosťou sebe vlastnou a prinieslo jej to nemálo pokorenia, ale snažila sa všetko znášať s humorom. Domáce práce totiž neboli jej silnou stránkou.

Tiež život spolu s dievčatami, s ktorými bola v noviciáte a ktoré boli všetky skoro o dvadsať rokov mladšie ako ona, bol často ťažký. Zdieľala však s nimi ich radosti i bolesti a sama sa zverovala s tým, čo prežívala - predovšetkým so svojou bolesťou nad útlakom, ktorý postihoval jej príbuzných.

Po polročnej skúšobnej lehote prijala 15. apríla 1934 - v nedeľu Dobrého Pastiera - rehoľné rúcho a meno Terézia Benedikta od Kríža.

Meno akoby predznamenalo, k čomu ju Pán vyvolil. Na obliečku prišlo mnoho jej priateľov, kolegýň, žiačok a rehoľných sestier. Po obliečke konal otec provinciál vizitáciu, vypytoval sa jej na jej vedeckú prácu a nariadil, aby bola uvoľnená pre dokončenie svojho diela »Schopnosť a čin«. Začala tiež dostávať rôzne žiadosti o literárne práce.

A aj ako karmelitánka zostávala v úzkom spojení so svetom a s tými, ktoré milovala. Netúžila po návštevách, ale každému sa venovala, ako to práve dotyčný potreboval. Už od začiatku jej bolo dovolené písať raz týždenne matke. Tá jej však nikdy neodpovedala.

Prvé sľuby skladala sestra Benedikta 21. apríla 1935 - na veľkonočnú nedeľu. Čo prežívala v tejto veľkej chvíli, nám môže načrtnúť spomienka jednej sestry, ktorá sa jej v ten deň spýtala: "Ako sa cítite?"
Sestra Benedikta odpovedala: "Ako nevesta Baránkova!"

Nejaký čas po zložení sľubov oznámila v liste matke celú pravdu o sebe. Veľmi ju potešilo, keď po čase objavila v liste svojej sestry Rosy pozdrav od mamičky. To sa potom stalo pravidlom. V každom liste prišiel aj lístok od mamičky.

Niekoľko týždňov pred svätodušnými sviatkami 1936 sa dozvedela, že mamička ochorela. Na sviatok Povýšenia sv. Kríža, 14. septembra 1936 pani Steinová zomrela.
V ten deň začína na Karmeli obdobie veľkého pôstu a v celom ráde sa obnovujú sľuby. Sestra Benedikta ten deň prežila takto: "Keď som bola na rade, aby som obnovila sľub, bola pri mne mamička. Zreteľne som pocítila jej blízkosť."
V ten istý deň prišiel telegram, že mamička zomrela, a síce práve vo chvíli, keď jej dcéra obnovovala sľuby. Táto zhoda bola pre sestru Benediktu veľkou útechou.

24. decembra 1936 bola v Hohenlindu pokrstená jej rodná sestra Rosa. Sestra Benedikta dostala k Vianociam najkrajší darček - mohla sa tohto krstu zúčastniť. A to vďaka tomu, že si 14. decembra na schodoch zlomila ľavú ruku a nohu a musela byť hospitalizovaná v nemocnici.

Jej stav sa potom zlepšil natoľko, že mohla byť 24. decembra prepustená, a dr. Hopmann si vyprosil, že ju povezie malou okľukou cez Hohenlind.

10. apríla 1938 bol deň volieb a v kolínskom Karmeli zavládla istá bezradnosť, ako sa zachovať, pretože už bolo jasné, že národný socializmus a jeho zásady sú nepriateľské Bohu i ľuďom.
Bol tu aj strach, pretože gestapo už bezdôvodne vyhnalo veľa rehoľníkov a rehoľníčok z ich kláštorov na dlažbu.

Väčšina sestier si myslela, že je rovnako jedno, ako sa bude voliť, že rovnako je všetko už pripravené. Proti tomu sa veľmi dôsledne postavila sestra Benedikta a zaprisahala sestry, aby Hitlera nevolili bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky. 

Ráno v deň volieb potom dokonca prišli páni z volebnej komisie s urnou až do hovorne kláštora, aby sestry mohli voliť. Prevorka sa bránila, ale boli neoblomní a sestry museli podľa zoznamu voliť. Keď prišla na rad sestra Benedikta a bol odhalený jej pôvod, že je Židovka - neárijka, páni sa zľakli a chvatne opustili kláštor.

21. apríla skladala sestra Benedikta večné sľuby. Po nich - v nedeľu Dobrého Pastiera 1. mája 1938 - prijala čierny závoj.

V tom istom roku prenikli aj za múry kláštora znepokojujúce správy o vypaľovanie synagóg, o pogromoch na Židoch a prenasledovanie tých, ktorí sa Židov zastávali.
Sestra Benedikta k tomu povedala: "To je tieň kríža, ktorý padá na môj národ. Kiež by aspoň teraz prehliadol! Je to naplnenie kliatby, ktorú na seba privolal. Kain musí byť prenasledovaný, ale beda tomu, kto na neho vystrie ruku!" Pod tlakom týchto správ a skúsenosti s voľbami sa začalo vážne uvažovať o jej emigrácii.

Sestra Benedikta by najradšej išla do Palestíny, ale nemecké zákony to nepripúšťali, preto požiadala matka prevorka karmelitánky v holandskom Echte, či by sestru Benediktu nemohli prijať, že "potrebuje zmenu vzduchu".
Sestry pochopili, a tak advent 1938 bol v znamení príprav a zháňania potrebných dokladov. 31. decembra 1938 sa presťahovala. Sestry ju privítali s láskou a tiež s trochou zvedavosti. Upútalo ich "jej prosté a skromné ​​správanie, dobrota srdca a jemný takt ".

V Echte pokračovala sestra Benedikta vo svojej práci na rodinnej kronike a tiež v inej literárnej činnosti, hlavne potom na dokončení diela »Veda kríža«, ktorému venovala každú voľnú chvíľku.

V lete 1940 sa podarilo presídliť do Holandska aj jej sestre Rose. Prevzala službu vo vrátnici kláštora a pomáhala na záhrade. V tom istom roku bolo Holandsko Nemeckom nezákonne obsadené a v samotnom Nemecku bol rozpútaní boj proti kláštorom.

V Holandsku nemecké úrady postupovali proti Židom rovnakým spôsobom ako v Nemecku. Preto sa rozhodlo, že sestra Benedikta využije pomoci svojich priateľov vo Švajčiarsku a pokúsi sa o prijatie v niektorom zo švajčiarskych kláštorov. To bolo v januári 1942.
Rozpútal sa boj o čas. Problém bol v tom, že sestra Benedikta sa nechcela odlúčiť od svojej sestry Rosy. Aj to sa nakoniec vyriešilo a sestry požiadali o švajčiarskej vízum. Museli absolvovať pohovory a výsluchy na rôznych úradoch, vyplňovanie stohov dotazníkov, hrubé správanie a pod. Medzitým 4. júla 1942 sestry vo švajčiarskom Le Paquier schválili žiadosť o prijatie sestry Terézie Benedikty do svojho kláštora.

2. augusta 1942 však sestry v Echte čakalo nemilé prekvapenie. Do hovorne kláštora prišlo gestapo s tým, že obe sestry musia do piatich minút opustiť kláštor. Páni boli nekompromisní. Vyhrážali, že keď matka prevorka nedá dovolenie na opustenie klauzúry, bude to mať dopad na celý kláštor.

To, čo sa prihodilo sestrám Steinovým, nebolo ojedinelé. Išlo o súčasť aktu pomsty nacistov na katolíkoch židovského pôvodu za pastiersky list holandských biskupov.
Sestry boli odvezené v čase, kedy už všetky potrebné doklady pre vysťahovanie do Švajčiarska boli vybavené. Cela v Le Paquier zostala potom ešte dlho pripravená. Spolusestry v kláštore v Echte napäto čakali na nejaké správy o oboch sestrách Steinových.

Ráno 5. augusta prišiel telegram, že majú poslať niekoho do zberného tábora Westerbork pri Hooghalene s teplým oblečením a prikrývkami. To sa aj stalo.
Pri upratovaní cely sestry Terézie Benedikty bol nájdený lístok, na ktorého zadnej strane napísala, že sa chce obetovať za obrátenie Židov. Ten jej bol poslaný tiež, a tak sa stratil.

V kolínskom kláštore sa však uchováva pohľadnica z januára 1939, kde sestra Benedikta píše: "Milá Matka, prosím vašu ctihodnosť, aby mi dovolila ponúknuť sa Srdcu Ježišovmu ako zmierna obeta za skutočný mier: aby vláda antikristova sa zrútila bez novej svetovej vojny a bol zavedený nový a spravodlivý poriadok. Chcela by som to ešte dnes, je dvanásta hodina. Viem, že nie som ničím, ale Ježiš si to praje a určite k tomu volá aj tisíce iných."

Z 6. augusta 1942 je druhý list, v ktorom sestra Benedikta prosí ešte o nejaké veci pre seba a pre Rosu. Oznamuje, že na druhý deň ráno má vyjsť prvý transport na východ.

Posledné správy o sestre Benedikte sú z onoho 7. augusta 1942. V Schifferstadte na stanici volala z vlaku na jednu svoju bývalú žiačku: "Pozdravte sestry u sv. Magdalény. Ideme na východ."

Jedna sestra vo Freiburgu dostala lístok bez dátumu. "Pozdravujem z cesty do Poľska. S. Terézia Benedikta."

Po vojne sa sestry s pomocou Červeného kríža snažili vypátrať niečo viac o sestre Benedikte, správ bolo nemnoho. Je dokázané, že transport vyslaný 7. augusta 1942 z Westerborku dorazil 9. augusta do Osvienčimu a obete z tohto transportu neboli poslané na práce (a tým nie sú uvedené v žiadnych zoznamoch väzňov pracovného tábora), ale hneď v ten istý deň boli usmrtené v plynových komorách.

Edith Stein sa stala prvou kanonizovanou židovského pôvodu. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 1. mája 1987 v Kolíne nad Rýnom. Ten istý pápež ju v nedeľu 11. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy.

Masima