%20(1).jpg)
Narodil sa 8. januára 1894 v Zdunskej Woli a jeho krstné meno bolo Rajmund. Bol druhý z piatich chlapcov, z ktorých dvaja zomreli v detskom veku. Bol z tkáčskej rodiny. Obidvaja rodičia pochádzali z tkáčskych rodín, a preto si tiež zariadili domácu tkáčovňu. Ale dlho nemohli obstáť v konkurencii s textilnými továrňami, ktoré vtedy vznikali. Preto sa napokon vzdali remesla a pracovali ako robotníci v továrni.
Na matkinu otázku: „Úbohý môj synu, čo len z teba vyrastie?“ hľadal odpoveď a ako to sám spomína, dlho stál pred obrazom Matky Božej a prosil o odpoveď.
V r. 1907 prišli do mestečka Lagiewnik pri Lodži čierni františkáni - minoriti, aby zaujali starý kláštor, ktorý im kedysi patril. Pri jednej kázni ich provinciál vyhlásil, že prijme do malého seminára vo Ľvove chlapcov, ktorí majú záujem o kňazské alebo rehoľné povolanie. V rodine Kolbovcov prejavili záujem dvaja chlapci: najstarší František a druhorodený Rajmund. Obidvaja zložili u provinciála prijímacie skúšky a otec im pomohol dostať sa do Ľvova.
Mal videnie Matky Božej, ktorá mu ponúkla na výber dve koruny, bielu – znak čistoty a červenú – znak mučeníctva.Mal si vybrať. On si vybral obidve.
V r. 1907 prišli do mestečka Lagiewnik pri Lodži čierni františkáni - minoriti, aby zaujali starý kláštor, ktorý im kedysi patril. Pri jednej kázni ich provinciál vyhlásil, že prijme do malého seminára vo Ľvove chlapcov, ktorí majú záujem o kňazské alebo rehoľné povolanie. V rodine Kolbovcov prejavili záujem dvaja chlapci: najstarší František a druhorodený Rajmund. Obidvaja zložili u provinciála prijímacie skúšky a otec im pomohol dostať sa do Ľvova.
V Poľsku pred prvou svetovou vojnou vrela revolučná nálada za oslobodenie krajiny od cudzej nadvlády. Preto keď sa v r. 1910 bratia Kolbeovci mali hlásiť do noviciátu, vážne pomýšľali na to, že pôjdu k vojsku. Ale napokon sa predsa len prihlásili do noviciátu minoritov, kde František dostal meno Valerián, kým Rajmund Maximilián. O krátky čas vstúpil k minoritom aj ich mladší brat Jozef s rehoľným menom Alfonz. No František-Valerián po vypuknutí prvej svetovej vojny opustil rehoľu a šiel bojovať do poľskej légie.
Ešte predtým, na jeseň r. 1912, poslali predstavení Maximiliána aj s ďalšími spolubratmi na štúdium filozofie a teológie do Ríma. Bývali v medzinárodnom františkánskom kolégiu Seraphicum. Na prednášky filozofie chodili na jezuitskú Gregoriánsku univerzitu. Na sviatok Všetkých svätých r. 1914 Maximilián zložil slávnostné rehoľné sľuby. Pri tejto príležitosti si pripojil k rehoľnému menu ešte ďalšie - Mária.
Teológiu študoval na františkánskom učilišti San Teodoro. Kňazskú vysviacku prijal v apríli 1918. Keďže sa uňho prejavovali vážnejšie zdravotné ťažkosti, predstavení ho poslali v lete 1919 do rodného Poľska.
Ako naznačilo prijatie mena Mária, františkán Maximilián Kolbe chcel byť užšie spojený s Pannou Máriou. A to nielen osobne, ale aj v apoštoláte. Na tento cieľ založil ešte v Ríme v októbri 1917 osobitné združenie nazvané "Šík Nepoškvrnenej". Združenie začal s rehoľnými spolubratmi, ale neskôr ho rozšíril predovšetkým na laických členov. V r. 1939 mal "Šík Nepoškvrnenej" 750 000 členov. Organizácia mala dvojitý cieľ. Konečným cieľom bola väčšia Božia sláva. Bližším cieľom bolo vlastné posväcovanie stále dokonalejším nasledovaním Panny Márie a získanie čo najviac duší pre Boha.
V Poľsku predstavení určili pátra Maximiliána za profesora cirkevných dejín na františkánskom bohosloveckom učilišti v Krakove. Ale páter nebol na tento predmet pripravený. Bolo to ťažké pre neho i pre poslucháčov. V roku 1920 sa mu tak zhoršilo zdravie, že ho v auguste dali do sanatória v Zakopanom, kde bol až do konca apríla nasledujúceho roku.
Počas núteného odpočinku v sanatóriu sa Otec Maximilián podrobnejšie zaoberal programom hnutia pod ochranou Nepoškvrnenej. Nepriatelia Cirkvi používali ako účinný nástroj svojho boja komunikatívne prostriedky: film, rozhlas a predovšetkým tlač. Netreba nechať všetky tieto veci len v rukách nepriateľov. Aj združenie Nepoškvrnenej potrebuje časopisy, prípadne film a rozhlas, aby mohlo dosiahnuť vytýčené apoštolské ciele.
A tak sa zrodila myšlienka časopisu "Rytier Nepoškvrnenej", ku ktorému sa neskôr pripojil pre mládež "Páža Nepoškvrnenej" a pre deti "Dieťa Nepoškvrnenej". K týmto pristúpil ešte "Malý denník" s obľúbenou pondelkovou športovou rubrikou.
Väčšina spolubratov bola veľmi zdržanlivá voči hnutiu, ktoré organizoval Otec Maximilián. A keď spomenul časopis, mnohí sa otvorene postavili proti. Ak časopis, tak iba františkánsky, ako to robia inde. Tiež provinciál dal súhlas na vydávanie časopisu iba s vážnymi obmedzujúcimi podmienkami, ako: žiadne pôžičky a dlhy, nespoliehať sa na finančnú podporu provincie.
Prvé číslo časopisu "Rytier Nepoškvrnenej" vyšlo na jar 1922. Bolo skromné až úbohé, a to tak vzhľadom ako aj obsahom. Ale horúce redaktorove slová predsa len našli ozvenu a tak zásluhou dobrodincov mohlo čoskoro vyjsť aj druhé číslo. Vtedy už aj páter provinciál zmenil postoj a oznámil Otcovi Maximiliánovi, že v prípade potreby aj provincia môže finančne podporiť časopis.
O. Maximilián sa však neuspokojí iba s prácou vo svojej vlasti. Chce získať pre Nepoškvrnenú celý svet. V roku 1927 zakladá Niepokalanów v Poľsku. Keď vidí požehnané ovocie jeho pôsobenia, chce, aby takéto mariánske strediská vznikli po celom svete.
Najprv sa rozhodne odísť na Ďaleký Východ. Provinciál o. Korneli Czupryk v odpovedi na jeho žiadosť mu kladie tri otázky: či ovláda jazyk miestnych ľudí, či má peniaze a či má zázemie na týchto územiach. Odpovede otca Kolbeho sú negatívne, no trvá na svojej žiadosti. Nakoniec vo februári 1930 spolu so štyrmi bratmi cez Lurdy a Lisieux odchádza do Japonska.
V apríli prichádza do Nagasaki a hneď sa chopí práce. Zakladá „Záhradu Nepoškvrnenej“ - Mugensaino Sono a už v máji vychádza prvé číslo Seibo no Kishi - japonskej verzie Rytiera Nepoškvrnenej v náklade 10000 výtlačkov. Bolo to možné vďaka schopnosti o. Maximiliána spolupracovať s rozličnými ľuďmi i nekatolíkmi a nekresťanmi. Jeho nadšenie a viera v Božiu Prozreteľnosť sa pričinili o to, že je nazývaný „Šialencom Nepoškvrnenej“. Tento titul si plne zaslúžil. On ako človek chorý na tuberkulózu, s polovicou pľúc, človek so slabým zrakom i hlasom, ktorému lekári odporúčajú stále liečenie, v službe Nepoškvrnenej akoby necítil ani utrpenie ani únavu. To skutočné utrpenie sa iba blíži.
Otec Kolbe je už od roku 1936 znovu v Poľsku ako gvardián kláštora v Niepokalanowe. V septembri sa začína II. svetová vojna. Po obsadení Poľska Nemcami si okupanti zapisujú niepokalanovský kláštor na zoznam osobitne nebezpečných miest.
Niepokalanów musí prerušiť svoju apoštolskú prácu a o. Maximilián je spolu s 30 bratmi 19. septembra 1939 zatknutý a do 8. decembra toho istého roku ho väznia v rozličných koncentračných táboroch. Domov sa vracia v deň sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. No zo slobody sa neteší dlho.
Na jeseň 1940 dostal upozornenie, že sa ho chystajú zatknúť. Vtedy povedal jednému mladému pátrovi: "Je to ťažké, môj milý. Európa sa veľmi vzdialila od Boha, preto musí toto zakúsiť... Keď trpia vinní, to je pokánie. Len utrpenie nevinných je ozajstná zmierna obeta."
17. februára 1941 prišlo päť gestapákov pre O. Kolbeho a ďalších štyroch kňazov. Odviedli ich do povestnej varšavskej väznice Pawiak. Odtiaľ v máji odviezli O. Maximiliána a ďalších vyše 300 väzňov do koncentračného tábora v Osvienčime. Dostal číslo 16670 a zaradili ho do bloku, kde boli väzni určení na ťažkú prácu.
Keďže bol chorľavý a pre telesnú slabosť niekedy nevládal, dozorcovia ho často bili a kopali. Keď mu niekto chcel pomôcť, vravel: "Nechajte ma, ešte aj vás budú biť. Nepoškvrnená Panna Mária mi pomôže."
Keď bol celkom vyčerpaný, dali ho na istý čas do nemocničného bloku. Po čiastočnom zlepšení zdravotného stavu ho dali do bloku č. 14. Odtiaľ raz pri vonkajších prácach utiekol jeden väzeň. Veliteľ tábora dal nastúpiť všetkých väzňov toho bloku a desiatich vybral na smrť hladom. Medzi obeťami bol aj istý František Gajowniczek, ktorý bedákal, že už neuvidí ženu a deti.
Vtedy vystúpil O. Maximilián pred veliteľa: "Ja som poľský katolícky kňaz. Som už starý a chcem zomrieť namiesto neho, lebo má ženu a deti." Veliteľ sa na chvíľu zarazil, ale potom súhlasil. Gajowniczkowi kázal odstúpiť a kňaza dal odviesť spolu s ďalšími deviatimi do bunkru hladu.
Otca Rajmunda Maximiliána Máriu Kolbeho vyhlásil za blahoslaveného pápež Pavol VI. v októbri 1971. O jedenásť rokov neskôr ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Na obidvoch slávnostiach sa zúčastnil aj zachránený František Gajowniczek. Pri svätorečení svojho dobrodincu mal už vyše 80 rokov.
O. Maximilián sa však neuspokojí iba s prácou vo svojej vlasti. Chce získať pre Nepoškvrnenú celý svet. V roku 1927 zakladá Niepokalanów v Poľsku. Keď vidí požehnané ovocie jeho pôsobenia, chce, aby takéto mariánske strediská vznikli po celom svete.
Najprv sa rozhodne odísť na Ďaleký Východ. Provinciál o. Korneli Czupryk v odpovedi na jeho žiadosť mu kladie tri otázky: či ovláda jazyk miestnych ľudí, či má peniaze a či má zázemie na týchto územiach. Odpovede otca Kolbeho sú negatívne, no trvá na svojej žiadosti. Nakoniec vo februári 1930 spolu so štyrmi bratmi cez Lurdy a Lisieux odchádza do Japonska.
V apríli prichádza do Nagasaki a hneď sa chopí práce. Zakladá „Záhradu Nepoškvrnenej“ - Mugensaino Sono a už v máji vychádza prvé číslo Seibo no Kishi - japonskej verzie Rytiera Nepoškvrnenej v náklade 10000 výtlačkov. Bolo to možné vďaka schopnosti o. Maximiliána spolupracovať s rozličnými ľuďmi i nekatolíkmi a nekresťanmi. Jeho nadšenie a viera v Božiu Prozreteľnosť sa pričinili o to, že je nazývaný „Šialencom Nepoškvrnenej“. Tento titul si plne zaslúžil. On ako človek chorý na tuberkulózu, s polovicou pľúc, človek so slabým zrakom i hlasom, ktorému lekári odporúčajú stále liečenie, v službe Nepoškvrnenej akoby necítil ani utrpenie ani únavu. To skutočné utrpenie sa iba blíži.
Otec Kolbe je už od roku 1936 znovu v Poľsku ako gvardián kláštora v Niepokalanowe. V septembri sa začína II. svetová vojna. Po obsadení Poľska Nemcami si okupanti zapisujú niepokalanovský kláštor na zoznam osobitne nebezpečných miest.
Niepokalanów musí prerušiť svoju apoštolskú prácu a o. Maximilián je spolu s 30 bratmi 19. septembra 1939 zatknutý a do 8. decembra toho istého roku ho väznia v rozličných koncentračných táboroch. Domov sa vracia v deň sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. No zo slobody sa neteší dlho.
Na jeseň 1940 dostal upozornenie, že sa ho chystajú zatknúť. Vtedy povedal jednému mladému pátrovi: "Je to ťažké, môj milý. Európa sa veľmi vzdialila od Boha, preto musí toto zakúsiť... Keď trpia vinní, to je pokánie. Len utrpenie nevinných je ozajstná zmierna obeta."
17. februára 1941 prišlo päť gestapákov pre O. Kolbeho a ďalších štyroch kňazov. Odviedli ich do povestnej varšavskej väznice Pawiak. Odtiaľ v máji odviezli O. Maximiliána a ďalších vyše 300 väzňov do koncentračného tábora v Osvienčime. Dostal číslo 16670 a zaradili ho do bloku, kde boli väzni určení na ťažkú prácu.
Keďže bol chorľavý a pre telesnú slabosť niekedy nevládal, dozorcovia ho často bili a kopali. Keď mu niekto chcel pomôcť, vravel: "Nechajte ma, ešte aj vás budú biť. Nepoškvrnená Panna Mária mi pomôže."
Keď bol celkom vyčerpaný, dali ho na istý čas do nemocničného bloku. Po čiastočnom zlepšení zdravotného stavu ho dali do bloku č. 14. Odtiaľ raz pri vonkajších prácach utiekol jeden väzeň. Veliteľ tábora dal nastúpiť všetkých väzňov toho bloku a desiatich vybral na smrť hladom. Medzi obeťami bol aj istý František Gajowniczek, ktorý bedákal, že už neuvidí ženu a deti.
Vtedy vystúpil O. Maximilián pred veliteľa: "Ja som poľský katolícky kňaz. Som už starý a chcem zomrieť namiesto neho, lebo má ženu a deti." Veliteľ sa na chvíľu zarazil, ale potom súhlasil. Gajowniczkowi kázal odstúpiť a kňaza dal odviesť spolu s ďalšími deviatimi do bunkru hladu.
Bola to pivničná cela č. 18. Skupina esesákov s tlmočníkom chodila denne na kontrolu.
Tlmočník neskôr svedčil o tom, že z hladomorne sa denne ozývali modlitby a mariánske piesne. Viedol ich Otec Kolbe. A keď už viacerí zomreli a ostatní ležali od slabosti na zemi, kňaz ešte stál alebo kľačal medzi nimi a modlil sa.Po dvoch týždňoch ostali živí už len štyria, medzi nimi O. Maximilián. Vedenie tábora chcelo s nimi skoncovať. Preto táborový lekár vstrekol každému z nich do žily na ľavom predlaktí injekciu karbolovej kyseliny. Kňaz sa neodťahoval, spokojne nastavil katovi rameno. Bolo krátko popoludní 14. augusta 1941, predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Telo veľkodušného františkána spálili spolu s inými.
Otca Rajmunda Maximiliána Máriu Kolbeho vyhlásil za blahoslaveného pápež Pavol VI. v októbri 1971. O jedenásť rokov neskôr ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Na obidvoch slávnostiach sa zúčastnil aj zachránený František Gajowniczek. Pri svätorečení svojho dobrodincu mal už vyše 80 rokov.
Masima
