Páter Michal Sopoćko - spovedník sestry Faustíny

P. Michal Sopoćko poznal sestru Faustínu ako spovedník ženského rádu vo Vilniuse, kde sa zdržiavala od roku 1933, a stal sa jej najbližším spolupracovníkom pri šírení pravdy o Božom Milosrdenstve. Začiatok tejto známosti opísal vo svojom osobnom denníku krátkym zápisom: "Spoznal som sestru Faustínu v roku 1933 a ona mi hneď povedala, že ma už dávno pozná, že mám byť jej duchovným vodcom a oznámiť svetu pravdu o Božom Milosrdenstve."

Sestra Faustína o tom stretnutí napísala: "Prišiel týždeň spovede a na svoju veľkú radosť som uvidela toho kňaza, ktorého som poznala už skôr, ako som prišla do Vilniusu. Spoznala som ho vo videní. v duši som vtedy začula slová: »To je môj verný sluha, ktorý ti dopomôže splniť moju vôľu na zemi.« "

P. Michal Sopocki si po prvých stretnutiach so sestrou Faustínou stanovil dve podmienky: "1. Je nevyhnutná konzultácia u lekára - psychiatra; 2. Budete zapisovať svoje myšlienky a videnia a popíšete podrobne svoju doterajšiu životnú dráhu." Je z toho zrejmá veľká múdrosť duchovného vodcu a veľká skúsenosť v pastoračnej práci. P. Sopocki sa chcel uistiť, že videnia a úlohy, o ktorých hovorí sestra Faustína, nie sú výplodom duševných porúch. Názor psychiatra, ktorý potvrdil, že sestra je úplne normálna, bol dôležitý nielen pre samotného duchovného vodcu, ale stal sa závažným argumentom v procese blahorečenia a neskôr kanonizácie.

Druhá požiadavka uľahčila kňazovi styk s jeho zverenkyňou a zaistil trvalú dokumentáciu životnej dráhy a duchovných zážitkov tejto svätice.

Sestra Faustína plnila jeho príkaz s nesmiernou starostlivosťou, aj keď jej to pôsobilo nemalé ťažkosti, pretože nemala potrebné vzdelanie. Celý, takmer trojročný pobyt sestry Faustíny vo Vilniuse bol pre ňu veľmi bohatý na duchovné zážitky a početné zjavenia.

Práve tam prijala od Pána Ježiša najdôležitejšiu modlitbu: "Korunku k Božiemu milosrdenstvu" a boli tu formulované základy rehoľnej spoločnosti. 

Blízkosť duchovného vodcu a niekoľkonásobné stretnutia s biskupom Romualdom Jałbrzykowskim umožnili priebežne konzultovať nové Ježišove posolstvá.

2. januára 1934 začal maliar Eugen Martin Kazimirowski (1873 - 1939) prácu na zobrazení Božieho Milosrdenstva podľa videnia, ktoré mala sestra Faustína pred dvoma rokmi v Plocku. Pracoval v zhode s príkazom: Namaľuj obraz podľa kresby, ktorú vidíš, s nápisom: "Ježišu, dôverujem Ti!"
Pán Ježiš niekoľkokrát pobádal sestru Faustínu a pripomínal jej, aby splnila túto úlohu, ale k realizácii ho doviedol až P. Sopocki, ktorý dobre poznal tohto umelca, pretože s ním býval v jednom dome (ulica Rossa 2). Z vlastných prostriedkov pokryl náklady a zúčastňoval sa všetkých stretnutí umelca so sestrou Faustínou a dokonca sám pózoval maliarovi ako vzor postavy a odevu.
Keď bol obraz v roku 1934 dokončený, sestra Faustína bola z neho smutná, že Pán Ježiš nie je na obraze taký krásny, ako ho vídala vo svojich videniach, a boli nutné upokojujúce Ježišove slová, že veľkosť tohto obrazu nie je v kráse farieb a štetca, ale v jeho milostiach.

Namaľovanie obrazu bolo ešte len prvým krokom k uskutočneniu Ježišovho posolstva: "Túžim, aby  bol tento obraz uctievaný najskôr vo vašej kaplnke a potom na celom svete." 
Cirkev však bola veľmi zdržanlivá pri udelení súhlasu, aby bol na miestach verejnej úcty uctievaný obraz s novým náboženským obsahom. Hotový obraz zostal najskôr v byte P. Sopocka. Po niekoľkých mesiacoch bol zavesený v temnej chodbe za klauzúrou kláštora sestier svätého Benedikta pri chráme svätého Michala. Prvou príležitosťou k jeho verejnému predstaveniu boli slávnosti spojené s Jubilejným rokom 1935.

Vo Vilniuse sa tieto slávnosti konali v kaplnke Matky Božej v Ostrej Bráne v piatok, sobotu a nedeľu veľkonočnej oktávy, 26.-28. apríla 1935. Farár svätyne, kanonik Stanislav Zawadski, navrhol P. Michalovi Sopockovi, aby predniesol príležitostnú kázeň, a on prijal túto ponuku s podmienkou, že ilustráciou ku kázaní o Božom Milosrdenstve bude obraz Eugena Kazimirowského. Deň pred trojdním plánovaných jubilejných osláv bol potom obraz vystavený v strednom okne ochodze na ľavej strane Ostrej Brány. Bol ozdobený zelenými vencami, ktoré uplietla sama Faustína.
Početní účastníci slávnosti a tiež náhodní prichádzajúci mali možnosť po tri dni sa pozerať na obraz a dnes môžeme povedať, že to bola neoficiálna inaugurácia sviatku Božieho Milosrdenstva, a to práve v prvú nedeľu po Veľkej noci. Obraz sa po slávnostiach vrátil do klauzúry sestier bernardiniek.

Toho istého roku bol vystavený ešte raz na jednom z oltárov pri sprievode Božieho Tela, ale až na jar roku 1937 požiadal P. Michal Sopocki formálne metropolitu vo Vilniuse, arcibiskupa Romualda Jałbrzykowského, aby dovolil obraz natrvalo umiestniť v kostole svätého Michala.
Už za dva dni dostal kladnú odpoveď s tým, že obraz nemôže byť umiestnený na hlavnom oltári a že nie je zatiaľ možné informovať veriacich o zjaveniach sestry Faustíny.
Povolenie bolo udelené 3. apríla 1937, deň pred Bielu nedeľou. Slávnostné posvätenie obrazu sa konalo opäť v prvú nedeľu po Veľkej noci a anticipovalo tak oficiálne zavedenie sviatku Božieho Milosrdenstva.

Ešte pred touto slávnosťou sa objavili na verejnosti fotografie tohto obrazu s nápisom: "Ježišu, dôverujem Ti!" na obálke knižočky P. Michala Sopocka "Božie Milosrdenstvo" (Vilnius 1936). Pod titulom bol uvedený podnadpis ako bližšie vysvetlenie: Teologicko - praktická štúdia.

V knižočke nie je ani zmienka o sestre Faustíne a jej súkromných zjaveniach ani výklad obrazu umiestneného na obálke. V praktických záveroch na konci knihy je však jasne formulovaná požiadavka zaviesť osobitný sviatok a povolať skupinu ľudí, ktorí by sa ujali úlohy šíriť kult Božieho Milosrdenstva.

V čase, keď sa knižočka vo Vilniuse objavila, sestra Faustína tu už nebola. Podľa vôle matky predstavenej odišla 21. marca 1936 a po krátkom pobyte v dvoch vidieckych domoch blízko Varšavy, prišla 11. mája do Krakova. Tam potom zostala až do svojej smrti 5. októbra 1938.

Jej odchod neznamenal prerušenie stykov s P. Michalom. Zachovali sa listy, ktoré si medzi sebou vymenili, a P. Sopocko ju niekoľkokrát navštívil v krakovskom kláštore alebo v nemocnici v Prądniku.

Keď jej posielal svoju knižočku, v sprievodnom liste z 10. augusta 1936 medzi iným napísal: "Božia vôľa sa splní v celom rozsahu a žiadne moci na svete ani temným duchom sa nepodarí skrížiť Božie plány. Treba len zachovať trpezlivosť a premáhať nedočkavosť. ... Najprv je potrebné pripraviť základy ... a zavedenie sviatku je len otázka času. Preto som vydal knižočku - Božie Milosrdenstvo."

V liste z 20. decembra 1936 napísala sestra Faustína P. Sopockovi tieto slová: "... v tej veci sa už mnoho vykonalo, a keď o tom uvažujem, napĺňa ma svätý úžas, že ste už uskutočnil toľko vecí, ktoré sa vzhľadom k hromadiacim sa ťažkostiam zdali nemysliteľné. Dúfam, že ďalšie záležitosti nepovedie nikto iný ako Vy."

Smrť sestry Faustíny bola pre P. Michala Sopocka ďalším stimulom k práci na šírenie kultu Božieho Milosrdenstva. Písal články na túto tému a o potrebe zaviesť sviatok Božieho Milosrdenstva a vydával obrázky s reprodukciou obrazu a s textom korunky k Božiemu milosrdenstvu.
Veriaci stále častejšie prichádzali do kostola svätého Michala, aby sa tu modlili. Pri obraze sa objavili prvé ďakovné tabuľky za obdržané milosti.

Výbuch druhej svetovej vojny vyvolal ešte väčšiu horlivosť P. Michala pri šírení kultu Božieho Milosrdenstva.

V podmienkach veľkého ohrozenia povolil arcibiskup Jałbrzykowski informovať veriacich o videniach sestry Faustíny a o vzniku obrazu. 

P. Sopocki predniesol početné kázne, viedol konšpiratívne stretnutia s Kruhom katolíckej inteligencie a s Mariánskou sodalitou. Našiel v sebe dostatok sily k vydaniu latinského traktátu De Misericordia Dei deque eius Festo instituendo, ktorý vydal vo viac ako 500 exemplároch a rozoslal ich všade tam, kam len ho bolo možné vyviezť.
Kuriérom, ktorý previezol tento traktát do Ameriky, bol vrúcny ctiteľ Božieho Milosrdenstva litovský kňaz Josef Jarzębowski (1897-1964). Bol hlboko presvedčený, že len vďaka zvláštnej Božej ochrane bolo možné získať od NKWD v Kowno povolenie k výjazdu do USA (cez Vladivostok a Japonsko) na základe prepadnutého amerického víza a sľubu japonského tranzitného víza. So zázrakom hraničí skutočnosť, že pri colných kontrolách nemusel nikdy otvoriť tašku, v ktorej viezol latinský traktát o Božom Milosrdenstve, obrázky a modlitby k Božiemu milosrdenstvu. Tieto materiály mu dodal osobne P. Sopocki a prosil, aby to všetko previezol do Ameriky a tam vydal tlačou.
P. Jarzębowski tento sľub skutočne splnil a rozoslal latinský spis americkým biskupom, seminaristom, ale nestretol sa s väčším ohlasom. Širšia odozva bola u amerických Poliakov, pre ktorých vydal P. Jarzębowski vlastnú brožúru a niekoľko článkov v katolíckej tlači.
Čoskoro vznikol v USA osobitný výbor "Apoštolát Božieho Milosrdenstva" a v roku 1943 sestra Fabia z Livonia (Michigan) namaľovala v USA prvý obraz Božieho Milosrdenstva.

V Poľsku sa prihlásilo veľa osôb ako pomocníci pri príprave informačných materiálov písaných buď ručne alebo na písacom stroji. Kult sa šíril aj mimo Vilniusu a nemalú úlohu pritom zohrali kolportované obrázky. Vo fotografickom laboratóriu M. Nowického bolo počas 2. svetovej vojny zhotovených vyše 150 000 obrázkov. Mnoho osôb nosilo na krku obrázok zašitý medzi filmovú fóliu ako medailu.

Jednou z najviac zaangažovaných osôb pri konšpiračné vydavateľskej činnosti P. Sopocki bola Jadwiga Osiński, absolventka klasickej filológie na univerzite vo Vilniuse. Roku 1940 sa P. Sopockovi vyznala, že by sa chcela úplne zasvätiť službe najmilosrdnejšiemu Spasiteľovi a založiť rehoľnú kongregáciu. Bol to počiatok realizácie ďalšej úlohy, ktorú Pán Ježiš zveril sestre Faustíne, a to v zhode so závetom, ktorý sestra vyslovila pri poslednom rozhovore s P. Michalom. Nebolo treba dlho čakať a prihlásilo sa šesť kandidátok, ktoré P. Sopocki pripravil pre tento apoštolát.

V roku 1940 sa Litva stala jednou zo sovietskych republík. Vzrástlo ohrozenie obyvateľstva, začalo zatýkanie a deportácie. P. Sopocko opustil na mesiac Vilnius, ale Božie Milosrdenstvo neprestal hlásať. V čase nemeckej okupácie Vilniusu (od júna 1941) sa aktívne zapojil do pomoci Židom, čo neušlo pozornosti Nemcov.
V marci 1942 ako zázrakom unikol zatknutiu. Gestapo ho hľadalo v byte, v seminári a v kostole, ale tam sa pozreli len do sakristie a nevšimli si, že sa modlí v jednej lavici v kostole.
Keď bol upozornený na nebezpečenstvo, využil pomoc sestier uršilíniek a v prestrojení odišiel z Vilniusu na voze naloženom senom a viac ako dva roky sa ukrýval v Čiernom Bore. Ponorený do modlitby pokračoval vo vedeckej práci. Začal písať ďalší, svoj najväčší traktát: Milosrdenstvo Božie v jeho dielach. Štvordielne dielo vyšlo po vojne v rôznych emigrantských nakladateľstvách v Paríži, Ríme a v Londýne. Z Čierneho Boru posielal tiež listy a formačné texty kandidátkam novej rehoľnej spoločnosti.

Keď v júli 1944 obsadili Rusi Vilnius, mohol sa P. Sopocko vrátiť z úkrytu. 16. novembra toho roku zložili kandidátky novej rehoľnej spoločnosti do jeho rúk prvé privátne sľuby. Pôsobil tiež v kňazskom seminári, ale už ďalší rok komunisti seminár zrušili a profesorom aj žiakom prikázali odísť do Białystoku. Rovnaký osud čoskoro stretol aj arcibiskupa Jałbrzykowského. S jeho súhlasom zostal P. Michal vo Vilniuse a viedol duchovnú službu a vzdelávanie katechétov. Keď mu hrozilo zatknutie, musel aj on v roku 1947 s ľútosťou opustiť Vilnius. S jednou vlnou výjazdov poľských obyvateľov z krajín pripojených k ZSSR odišli aj sestry novej rehole.

Obraz Božieho Milosrdenstva zostal vo Vilniuse, ale nemohol dlho visieť tam, kam ho zavesil P. Sopocko. Rok po jeho odchode vláda zavrela kláštor sestier bernardiniek a pripojený kostol svätého Michala. Obraz sa teraz nachádzal v úkryte a o jeho osude sú rôzne hypotézy. Určitú dobu sa nachádzal v kostole v Novej Rude v starostlivosti miestneho farára P. Jozefa Grasewicza, ktorý bol priateľom P. Sopocka. Ale v roku 1970 bol aj tento kostol zrušený a premenený na skladisko. Obraz zostal na mieste, pretože nebol k dispozícii dostatočne dlhý rebrík, aby mohol byť odnesený.
Až na jeseň 1986 sa v noci podarilo vniknúť cez strechu dovnútra a obraz nahradiť pripravenou kópiou. Obraz sa nakoniec vrátil do Vilniusu, do bývalého dominikánskeho kostola Svätého Ducha. Obraz bol poškodený a potreboval reštaurovať. Tým bol poverený pán Filipavićius, ktorý plátno podložil a doplnil chýbajúce farby.

V roku 1987 bol obraz umiestnený na vedľajšom oltári oproti kazateľnici. Tam sa pred ním modlil svätý Ján Pavol II. pri svojej návšteve pobaltských republík v roku 1993.

V Bialostoku sa P. Sopocko zapojil do didaktickej a pedagogickej práce v kňazskom seminári, ale neprestal v realizácii úloh, ktoré mu skrze sestru Faustínu zveril Pán Ježiš. S radosťou konštatoval, že kult Božieho Milosrdenstva sa rozšíril po celom Poľsku. V kaplnke kláštora Božieho Milosrdenstva v Krakove sa objavil nový obraz Adolfa Hyłu. Umelec neskôr zhotovil 200 kópií tohto obrazu, ktoré sa rozšírili do chrámov v Poľsku aj v zahraničí.

P. Sopocko tvrdil, že pôvodný obraz Eugena Kazimirowského, maľovaný za prítomnosti sestry Faustíny, lepšie zodpovedal postave Ježiša, ako ho videla vo videniach. Žiadny z týchto obrazov však nebol schválený poľským episkopátom a dokonca došlo k rozhodnutiu niektoré obrazy z chrámov opäť odstrániť, pretože sa údajne opierali o nepotvrdené súkromné ​​zjavenia sestry Faustíny.

Biskup F. Barda, ktorý bol schváleniu obrazov priaznivo naklonený, navrhol P. Sopockovi, aby vyhlásil konkurz na nový obraz, ktorý by lepšie zodpovedal teologickým a umeleckým požiadavkám a mohol byť vzorom pre vyjadrenie Božieho Milosrdenstva.
Umelecká komisia krakovského arcibiskupstva vybrala obraz Ludomira Śledzinského. Umelec nadviazal na evanjelium o zjavení Zmŕtvychvstalého Krista v jeruzalemskom Večeradle. Je to teda tiež pamiatka na ustanovenie sviatosti zmierenia. Komisia obraz prijala 5. októbra 1954 v deň 16. výročia smrti sestry Faustíny.

V roku 1960 venoval P. Sopocko obraz Ludomira Śledzińského neskoršiemu biskupovi Zbygněwovi Kraszewskému. Viac ako 11 rokov sa obraz nachádzal v seminárnom kostole vo Varšave a potom v  izbe biskupa. Tam ho v roku 1989 uvidel P. Pałubicki a požiadal, aby bol obraz odovzdaný do niektorého kostola k úcte všetkých veriacich.
Opakovanej prosbe vyhovel biskup až po štyroch rokoch a P. Pałubicki si priviezol obraz 24. júna 1993 do jezuitského kostola v Kališti.

21. júna 1998 vyhlásil miestny ordinár Stanislav Napierała kostol v Kališti za svätyňu Srdca milosrdného Ježiša. Niekoľko týždňov po príchode do Bialostoku odišiel P. Michal Sopocko na ďalekú cestu do Mysliborzu. Tam jeho dve zverenkyne z Vilniusu Jadwiga Osiński, ktorá prijala meno Faustína, a Izabela Naborowska s rehoľným menom Benigna začali rehoľný život v novom dome. Vtedajší apoštolský administrátor Edmund Nowicki ich prijal do svojej diecézy a v roku 1955 získala táto rehoľná spoločnosť diecéznu aprobáciu a meno Združenie sestier milosrdného Ježiša, tak ako to predpovedala sestra Faustína.

P. Michal Sopocki mal až do svojej smrti trvalé spojenie s touto rehoľnou spoločnosťou, ktorá sa rozvíjala veľmi dynamicky a pôsobí dnes tiež v Bielorusku, Brazílii, Chorvátsku, Kanade, v Litve, Taliansku a vo Svätej zemi. Materský dom je v Mysliborze a priľahlý farský kostol má oficiálny titul svätyne Božieho Milosrdenstva.

Najväčšie ťažkosti však pretrvávali, pokiaľ ide o prijatie verejnej úcty a zavedenie sviatku Božieho Milosrdenstva. Cez písomné i osobné intervencie narážala vec na odpor u prímasa a biskupov.

6. marca 1959 bola zverejnená notifikácia Kongregácie Svätého ofícia, ktorá šírenie úcty podľa sestry Kowalskej zakázala. Úvahe biskupov bolo ponechané, či dajú odstrániť už vystavené obrazy Božieho Milosrdenstva.

Kardinálovi Wyszyńskému bolo uložené, aby P. Sopocko zakázal šíriť ďalej úctu navrhnutú sestrou Faustínou. Súčasne s napomenutím mal mu kardinál uložiť primeraný trest. P. Sopocko bol vtedy povolaný do Varšavy. Keď sa zoznámil s obsahom listu, povedal s pokorou, že čaká na uloženie trestu. Prímas Wyszyński však odpovedal, že dostatočným trestom bolo už samotné vypočutie listu. Takýto výsledok dlhoročného úsilia by mohol zlomiť aj najvytrvalejšieho človeka. Ale P. Michal Sopocko videl v týchto nepríjemnostiach pozitívny aspekt celej záležitosti.

Sestra Faustína to všetko predpovedala a varovala ho, že zverené poslanie bude narážať na tvrdý odpor. "... aj keby výrok Cirkvi v tej záležitosti vyznel negatívne, nie je možné sa zastaviť." Ťažkosti a protivenstvá predpovedané sestrou Faustínou boli pre neho potvrdením faktu, že Božia záležitosť musí nakoniec zvíťaziť. 

Konečného víťazstva sa už P. Michal Sopocko nedočkal. Zomrel v Bialostoku 15. februára 1975 v deň pripomienky svätej Faustíny, patrónky sestry Kowalskej. Štyri dni nato sa konal jeho pohreb, ktorý viedol apoštolský administrátor biskup Henryk Gulbinowicz.

Masima
zdroj: Nowe Zycie