%20(1).jpg)
„Milosrdenstvo, hanbím sa!“ zvolá vinník a chce utiecť.
„Kam utekáš, synku môj? Máš srdce také čierne, že až tak nenávidíš Svetlo, že musíš pred ním utekať? Toľko si hrešil, že máš strach predo mnou, Odpustením? Akého hriechu si sa len mohol dopustiť? Ani keby si zabil Boha, nemusel by si sa báť, keby si sa skutočne kajal. Neplač! Alebo poď, budeme plakať spolu.“
Ježiš, ktorý ho pozdvihnutím ruky zastavil na úteku, pritiahne si ho k sebe, potom sa obráti na čakajúcich a povie im: „Len chvíľku, aby som povzbudil toto srdce. Potom prídem k vám.“ Odíde za dom. „Čo si urobil, synku?“
Muž padne na kolená. Má okolo päťdesiat rokov. Tvár má znetvorenú od mnohých vášní a poznačenú tajným trápením. Vystrie ruky a zvolá: „Aby som si mohol užívať so ženskými celé otcovské dedičstvo, zabil som matku a brata... Už som nemal pokoja... Môj pokrm... krv! Môj spánok... nočná mora... Môj pôžitok... ó, v náručí žien, v ich necudnom kriku som pociťoval chladnú mŕtvolu svojej matky a chrčanie otráveného brata. Nech sú prekliate rozkošnícke ženy, tie jedovaté hady, medúzy, nenásytné murény, skaza, skaza, moja skaza!“
„Nepreklínaj! Ani ja ťa nepreklínam...“
„Neprekľaješ ma?“
„Nie. Plačem a beriem na seba tvoj hriech...! Aký je ťažký! Láme mi údy, ale tuho ho objímam, aby som ho odčinil za teba... a tebe dávam odpustenie. Hej. Odpúšťam ti tvoj veľký hriech.“ Vystrie ruky nad hlavu vzlykajúceho muža a modlí sa: „Otče, aj pre neho sa vyleje moja krv. Zatiaľ sú tu moje slzy a modlitba. Otče, odpusť mu, lebo ľutuje. Tvoj Syn, ktorého súdu si všetko odovzdal, tak chce!“ Chvíľu ostane ešte takto, potom sa zohne, podvihne muža a vraví mu: „Tvoj hriech je odpustený. Od teba teraz závisí, aby si svojím životom pokánia odčinil to, čo ešte zostalo z tvojho previnenia.“
„Boh mi odpustil? A matka? A brat?“
„Čo Boh odpustí, odpustí každý človek. Choď a už nikdy viac nehreš.“
Muž plače silnejšie a bozkáva mu ruku. Ježiš ho ponechá v slzách. Vracia sa k domu.
Už je na svojom mieste. Začína hovoriť: ,Jedna duša sa vrátila k Pánovi. Nech je požehnaná jeho všemohúcnosť, ktorá vytrháva z diablovho objatia duše, ktoré stvoril, a privádza ich späť na cestu do nebies. Prečo sa tá duša stratila? Lebo stratila z očí Zákon.
V Knihe je povedané, že Pán sa zjavil na Sinaji v celej svojej strašnej moci, aby aj jej prostredníctvom povedal: ,Som Boh. Toto je moja vôľa. A toto sú blesky pripravené pre tých, ktorí povstanú proti Božej vôli.‘ A prv než prehovoril, prikázal, aby nikto z ľudu nevystúpil na vrch a neodvážil sa pozrieť na toho, ktorý je, a aby sa i kňazi posvätili prv, než sa priblížia k hranici určenej Bohom, aby ich Pán nezahubil.
To preto, lebo bol čas spravodlivosti a skúšky. Nebesia boli zavreté akoby balvanom na tajomstve nebies a na Božom hneve a iba šípy spravodlivosti padali z nebies na previnilých synov. Ale teraz už nie. Teraz prišiel spravodlivý, aby zadosťučinil každej spravodlivosti, a nastal čas, v ktorom bez bleskov a bez zábran sa Božie Slovo prihovára k človeku, aby mu dalo milosť a život.
Muž padne na kolená. Má okolo päťdesiat rokov. Tvár má znetvorenú od mnohých vášní a poznačenú tajným trápením. Vystrie ruky a zvolá: „Aby som si mohol užívať so ženskými celé otcovské dedičstvo, zabil som matku a brata... Už som nemal pokoja... Môj pokrm... krv! Môj spánok... nočná mora... Môj pôžitok... ó, v náručí žien, v ich necudnom kriku som pociťoval chladnú mŕtvolu svojej matky a chrčanie otráveného brata. Nech sú prekliate rozkošnícke ženy, tie jedovaté hady, medúzy, nenásytné murény, skaza, skaza, moja skaza!“
„Nepreklínaj! Ani ja ťa nepreklínam...“
„Neprekľaješ ma?“
„Nie. Plačem a beriem na seba tvoj hriech...! Aký je ťažký! Láme mi údy, ale tuho ho objímam, aby som ho odčinil za teba... a tebe dávam odpustenie. Hej. Odpúšťam ti tvoj veľký hriech.“ Vystrie ruky nad hlavu vzlykajúceho muža a modlí sa: „Otče, aj pre neho sa vyleje moja krv. Zatiaľ sú tu moje slzy a modlitba. Otče, odpusť mu, lebo ľutuje. Tvoj Syn, ktorého súdu si všetko odovzdal, tak chce!“ Chvíľu ostane ešte takto, potom sa zohne, podvihne muža a vraví mu: „Tvoj hriech je odpustený. Od teba teraz závisí, aby si svojím životom pokánia odčinil to, čo ešte zostalo z tvojho previnenia.“
„Boh mi odpustil? A matka? A brat?“
„Čo Boh odpustí, odpustí každý človek. Choď a už nikdy viac nehreš.“
Muž plače silnejšie a bozkáva mu ruku. Ježiš ho ponechá v slzách. Vracia sa k domu.
Už je na svojom mieste. Začína hovoriť: ,Jedna duša sa vrátila k Pánovi. Nech je požehnaná jeho všemohúcnosť, ktorá vytrháva z diablovho objatia duše, ktoré stvoril, a privádza ich späť na cestu do nebies. Prečo sa tá duša stratila? Lebo stratila z očí Zákon.
To preto, lebo bol čas spravodlivosti a skúšky. Nebesia boli zavreté akoby balvanom na tajomstve nebies a na Božom hneve a iba šípy spravodlivosti padali z nebies na previnilých synov. Ale teraz už nie. Teraz prišiel spravodlivý, aby zadosťučinil každej spravodlivosti, a nastal čas, v ktorom bez bleskov a bez zábran sa Božie Slovo prihovára k človeku, aby mu dalo milosť a život.
Prvé slovo Otca a Pána je toto: ‘Ja som Pán, tvoj Boh‘. Niet ani chvíľky dňa, kedy by Boží hlas nevyslovoval tieto slová a Boží prst ich nepísal.
Kde? Všade... Všetko o nich ustavične hovorí. Počnúc trávou a končiac hviezdami, od vody po oheň, od vlny po pokrm, od svetla po temnoty, od zdravia po choroby, od bohatstva po chudobu. Všetko hovorí: Ja som Pán. Skrze mňa máš toto. Jedna z mojich myšlienok ti to dáva, iná ti to odoberá a ani sila vojsk, ani sila obrany ťa nemôže uchrániť pred mojou vôľou. Zvučia v hlase vetra, spievajú v zurčaní vody, šíria sa vôňou kvetín, odrážajú sa od horských chrbtov, šepkajú, hovoria, volajú, kričia vo svedomí: ‘Ja som Pán, tvoj Boh.‘ Nikdy na to nezabudnite! Nezatvárajte si oči a uši, nehrdúste si svedomie, aby ste ich nepočuli. Aj tak jestvujú a príde chvíľa, keď sa tieto slová napísané ohnivým Božím prstom objavia na stene počas hostiny, na rozbúrenom morskom príboji, na smejúcich sa ústach dieťaťa či v bledosti umierajúceho starca, na voňavej ruži alebo v zapáchajúcej hrobke.
Kde? Všade... Všetko o nich ustavične hovorí. Počnúc trávou a končiac hviezdami, od vody po oheň, od vlny po pokrm, od svetla po temnoty, od zdravia po choroby, od bohatstva po chudobu. Všetko hovorí: Ja som Pán. Skrze mňa máš toto. Jedna z mojich myšlienok ti to dáva, iná ti to odoberá a ani sila vojsk, ani sila obrany ťa nemôže uchrániť pred mojou vôľou. Zvučia v hlase vetra, spievajú v zurčaní vody, šíria sa vôňou kvetín, odrážajú sa od horských chrbtov, šepkajú, hovoria, volajú, kričia vo svedomí: ‘Ja som Pán, tvoj Boh.‘ Nikdy na to nezabudnite! Nezatvárajte si oči a uši, nehrdúste si svedomie, aby ste ich nepočuli. Aj tak jestvujú a príde chvíľa, keď sa tieto slová napísané ohnivým Božím prstom objavia na stene počas hostiny, na rozbúrenom morskom príboji, na smejúcich sa ústach dieťaťa či v bledosti umierajúceho starca, na voňavej ruži alebo v zapáchajúcej hrobke.
Príde chvíľa, keď pri opojení z vína a rozkoše, vo víre povinností, pri nočnom odpočinku, na osamelej prechádzke pozdvihnú svoj hlas a zaznie: ‘Ja som Pán, tvoj Boh‘, a nie to telo, ktoré náruživo bozkávaš, ani to jedlo, ktoré labužnícky prehĺtaš, ani to zlato, ktoré z lakomstva hromadíš, ani tá posteľ, na ktorej leňošíš. A nepomôže ani ticho, ani samota, ani spánok na to, aby umlčalo tieto slová.
‘Ja som Pán, tvoj Boh,‘ druh, ktorý ťa neopustí, hosť, ktorého nemôžeš vyhnať. Si dobrý? Potom hosť a druh je dobrým Priateľom. Si zvrátený a vinný? Potom sa hosť a druh stane nahnevaným Kráľom a nedá ti pokoj. Ale neopustí ťa, nikdy ťa neopustí. Iba zatrateným je umožnené odlúčiť sa od Boha. Odlúčenie však predstavuje neutíšiteľné a večné muky.
Ja som Pán, tvoj Boh a dodáva: ,Ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.‘ O, naozaj, práve teraz to hovorí!
Z akého Egypta ťa vyviedol, aby ťa priviedol do zasľúbenej krajiny, ktorou nie je toto miesto, ale nebo! Večné Pánovo kráľovstvo, v ktorom už nebude hlad ani smäd, zima ani smrť, ale všetko bude vzbudzovať radosť a pokoj, a nimi bude nasýtený každý duch.
Teraz vás vyvádza z pravého otroctva. Tu je Osloboditeľ. Ja som to. Prichádzam rozbiť vaše okovy. Každý ľudský vládca môže zomrieť a jeho smrťou sa môžu oslobodiť zotročené národy. Ale Satan neumiera. Je večný. A je to vládca, ktorý vás vrhol do okov, aby vás ťahal tam, kam chce. Vo vás je hriech. A hriech je reťaz, ktorou vás Satan drží. Prichádzam rozbiť tú reťaz. Prichádzam v mene Otca. Je to moja túžba.
V tom sa napĺňa nesprávne chápaný sľub: ,Vyviedol som ťa z Egypta a z otroctva.' Teraz sa to napĺňa duchovne. Pán, váš Boh, vás vyvádza z krajiny modly, ktorá zviedla prarodičov, vytrháva vás z otroctva hriechu, znova vás zaodieva milosťou, prijíma vás do svojho kráľovstva.
Veru, hovorím vám, že tí, čo prídu ku mne, budú môcť počuť láskavý otcovský hlas Najvyššieho, ako hovorí ich blaženým srdciam: ‘Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa priťahuje k sebe, slobodného a šťastného.‘ Poďte. Obráťte k Pánovi svoje srdcia a tváre, modlitby a vôľu. Hodina milosti nastala.
Masima
zdroj: Maria Valtorta
