Svätá Gertrúda z Helfty

Svätá Gertrúda sa narodila 6. 1. 1256 v neskoršom Sasko-Anhaltsku, uvádzanom ako jeden zo 16 štátov Spolkovej republiky Nemecko. Miesto narodenia nie je presne známe a usporiadanie štátu prešlo zmenami. 

Od piatich rokov žila v cisterciánskom alebo benediktínskom kláštore Helfta /o príslušnosti kláštora sestier s benediktínskou rehoľou v Helfe sú rozsiahle historické pojednávaia a nedá sa jednoznačne popísať vtedajšia skutočnosť. Martyrológium chváli Gertrúdu ako cisterciánku. Vyobrazená však býva v čiernom habite benediktínok a niektoré životopisy uvádzajú, že tam sestry prišli skutočne v čiernom. Pre vonkajšie okolnosti bol vraj kláštor vedený ako cisterciánsky. Inde sa hovorí dokonca o sestrách v šedom. Habit benediktínok je čierny a cisterciánky majú habit biely s čiernym škapuliarom, cingulom a závojom. Pracovný habit rehoľníčok však máva z praktických dôvodov tiež odlišnú farbu. Isté je, že sestry v Helfe patrili k vtedajšiemu rýchlo sa šíriacemu reformnému hnutiu. Podľa historických údajov konvent v Helfe, po čiastočnom vypálení kláštora, presídlil r. 1346 do "Neu-Helfty" vybudovaného pred bránami Eisleben a tu začal byť vedený ako benediktínsky. Svätá Gertrúda zomrela o viac ako 40 rokov skôr. Svätá Gertrúda je väčšinou zobrazovaná s prútom, hoci abatišou v Helfe je uvádzaná len jej menovkyňa von Hackeborn/ vzdialenom necelé 4 km od Eisleben, kde pravdepodobne prišla na svet. Viac o jej prvých rokoch nevieme, ale kláštor bol preslávený tým, že v ňom boli vychovávané šľachtické dcéry. Učili sa tu všetkým základným zručnostiam, potrebným pre bežný život žien.

Benediktínska komunita sestier kláštora v saskom Rodarsdorfu, založená r. 1234 Burchardom z Mansfeld, sa v r. 1258 presťahovala do Helfty, kde tieto sestry boli vedené ako cisterciánsky. Gertrúda získala v tomto kláštore aj dôkladné literárne a teologické vzdelanie pod vedením abatišy Gertrúdy von Hackeborn a jej sestry svätej Mechtildy, ktoré pochádzali z grófskej rodiny. Predpokladá sa, že spomínaná Gertrúda sa rozhodla pre rehoľný život veľmi skoro. Obľúbila si literatúru, filozofiu a umenie natoľko, že kvôli záujmu o ne zanedbávala duchovný život. Viedlo to k tomu, že ju na konci roka 1280 postihla veľká vnútorná kríza. Gertrúda sa cítila opustená, stratená, pokorená. Asi po mesiaci, s Božou pomocou a veľkou dôslednosťou v pokornej službe, nad svojou krízou zvíťazila.

Svätá Gertrúda z Helfty patrí k najväčším nemeckým mystičkám. Keď mala 25 rokov, zjavil sa jej Ježiš Kristus. Od tej doby až do svojej smrti žila vo vnútornom spojení so "svojím" Pánom. Svoje mystické zážitky zapisovala. Je veľkou hlásateľkou Ježišovho Srdca v stredoveku. Z jej bytosti vyžarovala čistá a radostná detinskosť a sloboda ducha, ktorý dával prednosť službe blížnym pred stykom s Kristom.

"Oni sú, môj Bože, moje jediné pravé dobro a moja túžba. Len zriedka môžem naozaj povedať: Moja duša smädí po Tebe."

Ježiš jej povedal: "Obliekam ťa do seba, aby duše tých, ktoré mi pripomínaš, a tiež tie, ktoré ti prozreteľnosť postavila po boku, boli hodné obdržať mojej veľké dary."

V kláštore, kde bola abatiša Gertrúda z Hackebornu, bola jej vychovávateľkou sestra abatiše svätá Mechthild z Hackebornu, ktorá bola v tomto kláštore učiteľkou a vedúcou liturgického spevu. Výrečnosť a inteligencia mladej dievčinky bola obdivuhodná. Bola chtivá poznania a učila sa Sväté Písmo, latinčinu, matematiku, hudbu a filozofiu. Keď sa neskôr v tomto kláštore stala benediktínkou, pracovala v pisárni pri opisovaní, prekladaní, zdobení malých vydaní Svätého Písma a rozjímania, ktoré sa zachovali pod názvom "Duchovné cvičenia".

V dvadsiatich piatich rokoch ju prepadol nepokoj, ktorý mal byť úvodom k jej obráteniu. Nezaujíma sa viac o filozofii než o Ježiša? 

27. januára 1281 sa jej zjavil Ježiš: "Tvoje uzdravenie čoskoro príde. Prečo si smutná? Nemáš poradcu? S mojím nepriateľom si jedla prach zeme a med si hľadala medzi tŕním. Poď ku mne. Chcem ťa prijať a zaplaviť ťa prúdom božskej rozkoše."
Očaril ju. Ale oddeľuje ju od neho dlhé a vysoké tŕnisté krovie. Tu ju pozdvihne a pritiahne k sebe. Nikdy sa už nevráti späť. Prijme rozhodnutie pre celý život. Jej bytosť pôjde s celým zaujatím za leskom Boha - človeka. Jej spiritualita je kristocentrická a úplne ponorená do plnosti Slova, ktoré sa stalo telom. Smeruje k "žiariacej a celkom tichej Trojici".

Až do jej smrti - 17. novembra 1302 - opantávala sväticu spomienka na kráľovskú tvár, ktorá sa otrela o jej tvár. Z božských očí do nej prenikol oheň a naplnil jej vnútro. Premohla ju priam bláznivá láska Boha, ktorý sa zamiloval do ľudstva.
V božskom svetle sa pokladá za "zlé stvorenie, nehodné, nevďačné a najmenej dokonalé, plné netrpezlivosti a nedbanlivosti".
Zveruje sa Mechthilde, ktorá za ňu predkladá jej otázky priamo Pánovi: "Aká vlastnosť priťahuje na mladú rehoľníčku takú nadmieru milostí? Prečo sa nepozerá na jej chyby?"
Boh daruje Mechthilde osvietenie a naučí ju jednému tajomstvu: "To, čo sa na mojej vyvolenej javí ako chyby, sú skôr pokroky. Lebo ľudská úbohosť by nestačila na to, aby uchránila pôsobenie mojich milostí pred vetrom márnivej slávy, keby neboli skryté pod zdaním chýb. A aká je to vlastnosť, ktorá najviac priťahuje? Najviac sa mi páči sloboda srdca, pretože na svojom srdci nedá priľnúť ničomu, čo by ohrozovalo moje prvé miesto."

Jej vášeň pre Bohočloveka a pre duše ju naučila cvičiť sa v "libertas cordis", v tom, čomu Otcovia hovoria "bdelosť srdca".
Keď prijala Kristove rany, obrátil sa k nej týmito nádhernými slovami: "Tu sa steká dohromady nával všetkých tvojich citov. Všetko tvoje potešenie, nádej, radosť, bolesť, strach a ostatné city majú zduchovnieť v mojej láske."
Táto sloboda srdca ju chráni pred všetku introverziou. Ustavične prijíma, aby ustavične rozdávala. Ježiš hovorí: "Nachádzam v tejto duši takú veľkú radosť, že často, keď ma iní ľudia urážajú, hľadám svoj pokoj u nej a posielam jej súženie srdca alebo telesné utrpenie, ktoré prijíma v spojení s mojím utrpením a znáša ich tak vďačne, tak pokorne a trpezlivo, že čoskoro uzmierený, nespočetné duše ušetrím."

Keď je pri modlitbe roztržitá a keď je znepokojená pre svoje nedbanlivosti, obracia sa na svojho Vykupiteľa, ktorý jej zjavuje, ako veľmi ho vnútorne zasiahne také volanie o pomoc: "Keď je niekto prepadnutý ľudskými pokušeniami a utečie sa v pevnej dôvere pod moju ochranu, potom patrí k tým, o ktorých môžem povedať: to je moja holubica ako vyvolená z tisícov, ktorá svojim zrakom zraňuje moje Božské Srdce."

Je to malá cesta dôvery: "Oko mojej vyvolenej, ktorým zraňuje moje Srdce, je pevná dôvera. Musí veriť, že mám naozaj moc, múdrosť a vôľu stať jej vo všetkom verne po boku. Táto dôvera tak opanovala moju lásku, že sa už nikdy nemôžem od nej odlúčiť."

Gertrúda však namieta: "Ale všetci nemôžu mať takú dôveru predom." Dostala útechy plnú odpoveď: "Každý predsa môže nejako premôcť svoju malomyseľnosť. A aj keď nie z celého srdca, môže ku mne prehovoriť aspoň ústami a povedať to, čo povedal Jób: Aj keď ma skúšaš, predsa ti budem dôverovať."

Gertrúda sa sťažuje na vlažnosť a rutinu: "Keby som tak mala, Pane, taký oheň, že by sa moja duša ustavične tavila a rozpúšťala, aby sa mohla celá vliať o to čistejšia do Teba!" 
"Tvoja vôľa v tebe, to je taký oheň," dostala odpoveď a Gertrúda tak pochopila, že jediným hnutím vôle dosahuje úplné uskutočnenie svojich túžob, ktoré majú cieľ v Bohu. 

Keď Gertrúda ťažko ochorela, už po siedmy raz, Pán jej povedal: "Povedz mi, priateľka moja, že si chorá z lásky ku mne."

"Môj milovaný, ako by som sa ja nehodná mohla odvážiť niečo také povedať!"

"Každý, kto mi dobrovoľne obetuje svoju vôľu znášať akékoľvek ťažkosti kvôli mne, môže sa naozaj chváliť a hlásať, že ochorel láskou ku mne, keď je pri tejto obtiaži trpezlivý a vydrží s pohľadom na mňa ... Moja milosrdná láska je tým tak účinne dojatá, že ma násilím núti, aby som uzdravil tých, ktorí majú rozbité srdce, tzn. že žiadajú o milosť. Hlásať zajatým znamená hlásať hriešnikom odpustenie, uväzneným oslobodenie, to znamená oznamovať dušiam v očistci ich vykúpenie,"  Pán odpovedal. 

Ten, ktorý žobre o našu lásku, je neschopný vydržať aj obyčajné mihnutie oka. On je Prostredník, ktorý je pripravený svojou obeťou hojiť ľudské rany a biedu.

"Aby som napravil nedokonalosti tvojho života, aby som ťa pre svoje oči urobil dokonalou a príjemnou, pretože tak, ako je verný služobník vždy pripravený vykonať vôľu svojho Majstra, tak bude moje Srdce pre teba odteraz k dispozícii, aby napravilo všetky tvoje nedbanlivosti," Ježiš daruje jedného dňa Gertrúde svoje Srdce.

Keď raz Gertrúda prijala Pánovo telo, videla svoju dušu ako strom, ktorý zapustil svoje korene do rany Najsvätejšieho Srdca nášho Pána, a cítila, ako tento strom čerpá z tejto požehnanej rany obdivuhodnú miazgu. Tá stúpala z koreňov do vetiev, listov a plodov, aby im odovzdala cnosti Ježišovho božstva a človečenstva.
Raz sa jej pri svätom prijímaní zdalo jej srdce vlažné. Pán jej povedal: "Ženích je ešte viac vzrušený, keď vidí šiju svojej nevesty zbavenú ozdoby, ako keď je na nej zavesený drahocenný šperk. On radšej berie jej ruky do svojich, než aby ich videl vo vzácnych rukaviciach. Rovnako tak vidím radšej v tvojej duši cnosť pokory ako milosť zbožnosti."

Gertrúda sa o Eucharistii veľa naučila. Zdá sa, že nikto lepšie neodhalil túto symbiózu medzi nebom a zemou. Zo svojej cely ako chorá vidí, ako sa zlieva pozemská a nebeská liturgia, aby oslavovali Najsvätejšiu Trojicu.

Svätá Mechthild zapísala takmer všetky zjavenia svätej Gertrúdy, okrem druhého dielu, ktorý mohla chorá zapísať sama. Knihe, ktorá tak vznikla, dal sám Ježiš titul: Legatus Divinae Pietatis - Posol božskej lásky. "Je to kniha pre posledné časy, keď srdcia ľudí už vychladnú, že už nebudú mať odvahu veriť v lásku." Rukopis bol celé storočie nezvestný, ale nestratil sa. Roku 1536 sa objavilo prvé tlačené vydanie. Je samozrejmé, že svätá Terézia z Ávily, svätý František Saleský a mnoho iných si Gertrúdu zvolilo za učiteľku svojho duchovného života.
K čítaniu tejto knihy sa spája veľká zasľúbenie: "Skrze cnosť môjho božstva každý, kto bude čítať túto knihu k mojej oslave s pravou vierou, pokorou a láskou po poznaní, aby našiel spásu pre svoju dušu, dosiahne odpustenie svojich ľahkých hriechov, milosť duchovnej útechy a pripravenosť srdca prijať viac nebeských darov."

V Gertrúdinom duchovnom živote zaujíma významné miesto aj mariánska úcta. Ježiš ju sám uvádza k svojej Matke ako k ochrankyni a vodkyni.
Svätica napísala: "K plnosti darov, ktoré si mi uštedril, pridal si ešte dar svoje najsladšej Matky, najsvätejšej Panny, ktorú si mi dal ako ochrankyňu a ktorej láske si ma často porúčal, tak ako len verný manžel môže svoju milovanú ženu odporúčať svoje vlastnej matke."
Pannu Máriu nazývala prostredníčkou u Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi.

Pri speve liturgických textov na sviatok Zvestovania Panny Márie videla v mystickom videní, "ako z Boha Otca, Syna a Ducha Svätého vytekajú silné potoky a pretekajú Máriiným Srdcom a potom sa opäť vracajú k svojmu zdroju. Tým bol Panne Márii udelený dar, že je po Otcovi tou najmocnejšou, po Synovi tou najmúdrejšou a po Duchu Svätom tou najdobrotivejšou. Keď sa veriaci zbožne modlia pozdrav Ave Maria, tečú tieto potoky veľkou silou a zaplavujú Srdce Panny Márie veľkou radosťou a potom sa opäť vracajú k svojmu zdroju."

Takmer všetky invokácie, z ktorých sa skladajú litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu, majú svoj pôvod v jej spisoch.

Žiariaci nástup úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorý začali svätá Mechthilda a Gertrúda, a na ktorý nadviazala svätá Margita Alacoque a svätý Ján Eudes, pretrval stáročia až do našej doby. Gertrúda si volí, koho chce, a pomáha všetkým, ktorí sa k nej modlia, dosiahnuť obtiažne, ale pokoj prinášajúci "libertas cordis", pravé zbrane srdca. Posilňuje nás v láske k Bohočloveku, ktorý je vždy pripravený prísť na pomoc našej núdzi.

Kláštor v Helfe mal pohnuté osudy. Roku 1342 ho prepadol a zbúral Albrecht z Braunschweigu z pomsty, že ho pápež nemenoval biskupom Halberstadte. Sestry potom žili až do roku 1525 v Novej Helfe za mestskými hradbami Eisleben.
Pri sedliackej vojne za reformácie ich protestanti vyhnali a v ich kostole sa slúžili z nariadenia protestantské bohoslužby. Po sekularizácii kláštor spustol a sídlil v ňom statok.
V roku 1980 mal byť vyhodený do povetria, aby urobil miesto veľkej hale, ale vnuk bývalého kŕmiča zo statku tomu zabránil.
Po prevrate začali v roku 1998 renovačné práce, financované dobrovoľnými darcami, a boli zdarne dokončené.

Svätá Gertrúda zomrela a je pochovaná vo svojom kláštore ako jednoduchá, svetu neznáma rehoľníčka. Za pustošenia kláštora v čase reformácie zaniklo aj označenie jej hrobu.

Ako blahoslavená bola zaradená do martyrológium v ​​r. 1678 od pápeža Inocenta XI. a v roku 1738 pápež Klement XII. rozšíril jej uctievanie pre všetky krajiny.

Masima