%20(1).jpg)
Pochádzal z územia dnešného Maďarska a ako syn dôstojníka rímskej posádky začal v Taliansku vojenskú kariéru. Ako vojak sa dostal do Amiens v Galii, kde sa v čase svojho katechumenátu podelil o svoj dôstojnícky plášť s chudákom, trpiacim núdzou. Po odchode z armády žil ako pustovník, stal sa kňazom a v Ligugé blízkosti Poitiers založil najstarší kláštor. Konal misie aj zázraky. V r. 371 sa stal biskupom mesta Tours a apoštolsky pôsobil v širokom okolí až do veku svojich 80 rokov.
Svätý biskup Martin Tourský patrí medzi svätcov, ktorých úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi. Napriek tomu, že žil v dávnom 4. storočí, jeho značne podrobný životopis nám zanechal jeho súčasník a spisovateľ Sulpicius Severus z Aquitanie.
Martin sa narodil do rodiny vyššieho rímskeho dôstojníka v roku 316 v Maďarsku, dnešnom meste Szombathely, vtedy rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii. Keď mal jeden rok, jeho rodina sa presťahovala do Pavie v severnom Taliansku, kde Martin získal základné, ale dobré vzdelanie. Vyššiemu štúdiu sa už nevenoval, otec ho ako pätnásťročného primäl k nasledovaniu jeho vojenskej kariéry.
Martin sa v Pavii zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Gálii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorá ho preslávila oveľa viac než jeho hrdinské skutky. Hovorí sa, že keď za veľmi nepriaznivého počasia bol kontrolovať vojenské hliadky, stretol sa pri mestskej bráne s polonahým žobrákom, pýtajúcim si almužnu. Martin nemal u seba peniaze, ale vraví sa, že celým srdcom súcitil s týmto chudákom, trasúcim sa od zimy. Bez váhania rozpolil mečom svoj vojenský plášť, aby úbožiaka ochránil pred následkami silného prechladnutia. Nasledujúcu noc sa v sne zjavil Ježiš zahalený polovicou jeho plášťa a započul slová: "Martin ešte ako katechumen ma prikryl týmto plášťom."
Martin prijal krst na Veľkú noc roku 339. Aj keď mal v srdci túžbu po zasvätenom živote, pre dôstojnícke povinnosti a zodpovednosť zotrval v cisárskej armáde ešte ďalších pätnásť rokov. Ako veliteľ bol kamarátsky a so svojím sluhom jednal ako s bratom. Pozýval ho k stolu a keď bol unavený, Martin ho dokonca sám obslúžil.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané "donativum", ale on túto prémiu neprijal. Toto odmietnutie bolo sprvu pokladané za zbabelosť. Martin napriek tomu išiel do boja proti germánskym nepriateľom, ale miesto zbrane si vzal kríž. K samotnému boju potom neprišlo, miesto vojakov k nemu vyrazili s germánskym posolstvom žiadajúci o mier. To bolo kresťanmi považované za zázrak a Martinovi umožnilo odchod z vojska. Odišiel do Poitiers, kde mu biskup Hilár chcel udeliť diakonské svätenie, ktoré sprvu odmietol, pretože sa veriacim nepáčil prechod od armády k duchovnej službe. Hilár ho vtedy ustanovil exorcistom a snažil sa o jeho teologické vzdelávanie.
V mimoriadnom sne mal Martin ďalší zážitok, týkajúci sa rodičov, prebývajúcich opäť v Panónii. Považoval to za pokyn, aby ich navštívil a pokúsil sa ich obrátiť ku katolíckej viere. Podarilo sa mu to len u matky. Zároveň sa v Panónii dostal do sporu s ariánskymi bludármi, ktorí boli pod ochranou cisára a preto mali odvahu tvrdo postupovať proti katolíckemu obhajcovi.
Biskup Hilár bol v tej dobe poslaný do vyhnanstva v Elinasien vo Frýgii, pretože Constans svojvoľne vymieňal katolíckych biskupov za ariánskych. Martin sa to dozvedel asi pri príchode do Milána a chcel pri tomto meste viesť pustovnícky život, ale bol ariánskym biskupom Auxenciom vyhnaný. Odišiel potom na severozápad Talianska do Ligúrie a pustovnícky život viedol ešte s jedným kňazom pri Albenge na ostrove Gallinara do začiatku roka 360, kedy sa dozvedel o návrate biskupa Hilaria. Stretol sa s ním opäť v Poitiers a bol od neho vysvätený na diakona a po určitej dobe prijal kňazské svätenie. S biskupským súhlasom žil v blízkosti mesta opäť pustovníckym životom a dedinčanom hlásal evanjelium. S pomocou biskupa založil mníšske komunity v Ligugé a v Marmoutier, vtedy sa začali tiež šíriť povesti o jeho zázrakoch.
V roku 371 zomrel biskup Libor v Tours, 100 km severne od Poitiers. Miestni duchovní a veriaci chceli mať Martina za biskupa. Vylákali ho sem pod zámienkou návštevy ťažko chorej ženy a keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Niektoré legendy hovoria o tom, že sa Martin pokúsil pred zvolením schovať medzi husi, ale ich hlasným krikom bol prezradený. Preto sa hus dostala medzi jeho atribúty.
Martin nakoniec voľbu prijal a údajne 4. 7. 371 bol vysvätený za biskupa Tours. Z tohto mesta sa vydával na misijné cesty po Francúzsku a snažil sa o apoštolské pôsobenie medzi vidieckym obyvateľstvom. Nápomocný mu bol kláštor v Marmoutier, v ktorom duchovní žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i odev. Mladí klerici venovali veľa času opisovaniu Svätého písma a diel starých kresťanských spisovateľov. Takto sa nielen šírila cenná kresťanská literatúra, ale mladí duchovní získavali potrebné vedomosti. Podľa Sulpicia Severa sa Marmoutier stalo školou askézy, ale súčasne aj semeniskom mníchov a biskupov.
Martin každý rok navštívil všetky farnosti biskupstva, cestujúc najjednoduchším spôsobom - pešo, na oslovi alebo v loďke. Zakladal malé vidiecke kláštory a zaslúžil sa o pokresťančenie galského vidieka. Mnohí životopisci pripomínajú početné zázraky, ktoré súviseli s úkonmi viery a prejavmi jeho oddanej lásky v službe postihnutým ľuďom. Zasadzoval sa za nespravodlivo a tvrdo väznených a v záujme kresťanskej ľudskosti sa neváhal obracať aj na cisára, aby zabránil rozsudku smrti.
Spomína sa, ako sa zastával Prisciliána, odsúdeného ako bludára, ktorý bol na nátlak španielskeho biskupa Ithacia popravený a ako sa Martin opakovane zasadzoval u cisára Maxima za ďalších odsúdených na smrť. Na ich záchranu a aby zabránil masakrom v Španielsku, uzavrel cirkevné spoločenstvo s Ithaciom, ktoré bolo cisárovou podmienkou, hoci považoval počínanie Ithacia za odsúdeniahodné a namierené proti asketickým mníchom, urobil cisárovi po vôli a zabránil tak veľkej masakre v Španielsku.
Martin sa dožil 80 rokov a zomrel pri pastoračnej návšteve v Candes 8. novembra 397. Po rieke Loire bolo jeho telo prevezené do Tours a 11. novembra, za mimoriadne veľkej účasti ľudu, uložené na predmestskom cintoríne ako si prial, do jednoduchého hrobu medzi veriacimi. V čele pohrebného sprievodu išlo údajne cez dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien.
Nad jeho hrobom, ktorý sa stal cieľom mnohých pútnikov, bola postavená veľká bazilika. Za Francúzskej revolúcie bola zničená, ale úcta k nemu sa neprestala šíriť. Vo Francúzsku mu vraj bolo zasvätených vyše 3600 kostolov a kláštorov. Ďalšie v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a v Uhorsku. V hlavnom meste Slovenska je mu zasvätený najvýznamnejší dóm. Jeho meno nesú niektoré mestá aj ostrov v Karibiku.
Kiež si jeho myšlienku: "Komu sa v živote dobre darí, nemal by zabúdať na tých, ktorí žijú v núdzi" (Antologia, p. 637), osvoja všetci, ktorí núdzou netrpia.
Z Listov Sulpícia Sevéra
Chudobný a skromný Martin
Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“
Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“
Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“
S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba.
Modlitba k svätému Martinovi
Svätý Martin, svedok Ježiša Krista,
nauč nás stretávať sa s Otcom v hĺbke nášho srdca,
v tichom vnímaní Božieho slova.
Pomáhaj nám v každom človeku spoznať Ježišovu tvár,
slúžiť a milovať bez nároku na odmenu.
Daj, aby sme vydávali svedectvo
o radosti zo života v slobode Ducha Svätého,
v ktorom vychádzame zo seba
až do krajných situácií a miest našich čias.
Svätý Martin, oroduj za nás,
aby sme sa stali vierohodnými učeníkmi Ježiša Krista,
ktorý zomrel a vstal z mŕtvych,
aby sa s nami delil o svoj život.
Prednášaj napokon nášmu nebeskému Otcovi všetky prosby,
ktoré nosíme vo svojich srdciach.
Amen.
Masima
