%20(1).jpg)
Keď svätý Dominik kázal o Svätom ruženci v meste Carcassone, istý heretik sa vysmieval zo zázrakov a z pätnástich tajomstiev Svätého Ruženca, čo bolo prekážkou obrátenia iných heretikov. Za trest Boh dovolil, aby do tela toho človeka vošlo pätnásťtisíc diablov.
Rodičia ho priniesli k svätému Dominikovi, aby ho oslobodil od tých zlých duchov. On sa začal modliť a všetkých, čo tam boli, požiadal, aby sa spolu s ním nahlas modlili Svätý Ruženec. Pri každom Zdravas Mária vyhnala Naša Pani sto diablov z tela toho heretika. Tí z neho vychádzali v podobe horúceho uhlia červenej farby.
Po oslobodení od diablov odvolal heretik svoje predchádzajúce chyby, obrátil sa a pridal sa k Ružencovému bratstvu. Niekoľko jeho spoločníkov urobilo to isté, boli pritom veľmi pohnutí trestom, ktorí ho stihol, ale aj mocou a silou Ruženca.
Učený františkán Carthagena a niektorí iní autori hovoria, že v r. 1482 sa odohrala mimoriadna udalosť: Ctihodný James Sprenger a iný rehoľník z jeho rádu horlivo pracovali na obnovení úcty k svätému Ružencu a na vzniku Bratstva v Kolíne nad Rýnom.
Keď sa druhý kňaz presvedčil, že prvý zomrel prirodzenou smrťou, rozhodol sa uskutočniť plán svojho priateľa a nasledujúceho dňa chcel povedať podobnú kázeň. Dúfal, že tým urobí koniec Ružencovému bratstvu. Keď však nadišiel deň a hodina, keď mal predniesť spomenutú kázeň, Boh ho potrestal paralýzou, ktorá ho obrala o silu údov a pozbavila schopnosti reči.
Nakoniec uznal svoj hriech a hriech svojho priateľa a v srdci okamžite snažne prosil Našu Paniu, aby mu pomohla. Sľúbil jej, že ak ho uzdraví, bude kázať o Ruženci s takou horlivosťou, s akou predtým proti nemu bojoval. Nakoniec ju vzýval, aby obnovila jeho zdravie a schopnosť reči, čo aj urobila. Keď zistil na sebe okamžité uzdravenie, vstal ako obrátený Šavol a z prenasledovateľa sa stal obranca Svätého Ruženca. Verejne priznal svoju predošlú chybu a odvtedy s veľkou horlivosťou stále kázal o divoch, pričom využíval aj svoju výrečnosť.
Som si celkom istý, že voľnomyšlienkári a príliš kritickí ľudia dneška zapochybujú o pravdivosti príbehov uvedených v tejto knihe tak ako vždy pochybovali o väčšine vecí, ja som ich však iba prebral od veľmi dobrých súčasných spisovateľov.
Každý vie, že jestvujú tri rôzne druhy viery, ktorými veríme v rôzne druhy príbehov: V prípade príbehov z Písma Svätého potrebujeme božskú vieru; pokiaľ ide o iné než náboženské veci, ktoré nie sú proti zdravému rozumu, a ktoré pochádzajú od vierohodných autorov, používame ľudskú vieru: zatiaľ čo pokiaľ ide o príbehy týkajúce sa vecí svätého charakteru, o ktorých hovoria čestní a úprimní autori a ktoré ani najmenej neodporujú zdravému úsudku, viere alebo morálke (aj keď sa niekedy zaoberajú udalosťami, ktoré presahujú obvyklý rámec), potrebujeme čestnú vieru.
Súhlasím s tým, že nemusíme byť ani príliš dôverčivý a ľahkoverní, ani príliš kritickí a že by sme mali mať na pamäti, že „cnosť má svoj smer“ – zachovávať šťastnú strednú cestu vo všetkom, aby sme dokázali zistiť, kde je pravda a cnosť. Na druhej strane viem, rovnako dobre, že láska nás často vedie k tomu, že veríme všetkému, čo sa neprotiví viere alebo morálke: „Láska... znáša všetko, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“. Práve tak nás pýcha podnecuje k tomu, aby sme pochybovali aj o tých najautentickejších príbehoch, pričom hájime svoje stanovisko tvrdením, že tie príbehy nie sú v Biblii.
To je jedna z pascí, ktorú nám nastavuje diabol; padli do nej heretici minulosti, ktorí popierali Tradíciu a padnú do nej aj príliš kritickí ľudia žijúci v súčasnosti dokonca bez toho, aby si to uvedomovali.
Ľudia tohto druhu odmietajú veriť to, čo nedokážu pochopiť, čo nezodpovedá ich vkusu, jednoducho preto, že majú pyšného ducha, ktorý túži po tom, aby bol nezávislý.
