%20(1).jpg)
Svätá Katarína Bolonská, žena širokej kultúry, ale veľmi pokorná; oddaná modlitbe, vždy ochotná slúžiť; veľkodušná v obeti, ale plná radosti, že prijíma s Kristom kríž.
Katarína sa narodila v Bologni, 8. septembra 1413, ako prvorodená Benvenuty Mammolini a Jana de' Vigri, bohatého a vzdelaného ferrarského šľachtica, doktora práv a verejného lektora v Padove, kde vyvíjal diplomatickú aktivitu pre Mikuláša III. d' Este, markíza z Ferrary.
Správy o detstve a mladosti Kataríny sú sporé a nie všetky spoľahlivé. Ako dieťa žila v Bologni v dome starých rodičov; tu ju vychovávali rodičia, predovšetkým mamička, žena veľkej viery. Presťahovala sa s ňou do Ferrary, keď mala asi desať rokov, a vstúpila na dvor Mikuláša III. ako komorná jeho dcéry Margity.
Markíz pretváral Ferraru na skvostné mesto a pozýval umelcov a literátov z rôznych krajín. Podporoval kultúru, a aj keď viedol nie práve vzorný súkromný život, staral veľmi o duchovné blaho, mravné správanie a výchovu poddaných.
Katarína vo Ferrare nepociťovala negatívne aspekty, ktoré sa prejavovali v dvornom živote; tešila sa priateľstvu Margity a stala sa jej dôverníčkou; obohatila svoju kultúru: študovala hudbu, maliarstvo, tanec, učila sa poéziu, a literárnu kompozíciu, hrať na violu; stala sa odborníčkou na umenie miniatúry a kopírovanie; zdokonaľovala sa v štúdiu latinčiny.
V budúcom mníšskom živote ocenia kultúrne a umelecké dedičstvo, ktoré si osvojila v týchto rokoch.
Chápe ľahko, so zaujatím a s vytrvalosťou. prejavuje veľkú bystrosť, výnimočnú skromnosť, láskavosť a ušľachtilosť v rokovaní. Jedna známka ju odlišuje naprosto jasne: jej duch je stále zameraný k veciam nebeským.
V roku 1427 v štrnástich rokoch, tiež v dôsledku určitých rodinných udalostí, opúšťa Katarína dvor a pripojí sa k skupine mladých žien zo šľachtických rodín, ktoré sa združili k spoločnému životu a zasvätili sa Bohu. Matka vedená vierou súhlasí, aj keď s ňou mala iné plány. Jej duchovnú dráhu pred týmto rozhodnutím nepoznáme.
Keď potom hovorí o sebe v tretej osobe, hovorí, že vstúpila do Božích služieb "osvietená božskou milosťou (...) s jasným vedomím a veľkým zápalom ", vo dne v noci dbá o svätú modlitbu a usiluje sa získať všetky cnosti, ktoré vidí u druhých, "nie zo závisti, ale aby sa viac páčila Bohu, do ktorého vložila všetku svoju lásku" (Le sette armi Spiritual, VII, 8, Bologna 1998, s. 12).
V tejto novej fáze jej života je pozoruhodný jej duchovný pokrok, ale prežíva veľké a ťažké skúšky, vnútorné utrpenie, predovšetkým diabolské pokušenie. Prechádza hlbokou duchovnou krízou až k pokraji zúfalstva. Žije v duchovnej noci, stíhaná dokonca pokušeniami nevery voči Eucharistii.
Po tomto utrpení ju Pán poteší: vo videní jej dá jasné poznanie reálne eucharistickej prítomnosti, Poznanie také jasné, že Katarína nie je toho schopná vyjadriť slovami. V rovnakom období doľahne bolestná skúška na komunitu: vzniknú napätia medzi tými, ktoré chcú augustiniánsku spiritualitu, a tými, ktoré sú orientované ku spiritualite františkánskej.
Medzi rokmi 1429 a 1430 sa predstavená skupiny Lucia Mascheroni rozhodne založiť augustiniánsky
kláštor. Katarína naopak s ostatnými si zvolí rehoľu svätej Kláry z Assisi. Je to prozreteľnostný dar, pretože komunita býva pri kostole Svätého Ducha, pripojeného ku kláštoru bratov minoritov, ktorí priľnuli k hnutiu skupiny. Katarína a jej družky sa tak môžu zúčastniť pravidelne liturgických obradov a prijímať primerané duchovné vedenie. Mali dokonca to potešenie počúvať kázanie svätého Bernardina Sienského.
Katarína rozpráva, že v roku 1429 - treťom roku po jej obrátení - išla na spoveď k jednému frátrovi minoritovi, ktorého jej určili. Vykonala spoveď a prosila intenzívne Pána, aby jej odpustil všetky hriechy a tresty s nimi spojené. Boh jej vo videní zjavil, že jej všetko odpustil. Je to veľmi silný zážitok Božieho milosrdenstva, ktorý ju navždy poznamenal a dal jej nové nadšenie odpovedať veľkodušne na nesmiernu Božiu lásku.
V roku 1431 má videnie posledného súdu. Desivá scéna odsúdených ju prinúti k intenzívnym modlitbám a pokánia za spásu hriešnikov. Diabol na ňu stále útočia a ona sa zvláštnym spôsobom úplne zasväcuje Pánovi a Panne Márii.
Katarína zanechala v spisoch niekoľko podstatných poznámok o tomto tajomnom boji, z ktorého vychádza víťazne vďaka Božej milosti. Robí tak pre poučenie spolusestier a tých, ktorí sa chcú vydať na cestu dokonalosti: chce upozorniť na pokušenie diabla, ktorý sa často skrýva pod klamným zdaním, aby potom vyvolal pochybnosti vo viere, neistoty v povolaní a zmyselnosť.
Sedem overených zbraní
V životopisnom a náučnom traktáte Sedem duchovných zbraní ponúka Katarína v tej veci náuku veľkej múdrosti a hlbokého rozlišovania. Hovorí v tretej osobe, keď opisuje mimoriadne milosti, ktoré jej Pán udelil, a v prvej osobe, keď sa vyznáva zo svojich hriechov. Z jej spisu vyžaruje čistota jej viery v Boha, hlboká pokora, prostota srdca, misijný zápal, vášeň po spáse duší.
Vypočítava sedem zbraní proti zlu, proti diablovi:
1. starať a usilovať neustále o konanie dobra: prvou zbraňou podľa Kataríny z Bologne je horlivosť v konaní dobra. V tom nás musí povzbudzovať Duch Svätý, aby sme neprestajne robili dobro, len tak možno odporovať našej hriešnosti, ktorá sa hlási na každom kroku. Svätica hovorí, že „ten, kto chce vystúpiť, nesmie odpočívať“ ani v myslení, ani v slovách, ani v skutkoch a vždy sa musí usilovať zotrvávať „pri Bohu“.
2. veriť, že sami nie sme schopní vykonať nič naozaj dobrého: druhou zbraňou je nedôvera k sebe samému, to znamená, nadobudnúť istotu bez pochybnosti, že človek sám od seba nie je schopný urobiť nič dobré. Vyplýva to z Pánových slov: „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Nehovorí, že nemôžeme urobiť bez neho veľké a ťažké veci, ale vôbec nič! Nič, čo by malo v konečnom dôsledku nejakú hodnotu a zmysel.
3. dôverovať Bohu a nebáť sa z lásky k nemu nikdy boja proti zlu, či už vo svete, alebo v nás samých: tretia zbraň spočíva v dôvere v Boha. Z lásky k nemu sa s väčšou pohotovosťou ducha nemáme báť boja proti diablovi, ani proti svetu a vlastnému telu (treba ho chápať v Pavlovom zmysle ako vlastný egoizmus). Dôverovať v Boha znamená položiť pod nohy našich túžob zlo, svet i vlastné telo, len tak môžeme nad nimi zvíťaziť. S čím väčšou dôverou budeme k Bohu volať uprostred najväčších búrok života „Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa“ (Ž 38, 22), tým k vyššej dokonalosti ich Boh vyzdvihne. Príkladom je sám Boží Syn, ktorý kričal k nebesiam „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). A práve v tejto chvíli cez svoju poslušnosť voči nebeskému Otcovi bol povznesený a vyvýšený na najvyšší stupeň dokonalosti. Preto, hovorí svätá Katarína, nech sa Kristova služobnica nebojí byť opustená, aj keby sa to niekedy tak zdalo. Aj keby sa cítila opustenou, Boh ju vytrhne zo všetkých jej úzkostí, veď „svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne“ (Ž 91, 4 – 5).
4. rozjímať často o udalostiach a slovách zo života Ježišovho, predovšetkým o jeho utrpení a smrti: štvrtou zbraňou proti zlu a hriechu je spomienka na nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista, ktorý je svojím najsvätejším utrpením a smrťou ustavične prítomný a stojí nám pred očami. Je to najistejší spôsob, ako každý boj vyhrať. Bez spomienky na umučenie nemôžeme zvíťaziť nad našimi nepriateľmi a akákoľvek iná zbraň by bez tejto bola málo účinná. V tejto časti svätá Katarína najlepšie vyjadruje svoju spiritualitu klarisky:
Ó, najslávnejšie umučenie a liek našich rán!
Ó, najvernejšia Matka, čo svoje dietky k nebeskému Otcovi vedieš!
Ó, pravé a jemné útočisko akéhokoľvek protivenstva!
Ó, ošetrujúca sestra, čo detinské srdcia privádzaš k najvyššej dokonalosti!
Ó, žiariace zrkadlo, čo svojich kontemplujúcich osvecuješ a ich skrytosť vždy znova v poriadok uvádzaš!
Ó, najvyšší schod (myslí tu na kríž), čo k nekonečným dobrám vedieš, čo nad dušou svoje krídla rozprestieraš!
Ó, jemný ženích duše, neprestajne zamilovaný a na nič iné nedbajúci!
Katarína z Bologne prosí svoje milované sestry, aby sa neúnavne usilovali odrážať v lesknúcom sa zrkadle Pánovho umučenia, aby im tak on sám mohol zachovať krásu ich duše. Umučenie považuje za najmúdrejšiu učiteľku, ktorá jej najmilšie novicky bezpečne privedie k nádhere všetkých čností a ku korune víťazstva v Kristovej sláve.
5. pamätať, že musíme umrieť: piata zbraň je podľa svätej Kataríny myšlienka na naše zomieranie. Tento čas, hovorí, je časom milosrdenstva, v ktorom Boh deň čo deň čaká, že svoj život povedieme od dobrého k lepšiemu. Ak to nerobíme, budeme musieť zložiť účet nielen zo spôsobených ziel, ale aj z našej nedbalosti a zanedbania dobrého. Preto nás aj apoštol Pavol vyzýva: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým“ (Gal 6, 10). Často myslime na našu smrť a na to, že z nášho „šafárenia“ budeme musieť podať vyúčtovanie. Svätica však upozorňuje, že náš nepriateľ niekedy so zavádzajúcou zlobou mýli tých, ktorí sú v duchovnom boji málo zbehlí, že budú mať máločo predložiť, ak nebudú robiť cvičenia pokánia, len aby ich odviedol od pravej poslušnosti, ktorá je nepochybne viac než akékoľvek pokánie. Preto treba často myslieť na smrť a rozumne používať túto zbraň na Kristovu slávu.
6. mať v mysli pevné vedomie blaženosti nebies: šiesta zbraň zahŕňa myšlienku na dobrá v raji. Táto zbraň istotne pomáha zvíťaziť nad radosťou všetkých dobier tohto sveta. Svätá Katarína spomína svätého Augustína v Enarrationes in Psalmos (35, 12), že je nemožné porovnať prítomné dobrá s budúcimi. Lebo dobrá, ktorým sa pozemský človek teší na zemi, očakáva v nádeji ten nebeský, že ich vychutná spolu s anjelmi. Svojim sestrám praje, aby ich zrieknutie sa vlastnej vôle nebolo utrpením. Podľa svätého Františka z Assisi najušľachtilejším a najväčším darom, ktorý Boží služobník na tejto zemi môže dosiahnuť, je zvíťaziť nad sebou samým. V tomto víťazstve sa človek vzdáva vlastnej vôle. Vyjadril to slovami: „Je to také nádherné, čo očakávam, že každá bolesť mi je radosťou.“ Aby svoje sestry Katarína povzbudila, rozpráva im zo svojho života jeden príbeh.
Keď okolo roku 1426 prišla do kláštora Corpus Domini vo Ferrare, krátko po nej doň vstúpila aj istá mladá žena, ktorá tam strávila určitý čas. Bola unavená z konania dobra a ľutovala, že opustila svet. V takom stave pristúpila k spovedi k veľmi skúsenému Božiemu služobníkovi. Prezradila, že sa chce vrátiť do sveta. On udivený povedal: ‚Dcéra moja, všimni si, ako konáš. Spoznávam, že si tá, ktorú som tejto noci nad ránom videl vo videní a veľmi som sa čudoval. Nevedel som, čo jej povedať, alebo ako tomu rozumieť.‘
Ona zvolala: ‚Povedzte mi to, prosím.‘
Odvetil jej, že videl nádhernú slávnosť, na ktorú prišlo mnoho mladých dievčat s korunami kvetov na hlavách, a že sa k nim snažila dostať jedna zvonka, no ona sa medzi nimi necítila dobre, bola smutná. Videnie v tom okamihu zmizlo. Darmo spovedník prosil svoju duchovnú dcéru, aby vytrvala a nedbala na pokušenie odísť zo spoločenstva. Po kratšom čase neodolala a opustila spoločenstvo. Nedalo sa vytrvať bez toho, aby sa človek neupriamil na konanie dobra.
7. mať dôverný vzťah k Svätému písmu: siedmou zbraňou víťazstva nad nepriateľmi je uvažovať nad Svätým písmom. Spiritualitu svätej Kataríny podopierajú dva stĺpy: sprítomňovanie Kristovho umučenia a Sväté písmo. O siedmej zbrani sa svätá Katarína rozpísala naširoko. Takmer päťkrát viac ako v predchádzajúcich šiestich zbraniach dohromady. Sväté písmo považuje za vernú matku, od ktorej si máme vziať radu na každú príležitosť. Príklad si máme vziať od múdrej panny svätej Cecílie, o ktorej čítame, že ustavične nosila na hrudi skryté Kristovo evanjelium. Touto zbraňou zvíťazil Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, a zahanbil diabla v púšti, keď povedal „napísané je“ (Mt 4, 4. 7 – 8; porov. Lk 4, 1 – 13). Svätica upozorňuje na nezvyčajný spôsob, aký používa diabol na to, aby človeka pomýlil v čnostiach a doviedol ho na pokraj zúfalstva.
Vypočítava sedem zbraní proti zlu, proti diablovi:
1. starať a usilovať neustále o konanie dobra: prvou zbraňou podľa Kataríny z Bologne je horlivosť v konaní dobra. V tom nás musí povzbudzovať Duch Svätý, aby sme neprestajne robili dobro, len tak možno odporovať našej hriešnosti, ktorá sa hlási na každom kroku. Svätica hovorí, že „ten, kto chce vystúpiť, nesmie odpočívať“ ani v myslení, ani v slovách, ani v skutkoch a vždy sa musí usilovať zotrvávať „pri Bohu“.
3. dôverovať Bohu a nebáť sa z lásky k nemu nikdy boja proti zlu, či už vo svete, alebo v nás samých: tretia zbraň spočíva v dôvere v Boha. Z lásky k nemu sa s väčšou pohotovosťou ducha nemáme báť boja proti diablovi, ani proti svetu a vlastnému telu (treba ho chápať v Pavlovom zmysle ako vlastný egoizmus). Dôverovať v Boha znamená položiť pod nohy našich túžob zlo, svet i vlastné telo, len tak môžeme nad nimi zvíťaziť. S čím väčšou dôverou budeme k Bohu volať uprostred najväčších búrok života „Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa“ (Ž 38, 22), tým k vyššej dokonalosti ich Boh vyzdvihne. Príkladom je sám Boží Syn, ktorý kričal k nebesiam „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). A práve v tejto chvíli cez svoju poslušnosť voči nebeskému Otcovi bol povznesený a vyvýšený na najvyšší stupeň dokonalosti. Preto, hovorí svätá Katarína, nech sa Kristova služobnica nebojí byť opustená, aj keby sa to niekedy tak zdalo. Aj keby sa cítila opustenou, Boh ju vytrhne zo všetkých jej úzkostí, veď „svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne“ (Ž 91, 4 – 5).
Ó, najslávnejšie umučenie a liek našich rán!
Ó, najvernejšia Matka, čo svoje dietky k nebeskému Otcovi vedieš!
Ó, pravé a jemné útočisko akéhokoľvek protivenstva!
Ó, ošetrujúca sestra, čo detinské srdcia privádzaš k najvyššej dokonalosti!
Ó, žiariace zrkadlo, čo svojich kontemplujúcich osvecuješ a ich skrytosť vždy znova v poriadok uvádzaš!
Ó, najvyšší schod (myslí tu na kríž), čo k nekonečným dobrám vedieš, čo nad dušou svoje krídla rozprestieraš!
Ó, jemný ženích duše, neprestajne zamilovaný a na nič iné nedbajúci!
Katarína z Bologne prosí svoje milované sestry, aby sa neúnavne usilovali odrážať v lesknúcom sa zrkadle Pánovho umučenia, aby im tak on sám mohol zachovať krásu ich duše. Umučenie považuje za najmúdrejšiu učiteľku, ktorá jej najmilšie novicky bezpečne privedie k nádhere všetkých čností a ku korune víťazstva v Kristovej sláve.
5. pamätať, že musíme umrieť: piata zbraň je podľa svätej Kataríny myšlienka na naše zomieranie. Tento čas, hovorí, je časom milosrdenstva, v ktorom Boh deň čo deň čaká, že svoj život povedieme od dobrého k lepšiemu. Ak to nerobíme, budeme musieť zložiť účet nielen zo spôsobených ziel, ale aj z našej nedbalosti a zanedbania dobrého. Preto nás aj apoštol Pavol vyzýva: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým“ (Gal 6, 10). Často myslime na našu smrť a na to, že z nášho „šafárenia“ budeme musieť podať vyúčtovanie. Svätica však upozorňuje, že náš nepriateľ niekedy so zavádzajúcou zlobou mýli tých, ktorí sú v duchovnom boji málo zbehlí, že budú mať máločo predložiť, ak nebudú robiť cvičenia pokánia, len aby ich odviedol od pravej poslušnosti, ktorá je nepochybne viac než akékoľvek pokánie. Preto treba často myslieť na smrť a rozumne používať túto zbraň na Kristovu slávu.
6. mať v mysli pevné vedomie blaženosti nebies: šiesta zbraň zahŕňa myšlienku na dobrá v raji. Táto zbraň istotne pomáha zvíťaziť nad radosťou všetkých dobier tohto sveta. Svätá Katarína spomína svätého Augustína v Enarrationes in Psalmos (35, 12), že je nemožné porovnať prítomné dobrá s budúcimi. Lebo dobrá, ktorým sa pozemský človek teší na zemi, očakáva v nádeji ten nebeský, že ich vychutná spolu s anjelmi. Svojim sestrám praje, aby ich zrieknutie sa vlastnej vôle nebolo utrpením. Podľa svätého Františka z Assisi najušľachtilejším a najväčším darom, ktorý Boží služobník na tejto zemi môže dosiahnuť, je zvíťaziť nad sebou samým. V tomto víťazstve sa človek vzdáva vlastnej vôle. Vyjadril to slovami: „Je to také nádherné, čo očakávam, že každá bolesť mi je radosťou.“ Aby svoje sestry Katarína povzbudila, rozpráva im zo svojho života jeden príbeh.
Keď okolo roku 1426 prišla do kláštora Corpus Domini vo Ferrare, krátko po nej doň vstúpila aj istá mladá žena, ktorá tam strávila určitý čas. Bola unavená z konania dobra a ľutovala, že opustila svet. V takom stave pristúpila k spovedi k veľmi skúsenému Božiemu služobníkovi. Prezradila, že sa chce vrátiť do sveta. On udivený povedal: ‚Dcéra moja, všimni si, ako konáš. Spoznávam, že si tá, ktorú som tejto noci nad ránom videl vo videní a veľmi som sa čudoval. Nevedel som, čo jej povedať, alebo ako tomu rozumieť.‘
Ona zvolala: ‚Povedzte mi to, prosím.‘
Odvetil jej, že videl nádhernú slávnosť, na ktorú prišlo mnoho mladých dievčat s korunami kvetov na hlavách, a že sa k nim snažila dostať jedna zvonka, no ona sa medzi nimi necítila dobre, bola smutná. Videnie v tom okamihu zmizlo. Darmo spovedník prosil svoju duchovnú dcéru, aby vytrvala a nedbala na pokušenie odísť zo spoločenstva. Po kratšom čase neodolala a opustila spoločenstvo. Nedalo sa vytrvať bez toho, aby sa človek neupriamil na konanie dobra.
Zdá sa to neuveriteľné, čo dokáže vymyslieť a ako bojuje zvlášť proti tým, ktorí sú Bohu veľmi blízko. Väčšmi mu záleží na jednej Bohu oddanej duši ako na stotisíc priemerných. Vie totiž, že zničením tej jedinej získa viac ako vlastnením mnohých iných.
Aj keď je Katarína navyknutá na dvorný život, vykonáva v kláštore práce ako práčka, krajčírka a pekárka, je pridelená na chov dobytka. Všetky, aj najviac ponižujúce služby vykonáva s láskou a ochotnou poslušnosťou a dáva svojim spolusestrám žiarivý príklad. Vidí totiž v neposlušnosti onú duchovný pýchu, ktorá ničí všetky ostatné cnosti.
Z poslušnosti prijíma funkciu magistry noviciek, aj keď sa pokladá za neschopnú vykonávať také poverenie, a Boh ju neprestáva povzbudzovať svojou prítomnosťou a svojimi darmi: je to totiž magistra múdra a skúsená.
Potom je jej zverená služba v hovorni. Stojí ju to veľa, keď musí často prerušiť modlitbu, aby zodpovedala osobám, ktoré sa dostavia ku kláštornej mreži, ale aj tentoraz ju Pán nezabúda navštíviť a byť jej nablízku. Kláštor s ňou je stále viac miestom modlitby, obete, mlčania, námahy a radosti. Po smrti abatiše predstavení ihneď myslia na ňu, ale Katarína ich prinúti, aby sa obrátili na klarisky v Mantove, viac zbehlé v rehoľných pravidlách a reholi.
Niekoľko rokov nato, v roku 1456 je kláštor požiadaný, aby vytvoril novú fundáciu v Bologni. Katarína by dala prednosť ukončeniu svojich dní vo Ferrare, ale Pán sa jej zjaví a vyzve ju, aby splnila Božiu vôľu a išla do Bologne ako abatiša. Na novú úlohu sa pripravuje pôstami, disciplínou a pokáním. Odíde do Bologne s osemnástimi spolusestrami.
Ako predstavená je prvá v modlitbe aj v službe; žije v hlbokej pokore a chudobe. Po trojročnej kadencii je abatiša šťastná, že bude nahradená, ale za rok sa musí funkcie ujať znova, pretože novozvolená stratila zrak. Aj keď trpí ťažkými chorobami, ktoré ju trápia, vykonáva svoju službu s veľkodušnosťou a oddanosťou.
Niekoľko rokov nato, v roku 1456 je kláštor požiadaný, aby vytvoril novú fundáciu v Bologni. Katarína by dala prednosť ukončeniu svojich dní vo Ferrare, ale Pán sa jej zjaví a vyzve ju, aby splnila Božiu vôľu a išla do Bologne ako abatiša. Na novú úlohu sa pripravuje pôstami, disciplínou a pokáním. Odíde do Bologne s osemnástimi spolusestrami.
Ako predstavená je prvá v modlitbe aj v službe; žije v hlbokej pokore a chudobe. Po trojročnej kadencii je abatiša šťastná, že bude nahradená, ale za rok sa musí funkcie ujať znova, pretože novozvolená stratila zrak. Aj keď trpí ťažkými chorobami, ktoré ju trápia, vykonáva svoju službu s veľkodušnosťou a oddanosťou.
Ešte rok povzbudzuje spolusestry k životu podľa evanjelia, k trpezlivosti, k vytrvalosti v skúškach, k bratskej láske, na spojenie s božským Ženíchom, aby si tak pripravovali vlastné veno na večnú svadbu. Veno, ktoré Katarína vidí v schopnosti zdieľať Kristovo utrpenie, znášať s pokojom skúšky, úzkosti, nepochopenie.
Keď prijala posledné sviatosti, zverila spovedníkovi spis Sedem duchovných zbraní a upadla do agónie; jej tvár opeknela a rozžiarila sa; pozrela ešte raz na tie, ktoré ju obklopovali, a s trojitým opakovaním mena Ježiš 9. marca 1463 sladko vydýchla.
Začiatkom roku 1463 sa choroba zhorší; zhromaždí spolusestry k poslednej kapitule, aby im oznámila svoju smrť a odporučila zachovávanie rehole.Koncom februára ju zachvacujú ťažké utrpenia, ktoré už neustanú, ale ona, aby povzbudila spolusestry v bolesti, uisťuje ich, že im bude pomáhať aj z neba.
Keď prijala posledné sviatosti, zverila spovedníkovi spis Sedem duchovných zbraní a upadla do agónie; jej tvár opeknela a rozžiarila sa; pozrela ešte raz na tie, ktoré ju obklopovali, a s trojitým opakovaním mena Ježiš 9. marca 1463 sladko vydýchla.
Katarínu kanonizoval pápež Klement XI. 22. mája 1712. Mesto Bologna uchováva jej neporušené telo v kaplnke kláštora Corpus Domini.
Masima
