Ponúkla sa Bohu ako obeta - Alessandra di Rudini-Carlotti

Alessandra di Rudini sa narodila 5. októbra 1876 v blízkosti Neapola v rodine významnej sicílskej šľachty. Jej otec markíz di Rudini, ktorý sa už ako 25-ročný stal starostom mesta Palermo, neskôr dlhšie obdobie zastával úrad ministerského predsedu v Ríme.

Sandra bola od detstva tvrdohlavá a nepoddajná. Keďže sa o svoju dcéru matka zo zdravotných dôvodov nemohla starať, priviedli 10-ročné dievča do internátnej školy k sestrám Ježišovho Srdca do Ríma v nádeji, že sa tam naučí ovládať svoj neskrotný temperament. Keďže však bola Sandra vzdorovitá a neustále vymýšľala rôzne hlúposti, ktorými „nakazila“ aj svoje spolužiačky, ku koncu roka ju vylúčili zo školy.

Ako veľmi však jej duša túžila po pravej láske, môžeme vytušiť z vyznania, čo spätne napísala o svojom prvom svätom prijímaní: „V okamihu môjho stretnutia s Pánom som prijala milosť, ktorá mi vryla do srdca jedinečnú, nezmazateľnú spomienku. Celkom zreteľne som zažila Božiu prítomnosť a mala som jasné vedomie, že len On sám ma môže naplniť a že jedného dňa budem celkom patriť jemu. V tomto okamihu, ako však už aj predtým, som počula vo svojej duši slovo ‚karmel‘ a bola som si istá, že raz sa do karmelu dostanem. No vtedy som ani len netušila, čo je to ,karmel‘.“

V liberálnom kolégiu vo Florencii sa za krátky čas stala zo Sandry vynikajúca žiačka, pretože riaditeľka jej poskytla priestor na to, aby sa mohla nerušene oddávať svojej nenásytnej záľube v čítaní. No práve pre túto svoju mániu upadla čoskoro do hlbokej duchovnej krízy. Nielen to, že istý neveriaci učiteľ u 13-ročnej inteligentnej Sandry vyprovokoval prvé pochybnosti o viere, ale aj čítanie Ježišovho života od Renana, ktorý popiera Ježišovo božstvo, sa stalo pre jej dozrievajúcu vieru osudným.

O dni, keď dočítala spomínanú knihu, napísala, že to bol jeden z najsmutnejších dní v jej živote: „V tomto okamihu som cítila, že život stratil pre mňa svoj skutočný dôvod na existenciu. Zdalo sa mi, akoby sa všetko okolo mňa rúcalo, a zúfalo som hľadala pevnú oporu mimo mňa. Spomínam si na noci plné strachu a neopísateľných múk. Neexistuje horšia bolesť ako duchovná, ktorá hľadá pravdu a nevie ju dosiahnuť.“ 

Sandra upadla do hlbokej temnoty. Pri hľadaní rozptýlenia sa dostala do najvyberanejšej spoločnosti: podnikla okružnú plavbu na súkromnej jachte nemeckého cisára Wilhelma II. a udržiavala úzke vzťahy s kráľovnou Margarétou z Talianska.

Ako 18-ročná prekvapila Sandra svoje okolie tým, že sa vydala za neveriaceho, o desať rokov staršieho markíza Marcella Carlottiho. Mladomanželia sa usadili na nádhernom Carlottiho majetku pri Gardskom jazere. Alessandra porodila dvoch synov, Antonia a Andreasa. Čoskoro ale Marcello ochorel na tuberkulózu a začiatkom roka 1900 vedel, že sa už nikdy neuzdraví. Jeho žena, ktorá sa obetavo o neho starala, v tom čase napísala: „Marcello sa snaží pôsobiť vyrovnane, skôr by som povedala, že až ľahostajne. Aj napriek tomu som si istá, že všetko je len pretvárka a že ten nešťastník trpí dvojnásobne, lebo si nechce priznať, že trpí.“

Alessandra, ktorá ešte stále nosila v sebe korene kresťanskej viery, nechcela svojho milovaného manžela nechať bez sviatostí, a preto sa obrátila na preláta Serenelliho, kňaza z Verony. Tento kňaz však mohol ťažko skúšanej rodine vyjadriť len svoju spoluúčasť, lebo markíz odmietal akúkoľvek duchovnú pomoc. Zomrel 29. apríla 1900 bez najmenšieho náznaku, že by sa otvoril Božej pravde.

Alessandra zostala vo veku len 24 rokov vdovou s dvoma deťmi. V novembri 1901 napísala prelátovi Serenellimu: „Veľmi trpím tým, že nemám ideál; v mojom živote vládne prázdnota, ktorá sa ničím nedá naplniť, žiadnym rozptýlením, žiadnym bláznovstvom, žiadnou činnosťou. Čo mi osoží, že som zdravá a bohatá, že mám dobré meno, keď sa protivím sama sebe?“ 

Plná pochybností sa Sandra obrátila na Boha. „Niekedy som sa modlila a úpenlivo som prosila Boha o svetelný lúč milosti a predovšetkým o dar viery.“ Všetku silu, ktorá jej zostala, investovala do výchovy svojich synov, ale nevýslovne trpela stratou manžela, ktorému darovala všetku svoju lásku.

Jej veľkou útechou bolo jazdenie. Už v mladosti mala sama pre seba štrnásť čistokrvných koní, ktoré volala po mene a pravidelne na nich jazdila. Keď na svojom dostihovom koni cválala po brehu Tyrrhénskeho mora, rybári sa za ňou s obdivom obzerali. Nezriedka sa zastavila, aby navštívila niektorý z malých gazdovských domčekov a poskytla slovo útechy nejednej zarmútenej matke. Vždy tam nechala pár mincí na vylepšenie mesačného rozpočtu týchto chudákov. Ľudia túto jazdkyňu poznali a milovali ju.

Na svadbe jej brata 12. novembra 1903 bol ako svedok prítomný aj Gabriele D’Annunzio, v tom čase považovaný za najvýznamnejšieho talianskeho básnika. Alessandra priznala, že sa do neho zaľúbila. Bolo to ako blesk z jasného neba. Od tej chvíle sa častejšie stretávali a Sandra podľahla čaru svojho zvodcu. Pokúšala sa mu uniknúť – veď nebola prvou milenkou tohto básnika – dokonca premýšľala o tom, že sa na istý čas utiahne do kláštora, ktorý jej odporučil prelát Serenelli. Ale k tomu neprišlo, pretože pokušeniu nedokázala odolať. Napriek výčitkám zo strany rodiny sa Alessandra presťahovala k básnikovi, staršiemu od nej o 16 rokov. Takmer štyri roky trval tento vášnivý vzťah, v ktorom bolo bežné aj požívanie omamných látok; čo v tom čase ešte nebolo natoľko rozšírené ako dnes. Podieľala sa aj na iných D’Annunziových nerestiach; čoskoro bola závislá od morfia a zanedbávala svojich dvoch synov. Kedysi vysoko vážená markíza sa stala pre rodinu škandálom, o ktorom vedelo celé Taliansko, pretože jej otec ako taliansky ministerský predseda bol všeobecne známy. Šľachtická rodina odsudzovala jej správanie, no Alessandru to vôbec nezaujímalo.

Ako 29-ročná ťažko ochorela a musela sa podrobiť trom chirurgickým zákrokom. Hoci sa obávala, že pri operácii zomrie, nenabrala odvahu ukončiť svoj vzťah s D’Annunziom, aby mohla prijať sviatosti. Nemocnicu opustila síce uzdravená, no touto chorobou utrpela jej krása. Čoskoro si všimla, že D’Annunzio sa k nej správa odmerane; už mal totiž vo výhľade nový objekt, ktorý sa chystal získať. Koncom roka 1906 jej dal jasne na vedomie, že v jeho dome už nie je vítaná. Pre práve 30-ročnú Alessandru to bola obrovská bolesť.

Po návrate do svojej vily pri Gardskom jazere Alessandra opäť nadviazala kontakt s prelátom Serenellim, aby sa u neho vyspovedala. Napísala mu: „Viem, že moja modlitba je príliš nehodná, aby dosiahla až k Bohu. Predsa však sa odvažujem povedať s kráľom Dávidom: ‚Zmiluj sa, Bože, nado mnou. Uzdrav moju dušu, lebo som sa prehrešila proti tebe.‘ Pomôžte mi nájsť opäť cestu, ktorá ma povedie k Bohu, lebo ma veľmi bolí byť vzdialená od neho. Na nič iné nedokážem myslieť.“

Istý kňaz, farár Gorel, poradil Sandre, aby putovala do Lúrd. Bola trochu skeptická, ale nakoniec privolila.

Prozreteľnosť to zariadila tak, že 5. augusta 1910 v Úrade pre lekárske pozorovania sa stala svedkom najpozoruhodnejšieho zázraku toho roka, uzdravenia ochrnutého, nevyliečiteľne chorého na zápal miechy. Zážitok tohto zázraku sa stal pre hľadajúcu Sandru rozhodujúcim.

S veľkou vnútornou sústredenosťou sa u farára Gorela vyspovedala. Nebola to jej prvá spoveď, ale teraz sa v jej živote uskutočnila radikálna zmena. Inému spriatelenému kňazovi napísala: „Keď myslím na to, čím som bola, a na to, čím som teraz, tak sa nespoznávam. Jedným razom zmizli všetky moje ťaživé myšlienky, všetky moje predsudky. Zázrak môjho obrátenia sa uskutočnil na vyššej úrovni než akékoľvek najpozoruhodnejšie uzdravenie na tomto privilegovanom mieste. Jedným z mojich najväčších omylov bolo moje presvedčenie, že môžem nájsť vieru prirodzenými prostriedkami, svojím vlastným rozumom, vlastným úsudkom a vlastným štúdiom. Musím priznať, že to všetko nestačí a nie je účinné. Iba Božia milosť môže sprostredkovať vieru ľudskému srdcu a spôsobiť znovuzrodenie k novému životu... Veľmi ľutujem tie roky, ktoré som strávila uprostred vášní, v ktorých som v istom zmysle zúfalo až do krajnosti hľadala uspokojenie, no ľudskú radosť som pritom vnímala ako prchavú a horkú.“

Odvtedy ju už myšlienka na vstup do kláštora neopustila. Ponúkla sa Bohu ako obeta a prosila ho o svetlo. Ťahalo ju to ku karmelitánkam, ako to počula v duši už pri prvom svätom prijímaní, „pretože je to rehoľa pokánia a uzmierenia za seba i za druhých.“ 

V júli 1911 sa 35-ročná šľachtičná vybrala ku karmelitánkam z Paray-le-Monial. Zvolila si Francúzsko, pretože v Taliansku bola príliš známa. Hneď pri príchode do kláštora vnútorne vnímala slová: „Tu nájdeš pokoj.“

Mimoriadnou milosťou pre ňu bolo stretnutie s predstavenou, ktorá žila v hlbokej jednote s Bohom. Od prvého okamihu Alessandra cítila, že toto materinské srdce ju chápe úplne do hĺbky.  V kláštore dostala meno sestra Mária od Ježiša.

Počas noviciátu zvládala všetky ťažkosti; práve vďaka výnimočnej predstavenej a jej citlivej formácii. Obidve sa stali takpovediac jedným srdcom a mladej sestre čoskoro zverili vedenie noviciek.

Šesť rokov po vstupe do kláštora bola sestra Mária od Ježiša zvolená za predstavenú.

S tou istou vášňou, s akou kedysi jazdila na koni, teraz žila pre Ježiša. „Láska uzmieruje a buduje,“ vravievala často. Bola celkom naplnená túžbou, vyprosovať ľuďom vo svete milosť obrátenia svojou modlitbou a obetou. Popritom myslela na mnohé duše, ktoré – ako raz aj ona sama – hľadajú svetlo.

Kňazi, biskupi, intelektuáli a aj kardinál z Paríža prichádzali za ňou do kláštora, aby ju poprosili o radu. Sestra Mária založila tri nové kláštory: karmelitánsky kláštor vo Valenciennes, kláštor karmelitánok na Montmartri v Paríži a na karmelitánsky kláštor zmenila opustený kartuziánsky kláštor v Le Reposoir (v departemente Haute-Savoie). V ňom prežila posledné mesiace svojho života.
Ťažko chorá sestra Mária od Ježiša 2. januára 1931 skonala ako 55-ročná, zaopatrená sviatosťami a s Ježišovými slovami na perách: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Hoci kedysi bola pri myšlienke na smrť plná strachu a hrôzy, teraz dokázala pár dní pred svojím odchodom do večnosti povedať tieto slová: „Priblížujúcej sa smrti cítim niečo, čo som ešte nikdy nezažila: Božiu príťažlivú silu, hlad po Bohu. A chápem, aké ľahké a dobré je ísť k nemu. Hoci trpím tie najukrutnejšie telesné muky, no jeho prítomnosťou, ktorá všetko napĺňa, sa moja duša nachádza v neopísateľnom pokoji a šťastí.“

Masima