Modlila sa a trpela za svoj národ - svätá Matróna

Svätá Matróna - zmierna duša, ktorá sa 71 rokov (1881-1952) modlila a trpela za svoj národ. Pomohla tisícom ľudí, ktorí u nej hľadali radu, uzdravovala chorých, oslobodzovala tých, čo boli trýznení zlým duchom, a hovorila o veciach budúcich, akoby čítala v otvorenej knihe.

Matróna Dmitrijevna Nikonova sa narodila v roku 1881 v malej dedinke Sebino, vzdialenej 280 km južne od Moskvy. Bola štvrtým dieťaťom chudobnej sedliackej rodiny. Pred narodením mala jej matka Natália prorocký sen, v ktorom videla, ako si jej na ruku sadol biely vták s ľudskou tvárou, oči mal zatvorené. Symboliku tohto sna pochopila, až keď sa jej narodila dcérka – slepá, so zavretými očnými viečkami. Napriek chudobe nedali postihnuté dieťa do ústavu, ako to vtedy bolo zvykom, ale s láskou sa o slepé dievča starali doma.

Rodičia si čoskoro všimli, že ich malá dcérka sa rada modlí. Hoci bola úplne slepá, s Pannou Máriou a so svätými zobrazenými na ikonách sa rozprávala tak živo, akoby ich videla stáť priamo pred sebou.

Matróna rada chodila s rodičmi na bohoslužby do neďalekého kostola. Mala tam svoje miesto, hneď pri vchode v ľavom rohu. Tam stála nehybne ako stĺp aj niekoľko hodín a spamäti, čomu sa všetci čudovali, spievala spolu s chórom liturgické spevy. Žiaľ, deti z dediny nemali so slepou Matrónou súcit. Kým Matróna by sa s nimi rada zahrala, ony sa jej len vysmievali, šľahali toto bezmocné dieťa žihľavou alebo ju posadili do priekopy a zabávali sa na tom, ako sa s námahou snažila z nej dostať. A tak aby sa vyhla ich výsmechu a zlému zaobchádzaniu, Matróna sa utiahla a hrala sa doma sama.

K jej slepote sa pridala ešte aj osamelosť. No Boh odmenil Matrónu už v detstve výnimočnými milosťami. Jedného dňa napomenula mama Natália svoju 6-ročnú dcéru: „Prečo nenosíš krížik, ktorý si dostala pri krste?“
Malá si rozopla košieľku so slovami: „Ale, mama, veď ja mám svoj kríž tu,“ a ukázala na hruď. Čo matka vtedy nemohla pochopiť, porozprávala Matróna neskôr jednej svojej dôverníčke.

Hovorila o tom, ako do ich malej chatrče raz prišiel jeden starý muž, ktorý bol smädný a prosil o pohár vody. Matróna mu podala drevený hrnček s vodou. Starec sa napil, vrátil jej hrnček naspäť a rukou sa jej zľahka dotkol hrude. Presne na tom mieste sa jej objavil kríž, ktorý bol na jej hrudi vnímateľný ako vyvýšenina dokonca ešte aj v roku 1998, keď prenášali jej relikvie. Matróna si bola istá, že to bol svätý Mikuláš, ktorý ju vtedy navštívil.

Keď mala osem rokov, začala slepá Matróna hovoriť o veciach, ktoré sa sama nemala odkiaľ dozvedieť. Zo začiatku ju vysmievali, no keď sa stále viac vecí udialo presne tak, ako ich toto slepé dievča predpovedalo, začali za ňou prichádzať ľudia zblízka i zďaleka, aby ju prosili o radu.

Tejto malej dievčine, ktorá však bola veľká v modlitbe a v znášaní utrpenia, daroval Boh aj dar uzdravovania, bilokácie, konania zázrakov, rozlišovania duchov, oslobodzovania od démonov, ale predovšetkým dar lásky ku každému človeku, ktorý za ňou prišiel.

Nie každý to s ňou myslel dobre. Tak sa stalo, že keď mala Matróna 17 rokov, po svätom prijímaní sa k nej priblížila istá žena, ktorá jej nebola priateľsky naklonená.

„Nevyhla som sa jej z cesty,“ rozpráva Matróna, „lebo som vedela, že Božia vôľa je, aby som zobrala na seba toto prekliatie.“

Od toho dňa Matróna nemohla chodiť, lebo sa jej pokrivili nohy. Pretože sama niesla toto trýznenie a mnoho ďalších démonických útokov a s trpezlivosťou to všetko obetovala, mohla oslobodzovať ľudí od urieknutia a démonických pút. Matróna všetkých napomínala:

„Nesmiete sa obracať na veštice alebo takzvaných liečiteľov. Hoci telesne vám dajú niečo do poriadku, vašej duši však spôsobia nevýslovné škody.“

Kým ešte mohla Matróna chodiť, pozývala ju z času na čas jej zámožná priateľka Lidija Jankova na púte. Spoločne sa modlili na hrobe svätého Sergeja Radonežského, uctili si svätých mníchov z Kyjevsko-pečerskej lavry (telá týchto mníchov sú uchované v rakvách a celé storočia zostali neporušené) a v roku 1892 prišli aj do Petrohradu. Tam boli na svätej omši, ktorú slávil známy divotvorca Ján Kronštadtský. Na konci liturgie vyzval tento sväto žijúci kňaz veriacich, aby sa rozostúpili a uvoľnili cestu. Bez toho, žeby dievča predtým niekedy videl, zvolal: „Matrónuška, poď, poď sem ku mne! Hľa, toto je moja následníčka, ôsmy pilier Ruska!“

Nevieme, či vtedy ešte len 11-ročná Matróna pochopila význam týchto slov v plnom rozsahu. Avšak počas jej života sa ukázalo to, čo prorokoval Ján z Kronštadtu (Ján z Kronštadtu je pre ruský národ tým, čím je Ján Vianney pre Francúzov).

Keď v roku 1925 vstúpili obidvaja Matrónini bratia Michail a Ivan do komunistickej strany, neznesiteľná a neprijateľná sa pre nich stala prítomnosť tejto ich hlboko veriacej sestry, ktorá denne prijímala ľudí, aby ich slovom, ale aj skutkom posilnila vo viere. Navyše sa obávali aj represálií. Zo súcitu k svojej rodine Matróna ako 44-ročná opustila rodný dom a presťahovala sa k svojej sestre do Moskvy.

Ako kresťanka nedostala povolenie na pobyt, a preto musela často meniť svoje bydlisko. Pretože bola ochrnutá, prenášali ju priatelia od príbuzných k známym. Žila v chatrčiach, v studených miestnostiach a pivniciach, často vo veľmi biednych pomeroch. Vnútorné vnuknutia ju však vždy varovali pred blížiacou sa raziou tajnej polície. Iba raz nestihla pred takouto akciou uniknúť, ale vtedy jej Pán pomohol iným spôsobom. Keď ju chcel istý príslušník polície zatknúť, zakričala: „Utekaj rýchlo domov, stalo sa nešťastie.“ Na počudovanie ju hneď poslúchol a v byte našiel svoju ženu s ťažkými popáleninami, lebo od petrolejky jej začali horieť šaty. Ešte sa mu podarilo dopraviť ju rýchlo do nemocnice, aby jej zachránili život. 

Keď sa ho potom pýtali, či konečne zatkol tú slepú, povedal: „Ja túto slepú nezatknem. Keby ma nebola varovala, moja žena by už nežila.“

Matróna sa musela uspokojiť s každým útulkom, ktorý jej pripravila Božia prozreteľnosť. Najbolestnejšie na tom bolo, že Pán od nej ako zmierne utrpenie žiadal, aby zniesla, že ju opatruje a stará sa o ňu žena, ktorá sa upísala diablovi. Praktizovala čiernu mágiu a často bola opitá. Veľakrát Matróna nedostala od nej ani len jedlo.

Práve v tomto čase, ktorý bol pre Matrónu zvlášť bolestný, urobil Boh veľa výnimočných zázrakov, medzi inými aj rozmnoženie jedla. 

Jedna jej návštevníčka rozpráva: „Raz, keď ma Matróna pozvala, aby som si s ňou zajedla, spýtala som sa jej: ,Matrónuška, ako je to možné, že obe jeme z toho istého haringa a na tanieri je stále rovnaký počet kúskov?‘ Tu mi svätá odpovedala: ,Ty sa o to nestaraj a jedz!‘“

Navonok prebiehal Matrónin život pokojne a jednotvárne. Každý deň prijala okolo 40 návštev, vždy sediac s prekríženými nohami. Potom sa v sede vzpriamila, vystrela ruky a žehnala toho, kto pred ňou kľačal. Pritom sa mu zľahka prstami dotkla hlavy, prežehnala ho a povedala pár slov, ktoré práve potrebovala jeho duša. Pomodlila sa a nechala ho odísť.

Každý deň mala vyplnený starosťami a ťažkosťami tých, ktorí ju prosili o príhovor a orodovanie. Až večer si dožičila vyčerpaná Matróna trochu odpočinku. Postavou malá ako dieťa sedávala zväčša obrátená nabok, podopierala sa rukou a tak si na chvíľu zdriemla. No väčšinou sa v noci modlila.

Veľmi skoro predpovedala revolúciu, ako „budú plieniť, ničiť kostoly a postupne rozoženú všetkých veriacich.“ Vedela o vyvraždení cárskej rodiny, ale aj to, že najmladšia cárova sestra Oľga Romanova sa zachránila a že sa ukrýva v malom neobývanom domčeku v Petrohrade. Matróna našla dôveryhodnú osobu, ktorá Oľge potajomky nosila jedlo.

Slepá trpiteľka utešovala mnohé ženy, ktoré po druhej svetovej vojne čakali na návrat svojich mužov. Svojím darom poznania vedela povedať, či dotyčný žije. Ona sama rozprávala, ako bola počas vojny v bilokácii na fronte a pomáhala vojakom.

Svoje veľké utrpenie s láskou obetovala svätá Matróna po celé desaťročia. Nečudo, že jej za to Boh daroval obrovskú moc príhovoru. Kto sa chce pomodliť na hrobe svätej, musí rátať s tým, že bude musieť čakať niekoľko hodín. Medzi návštevníkmi je vždy prekvapujúco veľa ľudí. Sú tu ženy, ktoré nemohli mať deti a na príhovor Matróny počali, prichádzajú mladé tehotné mamičky s prosbou o zdravý priebeh tehotenstva, možno tu stretnúť veľa manželských párov s novorodeniatkami, ako ďakujú za šťastný pôrod.

Pán dal Matróne spoznať hodinu jej smrti už tri dni predtým (2. mája 1952). Z posledných síl, no plná dobroty a lásky sa rozlúčila s priateľmi a návštevníkmi. Tým, ktorí boli ustarostení, sľúbila: „Keď zomriem, prichádzajte k môjmu hrobu. Budem tam vždy prítomná, budem vám pomáhať a modliť sa za vás tak, ako počas môjho života tu na tomto svete. Rozprávajte sa so mnou, zverte mi svoje starosti a urobte to, čo poviem vašej duši.“

Svätá Matróna predpovedala: „Keď zomriem, len málo ľudí bude navštevovať môj hrob; len tí, ktorí sú mi obzvlášť blízki. Keď oni zomrú, bude môj hrob zanedbaný, sotva sa pri ňom niekto zastaví. Až o mnoho rokov neskôr sa o mne dozvedia a spomenú si na mňa. Potom sem národ bude prúdiť v zástupoch, aby vo svojich trápeniach hľadali ľudia u mňa pomoc. Budú ma prosiť, aby som sa za nich

modlila, a ja všetkým pomôžem a všetkých vypočujem.“

Presne tak sa aj stalo. 1. mája 1998, 46 rokov po jej smrti, boli relikvie svätej Matróny prenesené do pravoslávneho ženského Kláštora Panny Márie ochrankyne v Moskve. Patriarcha Alexij II. Matrónu v roku 2004 svätorečil. Od tohto času začal prúdiť nekonečný rad pútnikov k jej relikviám a k jej hrobu na Danilovom cintoríne.

V centre Moskvy stoja návštevníci v rade celé hodiny, až kým konečne môžu vlastné starosti a prosby zveriť svojej máťuške. A skúsenosť nám ukazuje, že svätá Matróna nikomu svoju pomoc a svoju ochranu neodoprie. Preukázaných je nespočetne veľa zázrakov a vypočutých modlitieb a takmer denne sa tu dejú ďalšie. Nezriedka dostane pútnik do daru jeden z kvetov, ktorými je vyzdobený jej hrob. Pútnici si ho berú domov ako istý druh dotykových relikvií. Aj prostredníctvom týchto kvetinových lupienkov sa už udialo nespočetne veľa vonkajších a vnútorných uzdravení, dokonca aj oslobodenia od démonických pút a útokov.

Tatiana z Moskvy rozprávala: „V lete 1994 sa rozpadlo naše priateľstvo s jednou rodinou, s ktorou sme si boli veľmi blízki. Bola som hlboko urazená a nemala som silu odpustiť. Priniesla som teda túto urážku k hrobu našej svätej Matróny. Keď som ju tam prosila o pomoc, vo svojom vnútri som počula tieto slová: ,Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť‘ (Jak 4,6). Potom som už domov nekráčala, ale takmer letela. Moje srdce bolo tak očistené, že teraz som bola dokonca sama ochotná poprosiť o odpustenie.“

Masima