Panna Mária v Dachau

0
Vojna, ešte horšia, ako prvá svetová, presne podľa predpovede vo Fatime 13. júla 1917, skončila pre Európu 8. mája 1945, pred šesťdesiatimi rokmi. Medzi miestami hrôzy, divokého vraždenia a nehanebného bezprávia zaberá Dachau zvláštne miesto ešte z iného hľadiska. Bol to jediný tábor, ktorý mal na svojom území svoju vlastnú kaplnku, skutočný bohoslužobný priestor, kde sa denne slávila Eucharistia.

Nachádzal sa v bloku 26 (z celkového počtu 30), a bola tam zriadená kaplnka. V susednom bloku 28 bývalo 28 poľských kňazov, podobne aj v ďalšom bloku 30. Ale len blok 26 mal naozajstnú kaplnku, a to od 25. marca 1941, sviatku Zvestovania Panny Márie. Len tu stál svätostánok a bola tu trvalá eucharistická prítomnosť.

Poľskí kňazi mali do kaplnky prístup len v prvých a posledných mesiacoch, v ostatné obdobia im svojvôľa SS vstup zakázala. Laici oficiálne prístup nemali, ale aj oni vyhľadávali Ježišovu prítomnosť, ako napr. bývalý primátor Viedne Richard Schmitz, ktorý sa každé ráno pred apelom pritisol k vonkajšej stene pre neho zakázaného bloku a tu sa niekoľko minút modlil pred začiatkom každodennej práce. Všetci katolíci týmto šikanovaním a obmedzovaním veľmi trpeli, ale keby sa tento zákaz začal obchádzať, znamenalo by to "aus" s privilégiom. Všetci to vedeli a rešpektovali: Boh žije medzi nami, aj na tomto bezbožnom mieste!

"Dostať sa do našej kaplnky bolo pre nekňaza skutočným umením, áno, pre mnohých to bolo úplne nemožné," napísal bývalý väzeň Johannes M. Lenz vo svojej knihe Kristus v Dachau. "Zákaz bol veľmi prísny. Vyšiel od vedenia tábora a z Berlína. Nebezpečenstvo pre kaplnku bolo príliš veľké. Ohrozovali ju udavači." Napriek tomu sa podarilo stovkám laikov zúčastniť sa nedeľnej bohoslužby.
V tejto kaplnke stála tiež socha Panny Márie, dnes známe pod titulom Panna Mária v Dachau. Trónila na bočnom oltári. "Vyrezaná zo svetlého dreva, štylizovaná veľmi jednoducho, mohla by byť rovnako dobre Hviezda ranná, Uzdravenie chorých, Potešenie zarmútených, alebo Kráľovná mučeníkov. Všetci ju však nazývali Naša milá Pani z Dachau.


"Toto meno vyjadrovalo všetko súčasne," spomína jeden z významných väzňov, Francúz Edmond Michelet (neskorší minister vo vláde de Gaulla), "že bola viera pre veľký počet z nás rozhodujúcou oporou počas celej našej skúšky, je úplne zjavné a nikto o tom nepochybuje. Neveriaci sú toho svedkami, rovnako ako iní. Chcel by som tiež poukázať na nový poznatok, ktorý získalo mnoho deportovaných počas svojho väznenia, totiž na mimoriadne postavenie Panny Márie v katolíckej viere. V neľudskom svete, v oceáne nenávisti, ktorá nás chcela zničiť, bola ľudská láskavosť, nevyčerpateľná a vždy dostupná Máriina dobrota príčinou našej radosti.
V rozjímaní o Panne Márii pri päte kríža sme nachádzali pravý zmysel našej biedy. Ba čo viac, v rozjímaní o tom, ako sa nás ustavične zastáva, sme chápali stále viac, aký by mal byť náš vlastný postoj."

O blok 26 s kaplnkou sa delili nemeckí duchovní všetkých vyznaní. Okrem katolíkov, tých bol najväčší počet, boli tu tiež evanjelici a pravoslávni duchovní, dokonca jeden mohamedán z Albánska. Nacisti v tom nevideli žiadne ťažkosti,  so súhlasom všetkých stála socha Matky Božej napravo od oltára. Zhotovil ju jeden umelec z Wroclawi  E. Hoepker. Pôvodne bola určená pre kostolík salvatoriánov v sliezskom Freudenthale, ale apoštolský administrátor diecézy J. Martin Nathan, ktorý poskytol mnohých väzňom z Dachau materiálnu i duchovnú pomoc, vedel o lepšom využití. Spoločne s kardinálmi z Wroclawi a Mníchova a s požehnaním pápeža Pia XII. usiloval o povolenie kaplnky v Dachau a sochu určil pre túto kaplnku.

Socha, zabalená v dekách, bola dopravená najskôr na saniach na faru v Jägerdorfe, odtiaľ sa dostala, upevnená vo vreci pod nákladným autom, na Veľkú noc 1943 do Dachau. Dobrodružná cesta sochy (vysokej 1,1 m) zostala väčšine väzňov neznáma. Na Veľkú noc 1943, sviatku Zmŕtvychvstania a nádeje, zaujala svoje miesto vo väzenskej kaplnke. Johannes M. Lenz to opisuje: "Bola to skvostná socha Panny Márie, hnedej farby, vyrezaná z dreva. Vo vznešenom postoji stojí pred nami. jej dobrotivé oči spočívajú na božskom Dieťati v jej náručí. Tento milostný obraz si získal srdcia všetkých ako búrka."

Asi rok nato prišiel relikviár s pozostatkami brata Konráda z Parzhamu. Svoje miesto našiel pri nohách Panny Márie, ktorá bola takmer ustavične ozdobená kvetmi. Kňazi, pracujúci na plantážach, sa starali o túto výzdobu. Socha Matky Božej bola svedkom, ako 17. decembra 1944 bol diakon Karl Leisner z diecézy Mníchov, vysvätený biskupom Gabrielom Pigue na kňaza. Bolo to jediné kňazské svätenie v priebehu dejín koncentračného tábora. Pred touto sochou sa modlil P. Joseph Kentenich, zakladateľ schönstattského hnutia, a mnoho poľských kňazov, ktorí už boli vyhlásení za blahoslavených. (Najznámejší a najsvätejší z nich, blahoslavený biskup Michael Kozal, však zomrel už 26. januára 1943, teda ešte pred príchodom sochy.)
Koľko ružencov a iných modlitieb stúpalo z utláčaných sŕdc k nebu pred touto sochou!

Sochu odniesol po oslobodení, 11. mája 1945, P. Otto Pies TJ na faru svätého Jakuba v Dachau a 10.-11. septembra 1955 bola za účasti arcibiskupa Jozefa Wendela prenesená do tamojšieho farského kostola. Už v roku 1945 bolo námestie pred niekdajším táborom premenované na Marienplatz.

Naša milá Pani z Dachau musela ešte putovať. Vrátila sa tak späť na svoje prvé miesto, na pôdu bývalého koncentračného tábora. Aj táto cesta má svoju históriu. V rámci mníchovského eucharistického kongresu bola na pôde bývalého tábora vysvätená kaplnka Kristovej smrteľnej úzkosti a ešte o päť rokov neskôr vznikol v jej susedstve kláštor Karmel Najsvätejšej Krvi.
14. septembra prišli prvé karmelitánky a 22. novembra 1964 vysvätil ich kláštor biskup Johannes Neuhäusler, sám bývalý väzeň. Vtedy našla socha Panny Márie z Dachau svoje definitívne miesto. Odvtedy tu vládne ako Kráľovná pokoja a milosrdenstva.

Vráťme sa ale ešte do bloku 26. Kaplnka bola dokončená 20. januára 1941. Okná boli natreté na zeleno, s červenými krížikmi vnútri. 21. januára o 5 hod. ráno mala byť slúžená prvá svätá omša. Chýbali však hostie a víno. V priestore, zaplnenom kňazmi v trestaneckých šatách, zaznelo prvýkrát Salve Regina. Bola to prvá pocta Matke Božej v novom posvätnom priestore. Poľský kňaz Pawel Prabutzki (v tábore mal aj dvoch súrodencov) slúžil prvú svätú omšu 22. januára 1941. Od toho dňa, až do oslobodenia, tu bola trvalá eucharistická prítomnosť Pána Ježiša vo svätostánku a každé ráno sa v pekle koncentračného tábora slávila svätá omša. Dochádzalo síce stále k rušeniu počas bohoslužby, ale pretože existovalo povolenie z najvyšších miest v Berlíne, museli sa aj najzarytejší nepriatelia Boha a viery s touto skutočnosťou zmieriť.

Táborovým kaplánom bol Pawel Prabutzki. V roku 1941 neboli Poliaci ešte z kaplnky vykázaní. Zomrel z hladu 30. 8. 1942, rovnako ako jeho brat Alojz. Druhý brat Boleslaw skončil v plynovej komore. Všetci traja bratia zomreli počas dvoch mesiacov.

Novým kaplánom sa stal dekan Schelling. Vo všedný deň bola kaplnka po omši zatvorená, kňazi preto založili ružencové bratstvo, ktoré nebolo viazané na žiadnu budovu. Zasvätení Pánovi dosahovali tak živý kontakt s ostatným svetom.

21. septembra 1941 prišli poľskí kňazi o privilégium kaplnky. Museli zostať vo svojich blokoch 28 a 30. Viac ako 800 kňazov zostalo bez bohoslužieb! Zákaz z Berlína bol v platnosti až do novembra 1944. Poliaci však slúžili svätú omšu od mája 1943 pravidelne vo svojich barakoch. Zákazy SS sa vždy nejako obišli. Bolo potrebné sily zhora. Ani strážnemu personálu nezostalo skryté, z akého zdroja čerpajú kresťania silu. P. Lenz píše: "Dnes je sviatok Panny Márie. Preto dnes peklo nebude ... Ako často sme to doslova prežívali, až do konca tábora. Bolo to priam nápadné. Šikanovanie zo strany SS a bezbožných dozorcov sa prejavovalo najmä v nedele a sviatkov, ale počas mariánskych sviatkov bolo vždy potlačené. Tá, ktorá šliape hadovi po hlave, prejavovala jednoznačne svoju moc aj v Dachau. A démoni tábora besneli tým viac, čím sme my, kňazi, nachádzali vnútorné spojenia s Bohom a s Pannou Máriou." 

Od konca novembra 1944 dostal náboženský život netušeného rozmachu. Nenemeckí kňazi prestali mať problémy so vstupom do kaplnky, i voči laikom boli dozorcovia veľkodušnejší. "V bloku 26 bolo zastúpených viac ako dvadsať národností rôznych náboženstiev. Preto musela byť bohatšia aj obmena nedeľných bohoslužieb. To platilo obzvlášť v poslednom roku. Sväté omše sa slúžili pri hlavnom oltári, pri mariánskom oltári, aj u svätého Jozefa (stôl v sakristii) od piatej hodiny ráno do ôsmej večer. Žiadny kostol na svete nezažil vo svojich múroch takú neúnavnú prevádzku ... Bolo u nás možné počuť aj kázanie v rôznych rečiach."

V roku 1944 začínali sväté omše už o pol piatej ráno. Kaplnka sa po rannom apele na bloku 26 ihneď naplnila na prasknutie, hneď sa začalo polhodinové kázanie a potom slávnostná omša. Na konci ohlásil kaplán liturgický kalendár na ďalší týždeň. Niekedy, keď bolo treba, prehovoril ľuďom do svedomia. Potom nasledovala tichá omša pre tých, ktorí nemohli prísť na slávnu pre služby, či nedostatok priestoru. Potom bola kaplnka vyčistená, vyvetraná a začala omša pre Francúzov, po nej nasledovali nemeckí protestanti.
Na poludnie boli (po povolení) na rade Poliaci, nasledovali dve tiché omše, po ktorých slávili svoje bohoslužby Taliani a Česi so svojimi duchovnými. O pol piatej popoludní boli slávnostné vešpery a sviatostné požehnanie.
Nasledovala nemecká spievaná omša a potom ešte jedna tichá a po nej bol priestor pre holandských kalvínov a nakoniec českých protestantov. Potom zostala ešte štvrťhodina na vyčistenie a vyvetranie a návštevy eucharistického Spasiteľa pred nočným pokojom.

Zavčasu ráno bola svätá omša aj vo všedné dni. Kňazi sa striedali ako celebranti, medzi ktorými boli aj takí, čo nemohli päť rokov pristúpiť k oltáru. Vtedy to pre nich bolo primície. 

Vzťahy medzi katolíkmi a protestantmi boli tak dobré ako nikdy v dejinách. Pred obrazom Panny Márie, s ktorou všetky skupiny súhlasili, sa vytvárala určitá jednota a priepasti sa vyplňovali. Mária tu nebola dôvodom k rozkolu, ale podnetom k pokojnému spolužitiu. 

Nezabúdalo sa ani na chorých a umierajúcich. Ako to len bolo možné, nosilo sa im sväté prijímanie. "Celé roky som týždenne rozniesol 50 - 60 svätých Hostií tajne na ošetrovňu, alebo ťažko chorým. Používali sme tiež dôveryhodných pomocníkov."

Keď biskup Gabriel Piguet dlhšiu dobu ležal chorý, nosil mu Edmond Michelet denne sväté prijímanie: Laik podával svojmu biskupovi Telo Pána! Služba svätého Tarzícia v nacistickom pekle! Kňazi i laici túžobne čakali  na oslobodenie a vrúcne vzývali Matku Božiu.

Vo vtedajšom kalendári bol ešte sviatok Panny Márie od vykupovania zajatcov, a to každý rok 24. septembra. V roku 1944 pripadol tento sviatok na nedeľu a bola pri ňom vykonaná štvorhlasná Omša v Dachau k Panne Márii Osloboditeľke.

Konala sa tu aj prednáška - Fatima, posolstvo nádeje a víťazstvo nad zlom, ktorú mal spisovateľ Joseph Bohr.

V dachovskom pekle sa tiež rozšírila modlitba, ktorú zložil prelát Adam Ott z Mainzu, s desiatimi veľkými prosbami k Panne Márii z Dachau. Začínala slovami:

Naša milá Pani z Dachau,
aj keď sami potrebujeme útechu,
vydaj sa, prosíme Ťa, na svätú púť a poteš tých, 
ktorí potrebujú Tvoju pomoc. 
Je vojna a milióny trpia vo dne v noci. 
Sú v nebezpečenstve pre telo i pre dušu! 
Ukáž sa, že si Matkou a posilňuj ich ...

"Ó vy všetci, ktorí idete okolo, poďte a viďte, či je bolesť ako bolesť moja!"  je napísané pod mnohými obrazmi Panny Márie Bolestnej,  ktorá drží na kolenách zmučené telo svojho Syna.  V Dachau sme zažili, že Mária trpela spolu so svojimi deťmi a tešila ich. Tak, ako Mária išla spolu s Ježišom krížovou cestou a vydržala až pod kríž, až k smrti svojho milovaného Syna, tak je so svojimi bratmi a sestrami, nech trpia kdekoľvek. Prosí za nás "teraz i v hodinu smrti našej."

Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre
Prosím nespamujte. Všetky komentáre sú spravované Adminom. *Please Don't Spam Here. All the Comments are Reviewed by Admin.
Zverejnenie komentára (0)
To Top