%20(1).jpg)
Blahoslavená Alžbeta Canori Mora sa narodila 21. novembra 1774 v Ríme ako dcéra bohatého statkára Canoriho a jeho manželky rodenej Primoli.
Bola vychovaná v kláštore augustiniánok v Cascii, kde však bola len 2 roky, a preto jej vedomosti boli iba čiastočné. Vtedy, vo veku 12 rokov, urobila Alžbeta sľub čistoty a zatúžila po rehoľnom stave. Zbožnosť a skromnosť umocňovali jej telesnú krásu. Keď sa vrátila domov, bola uvedená do svetského chodu.
"Stala som sa korisťou ľudských márností, ale moja duša zostala nedotknutá hriechom," napísala vo svojich zápiskoch.
Rodičia, ktorých bohatstvo sa stenčilo niekoľkonásobným nešťastím, ju chceli výhodne vydať. Alžbeta, zabudnúc svojho sľubu, ktorý urobila v detstve, sa vydala za mladého advokáta Krištofa Moru. Manželstvo však nebolo šťastné.
Krištof, keď spoznal, že je čistých mravov a detinsky prostá, ju sprvu zahŕňal nežnými prejavmi svojej náklonnosti. K láske sa však pridružila žiarlivosť, takže jej netrpel ani kontakt s jej rodičmi. Vodieval ju do divadla a na koncerty a navštevovali rôzne radovánky. Alžbeta ho sprevádzala, pretože si to tak prial. Obliekali sa vkusne a, ako neskôr povedala, "s istou márnivosťou". Všetko na nej ukazovalo spoločenský takt, ušľachtilú dušu a vznešenú myseľ. Manžel sám neskôr dosvedčil, že nikdy nedala ani najmenšiu príčinu k žiarlivosti.
Neopatrné slovo, neprezieravá poznámka, prezradili Alžbete manželovu neveru. Spoznala, že je zradená a pokorená vo svojom najhlbšom a nejšľachetnejšom citu. Zdalo sa jej, že jej srdce pukne bolesťou. Manželovi nerobila výčitky, ale mierne ho prosila, aby jej povedal pravdu, aby odprosil Boha a polepšil sa.
Možno, že bol dojatý, možno, že sľúbil, ale nevytrval, z osídiel svojej priateľky sa nevedel vyslobodiť. Od tej chvíle sa Alžbeta nezúčastnila zábav, odvrátila sa od sveta a jeho zvodov a nosila šaty tmavej farby.
Zanedbávanie advokátskej praxe a vydržovanie milenky vohnali Krištofa do dlhov, takže manželia museli opustiť svoj byt a nasťahovali sa ku svokrovej rodine.
Svokor, Krištofov otec, bol zámožným lekárom. Pre Alžbetu tu bolo nutné isté sebazaprenie, žiť takpovediac pod dozorom početnej rodiny. Švagriné s ňou konali ako s votrelkyňou, neprehovorili k nej vľúdneho slova, strpčovali jej každé sústo a vyčítali jej, že je vinná za poklesky svojho muža.
Všetky skúšky však napomáhali k tomu, aby sa odpútala od všetkého pozemského. U ľudí nenachádzala útechy, avšak milosrdný Boh jej dodával síl, aby trpezlivo znášala svoj kríž. Spomenula si, že porušila sľub čistoty urobený v mladosti, o dôvod viac, aby priľnula k Bohu. Ľutovala, že tento sľub nesplnila.
Alžbeta mala štyri deti, dve však zomreli ihneď po pôrode. Dcéry sa menovali Marianna a Lucina. Dávala ich svojmu mužovi do náručia, aby ich poláskal: "Pozri," hovorila, "čože nemôžeme byť šťastní? Čo nám chýba?" Prosila ho, aby sa kvôli deťom vrátil na dobrú cestu. Márne.
Alžbeta vychovávala svoje deti v bázni Božej, vzdelávala ich v čnostiach a odmalička ich učila sebazapieranie. Napríklad ich navádzala, aby jej po večernom spytovaní povedali, koľkokrát za deň sa zapreli, alebo koľkokrát premohli niektorú náklonnosť. Krištof sa o deti nestaral, stratil všetok ostych. Úpadok, zavinený jeho darebným správaním sa stal v roku 1804 nezadržateľný.
Alžbeta pokojne zniesla celé krupobitie výčitiek od svojich švagrín, nevytýkala nič svojmu manželovi, a aj keď zradená a opustená, kresťansky ho milovala a premýšľala, ako by mu mohla pomôcť. Všetko bolo predané: zbytočný nábytok, kone, povozy. Alžbeta priniesla svoju výbavu, svoje šperky, ale obnos ani napriek tomu ešte nepostačoval.
Krištofovmu otcovi si netrúfali o synovej tiesni povedať, Krištof mal byť podľa zákona uväznený. Alžbeta išla prosiť veriteľov, aby sa zľutovali. Všetci sa zľutovali, jednému však, keď mu prednášala prosbu o pozhovenie, sálal z očí žiar nečistej vášne. Urobil jej návrh, aby manželovi napriek porušila manželskú vernosť.
Zdesená Alžbeta mu vytkla, aby sa hanbil, že ako šľachtic a kresťan ponúka žene v tiesni pomoc za tak hanebné podmienky. Zvodca motal čosi o odpustení a dlh odpísal. Našťastie, svokor a svokra ju a deti uchránili od toho najhoršieho. Potom donútili Krištofa, aby sa zúčastnil exercícií (duchovné náboženské cvičenia zamerané na prehĺbenie kresťanskej viery). Poslúchol, avšak bez výsledku. Na manželku bol ešte horší, trýznil ju a bil, a chcel, aby súhlasila s jeho nemravným pomerom s milenkou. Spovedník Alžbete navrhol, aby u cirkevného súdu žiadala o dočasnú rozluku, ale Alžbeta sa k tomu nemohla odhodlať. Vtedy zomrel svokor a Krištof bol vylúčený z dedičstva s odôvodnením, že svoj podiel už dostal a premrhal.
Alžbeta upadla do biedy, avšak našli sa súcitní ľudia, napr. Sala [Giovanni Sala, brat kardinála Saly a zámožný a zbožný podporovateľ Alžbety a jej rodiny] a Cherubini [Giovanni Cherubini, priateľ a podporovateľ Alžbety a jej rodiny, kterého poznala pri svojich návštevách nemocníc], ktorí jej z tejto núdze vypomohli.
Pobyt v dome svokra sa deň odo dňa stával trpkejší. Alžbete boli zverené pivnica a sliepky, nosila vrecia ovsa, sypala koňom, nosila drevo atď. Tieto práce, hoci na ne nebola zvyknutá, konala s pokorou, až sa vďaka tomu cudzí ľudia polepšovali.
Tiež sa venovala skutkom milosrdnej lásky. S dovolením svokra donášala pokrmy, drevo a uhlie chudobným, navštevovala verejné nemocnice, ustielala chorým a česala ich.
Svojmu mužovi zostala starostlivou manželkou, nemohla ho považovať za svojho manžela, a tak ho mala vo svojom srdci ako brata. Starostlivo zašívala jeho bielizeň, čistila šatstvo, žehlila košele.
Umŕtvovala sa.
Raz bola švagriná Mária chorá. Alžbeta jej priniesla šálku polievky - tá ju okúsila a vchrstla polievku Alžbete do tváre.
Alžbeta zostala pokojná a slúžila jej ďalej. Nedlho potom sa Krištofova rodina odsťahovala do nájmu, dcéry šili bielizeň a zaoberali sa výrobou umelých kvetín. Spovedník vymohol pri Svätej stolici, aby sa Alžbetina domáca kaplnka stala súkromným Oratóriom a aby tam mohla byť slúžená svätá omša. Tak veľký zreteľ bol na ňu braný u cirkevných úradoch. Vyslaný vizitátor sa presvedčil, že kaplnka je patrične vybavená podľa liturgických predpisov.
Alžbeta vstúpila - so zvolením svojho manžela - do trinitárského tretieho rádu a prijala meno "Jana Felicia od Najsvätejšej Trojice".
Jej život sa podobal rehoľnému životu, bez toho, aby bola porušená stavovská povinnosť. Vykonala veľký pokrok v kresťanskej dokonalosti.
Ako silná žena vytrvala po boku nerestného muža, ktorý jej lásku splácal pohŕdaním, ba aj trýznením. Okrem toho trpela aj duševnými bojmi, pokušeniami zlého ducha a chorobami. Svoje utrpenie obetovala Bohu.
Chcela sa stať obeťou zmierenia za urážky urobené Bohu. Modlila sa: "Ó, Bože, prosím ťa o záchranu duší! Na mňa uvaľ celú svoju spravodlivú prísnosť! Trestaj mňa, ale zmiluj sa nad hriešnikmi!"
Vzala na seba priateľské utrpenie za Cirkev a za Svätého Otca. Boh jej dal mimoriadnu milosť a osvietenie, medzi ktoré patrili aj proroctvo a rozličné vízie. Ľudia si jej rady vážili, ako ťažko skúšaná vedela dobre poradiť. Mnohým vyprosila rôzne milosti nielen za svojho života, ale aj po svojej smrti.
Jej extatický stav pôsobil zhubne na jej telo a ona deň odo dňa slabla. Objavili sa u nej príznaky vodnateľnosti. Udala presný dátum svojej smrti.
V deň smrti povedala Lucine: "Rýchlo prines rehoľné rúcho! Sama sa do neho prezlečiem, a až zomriem, budete mať so mnou málo práce." Potom, 5. februára 1825 zomrela pokojnou smrťou.
Dcéra Marianna sa vydala, Lucina vstúpila do kláštora oblátok. Krištof činil pokánie, vstúpil do františkánskeho rádu a stal sa aj kňazom.
Proces Alžbetinej beatifikácie sa začal 22. februára 1874 dekrétom Posvätnej kongregácie obradov a blahorečená bola 24. apríla 1994 pápežom Jánom Pavlom II. Jej pamiatka sa pripomína 5. februára.
Alžbetino telo je uložené v kostole San Carlo alle Quattro Fontane v Ríme. Patrí sa tiež dodať, že Alžbetinou priateľkou a jej veľkou inšpiráciou bola ďalšia trinitárska terciárka: divotvorkyňa a mystička blahoslavená Anna Mária Taigi, patrónka trinitárskeho rádu.
Masima
