Šíriť Božie kráľovstvo pravdy a lásky - Marta Robinová

Marta Robinová (1902-1981) je jednou z najväčších mystičiek a stigmatičiek 20.storočia. Každý piatok prežívala drámu Kristovho utrpenia a smrti – na jej tele sa pritom objavovali krvácajúce stigmy Vykupiteľových rán. Avšak verejnú mienku i svet vedy najväčšmi udivovala skutočnosť, že viac ako päťdesiat rokov jediným pokrmom Marty Robinovej bol Ježiš v Eucharistii.

Marta Robinová sa narodila 13.marca 1902 vo Francúzsku v regióne Chateauneuf-de-Galaure v dedinke Drome. Pokrstená bola vo farskom kostole v Saint-Bonnet. Mala päť starších súrodencov – štyri sestry a brata. Rodičia mali gazdovstvo. Martin otec bol pracovitý a poriadny roľník, jej matka zbožná a radostná žena.

V roku 1903 zachvátila celú oblasť epidémia týfusu, ktorá veľa ľudí pripravila o život. Aj malá Marta ochorela týfusom. Prežila, ale jej zdravie zostalo silne podlomené, aj preto často vynechávala školské vyučovania, takže ju miestny farár pripravoval na prvé sväté prijímanie doma.

15. august 1912 bol veľkým dňom jej života - prvýkrát prijala Krista v Eucharistii. Po rokoch vyznala: Zdá sa mi, že Pán si ma v deň prvého svätého prijímania vzal do svojho vlastníctva. Ježišovo Srdce sa zabývalo v mojom srdci.

Marta mala veľmi dobrú pamäť, rýchlo si všetko zapamätala a v učení bola veľmi usilovná. Žiaľ, školskú dochádzku musela ukončiť v 14 rokoch, pretože musela pomáhať rodičom v hospodárstve. Bolo to dobré a veselé dieťa, veľmi milovala kvety, rada pracovala na záhrade aj v kuchyni, milovala ľudový spev a tanec pri večerných susedských stretnutiach.

V máji 1918 začala ako šestnásťročná trpieť prudkými bolesťami hlavy. 25. novembra toho roku sa v matkinej prítomnosti náhle v kuchyni zrútila. Od tej chvíle bola 20 mesiacov v stave spánku. Lekári boli bezradní a nedokázali chorobu diagnostikovať. Rodičia sa obávali, že Marta čoskoro zomrie.

Nikto asi nevedel, že to bol mystický spánok, počas ktorého Ježiš Martu duchovne pripravoval na veľké poslanie sprítomňovať vo svete jeho lásku a veľké milosrdenstvo. 

Marta sa k veľkému prekvapeniu a ešte väčšej radosti jedného dňa zobudila a pokračovala v rozhovore presne v tom mieste, kde ho prerušila, keď ju prepadol mystický sen. Marta sa ale odvtedy mohla pohybovať len za pomoci barlí. Postupom času sa však choroba stále viac prehlbovala. Dievča nadobudlo vnútorné presvedčenie, že jej najdôležitejším poslaním bude trpieť za druhých. Učila sa od Panny Márie v modlitbe bezhranične veriť a dôverovať Ježišovi. Mala len jedno želanie: do konca života plniť Božiu vôľu.

15. októbra 1925 napísala akt zasvätenia a úplného obetovania svojho života Bohu. Bol to súkromný akt zasvätenia a zasnúbenia s Kristom, ktorému sa odovzdala ako obeť lásky, a súčasne to bol vzrušujúci milostný list.
Mnoho mystikov hovorilo o tom, že na znamenie mystických zásnub s Kristom dostali od neho "mystický prsteň". Marta vyznala, že ho na svojej ruke videla dvanásťkrát.

Po tomto akte zasvätenia sa s Martou začali diať čudné veci.

3. októbra, v deň pamiatky svätej Terézie z Lisieux, upadla dvadsaťročná Marta do mystického sna, ktorý trval tri týždne. Po prebudení sa zverila rodičom, že v tej dobe dostala veľa utrpenia, ktoré paradoxne bolo sladkým dôkazom Božej lásky. Povedala: Keď trpíme, je to škola lásky, aby sme milovali ešte viac. V tú dobu ju trikrát navštívila svätá Terézia z Lisieux, ktorá chorej povedala, že sa má ujať poslania zakladať "ohniská lásky" na celom svete.

Paralýza nôh postúpila tak ďaleko, že sa Marta už vlastnou silou nemohla pohybovať. Od 2. februára zachvátila jej choroba tiež paže, ramená a prehĺtacie svaly. Nebola schopná nič jesť ani piť. Musela sa uložiť na lôžko, z ktorého už nevstala až do svojej smrti 6. februára 1981.

Martu ošetroval dr. Dechaume, profesor fakulty medicíny v Lyone, a dr. Ricard. Vo svojej správe o zdravotnom stave Marty napísali, že 2. februára 1929 okolo poludnia sa stali jej ruky a nohy bezvládne a ochrnuli. Súčasne boli paralyzované prehĺtacie svaly, a preto chorá nemohla prijímať pokrmy ani nápoje a mimo to vôbec nespala. Otázka, ako mohla Marta zostávať na žive, bez prijímania pokrmu, zostala pre vedu nevysvetliteľnou záhadou. Vedci navyše tvrdili, že príčinou úplnej bezvládnosti mladej ženy neboli psychické, emocionálne ani rozumové stavy. Takisto bol vylúčený nervový záchvat, novotvar v mozgu, alebo epilepsie. Príčiny choroby Marty Robinovej boli pre medicínu veľkým tajomstvom.

Neveriaci viedenský filozof a lekár Couchoud, ktorého správy o Marte vyvolali zvedavosť, prišiel k nej, aby sám zhodnotil, či je pravdou všetko to, čo sa rozpráva o jej mystickom živote, stigmách a o tom, že jej jediným pokrmom je prijímanie Eucharistie.
Po mnohých ťažkostiach a vďaka intervencii samotného biskupa sa mu nakoniec podarilo stretnúť sa s Martou. Rýchlo sa medzi nimi vytvorilo duchovné puto a od tej doby bol vedec jej častým hosťom. Dr. Couchoud potvrdil, že Martu Robin postihlo ochrnutie celého tela, ktoré tak silno zablokovalo  prehĺtacie svaly, že nebola schopná prehltnúť ani kvapku vody. Vo svojej lekárskej správe napísal, že ho najviac udivuje spôsob, akým Marta prijíma sväté prijímanie. Hostiu neprehĺtala, pretože bolo nemožné, aby prešla blokádou prehltávacieho traktu. Hostia sama prenikla tajomným spôsobom jej zatvorenými ústami i tkanivami. Marta neprikladala úplnej hladovke, ku ktorej ju, ako hovorila, odsúdil Ježiš, žiadny zvláštny význam. Nič nejedla a nepila z dôvodov fyzickej nemožnosti, spôsobenej úplným ochrnutím.

Marta zostávala vyše 50 rokov bez pozemského pokrmu, ale nemohla zostať bez Eucharistie. Sväté prijímanie bolo pre ňu najdôležitejším úkonom a jediným pokrmom, ktorý ju udržiaval pri živote. K svätému prijímaniu pristupovala raz týždenne - v utorok, a v posledných rokoch svojho pozemského života v stredu večer.

V deň, keď mala prijať sväté prijímanie, sa od rána modlila, opakovala svoj akt lásky a odovzdania Kristovi z 15. októbra 1925. Ten deň tiež pristupovala k sviatosti pokánia. Po prijatí svätého prijímania vydávala tichý výkrik nadšenia a radosti a upadla do extázy, ktorá spočívala v úplnom splynutí s Bohom.

Počas extázy vyžarovalo z jej tváre nadpozemské šťastie a krása. Som taká šťastná, môj Milovaný, pretože cítim, že moje srdce bije v Tvojom, pretože cítim Teba vo svojom srdci, Teba, živého a všemohúceho Pána, vo mne - aké tajomstvo! Cítim sa ako v raji. Jedného dňa umriem, pretože cítim Teba, môj Ježišu, ako biješ v mojom srdci. Pane Ježišu, urob, aby bolo jedného dňa povedané, že ma spálila Tvoja láska nie pre moje úsilie, ale vďaka Tvojej milosti. ... Ó môj Bože, už teraz ma obdarovávaš takým pokojom, činíš ma takou šťastnou na tejto zemi, čo bude v nebi?

Keď mystici prežívajú extázy, majú bezprostredný styk so skutočnosťou samotného Boha a strácajú väzby, ktoré ich spájajú so svetom. Marta vysvetľovala, že nie je možné povedať, že by sa v čase mystického stavu duša oddeľovala od tela. Je skôr obdivuhodne uchvátená. Boh sa objavuje najskôr v strachu. Je to niečo také nové, že to nie je možné vyjadriť. Potom zakúsi stav pokoja, je to stav mimo čas. Neviem, kedy to nastane. Neviem, ako to vyjadriť ... Deje sa to mimo mňa aj vo mne. Som uchvátená. Márne sa bránim, som uchvátená láskou. Ale nie je v tom žiadne nútenie. Až deň, ktorý nasleduje po dni prijímaní, končí extázu a Marta sa vracia k normálnemu životu.

Pre mystičku bol najdôležitejší život viery, jej osobný vzťah lásky k Ježišovi, a nie mimoriadne stavy a zážitky. Tak, ako svätý Ján z Kríža tvrdila, že nesmieme túžiť po mimoriadnych duchovných zážitkoch, pretože púšť ducha, temná noc viery je najcennejším darom, vďaka ktorému môžeme ísť s Ježišom krížovou cestou a dozrievať do nebeskej lásky. Len vtedy budeme môcť ísť po tejto ceste, keď naším najdôležitejším a jediným duchovným pokrmom bude Ježiš v Eucharistii. Keď prijímam sväté prijímanie, deje sa to tak, ako keby do mňa vstupovala živá osoba ... Moje ústa zvlhnú, ale nič nemôžem prehltnúť. Hostia vniká do mňa, ale ja sama neviem ako. Eucharistia nie je obyčajným pokrmom. Zakaždým sa do mňa vlieva nový život. Ježiš je v celom mojom tele, ako by som vstávala z mŕtvych. Prijímanie je niečím viac ako zjednotením: je splynutím v jedno ... Mám chuť kričať ku všetkým tým, ktorí sa ma pýtajú, či skutočne nejem nič iné, povedať im, že ja jem viac ako oni, pretože sa sýtim Eucharistiou, Telom a Krvou Pána Ježiša. Chcem im povedať, že oni sami blokujú v sebe účinky tohto pokrmu. 

To, čo všetkých najviac udivuje, zvlášť ľudí z oblasti vedy, je potvrdenie skutočnosti, že Marta od okamihu ochrnutia tela v roku 1929 až do svojej smrti 1981, teda viac ako 50 rokov, absolútne nič nejedla, nepila a vôbec nespala, a napriek tomu jej organizmus normálne fungoval. Jediným jej pokrmom bola Eucharistia.

Ježiš chcel týmto neobyčajným znamením eucharistického zázraku ukázať všetkým ľuďom, akú veľkú moc má sväté prijímanie, ak ho prijímame s hlbokou vierou. 

Príkladom Marty Robinovej nám Boh pripomína, že naozajstný život získavame len vtedy, keď prijímame Kristovo Telo a Krv v Eucharistii. Týmto záhadným zázrakom túži Ježiš priviesť nás všetkých k horúcej láske k Eucharistii a k vedomiu, že sväté prijímanie je On sám vo svojom zmŕtvychvstalom a oslávenom človečenstve. Dáva sa nám celý, aby s nami zdieľal plnosť života: Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť jeho Krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje Telo a pije moju Krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6,53n).

Marta pochopila, že keď sa zjednotí s Kristom v láske, musí sa s ním spojiť aj v utrpení za spásu sveta a viesť s ním duchovný boj so silami Satana. V októbri 1927 na ňu diabol prvýkrát zaútočil. Ukázal sa jej ako zviera, ktoré budí hrôzu. Neskôr prichádzali zlí duchovia v ľudskej podobe a pôsobili jej veľké utrpenie.

V roku 1930 dostala od Ježiša dar stigiem. Ježiš sa jej zjavil koncom septembra a spýtal sa: Chceš byť taká ako ja? V jej akte darovania sa a sebaobetovania bola už pripravenosť vo všetkom napodobniť božský vzor.

Začiatkom októbra sa jej zjavil Ježiš znovu, tentoraz na kríži. Požiadal ju najskôr, aby otvorila svoje ruky. Zdalo sa mi, akoby z jeho Srdca vychádzal šíp, ktorý sa rozdelil na dva lúče, z ktorých jeden prebodol moju pravú a druhý ľavú ruku. Súčasne, ako by moje ruky boli prebodnuté zvnútra. Potom ma Ježiš vyzval, aby som mu obetovala nohy, a ja som to ihneď urobila. Zbadala som hrot šípu, ktorý sa opäť rozdelil na dva a prerazil moje nohy. Ale to všetko prebehlo veľmi rýchlo. Potom ma Ježiš vyzval, aby som mu ponúkla svoju hruď a svoje srdce. ... Ich prerazenie sa uskutočnilo ešte intenzívnejšie. Ježiš mi ponúkol ešte tŕňovú korunu. Umiestnil ju na mojej hlave a silno ju zatlačil.

Ježiš jej potom povedal: Odteraz ťa budem nazývať moja Malá z lásky ukrižovaná. Potom Ježiš zmizol.

Marta takmer každú noc prelievala krvavé slzy. Od októbra 1931 až do konca života prežívala každý piatok na svojom tele Ježišovo utrpenie a smrť. Bolo to veľmi kruté telesné i duševné utrpenie, pri čom sa cítila úplne opustená od všetkých, aj od Boha Otca, ako to Ježiš vyjadril slovami: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27,46). To bol dôsledok ľudských hriechov, ktoré Ježiš vzal dobrovoľne na seba, aby ich zahladil a aby všetkých ľudí vyslobodil zo Satanovej moci.
Marta tieto muky spolu s Ježišom prežívala za spásu hriešnikov. Jej muky vrcholili prežitkom "smrti" na kríži vždy v piatok o tretej hodine. Potom prežívala súd, akým budú musieť prejsť všetci ľudia. Keď súd skončil, prežívala stav oddelenia duše od tela a očakávania zmŕtvychvstania. V nedeľu ráno, na výzvu kňaza, sa vracala do normálneho života.

Svojim zjednotením s Ježišom v tajomstve jeho umučenia a smrti na kríži sa stala skutočným géniom duchovného života. Vynikala veľkou životnou múdrosťou, presnou znalosťou posledného cieľa ľudského života.
Marta si bola naživo vedomá dráme boja medzi dobrom a zlom, aký sa odohráva v srdci mnohých ľudí. Vedela, že najväčšou tragédiou človeka je hriech a taký život, ako by Boh neexistoval. Bolo pre ňu samozrejmé, že zotrvávaním v hriechu sa stávame otrokmi Satana a spejeme k večnej záhube. Duchovná genialita Marty bola v tom, že sa ustavične zúčastnila aktu spásy, ktorý Kristus vykonal svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním.

Aby zachraňovala hriešnikov od večnej záhuby, spojila sa s ukrižovaným Kristom. Obetovala za druhých svoje utrpenie a brala ich utrpenie na seba. Jej bolesť bola najintenzívnejšia v tých obdobiach, keď prežívala Božiu neprítomnosť. Pocit Ježišovej neprítomnosti bol pre ňu "peklom" a skutočným zážitkom, ako strašný je hriech. V nedeľné ráno sa spájala s radosťou Zmŕtvychvstalého, ktorý definitívne víťazí nad Satanom.
Marta sa tak zúčastnila celej drámy našej spásy, ktoré sa sprítomňuje v každej svätej omši. Ježiš nám tak jej prostredníctvom chce povedať: Každý kresťanský život je svätou omšou a každá duša môže byť hostiou. Obetuj sa celý bez výhrad Bohu spolu s Ježišom a jeho božskou obeťou, ktorú ustavične prináša za spásu sveta.

Správa o tom sa čoskoro rozniesla nielen v Châteauneuf, ale aj v celom okolí ako požiar a vyvolala viditeľný zázrak: prakticky ateistické okolie sa vrátilo k Bohu a Martu začalo nazývať "sväticou". Navštevovalo ju stále viac ľudí. Jej izbou prešli tisíce osôb. Boli medzi nimi kardináli, biskupi, kňazi, ministri, profesori, bohatí podnikatelia i chudobní pracujúci, roľníci, ľudia zotročení závislosťou, alebo samovražednými úmyslami. Udeľovala okamžité odpovede.
Nebolo otázky, na ktorú by nepoznala odpoveď. Zúfalým a trpiacim pomáhala tým, že brala na seba ich bremená.

Keď sa jej zverila jedna prostitútka, vzala Marta na seba utrpenie, ktoré spôsobila svojím hriešnym životom. 

Všetkých viedla ku Kristovi, ktorý lieči každú ranu, hojí bolesti a rieši problémy. Neraz jediné jej slovo zmenilo život mnohých ľudí. Hriešnikov prijímala s najväčším súcitom. V spojení s eucharistickým Kristom a dobrovoľne prijímaným utrpením, viedla víťazný boj s mocnosťami zla a vytrhla z ich otroctva tisíce ľudí.

Ako mnoho mystikov, ktorí sa obetovali za záchranu duší, stala sa Marta po celý život terčom diablových útokov. Diabol ju týral a bil, zhadzoval ju z lôžka, vyrazil jej dva zuby a spôsobil jej početné zranenia.
Keď dostala od Krista tŕňovú korunu, bil ju po hlave a tĺkol ju o stenu, aby tŕne zarazil ešte hlbšie. Inokedy ju trápil predstavami, že je zavrhnutá a všetko jej utrpenie je k ničomu.
Tri mesiace pred smrťou jej diabol vykĺbil chrbticu, čo jej pôsobilo neznesiteľné bolesti. Opakovane jej zdôrazňoval, že pôjde do krajností. Tak sa stalo, že bola nakoniec 6. februára 1981 nájdená na podlahe mŕtva. Diabol nemiluje tých, ktorí mu vytrhávajú duše z pazúrov.

Farári, ktorí na začiatku jej choroby a mystických fenoménov pôsobili v Châteauneuf de Galaure, bez toho, aby sme chceli spochybňovať ich osobnú svätosť, nemali charizmu k tomu, aby prevzali duchovné vedenie mystickej duše. Môžeme dokonca povedať, že sa pri tom necítili dobre a takejto úlohy sa báli. Pán Marte sľúbil, že jej pošle duchovného vodcu podľa svojho Srdca, ale že musí byť trpezlivá.

3. mája 1932 prvýkrát odhalil Marte poslanie, ktoré jej zveruje, a potvrdila jej to viackrát svätá Terézia: "Šíriť Božie kráľovstvo pravdy a lásky." Ale ako to má robiť človek, ktorý je úplne ochrnutý a pripútaný na lôžko? Marta mala v roku 1933 mala rad videní, v ktorých jej Pán presnejšie povedal, čo od nej očakáva: Ježiš so mnou hovoril o skvostnom diele, ktoré tu chcel uskutočniť k sláve Otca, k rozšíreniu svojho kráľovstva a k obnove celého sveta ...; dielo, ktorému som sa mala úplne odovzdať pod vedením kňaza, ktorého na to podľa svojho Srdca už dávno určil. Jemu chcel v daný čas dať potrebných spolupracovníkov, ktorí mu mali pomáhať dávať dušiam rozhrešenie, sýtiť ich a viesť k jeho láske.

Ježiš jej dokonca označil konkrétne miesto, kde chce svoje dielo uskutočniť. Nebude to ani škola, ani misie. Bude to niečo nové, dielo, ktorého členovia budú všetci svätci, budú vyžarovať svojím príkladom nadprirodzený život a neúnavne preukazovať lásku k blížnemu ... Mária v ňom bude milovanou Kráľovnou, ktorú budú počúvať ... Toto ohnisko vojde do známosti až na koniec sveta ... Bude to útočisko pre veľkú ľudskú biedu a pre nespočetných hriešnikov. V tomto ohnisku sa má konať podľa lásky, lásky, ktorá chápe, cíti, ktorá sa praktikuje ... Pod tou podmienkou vylejem na toto dielo a na každého jeho člena prúd svetla a lásky; budem tam uskutočňovať zázraky.

Pán ešte dodal: Kňaz, ktorého pripravujem ..., nebude môcť urobiť čokoľvek bez teba a ani sa nebude môcť od teba vzdialiť. Budem mu odovzdávať svoje pokyny skrze teba a skrze teba mu oznámim svoju vôľu. Skrze teba, skrze tvoje modlitby, skrze tvoju ustavičnú obeť mu chcem odovzdávať svoje svetlo a svoje milosti. Musíš mu povedať všetko postupne tak, ako to budem od teba žiadať. Ani ty nebudeš môcť nič urobiť bez neho. Chcem vás v sebe spojiť - pre poslanie, ktoré vám chcem zveriť, pre všetky duše, ktoré vám chcem dať ku cti svojho mena ... Nebojte, ja sám urobím všetko.

Jedna mladá žena, ktorý počula o stigmatizovanej z Châteauneuf-de-Galaure, prišla Martu navštíviť. Bola hlboko dojatá, a keď odchádzala, spýtala sa, čo by mohla urobiť, aby jej preukázala službu. Marta jej odpovedala, že by mala rada obraz Panny Márie, ale taký, ktorý ju predstavuje ako "Prostrednicu všetkých milostí". Žena taký obraz mala. Pochádzal z Talianska. Pretože bol čiernobiely, povedala chorej, že ho dať zafarbiť a potom jej ho prinesie. Pri tej príležitosti jej povedala o jednej rehoľníčke, ktorá jej povedala: "Poznám kanonika Fineta, ktorý mal u nás pred časom prednášku o Matke Božej. Pretože je zástupcom riaditeľa pre výučbu náboženstva v diecéze Rhône a Loire, mnoho cestuje a navštívil 850 škôl, kde vykonal inšpekciu. Iste nepovie nie, keď bude musieť urobiť malú zachádzku, aby priniesol obraz na miesto určenia."

Keď bol obraz hotový, poprosila rehoľníčka kanonika Fineta, aby zaniesol obraz jednej stigmatizovanej žene, ktorá má osobitnú úctu k Panne Márii Prostrednici všetkých milostí. Kňaz odpovedal, že sa nebude zdráhať, ak sa jedná o to, urobiť niečo pre Matku Božiu.

Tak sa aj stalo, otec Georges Finet sa 10. februára 1936 vydal na inšpekčnú cestu. Keď prišiel do Châteauneuf-de-Galaure, navštívil tamojšieho farára Faura, ktorý mu navrhol, že zájdu na návštevu k jednej stigmatizovanej farníčke. Kňaz z Lyonu chcel iba obraz nechať u neho na fare a povedal, že nemá čas. Ale pretože farár na návšteve trval, bol ochotný ju uskutočniť.
V neskoré dopoludnie prišli obaja do domu Marty Robin. Farár Faure išiel sám do izby chorej, aby jej povedal o návšteve kňaza z Lyonu. Keď vyšiel z izby, Abbé Finetovi povedal: "Marta vás prosí, aby ste jej obraz priniesol osobne."
Akonáhle vstúpil, bol to pre Martu šok: tohto kňaza, ktorého nikdy nevidela, ihneď spoznala, pretože ho zbadala vo videní už pred šiestimi rokmi. V noci, keď došlo na pahorku vo Fouvrière k zemetraseniu, odobral sa mladý kaplán do katedrály, kde udeľoval sviatosti mnohým zraneným a umierajúcim. Marta mu povedala veľa podrobností, o ktorých sa Abbé domnieval, že sú známe len jemu. Povedala mu, že sa v tragickej hodine za neho modlila, pretože k nej prišla Panna Mária a prosila, aby sa mnoho modlila za svojho budúceho duchovného otca, ktorý bol onú noc vo veľkom nebezpečenstve.

Keď Abbé Finet počul tieto slová, pochopil, že stigmatizovanú skutočne inšpirovalo nebo. Keď  jej odovzdal obraz, Marta počula, ako jej vnútorný hlas hovorí: "To je ten, na ktorého si čakala, ktorého som ti sľúbil. Všetko sa rozhodne dnes popoludní. Daj sa viesť odo mňa."

Keď sa lúčil, Marta prosila, aby opäť prišiel, a Abbé Finet neskôr povedal: "Myslel som, že prinášam obraz Matky Božej, a v skutočnosti ona priniesla mňa."

Obaja kňazi potom počas obeda na fare nehovorili o ničom inom než o stigmatizovanej. Farár Faure ihneď pochopil, že spolubrat by ho mohol zbaviť bremena vedenia mystičky, bremena, ktoré na jeho bedrá ťažko doliehalo, a to by bolo pre neho uľahčenie.
Abbé Finet, ktorý už vôbec nemyslel na inšpekciu, sa popoludní vydal opäť k Marte. Keď k nej vstúpil, povedala mu: "My sme sa stretli už v roku 1930, nie je to pravda?"

"Nespomínam si."

"Spomeňte si na 30. november, na katastrofu vo Fouvrière. Niekoľko dní neskôr ste sa skláňal nad jedným mladíkom, ktorý bol na pokraji smrti. Váhal ste, či mu máte podať sväté prijímanie."

Abbé Finet to nemohol pochopiť, myslel, že je jediný, kto pozná túto podrobnosť, o ktorej s nikým nehovoril.

Marta pokračovala: "Bola som blízko vás, keď ste sa rozhodol, že mu ju podáte. Urobil ste dobre!"

"To dieťa zomrelo."

"Ale vy ste tu. Toľko som sa za vás modlila."

Abbé Finet krátko vyložil svoj život, pričom zdôraznil svoju veľkú mariánsku úctu a množstvo prednášok, ktoré o nej uskutočnil. Marta mlčky počúvala.

Potom povedala: "Budeme prežívať jednotu kresťanov ... Diabolské bludy budú zničené. To bude zmŕtvychvstanie, ktoré povedie k nesmiernej milosti, nové Turíce lásky ... Laici pri tom zohrajú dôležitú úlohu."

"Ale je dôležité, aby získali náboženské vzdelanie," odpovedal Abbé.

"Iste. Toto vzdelanie získajú v mnohých v centrách, zvlášť v ohniskách, ohniskách svetla a lásky."

"Čo sú to Ohniská svetla a lásky?"

"Je to niečo nové v Cirkvi. Nie rehoľný rád, ale Bohu zasvätený laický stav. Veľká rodina, v ktorého čele stojí kňaz a Panna Mária ako Matka. Pre všetkých sa budú organizovať exercície ... Tieto Ohniská budú vyžarovať do celého sveta. Je to odpoveď Srdca Ježišovho svetu po porážke národov, ktorú treba pripísať satanským bludom."

Marta pokračovala: "Otče, mám vám položiť z Božieho poverenia žiadosť. Vy ste sem prišiel, aby ste založil prvé Ohnisko lásky."

"Ale ja nepatrím do tejto diecézy."

"A čo na tom, keď to Boh chce?"

"A čo tam mám robiť?"

"Organizovať exercície."

"Ale to ja neviem."

"Naučíte sa to."

V tomto tóne rozhovor ďalej pokračoval. Abbé bol so svojimi argumentami na konci. Marta mala na všetko svoju odpoveď. "Boh vám pred šiestimi rokmi zachránil život. Máte založiť Ohnisko."

"A kedy mám organizovať prvé exercície?"

"Od 6. do 13. septembra."

"Nemôžem sa vzpierať, ale musím vyrozumieť svojich nadriadených."

"Prirodzene. Musíte konať v poslušnosti."

Rozhovor trval dlhšie ako tri hodiny ... a Abbé si ráno myslel, že len odovzdá obraz na fare! Nikdy nemôžeme tušiť, kam nás chce nebo zaviesť. Tak vznikli Ohniská lásky.

Martino poslanie: ohniská lásky. Ježiš jej zjavil, že jej poslanie na zemi spočíva v "šíriť na zem kráľovstvo pravdy a lásky". Ohniská lásky nemajú byť "malé duchovné spoločenstvá, ktoré sa zaoberajú len samé sebou. Majú vyžarovať do sveta."
Tak, ako Marta prosila otca Fineta, tak sa aj stalo: prvé exercície začali 7. septembra 1936. Konali sa v dievčenskej škole v Châteauneuf-de-Galaure vo veľmi skromných priestoroch.
Marta na druhý deň prosila abbého, aby sa stal jej duchovným vodcom. Od tej doby ho oslovovala krásnym titulom Otče, čo vtedy nebolo bežné, pretože tento titul bol vyhradený členom rehoľných rádov. Táto tradícia sa v ohniskách presadila. Zodpovední kňazi sú vždy oslovovaní ako "Otec", "Père". Exercície však neskončili bez toho, aby diabol dal o sebe vedieť. Vyvolával rôzny hluk, rozbíjal nádoby, zhadzoval exercitantov z lôžka, takže O. Finet musel nad domom vykonať exorcizmus.

Už sme sa dočítali, že Marta vôbec nevládla ani nohami, ani rukami, že nič nejedla ani nepila a vôbec nespala. Čo jej ešte zostalo? Schopnosť vidieť.

V septembri 1939 prosila svojho duchovného vodcu o povolenie, aby mohla Spasiteľovi obetovať svetlo svojich očí. 

"Ale veď vy ste už dala všetko," povedal jej.
"Nie, všetko nie. Nemusím vidieť."
Aj keď s váhaním, dal O. Finet svoj súhlas a Marta ihneď stratila svetlo svojho zraku. Až do konca života zostala slepá. V septembri 1939 začala druhá svetová vojna a ona obetovalo svoj zrak, aby zdieľala temnotu, ktorá prepadla celý svet.

Po smrti jej matky (november 1940) sa o Martu staralo Ohnisko. Plán sa uskutočnil v roku 1939, ale výstavba skončila až v roku 1945. Je potrebné vziať do úvahy okolnosti, že všetko prebiehalo v okupovanom území. 17. mája 1948 vysvätil diecézny biskup Ohnisko, čo znamenalo tiež cirkevné uznanie diela.

Veľká päťposchodová budova mohla pojať 300 exercitantov. Základné päťdňové exercície pojednávali o veľkých pravdách viery, obsiahnutých v modlitbe Verím v Boha. Osobitný dôraz sa kladie na Božie otcovstvo a Máriino materstvo. Niektorí vychádzajú z Ohniska s kňazským, alebo rehoľným povolaním. Mnohí využívajú príležitosť, aby sa stretli s Martou a požiadali ju o radu. Účastníci môžu na konci exercícií požiadať, aby boli zasvätení Ježišovi skrze Máriu.

Počet návštevníkov Marty Robin tak ustavične rástol. Denne prijímala 50-60 osôb, čo je ročne 5000 návštevníkov. Odhaduje sa, že za svoj život prijala 100 000 návštevníkov. Neprichádzali len seriózne osoby, ale aj zvedavci a skeptici. Mnohí odchádzali úplne obrátení.

Jedna pracovníčka filmového priemyslu dlho presviedčala svoju priateľku, aby mohla navštíviť Martu. Niekoľko dní po tejto návšteve vstúpila do Karmelu a po niekoľkých rokoch sa stala prevorkou. 

Syn jedného priemyselníka viedol za otcove peniaze rozmarný život s neviestkami. Keď počul o Marte, navrhol svojim dvom družkám, že ju navštívia, aby sa pobavili, až sa budú pred ňou hrať na zbožné osoby. Ale robili účet bez hostinského. Keď zaklopali, pozvala ich dovnútra a povedala: "Máte všetky dôvody robiť si zo mňa vtipy, pretože nič iné si nezaslúžim." Výsledok návštevy bol ten, že mladý muž vstúpil k trapistom a dievčatá na Karmel.

Ohniská pôvodne ponúkali len päťdňové exercície, neskôr k tomu pribudli aj iné formy v trvaní jedného až troch dní. Marta rada opakovala, že Ohniská majú hľadať svoju dokonalosť v láske a svoju svätosť v pokore.

Ako fungujú Ohniská? Sú to spoločenstvá pokrstených mužov a žien, ktorí po príklade prvej cirkevnej obce používajú svoje materiálne, intelektuálne a duchovné statky spoločne. Žijú v jednom duchu, aby uskutočnili veľkú Božiu rodinu na zemi s Máriou ako Matkou. Stoja pod vedením kňaza a usilujú o to, aby svojím životom, modlitbou a prácou vydávali svedectvo svetla a lásky svetu, ktoré má zodpovedať veľkému posolstvu Krista - Kráľa, Proroka a Kňaza.

Uplatňuje sa tu komplementárnosť kňazov a laikov. Kňaz je za Ohnisko zodpovedný pred Cirkvou. Má za pomocníka muža, alebo ženu, ktorým sa hovorí "zodpovedný", a radu, ktorá je zložená z niekoľkých volených členov Ohniska. Všetci prispievajú k poslaniu Ohniska a sú zodpovední za jeho život. V každej krajine sa aplikuje štruktúra, ktorá zodpovedá miestnym zákonom. Do Ohniska vstupujú tí, ktorí sa k tomu cíti povolaní: laici, muži i ženy, žijú v celibáte, aj v manželstve.

Denný program pozostáva z modlitby a práce. Denne sa slávi svätá omša, na programe je modlitba ruženca a adorácia. Prácu vykonáva každý podľa svojich schopností. Domáce upratovanie a umývanie riadu sa vykonáva spoločne. Nie je tu noviciát, každý vrastá zo dňa na deň a zachováva ten stav, v akom vstúpil: slobodný, manželský, vdovský. Po trojročnom skúšobnom období sa zaväzuje k práci v Ohnisku a dáva sa plne do služieb Cirkvi. Všetok svoj majetok vkladajú členovia do spoločného vlastníctva. Žijú z výnosov majetku a z príspevkov exercitantov.

Ohniská lásky sú súkromné medzinárodné združenia laikov a spadajú pod Pápežskú radu pre laikov. Zúčastňuje sa diecézneho života a sú rozšírené po celom svete. 

Masima