Ježiš ju žiadal, aby svoje utrpenie obetovala za vykúpenie duší, najmä vojakov, a za pád ateistického režimu

Edvige Carboni bola mimoriadnou mystičkou. Svoj život trávila medzi prirodzeným a nadprirodzeným; medzi humánnym a božstvom. Jej interakcia s nadprirodzeným svetom bola takmer na dennom poriadku. Ježiš, Mária a svätí sa jej zdali neustále. Dostala aj stigmy, a mala mnoho ďalších duchovných darov, ako sú extáza, bilokácia, levitácia, čítanie srdca, rozlišovanie duchov a časté návštevy duší v očistci.

Edvige bola laická žena, ktorá žila so svojou rodinou a posledné roky svojho života strávila so svojou sestrou Paulinou v Ríme. Žila život lásky v pomoci potrebným, návštevami chorých, a modlitbou i utrpením za obrátenie hriešnikov a duší v očistci. Narodila sa 2. mája 1880 v talianskej Sardínii, ako druhá najstaršia zo šiestich detí. Jej matka povedala, že v deň, kedy sa Edvige narodila, videla svietiť hostiu v monštrancii. Z toho dôvodu jej mama, ktorá bola chorá stále prízvukovala: „Ak zomriem, pristupuj k svätému prijímaniu každý deň, aby si sa mala dobre, pretože Ježiš mi, niekoľko okamihov potom, čo si sa narodila, ukázal hostiu, ako som ti vravela.“

Ďalšou významnou udalosťou, ktorá sa stalo po jej narodení bolo, že jej na tele, na prsiach, vytvoril kríž ako keby Ježiš predurčil, že bude jeho manželkou. Dva dni po jej narodení ju pokrstili. Vo štyroch rokoch bola birmovaná a v piatich rokoch urobila sľub panenstva. V dome jej babičky bola replika obrazu Panny Márie s Ježiškom v náručí. 

Keď bola Edvige sama, vyliezla na stoličku a prihovorila sa Panne Márii: „Matka moja, milujem ťa, daj mi svoje dieťa, aby som sa s ním mohla hrať.“ 

Neskôr spomínala: „Veľakrát mi dovolila, aby som sa s ním hrala. Ježiš bol na mňa taký dobrý.“

Mama ju každý deň vzala na návštevu k Najsvätejšej sviatosti a Edvige obnovovala sľub panenstva modlitbou, ktorú ju naučil Ježiš, keď sa hrali: „Bože, skladám sľub večnej čistoty a zasväcujem ti svoje panenstvo.“

Edvige dokončila iba tretiu triedu. Keďže jej mama bola veľmi chorá, posielala Edvigu v noci na nákupy. Vždy poslúchala svojich rodičov, ale teraz, keď chodila samotná po nociach, cítila strach. Raz uvidela svojho anjela strážneho, keď jej povedal: „Neboj sa, som stále s tebou a robím ti spoločnosť.“ Povedala, že ju anjel čakal pred obchodom, odprevadil domov a zmizol.  

Naučila sa vyšívať, aby svoje výrobky mohla predávať a tak prinášať domov peniaze. Keď mala jedenásť rokov, išla na prvé sväté prijímanie a pri tejto príležitosti sa jej Ježiš opýtal: „Miluješ ma?“

„Áno, veľmi,“ odpovedala a potom sa nestále modlila.

Aby ju rodina nevidela, išla do chorálu a tam sa modlila. Raz počas vrúcnej modlitby videla mladého kňaza. Usmial sa: „Poznáš ma?“

„Nie,“ odpovedala.

„Som svätý Luis Gonzaga. Prišiel som ti povedať, že ťa mám veľmi rád a že by si vždy mala milovať Ježiša.“ Svätý Luis Gonzaga sa jej zjavoval veľakrát, aby ju učil, ako sa má modliť. 

V pätnástich rokoch sa Edvige chcela stať mníškou, ale matka jej to nedovolila. Povolila by iba vtedy, keby to bola Božia vôľa. V ten rok sa narodila jej sestra Pauline. Edvige mala dovtedy len bratov a tak každá pomoc mame s domácimi prácami aj starostlivosť o chorú babičku zostávala iba na nej. Odvtedy vídavala zjavenie Ježiša, Márie, svätých a anjelov častejšie.

Obeta za obrátenie komunistov

Ježiš si zvolil Edvige ako obetnú dušu a ona sama sa veľkoryso ponúkla pre záchranu druhých. Ježiš od nej žiadal mnoho modlitieb a obetí, mnoho duší sa totiž ocitalo v nebezpečenstve večného zatratenia.

Edvige si vo svojom denníku, 25. mája 1941 zapísala: „Keď som sa modlila pred Najsvätejšou Sviatosťou, bola som vo vytržení a uvidela som Ježiša na kríži. Krvácal z každej rany. Jeho krv padala na zem. Videla som anjelov, držiacich zlaté kalichy až pri ranách. Tieto poháre sa rýchlo naplnili a Krv čoskoro znovu padala na zem. Ježiš plakal. 

„Prečo plačeš?“ opýtala som sa.

„Dcéra,“ povedal, „plačem, pretože toľko krvi, ktorú som prelial pri mojom Utrpení je zbytočná, neprináša ovocie."

Pri inej príležitosti napísala: „Po svätom prijímaní som videla tri krížiky. Ježiš bol v jednom uprostred, ďalšie dve boli prázdne. Potom ku mne prišiel Don Bosco a povedal: Dcéra, Ježiš mi dal za úlohu nájsť dušu na odčinenie veľa hriechov, ktorými neustále trpí, najmä pre neskromnú módu, a aj za to, aby zavládol mier medzi národmi. Dcéra, po krátkom pohľade som našiel teba a Graciu. Tieto dva kríže sú pre vás, jeden pre teba a ten druhý pre ňu.“ (Denník 12. júna 1941) 

Gracia bola jednou z Edviginých blízkych priateľov, ktorí sa vo veku 33 rokov zasvätili Ježišovi a ponúkli seba ako obetné duše, aby sa počas II. Svetovej vojny získal mier.

Ježiš požiadal Edvige, aby sa ponúkla najmä ako obeť za komunistov. Písala: „Zdalo sa mi, že mi Panna Mária povedala – Dcéra moja, sľúb mi, že odtrpíš všetko súženie, odmietanie, pohŕdanie a utrpenie za obrátenie komunistov.“

Sestra Gabriela Sagheddu, trapiská mníška, ktorá sa obetovala, aby sa anglikánska cirkev spojila s katolíckou, sa jedného dňa zjavila Edvige a povedala jej: „Ponúkni sa ako obeť, aby sa komunisti vrátili späť do Matky Cirkvi.“ 

V júni 1941 si do denníka zapísala: „Keď som sa modlila, prišla som do vytrženia, zjavil sa mi sv. Ján Bosco a povedal mi: Dcérka, pamätaj, že si ponúkla samu seba ako obeť za oslobodenie chudobných Rusov od boľševizmu, zaprisahaného nepriateľa Boha. Modli sa, aby Ukrižovaný čoskoro mohol vstúpiť do Ruska.“

Spoluúčastníčka v Utrpení Krista a Stigmy

Edvige si do denníka 16. novembra 1938 zapísala, ako dostala stigmy: „Jedného dňa, keď som sa modlila, prišla som do vytrženia a zjavil sa mi Ježiš. „Dcéra moja, chceš trpieť? Odpovedala som – Áno, z lásky k tebe chcem trpieť. – 

Potom sa mi objavil na Kríži, z jeho rany vyšli lúče svetla a tie prenikli do mojich rúk, nôh, do hlavy a boku. Vo všetkých zranených častiach tela som mala bolesť, zostala som ležať na zemi niekoľko hodín. Keď som sa prebudila, videla som, že z mojich rán vytekala krv a cítila som veľkú bolesť. Od toho dňa som sa venovala meditácii ráno aj večer.“

Nie je jasné, koľko mala rokov, keď dostala stigmy, spomína sa, že mala 29 rokov, jej duchovný vodca si myslel, že ich dostala ako 33-ročná.

Tiež dostala tŕňovú korunu a transrezonancie, ktoré jej zraňovali srdce. „Raz v noci, keď som sa modlila, objavil sa anjel s korunou v ruke. Položil mi ju na hlavu, pocítila som veľkú bolesť, pretože mi prepichla celú hlavu tak, že som niekoľko dní nemohla otvoriť oko, pretože bolo červené a zdalo sa mi, že je v ňom tŕň.“

Inokedy jej anjel zraňoval srdce. Tento jav, nazvaný transrezonancia, sa stával aj u mystikov ako je sv. Páter Pio a sv. Terézia z Avily.

Edvige napísala: „Modlila som sa k dobrému Ježišovi a zrazu sa zjavil anjel a zranil mi srdce. Ešte aj teraz cítim zranenie. Je to rana, ktorá ma núti horieť láskou k Ježišovi.“

Flora Argenti dosvedčila, že videla Edvigino srdiečko, bolo spálené a samý pľuzgier, ale sálalo viditeľné intenzívne teplo. Aj na nočnej košeli mala okolo srdca znaky spálenia.  

Diabol zvykol robiť Edvige utrpenie mnohými spôsobmi. Ona to všetko ponúkla Ježišovi za spásu duší. Priateľka Edvige, Vitalia Scodina hovorí: „Diabol mnohokrát spálil peniaze, keď musela ísť na nákup. Tiež lial vodu na posteľ, ktorú neskôr Preblahoslavená Panna Mária osušila. Pripútal ju na posteľ, poškriabal ju, hádzal na jej hlavu kamene, spálil knihu, ktorú jej dal Monsignor Vitali, hádzal okolo nej múku, polentu, cestoviny a iné veci. Niektorých z týchto udalostí som sama bola svedkom. Napríklad, keď ju udrel palicou a priviazal ju k posteli. Rozprávala mi o ďalších veciach. Spomínam si, že som nemohla rozviazať uzly, ktorými ju diabol priviazal k posteli, kým som nezvolala na Pannu Máriu.“

Edvige v jednom videní uvidela, že sa diabol rozzúril, vzal jej denník a chcel vyhodiť z okna. Keď sa prebudila, našla ho mierne spálený pri okne. Aby sa tomu v budúcnosti vyhla, mons. Massimi denník požehnal a dal jej škatuľku s relikviou, v ktorej ho potom držala.  

V decembri 1941 si do denníka zapísala: „Po svätom prijímaní v kaplnke zasvätenej svätej Anne som videla škaredé zviera, ktoré sa ku mne priblížilo. Schmatlo tašku a vzalo 100 lír, ktoré som mala a nákup. Peniaze spálilo na popol. Keď som sa prebudila z extázy, v hornej časti batohu bolo 100 lír spálených na popol."

Kedykoľvek sa Edvige vybrala sa otcom Ignaciom (jej posledným duchovným vodcom), diabol ju tvrdo kopal do nôh tak, že nemohla chodiť. Stalo sa to, aj keď išla k iným spovedníkom. Edvige sa však aj napriek prekážkam podarilo v ceste pokračovať a satan bol porazený. 

Utrpenie jej robil v mnohými spôsobmi. Niekedy jej poroztĺkal riady, zrkadlo, alebo sklo. Páral jej pletenie a udieral ju, alebo poškriabal. Raz jej dokonca vzal zo zubov zlaté plomby. Pri inej príležitosti musela chvíľu zostať v posteli, pretože ju udieral kladivom po kolene. 

Presťahovanie na pevninu Talianska

Edvigin život sa v roku 1929 zmenil. Jej sestra Pauline, ktorá bola učiteľkou, si našla prácu v šole v Marcellina Scalo, v meste medzi Rímom a Tivoli. Edvigin otec nechcel, aby tam Pauline žila sama, takže sa celá rodina zo Sardínie presťahovala. Najbližších 23 rokov, vlastne až do svojej smrti, žije Edvige na pevnine. Posledných 14 rokov svojho života strávila v Ríme. 

Edvige sa v Marcellna Scalo starala o otca a vyučovala katechizmus. Od Ježiša pýtala povolenie skryť stigmy na ruke, aby mohla pracovať, a Ježiš jej skromnej prosbe vyhovel.  

Jej sestra Pauline bola v roku 1932 preradená do Agosta a potom aj do La Forma. Edvige aj v La Forma pokračovala vo výuke katechizmu a niektoré dievčatá učila aj vyšívať. 

V roku 1934 sa presťahovali do Albano Laziale a v roku 1937 ich otec, Giovanni Battista Carboni zomrel. Vravelo sa, že keď zomrel, jeho vychudnutá tvár bola nádherné, viedol totiž veľmi svätý život.

Edvige a Paulina sa o rok neskôr natrvalo presťahovali do Ríma. Žili v blízkosti saleziáskeho kostola pomenovanom Márie Pomocnici kresťanov.

V roku 1940 sa v Ríme stretla s Vitaliou Scodini, ktorá sa stala jednou z jej najbližších priateľov a svedkom nadprirodzených milostí, ktoré Edvige požívala.  

Jej zbožnosť a cnosti

Edvige žila život pokánia a lásky. Nemohla vykonať veľké skutky zmierenia ako iní svätí, ale trpezlivo prijímala nepohodlie, utrpenie a prenasledovanie ľudí, ktorí ju považovali za blázna, alebo prorokyňu. Často sa postila a všeobecne jedávala na raňajky a večeru len kúsok chleba. Vitalia, jej priateľka vravela, že jedného dňa našla Edvige piecť chlieb z múky a popola, pretože iné na jedenie nemali. Čo sa týka biedneho stravovania – Edvige dostala žalúdočný vred, ktorý Ježiš neskôr zázračne vyliečil.  

Edvige sa po celý život musela o niekoho starať. O mamu, tetu, babičku, otca a nakoniec aj o sestru. Starala sa vždy s láskou a trpezlivosťou, obzvlášť milovala chudobných. Ak nejaký chudobný zaklopal na jej dvere, a keď jedla, dala mu všetko jedlo.

Pauline spomína: „Keď sme videli sedieť na schodoch pred kostolom svätého Pavla starého muža, sestra k nemu podišla, pohladila ho ako malé dieťa a dala mu šál. Ďalší deň obdarila chudobnú ženu sukňou.“

Edvige hovorí: „Chudobní sú moji najmilší kamaráti, dala by som za nich všetko, náušnice, prstene... Milujem ich, pretože ich Ježiš miluje... V nebi uvidíme všetky dobrá, čo sme pre chudobných urobili, tie nám otvárajú brány nebies.“ 

Veľmi drahí jej boli aj Svätý Otec a kňazi. Veľa sa za nich modlila, a keď začula, ako niekto má voči nim neláskavé poznámky, neváhala ich obraňovať. V decembri 1944 si do denníka zapísala: „Vo štvrtok popoludní sa mi zdalo, že som v kostole vo Vatikáne. Bolo tam veľa ľudí, mnohí z nich boli cudzinci iných národov. Zrazu vyšiel na balkón Svätý Otec a začal hovoriť: „Deti v týchto veľmi smutných časoch, v ktorých žijeme, musíme konať pokánie na upokojenie Božieho hnevu, tak ťažko urážaného hriechmi ľudí.“ Práve prestal hovoriť, keď mnohé ženy a muži začali na pápeža hádzať kamene, čo mu spôsobilo niekoľko rán. Keď ho videli krvácať, niektorí sa smiali. Musel opustiť balkón. Na Svätopeterské námestie zostúpil anjel a povedal: - Svet sa chystá do ruiny. Nechcú počúvať slová Kristovho námestníka. – Spýtala som sa ho: „Kto si:“ Odpovedal: - Som Anjel Ríma a žijem vo Vatikáne. – „

Edvige sa v mladosti zapísala do mnohých bratstiev. Parila do Dcér Márie v Pozzomaggiore. Aktívna bola (od roku 1906) v reholi františkánov i v spoločenstve Priateľov sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša. V roku 1941 vstúpila do bratstva Utrpenie Ježiša Krista v Santa Scala (Sväté schody) v Ríme. V tejto spoločnosti stretla kňaza, Pátra Ignacia Parmeggianiho, ktorý sa jej odvtedy stal duchovným vodcom a zostal ním až do svojej smrti. Zvláštny vzťah mala k saleziánom v Ríme, blízko ktorých bývala, neďaleko kostola Márie Pomocnice kresťanov, kam denne chodievala na svätú omšu a mávala tam mnoho vízií, okrem iných aj sv. Jána Bosca a sv. Dominika Savia. V skutočnosti ju sám Ján Bosco pozval, aby sa 25. septembra 1941 zaregistrovala ako pomocníčka saleziánov. 

Nadprirodzené dary

Čítanie v srdci a nadprirodzené poznania: u Edvige sa preukázalo, že má dar čítania v srdci. Constantina Sanna hovorí, že vzala svoju matku k Edvige, pretože sa obávala o svojho syna Salvatoreho, ktorý bol vo vojne a nemali o ňom žiadnu správu. Spolu s Edvige sa modlili a potom jej matke povedala, že Salvatore je v poriadku, o dva dni od neho dostane list a tiež im povedala, kde sa práve nachádza. O dva dni neskôr im skutočne došiel list, potvrdzujúci pravdivosť Edviginých slov. 

Maria Longarone prehlásila: „Mala dar čítania srdca, pretože veľakrát mi povedala veci, na ktoré som myslela a pomohla mi s pochybnosťami, ktoré som kvôli nim mala a nikomu o nich nevravela.“

Levitácia: mnoho ľudí môže potvrdiť, že sa Edvige počas extázy často vznášala. Mariangela Oggianu vyhlásila: „V jedno popoludnie som uvidela služobníčku Božiu  20 cm bez akejkoľvek podpory nad kľakadlom. Ruky mala založené, hľadela hore a vrúcne sa modlila.“ 

Bilokácia: Edvige sa počas prvej svetovej vojny bilokáciou častokrát preniesla na bojisko, aby prinášala správy o vojakoch, ktorí zomreli, alebo o ktorých sa nič nevedelo. 

Maria Pinna hovorí o tom, ako Edvige bilokáciou prišla na pomoc k smrteľnej posteli. „Medzi rokmi 1928 až 1930 som išla do Bossa Marina, a farár mi povedal, že je tam veľmi chorý človek, ktorý po dlhú dobu nedostal sviatosti. Jeho manželka sa bála, že takto aj zomrie. Kňaz poslal zamestnanca, aby požiadal Edvige, nech príde do Bossa Marine. Edvigin otec ho ale poslal preč. Ešte v ten deň, bolo okolo desiatej hodiny večer, mala manželka chorého muža, pocit, že niekto otvoril dvere a vošiel dnu. Myslela si, že je to slúžka, ale namiesto toho uvidela osobu oblečenú v čiernom s čiernou šatkou na hlave, ako odchádza. Do tváre jej nevidela, opýtala sa preto zamestnancov, kto to bol, no oni jej svorne potvrdili, že nikto k nim neprišiel. Vrátila sa teda späť k mužovi, ležiacom v posteli, blúzniacom vo vysokej horúčke a na jej prekvapenie ho našla pri vedomí. Povedal jej, že chce prijať sviatosť zmierenia. Zavolala kňaza a muž sa vyspovedal. Na druhý deň po tom, čo mu kňaz udelil sväté prijímanie a slávil za neho omšu, v popoludňajších hodinách zomrel muž pokojnou smrťou.“

Z listu, ktorý Edvige napísala Otcovi Ignaciovi: „Otče, Ježiš mi včera popoludní povedal – Dcéra moja, modli sa za záchranu čínskych komunistov. Sú takí zlí. Zatiaľ zatkli desať biskupov, medzi nimi je mons. Guthbert O´Gara a biskup Spoločenstva Utrpenia Ježiša Krista, Nanking. – Ježiš mi ukázal, kde sa nachádza. Bol v tmavej cele. Strážcovia sa mu všelijako vyhrážali, ale on pohľadom do neba mlčal. Kričala som a tým mužom som povedala: „Ste zlí.“ 

Odpovedali mi vyhrážkami, ale bola som vysoko nad nimi. „Je to čarodejnica od pápeža. Je to čarodejnica,“ hovorili.  

A ja som im povedala: „Nezabudnite, že jedného dňa budete súdení dobrým Ježišom. Ak nechcete robiť pokánie, pôjdete do pekla.“

Stále opakovali – čarodejnica. Je to čarodejnica!

Otče, modlite sa za obrátenie stratených bratov.“  

Pauline si pamätá, že Edvige bola dvakrát vzatá na návštevu kardinála Mindszentyho vo väzení a hovoril s ním a s Ježišom. (kardinál Mindszenty prijal počas jeho väznenia aj návštevy Pátra Pia a sr. Cristinu Montella v bilokácii)

Edvige tiež v bilokácii vstúpila do Stalinovej izby v Kremli. Videla ho búchať päsťou hovoriac: „Som silný a hrozný nepriateľ  Boží.“
Edvige povedala, že Stalin mal taký škaredý pohľad, až sa na neho bála pozrieť.

Vitalia spomína: „Raz som bola doma u Edvige a Pauline. Edvige som videla v hlbokej modlitbe a počula som, ako hovorí – Musíte sa obrátiť, ale chcete byť nepriateľom Boha, budete. – Keď vyšla z extázy, sestra ju požiadala, aby jej povedala, na koho hovorila, a odpovedala, že bola v Stalinovej miestnosti v Moskve... Na jej pozvanie k obráteniu jej odpovedal: Nikdy sa neobrátim, navždy budem Božím nepriateľom.“ 

Pri inej príležitosti prišiel sv. Sebastián a povedal: „Vezmite 20.000 lír a príďte.“ V bilokácii sa potom dostala do jaskyne v blízkosti San Buenaventura del Palatino, kde bol človek, chystajúci sa spáchať samovraždu, lebo bol nezamestnaný. Sv. Sebastián mu povedal: „Zastav. Som sv. Sebastián a prišiel som ťa zachrániť.“

Muž odložil zbraň a svätý povedal: „Tieto dve ženy ti priniesli 20. 000 lír, to je všetko, čo majú. Sľubujem, že za dva dni si nájdeš prácu.“

Proroctvo: Edvige svojmu duchovnému vodcovi predpovedala, kto bude budúcim pápežom. Voľbou pápeža Benedikta XV. bola jej predpoveď potvrdená. 

Edvige takisto predpovedala zvolenie pápeža Pia XI., aj zmiernenie pravidiel v spoločenstve Utrpenie Ježiša Krista, ktoré nastalo o deväť rokov neskôr. Odhalil jej to zakladateľ spoločenstva sv. Pavol z Kríža, ktorý sa jej zjavil.  

Nadprirodzené svetlo: Zatiaľ čo jej sestra bola na štúdiách, spoločnosť jej počas noci robila Rafaela Piu. Jednu noc sa prebudila a Edvige našla v extatickej modlitbe kľačať pred krížom. Izba bola zaliata oslepujúcim svetlom. Aj Adela Ianucci bola ešte ako dieťa svedkom, tejto nadprirodzenosti. Edvige videla sa modliť uprostred jasného svetla, v ktorom sa okolo nej pohybovali postavy anjelov a svätcov. 

Nadprirodzené spoločenstvo: Edvige mnohokrát prijala počas svojho života sväté prijímanie od samotného Ježiša, alebo od svätého. Jej priateľka Vitalia vravela, že Edvige niekoľkokrát našla v modlitbe a hostiou na jazyku, pričom nedokázala vysvetliť, ako sa tam dostala.

Keď sa v jedno ráno prebudila jej sestra Pauline, Edvige našla v extáze s hostiou na jazyku. Neskôr sa jej na opýtala a povedala jej, že prišiel sv. Pavol z Kríža, Nicolini a sv. Gabriel zbožnej matky, aby jej ju dali.

Inokedy dostala prijímanie od sv. Jána Bosca, sv. Dominika Savia, sv. Vincenta Strambi a iných ďalších.

Jej Anjel strážny: Edvigin anjel strážny bol jej verným priateľom, pomáhal jej vo všetkých potrebách. Sestra Teresa Josefina Azzena povedala: „Môj strýko ma prinútil prečítať nejaké listy. Vyzerali, akoby boli písané vysoko vzdelanými ľuďmi, zatiaľ čo Edvige nemala vzdelanie. Tieto listy boli nadiktované jej Anjelom strážnym. Niektoré z nich boli písané latinským jazykom, ktorý Edvige neovládala. Strýko mi povedal, že diabol raz poranil Edvige na ruke. Krv, čo z rany vytekala na papier, vytvorila podobu karafiátu, ktorú videl na vlastné oči. Strýko Francesco mi tiež povedal, že v ten deň bola Edvige v kostole v extáze od rána až do poludnia. Keď prišla domov, po veľmi krátkom čase poslala farárovi misu cestovín. Zvedavý strýko išiel k nej domov, aby zistil, kto cestoviny pripravil, pričom Edvigin otec povedal, že to bola Edvige, až neskôr sa zistilo, že to bol anjel strážny, ktorý jej s domácimi prácami často pomáhal.“

Jej kamarátka Vitalia hovorila, že Edvige mohla svojho anjela vidieť, ako ustlal postele, keď bola chorá. Pomáhal jej aj oprať oblečenie, ktoré potrebovala pripraviť. Dokonca aj samotný Ježiš jej raz pomohol oprať a vysušiť bielizeň. Pauline aj Vitalia vraveli, že Ježiš iba predstieral, že ho perie, ale v skutočnosti sa oblečenia ani nedotkol. Prikázal to a oblečenie sa stalo biele a zložené.

Edvigina láska k Panne Márii

Edvige od svojich piatich rokov videla ožívať Pannu Máriu na obraze v dome svojej babičky. A počas celého jej života sa jej Panna Mária ukázala mnohokrát, vždy vravela, aby milovala Ježiša, ponúkala mu svoje utrpenie a aby sa z hriešnikov modlila ruženec.

Vo svojom denníku si v marci 1942 zapísala:

„Zjavila sa mi Panna Mária so slzami v očiach. Pristúpila som k nej a opýtala sa, prečo plače.Plačem – odpovedala – pretože nemôžem upokojiť hnev môjho Syna voči ľudstvu. Ak ľudia nebudú robiť pokánie, vojna neskončí a vytečie veľa krvi. Dcéra moja, nehanebná móda a nečestnosť Boha rozhnevali. Modlite sa a robte pokánie. Často sa modlite ruženec, je to jediná mocná zbraň na prilákanie požehnania z nebies.“ 

V januári 1942 si zapísala: „Po prijímaní som bola vo vytržení. Videla som Pannu Máriu, držiacu kôš plný bielych, ale aj v iných farbách, ružencov. Panna tie ružence dávala ľuďom, aby sa modlili. Z každej perličky týchto ružencov zostupovala voňavá voda. V koši bolo tisíce ružencov a všetky rozdala. Potom sa k tým dušiam obrátila a povedala – Synovia a dcéry, s týmito ružencami môžete uhasiť požiar, ktorý sa rozšíril po celej zemi. Je to najsilnejšia zbraň. Človek už silnejšiu zbraň nemôže nájsť.  – A keď to povedala, zmizla.“   

Pri inej príležitosti napísala: „Po svätom prijímaní som videla anjela, mal krásne kosatce a ruže. Povedal mi – Keď sa budeš modliť ruženec každý deň s vierou a pozornosťou, budem tvoriť ruže zo Zdravas´ Mária a kosatca z Otče náš. Dám ich dohromady, aby som urobil korunu, ktorú ti dám v nebi. To je dôvod, prečo sa v tomto mesiaci máji máš ruženec modliť tak často.“  

Tiež mala nasledujúcu víziu: „V jeden deň som sa po svätom prijímaní ocitla v prérii a na tróne som uvidela Pannu Máriu Pomocnicu kresťanov pokrytú veľkým plášťom. Na pláni sa objavil strašný vietor a ohňová búrka. Zrazu sa tam objavil Ján Bosco. Utekajúc pomedzi búrku volal na mužov i ženy, aby sa zachránili tým, že sa ukryjú pod plášť Panny Márie. Tisíce sa ukryli, ale ďalšie tisíce sa nechceli ukryť a smiali sa tým, ktorí tak urobili. Don Bosco sa dostal na vyvýšeninu planiny a začal hlásať – Zomriete kvôli vlastnou vinou, príďte pod ochranu našej nebeskej Matky. – Ale oni mali tvrdé srdcia, voči napomenutiu svätca boli hluchí a ľahostajní. Videla som, ako ich obklopuje oheň, keď sa snažili uniknúť, ale nevyzeralo to ako vízia, pretože som cítila, že som všetkými zmyslami hore. Ešte dnes, keď si na to spomínam sa zachvejem pri pohľade na tie stvrdnuté duše, ktoré preferovali byť spálenými namiesto toho, aby poslúchli Dona Bosca. Ale tí, ktorí sa ukryli pod plášť Panny Márie, boli v bezpečí.“ 

„Zjavila sa mi nebeská Matka a povedala: - Si taká smutná. Ty aj tvoja sestra nemáte vo mňa vieru, vari nevieš, že som pokladníčka všetkých milostí? Modlite sa modlitbu k Najsvätejšej Trojici – Otec, Syn a Duch Svätý, Najsvätejšia Trojica, Ó, Ježišu a Mária, ó, Svätí v nebesiach, žiadam túto milosť skrze vzácnej krvi Ježiša Krista. – „ 

Panna Mária ju naučila aj ďalšiu krásnu modlitbu, ktorá sa v taliančine krásne rýmuje: „Madona lásky, Panna Mária, pomôž mi stať sa svätou, pretože to môžeš a chceš urobiť.“

8.septembra jej Panna Mária povedala: „Dnes je 8. septembra, sviatok mojich narodenín, dcéra, ver vo mňa. Všetky milosti prechádzajú mojimi rukami. Tento dátum je jedným termínom, ktorý pekelný nepriateľ najviac nenávidí, pretože mojím narodením prišla spása sveta.“   

Pohybujúce sa sväté sochy

Edvige mala v dome niekoľko sôch, ktoré boli inými často vidiac, ako menia miesto. Flora Argenti spomína: „22. januára 1948 som išla s bratom Dyonisom k Edvige na návštevu. Klobúky sme zavesili na vešiak pri vchode. Keď sme odchádzali, klobúky tam už neboli. Našli sme ich v Edviginej spálni na hlave sochy malého Ježiška. Edvige nám vysvetlila, že naše hlavy boli v jeho rukách a srdcia v jeho Božskom Srdci... 29. februára 1948 sme zistili, že socha Jezuliatka, ktorá bola stále v spálni, je pri vchodových dverách. Sama môžem potvrdiť, že som videla, ako socha mení miesto.“

Jej kamarátka Vitalia vravela, že sa sochy sv. Jozefa a Jezuliatka mnohokrát objavili pri vchodových dverách, alebo inde v dome. Stalo sa to aj so sochou sv. Januára (Gennaro). Akonáhle prišla Vitalia do domu Edvige, našla pri dverách sochu sv. Jozefa. Dvere boli zamknuté, zaklopala som a keď Edvige otvorila, uvidela ma so sochou v náručí. Vzala ju odo mňa a dala späť na svoje miesto. Edvige hovorievala: „Svätý Jozef je taký dobrý. Kto neverí, nech to okúsi. Vybrala som si ho ako svojho otca. Chodím k nemu so všetkými svojimi potrebami a on mi vždy pomôže. Svätý Jozef je veľký svätec, milujem ho a vždy sa na neho odvolávam.“

Návštevy svätcov

Edvige bola hojne navštevovaná svätcami. Okrem sv. Jána Bosca, sv. Dominika Savia, sv. Pavla z Kríža a sv. Sebastiána ich bolo mnoho ďalších.

Svätá Anna – Edvige si do denníka zapísala: „Po svätom prijímaní sa mi zdalo, že som pred obrazom sv. Anny. Obraz zrazu ožil a oči na mňa pozerali. Vravela mi: Dcéra moja, modlím sa za mier vo svete. Ježiš je pobúrený a ja a jeho Matka ho nemôžeme upokojiť. Existuje toľko hriechov nečistoty. Ty, dcéra moja, modli sa, aby sa ľudia modlili za mier.“

Inokedy si zapísala: „Modlila som sa k Panne Márii a sv. Anne za môjho synovca. Moja dobrá babička sv. Anna prišla ku mne a povedala: Dcéra moja, ver svojej babičke Anne, budem pre teba vyprosovať milosť.“ 

Sv. Sebastián: Edvige tohto svätca milovala, získala od neho veľa zjavení aj pomoc. Veľakrát sa objavil v jej izbe, aby jej poradil a nabádal ju, aby bola pokorná a viedla svätý život. Zvyčajne sa objavoval v deň svojho sviatku. Keď zomrel jej duchovný vodca mons. Vitalis, sv. Sebastián jej povedal, že bude jej vodcom.

Sv. Január (Gennaro): Edvige si v roku 1951 kúpila sochu sv. Januára. Tento svätec jej povedal: „Odvážna Edvige, tiež som bol mučeníkom ako ty.“ Raz bola Flora Argenti smutná a keď odchádzala z domu Edvige, našla sochu sv. Januára pri nohách. Edvige jej povedala, že ju sv. Január chcel utešiť.

Sv. Rita z Cascie: Počas púte do svätyne sv. Rity z Cascie prišla Edvige do extázy. Kamarátka Vitalia ju videla a zároveň pocítila hrozný zápach. Keď Edvige vyšla z extázy, Vitalii povedala, že ten zápach pochádza od ľudí, ktorí boli na návšteve vo svätyni, lebo neboli hodní, aby tam mohli byť. Sv. Rita jej povedala, že len ich prítomnosť je pre ňu potešujúca. 

Sv. Terézia z Lisieux: Edvige si do denníka napísala: „Zdalo sa mi, že keď som sa modlila, videla som rehoľníčku. Poriadne som sa prizrela a uvidela som, že je to sv. Terézia. S úsmevom mi povedala: Dôveruj Bohu. Ježiš mi pomohol dosiahnuť dokonalosť, pretože som som sa úplne odovzdala do jeho Božích rúk, ako malé dieťa do náručia svojej matky. Potom vzala lupene ruží a hodila ich na moju posteľ a na posteľ mojej sestry.“

Sv. Terézia sa objavila aj pri inej príležitosti a Edvige vo sne, po udalosti s lupeňmi ruží povedala: „Modlite sa, modlite sa. Ježiš je nahnevaný kvôli hriechom ľudí. Namiesto nápravy sa dopúšťajú najhorších hriechov – nečestnosti a nehanebnosti. Sú to hriechy, ktoré Boh nenávidí. Pre tieto hriechy vždy trestal ľudí. Dokonca aj v Starom zákone zničil Sodomu a Gomoru. Mnohí sa oženili bez premýšľania o veľkej povinnosti, ktorú majú voči Bohu. Prinášajú veľa kvetov (detí) a tieto kvety patria Bohu. Musí sa o nich postarať namiesto neverných záhradníkov, ktorí neprichádzajú so živou vodou Božieho Slova. Neverné matky ničia rastlinky, ktoré im zveril Boh... Je to vážny hriech, keď matka nevedie svoje dieťa v kresťanskej viere.“

Keď sa prebudila, na Paulinej posteli bolo päť lupeňov ruží, na jej tri a voňali nebeskou vôňou. 

V septembri 1943 si Edvige napísala do denníka: „Zdalo sa mi so sv. Teréziou. V ruke mala kyticu bielych ruží, lupene hodila na posteľ mojej sestry. Na každom lupeni bolo červeným napísané Zdravas´ Mária, a bolo ich asi päťdesiat. Potom ich znovu pozbierala a Pauline povedala – Keď každý deň hovoríte s oddanosťou a vytrvalosťou toľko Zdravas´Mária, budú po vašej smrti na hrobe kvitnúť kvety s lupeňmi, na ktorých bude napísané Zdravas´Mária.“

V tom istom mesiaci mala Edvige so sv. Teréziou ďalší sen. „Pozrela na mňa so šťastím a povedala – Meno tvojej sestry je napísané v nebi. Ak však nevyhoviete milosti, bude vymazané. Myslím, že je potrebné, aby ste odpovedali dobrými skutkami, charitou, pokorou, poslušnosťou, ktoré sú tak drahé Ježišovi. Milovať všetkých ako sestry a bratov. Odpustiť každému, ktorí vám ublížili. Vždy som milovala Ježiša, až do okamihu umierania z lásky k Nemu. Sestry ma vždy milovali, lebo som bola dieťa a radovali sa, keď videli, ako som veľmi milovala Ježiša. Žiarlivosť som nepoznala. Pauline, tak veľmi ťa milujem. Odpovedaj na milosti, ktoré ti Ježiš dal, buď vždy dobrá a pokorná ku každému.“

Sv. Gemma Galgani: Edvige túto sväticu obdivovala a považovala ju za svoju duchovnú sestru. Bola dokonca prítomná aj Gemminho svätorečenia, ktoré sa konalo 2. mája 1942 (je to tiež dátum Edviginých narodenín a deň blahorečenia Pátra Pia). V septembri 1943 napísala: „Opäť sa mi zdalo so sv. Gemmou Galgani. Bola taká krásna, ako anjel. Pristúpila ku mne a povedala: Láska utrpenia a opovrhnutia. Keď som bola na svete, musela som toľko toho vydržať, že si to nikto nedokáže predstaviť.“ 

Sv. Dominik Savio: Tento svätec sa zdal Edvige niekoľkokrát. Bolo to aj v deň jeho blahorečenia. Bol šťastný, usmieval sa a Edvige i jej sestre povedal: Ježiš chce, aby ste sa stali svätými. Vždy milujte Pannu Máriu a pápeža, Ježiš to chce. Potom zmizol.

Sv. Ján Bosco: Svätec sa jej objavoval najčastejšie. Kedysi povedala, že mala s ním sen. Prišiel k nej s knihou. Keď ju čítala, zistila, že sú tam zapísané všetky dobré skutky, ktoré jej sestra urobila. Potom sa zjavila prázdna stránka a sv. Bosco jej povedal: V ten deň ste neurobili prácu tak dobre, ako ste mali urobiť, to je dôvod, prečo Ježiš nezapísal nič dobré, ani zlé. Ale je to stále prázdna stránka, lebo Ježiš nemá rád, ak niečo neurobíte zo slabosti.

Sv. František z Assisi: Edvige si zapísala: „Ježiš mi ukázal slávu svätého Františka. Videla som to, bol žiarivý, najkrajší, čo som v nebi videla.“

Sv. Páter Pio: Pauline dosvedčila, že jej sestra Edvige mala mnoho návštev Pátra Pia. Raz jej Edvige povedala: „Hovorila som s Pátrom Piom, bol voči mne veľmi láskavý. Hovoril so mnou ako otec s dcérou.“

Ježiš vravel Edvige o Pátrovi Piovi. Povedal jej, že bolo nutné, aby zostal na svete až kým nebol starý, pretože potreboval obrátiť mnoho duší. 

Zdalo sa, že odkedy sa stretli v bilokácii, nikdy necítila potrebu stretnúť sa s ním osobne. Akonáhle jedna dáma z rovnakého regiónu navštívila Pátra Pia, povedal jej: „Prišla ste za mnou? No ja vám poviem – vo vašom regióne je svätá, volá sa Edvige Carboni a v Božích očiach je väčšia ako ja.“

Sv. apoštol Pavol: Zdal sa jej po svätom prijímaní a s úsmevom jej povedal: „Dcéra, máš obavy z maličkostí. Keby si len vedela, ako som veľmi trel vo svojom apoštoláte! Hlad, smäd, opovrhnutie, väznenie. Povedz Ježišovi, aby s tebou urobil tak, ako si želá spásu duší a príchodu Kráľovstva Jeho Najsvätejšieho Srdca.“ 

Sv. Katarína Sienská: 9. apríla 1950 išla Edvige na púť do svätyne sv. Kataríny v Sienne. Po svätom prijímaní videla sv. Katarínu, ktorá k nej, celá oblečená v bielom pristúpila a povedala: „Moja sestra. Staňte sa svätými. Staňte sa svätými. Čas sa kráti! Priala by som si, aby bola Pauline menej úzkostlivá.“ Potom Edvige pohladila a zmizla.

Počas druhej svetovej vojny Ježiš, Panna Mária a svätí často poskytovali Edvige materiálne veci, ktoré potrebovala. Ježiš jej dal topánky a sukňu, sv. Ján Bosco jej priniesol pol kilogramu ryže a sv. Dominik Savio zasa kávu.

Edvigina svätá smrť

17. februára 1952 vstala Edvige skoro ráno a ako obvykle, išla na omšu. Vrátila sa domov, pripravila jedlo, aby sa mohla vrátiť do kostola vypočuť si kázeň Otca Lombardiho. Domov sa vrátila aj s Pauline vlakom večer o pol deviatej. Čoskoro na to, sa Edvige začala sťažovať, že sa necíti dobre. 

Dvakrát povedala „umieram,“ a potom „nevidím.“ Pauline zavolala lekára aj kňaza z ich farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov. 

Prišli dvaja kňazi a dali jej posledné pomazanie. 

Zomrela ešte v ten večer o 22,30 na nedostatok prietoku krvi do srdca. Keď zomrela, mala povesť svätosti, a mnoho ľudí svedčí o zázrakoch, ktoré po svojej smrti urobila.

Beatifikačný proces sa začal rímskym vikariátom v roku 1968 a neskôr obnovený na základe nových noriem v roku 1999. 7. novembra 2018 pápež František schválil vyhlásenie dekrétu o neobjasnený uzdravenie na jej príhovor. Od tohtoročného mája sú telesné pozostatky dnes už blahoslavnej Hedvigy Carboni uložené v kostole sv. Juraja v Pozzomaggiore na Sardínii.

Prečítajte si → Vízie Edvigy Carboni

Masima