Theodor Göbels - kňaz, ktorý hojne požehnával

Kňaz, o ktorom teraz bude reč, sa volá Theodor Göbels. Žil vo Vestfálsku v rokoch 1862-1936. Až teraz prichádza znovu širšie na známosť, ako blahodarne pôsobil tým, že hojne udeľoval kňazské požehnanie.

Na otázku P. Staudingera, prečo toľko žehná, P. Göbels odpovedal: "Na otázku, ako som prišiel na to, že žehnám chorým, som ochotný vyhovieť Vášmu prianiu a oznamujem Vám toto: V rokoch 1904 - 1905 som trpel úpornými bolesťami žalúdka a bol som preto dlhší čas v jedných kúpeľoch. Tam sa medzi kúpeľnými hosťami hovorilo veľa o jednom zbožnom katolíckom kňazovi, ktorý cirkevným požehnaním vyliečil nesčíselný počet chorých. Kedykoľvek mi napadlo, že by som ho mal navštíviť, vždy som túto myšlienku nakoniec odložil. 

Až v roku 1909 som ho stretol v Lurdoch, kde sa môj žalúdočný vred a vnútorné krvácanie natoľko upravilo, že som sa opäť mohol vrátiť do pastorácie. Ale určité chorobné stavy trvali ďalej a obdobie slabosti mi veľmi sťažovalo výkon duchovnej služby.

Po niekoľko týždňov, ktoré som strávil u tohto farára, mi denne udeľoval kňazské požehnanie. Niekoľko dní pred mojím odchodom mi opakovane povedal, že podľa jeho názoru budem trpieť až do konca svojho života, ale pritom sa môžem venovať tejto činnosti - udeľovaniu kňazského požehnania. Nech vraj využijem každej príležitosti, ktorá sa mi k tomu naskytne, a konám to s vierou a dôverou. Výsledok sa už ukáže sám. 

S pevnou dôverou udeľujem teda chorým svoje požehnanie a robím to vždy s tým úmyslom, aby im Boh vrátil zdravie, pokiaľ je to užitočné a blahodarné ako pre telo, tak i pre dušu. Tak mi odovzdala jedna pani z N., ktorá často ku mne privádzala chorých, zoznam 33 uzdravení, ktoré sa stali v mieste jej bydliska a v najbližšom okolí. Tiež zdravotná rada pani Dr. H. z V. sa dozvedela od jednej rádovej zdravotnej sestry o 40 prípadoch uzdravení v okolí jej pôsobenia, ktoré podľa jej názoru boli výsledkom žehnania chorých.

Ja som si nerobil žiadne poznámky o uzdraveniach, aj keď ma často žiadalo niekoľko lekárov, aby som o tom viedol knihu záznamov. Len v prvom období som prosil jednu známu rodinu, aby zaznamenávala uzdravenie, a to na žiadosť priateľov z toho dôvodu, aby sa predišlo počiatočnému osočovaniu. Len zriedka dochádzalo k tomu, že mi niekto svoje uzdravenie oznámil písomne. Obyčajne sa uzdravení uspokojili s tým, že mi poslali iných chorých a tým uložili, aby mi oznámili, že našli u mňa pomoc. Preto je k dispozícii len málo správ o uzdraveniach."

Kto vo Vestfálsku navštívi v mieste Langenstraße neďaleko Lippstadtu cintorín, nájde tam hrob vikára Theodora Göbelsa, ktorý je vždy ozdobený čerstvými kvetmi. Na podstavci stále horia sviece.

Bolo to niekoľko dní po päťdesiatom výročí smrti vikára Göbelsa, v roku 1986. Na cintoríne v Langenstraße stretla Mária Withautová jeden starší a jeden celkom mladý manželský pár s vázou a kyticou karafiátov.
"Vy ste rodáci z Langenstraße?" 
"Áno." 
"Ja som cestou sem prosila pána vikára, aby mi poslal niekoho z miesta, pretože by som rada počula o jeho posledných rokoch. Opäť ma vyslyšal."

Došlo k rozhovoru. Sú to starí rodičia s rodičmi svojho vnuka. Prichádzajú z Erkelenzu blízko holandských hraníc.

Emil Grithoff je osemdesiatnik a hovorí: "Moja žena a ja sme mali vrúcne prianie ešte raz navštíviť hrob nášho veľkého dobrodinca. Bývali sme tu často." Jeho žena prikývne. "Bolo to v roku 1932. Moja žena a ja, vtedy sme boli snúbenci, sme prišli do Langenstraße, aby sme si pred svadbou odniesli požehnanie vikára Göbelsa. Pani Schulte, jeho gazdiná, nás pozvala na obed. Počas jedla som spozoroval, že pán vikár každý malý kúsok, ktorý si vzal, požehnal. Dovolil som si otázku: ,Nepožehnal ste už všetky pokrmy pred jedlom?' On odpovedal: ,Diabol mi nedopraje ani kúsok. Bez požehnania - to žehná sám Ježiš - nedostanem do seba nič.' Popoludní sme išli trochu na prechádzku. Moja žena a gazdiná išli napred, pán vikár a ja vzadu. Vikár Göbels mi povedal: ,Ženíte sa vo veľmi zlej dobe, ale žiadny strach! Dôverovať v Boha! Čoskoro príde strašná vojna. Zomrú milióny ľudí. Vy sám pôjdete ako vojak do Ruska. Prežijete vojnu v zdraví.' Skutočne som sa dostal do Ruska. Jedného dňa bol môj oddiel obkľúčený. Nikto z toho nevyviazol živý. 24 hodín predtým som bol poslaný domov na dovolenku."

Z obce, ktorá susedí s Langenstraße, svedčí farár o vypočutí modlitieb vďaka požehnaniu vikára Göbelsa. Osemročné dievča ležalo už dva dni v bezvedomí a ustavične chripelo: infekčný zápal mozgu. Dvaja lekári vyhlásili, že nie je žiadna nádej. Vtedy poslala rodina posla, aby vyprosil dieťaťu požehnanie.

Vikár zaznamenal: "Dal som im fľaštičku posväteného olivového oleja a odporučil som, aby ním hojne namazali hlavu, krk a hruď dieťaťa a začali s dôverou Novénu ... Ihneď došlo k zlomu ... Dievča prišlo k sebe a začalo hovoriť ... Ako mi farár neskôr povedal, bolo dieťa pri jeho príchode už v celkom dobrom stave ... "

Podobne zaznamenal vikár Göbels 8. apríla 1935: "... Ako neskôr domáci rozprávali, mohla pani T. z auta prísť do môjho bytu len s veľkou námahou o barlách. Keď vstúpila, hlasno vykríkla bolesťou. Keď počula, že nie som doma, nebola k utíšeniu, ale moji domáci jej dali trochu olivového posväteného oleja a pohár svätenej vody ... Asi za týždeň sa opäť objavila ... Teraz dostala osobne požehnanie chorých a hneď nato sa uzavreli a uzdravili jej rany ... Pani T. je od tej doby úplne zdravá."

"Ty si jediný syn. Musíš prevziať dvor," rozhodli rodičia o svojom synovi. Theodor Göbels sa s ťažkým srdcom vzdal svojej túžby odísť do misií a prevzal otcovo dedičstvo a jeho pluh. Keď mal 31 rokov, nemohol už svoju túžbu byť misionárom ďalej potláčať. Prenechal hospodárstvo svojej sestre a odišiel do Steyelu, aby tu začal študovať. Píše sa rok 1893.

Po šiestich mesiacoch štúdia ho ťažký reumatizmus uvrhol na lôžko. Lekári vyhlásili silné deformácie na jeho kĺboch ​​za nevyliečiteľné. Koniec jeho túžby? Nie u hlboko veriaceho Theodora Göbelsa. Počul o mieste Tieray v Holandsku, ktorému pápež Pius IX. prepožičal titul "malé Lurdy". Chorý tam putuje a prosí Pannu Máriu o uzdravenie. Nasledujúcu noc choroba kĺbov bez stopy náhle zmizne. Študent je uzdravený a plný vďačnosti. Znovu sa ponorí do svojich kníh. Musí doháňať latinčinu: Tegelen, Mönchengladbach, Krefeld, Aacha. Všade nachádza ochotných učiteľov.

Potom nasledovali štyri roky filozofie a teológie v Ríme a seminarista je opäť chorý. Tentokrát ide o žltačku a je na pokraji smrti. Mladému mužovi je stále horšie. Svoje malé dedičstvo už dávno utratil. V Innsbrucku sa musí ťažko prebíjať. Keď mu jeden z jeho profesorov daruje päťdesiat mariek, rozdá z toho štyridsať spolužiakom, ktorí sú v podobnej situácii ...

Blíži sa termín vysviacky, ale dokumenty z amerického biskupstva, pre ktoré študuje, stále neprichádzajú. Konečne v septembri 1903 sú papiere tu. Má štyridsaťjeden rokov a je vysvätený v bosnianskej Banja Luke.

Utrpenia a útrapy privodia novokňazovi žalúdočné vredy. Rok a pol sa pokúša liečiť v Bad Wörishofene, potom vo Vorarlbergu. Konečne sa v roku 1906 dočkal, ako misionár vylodil v severoamerickom Portlande, v štáte Oregon.

Rok je asistentom v nemeckom kostole svätého Jozefa. Kým sa pripravuje na prevzatie farnosti a vylepšuje svoju angličtinu, dostaví sa krvácanie do žalúdka! Lekári vyhlásia prípad za nevyliečiteľný. Rok sa potĺka po doktoroch, nakoniec ako 46-ročný musí pochovať svoj misijný sen a vrátiť sa do Nemecka. Tu, ako nemocničný domáci kňaz v Neuenkirchen-Wiedenbrück často nie je schopný odslúžiť svätú omšu.

V roku 1909 sa chorý podujme na cestu od Lúrd. K svojmu prekvapeniu, môže potom opäť pôsobiť ako kňaz, aj keď v obmedzenej miere. V Lurdoch spozná vikár Göbels švajčiarskeho pútnika - farára Bächtigera z St. Iddaburgu. Toto stretnutie, a z neho vzniknuté priateľstvo s týmto žehnajúcim kňazom, zásadným spôsobom určilo ďalší život takmer päťdesiatročného kňaza.

Za farárom Bächtigerom prichádzajú celé zástupy trpiacich a chorých. Prichádzajú i zo zahraničia, aj evanjelici a židia. Farár Bächtiger používa k žehnaniu svätenú vodu a posvätený olej. Modlí sa súkromný exorcizmus a cirkevné modlitby proti satanskej moci.

O šesť týždňov uvádza farár svojho spolubrata do svojej duchovnej práce. Najradšej by si ho pri sebe ponechal navždy. Ale vikár Göbels sa chce vrátiť do Neuenkirchenu. Tu ho čaká svojím spôsobom zážitok povolania.

Vikár Göbels začína čoskoro po prevzatí úradu na poďakovanie za svoje vlastné uzdravenie budovať v Altenkleusheime Lurdskú jaskyňu. Okrem príspevkov z dediny použije na to peniaze, ktoré zozbieral v Amerike. Na posvätenie lurdskej jaskyne prišlo viac ako šesť tisíc veriacich. Horlivý duchovný pastier dostáva novú ranu. Paderbornský biskup Schulte mu zakáže verejne udeľovať požehnanie. Bojí sa biskup osobného kultu? Platí vikár za predpätého? Očiernili ho spolubratia? Poslušne sa ale podriadi, posiela chorých do lurdskej jaskyne a žehná len na diaľku.

Biskup Klein, nástupca v Paderborne, udeľuje vikárovi znovu povolenie žehnať a hneď sa k nemu zbieha nával veriacich. Niektorí miestni občania mu neboli priaznivo naklonení. "V našom okrsku sa viedlo mnoho súdnych procesov a vikár Göbels sa čoraz viac prihováral ľuďom do svedomia. Jeden muž sa sťažoval na vikára u biskupa. Nakoniec kňaz opäť nesmel dávať chorým požehnanie. Vikár Göbels poslúchol. Posielal chorých k lurdskej jaskyni. Onomu mužovi sa predsa len podarilo v roku 1927 dosiahnuť vikárove preloženie," rozpráva Magdalena Tillmannová.

Alžbeta Wieseová túto správu dopĺňa: "Jeden starší muž z Altenkleusheimu písal do Paderbornu a požadoval vikárove preloženie. Môj strýko išiel do Paderbornu a prosil, aby vikár mohol zostať a bolo mu vyhovené. Potom ten muž písal druhýkrát. Vikár opäť mohol zostať. Po treťom liste bol vikár Göbels preložený. Od tej doby nemal Altenkleusheim vlastného kňaza."
Tvrdilo sa, že Altenkleusheim nie je schopný vydržiavať vlastného kňaza. List biskupa Caspara berie ohľad na vikárov zdravotný stav. V roku 1933 biskup upustil od preloženia chorého do Mönninghausenu pri Lippstadte.

V čom spočíva tajomstvo pôsobenia tohto kňaza? Vikár Göbels sa stále drží svätenín, pomocných prostriedkov v Cirkvi. Ukladá novénu - deväťdňovú modlitbu - a vyžaduje sľub zmeny života.
V roku 1910 sa stane farárom v Altenkleusheime v Siegerlande. Prúdia sem chorí zo všetkých kútov Nemecka, Holandska, Belgicka a Poľska. Niekedy príde v jednom dni 50-60 prosebníkov. V knihe Márie Witthautovej "Vikár Theodor Göbels, žehnajúci kňaz dvadsiateho storočia" je uvedená celá rada svedectiev:

"Lekár mi priamo povedal, že tohto utrpenia ma žiadny človek nezbaví. Nebude sa mi venovať, pretože nechce ťahať peniaze z môjho vrecka ... Dostal som požehnanie kňaza, a moje utrpenie po krátkej dobe zmizlo."

Jedného sedemnásťročného mladíka prepadli také kŕče, že sa jeho chrbát skrútil. Lekári boli bezradní. Najskôr sa vikár Göbels zdráhal udeliť chorému požehnanie, ale potom zmobilizoval pre tohto muža svoju vieru a ten bol skutočne uzdravený. Jedna z jeho príbuzných sa o tom dozvedela, keď tiež práve upadla do choroby. Dostalo sa jej pomoci a to vyvolalo lavínu ďalších chorých, väčšinou takých, u ktorých už lekári liečbu vzdali.

Na Zelený štvrtok 1921 udelil vikár Göbels požehnanie jednému 23-ročnému ochrnutému, ktorému lekár písomne ​​potvrdil, že má jedinú vyhliadku: v najlepšom prípade bude chodiť niekedy neskôr za pomoci barlí. Sotva pol hodiny po odchode kňaza sa pokúsi mladý muž o chôdzu a opiera sa pritom iba o dáždnik. Palicu nemal poruke. Ešte ten istý deň môže chodiť aj bez tejto opory. Zostala mu len ľahká slabosť.

"Dostal som zápal pľúc, zápal pohrudnice a k tomu žlčníkovú koliku. Doktor ma liečil najskôr z chrípky, potom zo zápalu obličiek. Horúčka stúpala každým dňom. Bol som operovaný bez svojho vedomia. Vážil som len 36 kg. Keď prišiel vikár Göbels, bol som pevne presvedčený, že mi čoskoro bude lepšie. Keď som to povedal pánovi vikári, odpovedal: ,Ja nezmôžem nič. Musíte len dôverovať, všetko príde.' Potom mi udelil požehnanie chorých. Od tej chvíle som pil svätenú vodu a vrúcne som sa modlil. Po troch dňoch som mal dostať nové obväzy. Sestra očistila trubičku a chcela ju opäť vložiť do rany, ale už to nešlo ... Musel som radosťou plakať. Popoludní prišiel doktor a povedal mi: ,Môžete ísť domov.' Bol to siedmy deň."

Počas vojny bol jeden mladý muž zasiahnutý do ľavej hrudi. Guľka uviazla v blízkosti srdca. Lekári váhali s operáciou. Vikár Göbels rozpráva: "Keď sme prišli do jeho izby, sedel na stoličke a vyzeral veľmi slabý a skleslý. Z jeho úst stále vytekal pramienok krvi. Na želanie jeho rodiny som mu udelil požehnanie chorých a posvätil som ho tzv. Vodou chorých. Niekoľko dní nato prišiel list, že krvácanie ustalo. chorý sa čoskoro nato cítil celkom dobre a mohol sa vrátiť k poľným prácam."

"Bol už stanovený deň operácie a doktor Werminghausen chcel chorého sám odviezť do nemocnice. V noci však nastalo náhle zlepšenie. Keď doktor ráno prišiel k otcovi, nemohol to pochopiť, pretože navštevoval otca deň čo deň. Spýtal sa: ,Čo ste s ním robili?' Matka povedala, že sme sa modlili a otec pil v noci požehnanú vodu. Od tej doby sa jeho stav zo dňa na deň lepšil."

Alžbeta Weisová bola ako malé dieťa veľmi chorá. 20-30 krát za deň upadla do bezvedomia. Lekár konštatoval, že jej pri tom zlyháva srdce. Po deväťdňovej pobožnosti a priloženia štóly vikára Göbelsa a jeho požehnaní bola úplne uzdravená.

Ona sama neskôr už ako školáčka, bola svedkom uzdravenia iného dieťaťa: "Boli sme cez prestávku na školskom dvore a prišli tam jedni manželia s dieťaťom. Hovorili s učiteľom. Ukázali mu hlavu dieťaťa, ktorá bola celá zahnisaná. Na odporúčanie vikára zašli k lurdskej jaskyni a zahájili deväťdňovú pobožnosť. Podľa jeho pokynu mali položiť vonkajšie obväzy najskôr na sochu Panny Márie a potom opäť na hlavu dieťaťa. 

Keď to urobili, vrátili sa k vikárovi a hlava dieťaťa bola úplne suchá. Kňaz im povedal, aby sa s maličkou vrátili domov a pokračovali v novéne. Nesmeli však prepadnúť pochybnostiam a mali ďalej zachovať úplnú dôveru. 

Celí šťastní rozprávali spolucestujúcim, čo sa im stalo. Tí sa im však vysmiali a presviedčali ich, že snáď nebudú veriť na "také podvody". Rodičia začali pochybovať, a keď prišli domov, hlava dieťaťa bola opäť plná hnisu ako predtým. Vikár Göbels im však napísal, aby obnovili svoju dôveru a dokončili deväťdňovú pobožnosť. Neskôr dostal správu, že dieťa je úplne zdravé."

"Keď bol vikár Göbels raz v Kure, zaklopal niekto v noci na fare na okno. Moja teta, ktorá viedla domácnosť, vyzrela, ale nikoho nevidela. To sa opakovalo ešte dvakrát, ale opäť tam nikto nebol. Na druhý deň sa teta dozvedela, že zomrel dekan v Neuenkleusheime. Vtedy si domyslela, kto to asi klopal. Vikár sa na ďalší deň vrátil z Kuru. Môj strýko išiel pre neho na stanici do Krompachu. Spýtal sa pána vikára: ,Viete, kto včera zomrel?'
,Áno, pán dekan,' odpovedal vikár. , Bol už u mňa.' "
Že vikár zomretému pomohol, dokazuje pozorovanie Alžbety Weisovej, ktoré konala pri svojej tete na vikariáte. Vikár Göbels mal za lôžkom misku so svätenou vodou a prírodnú špongiu, ktorou kropil duše zomrelých. Táto nádoba bola každé ráno prázdna.

Bolo to v roku 1925. Moja matka Mária Stracková mala už sedem detí a boli to chlapci. Počas ôsmeho tehotenstva mala veľké ťažkosti. Cítila sa stále horšie, a preto išla k lekárovi. Diagnóza bola šokujúca: "Máte ťažkú ​​pľúcnu chorobu. To dieťa už nemôžete donosiť."

V tejto svojej núdzi išla pešo namáhavú cestu z Wende do Altenkleusheimu, aby si od tamojšieho vikára, ktorému v celom kraji hovorili "der Heilige"- svätec, vyprosila pomoc pre seba a pre svoje dieťa. "Svätec" jej požehnal a odporučil, aby denne vypila trochu svätenej vody a modlila sa novénu. Pri ďalšom lekárskom vyšetrení nebolo po pľúcnej chorobe ani stopy. Pre lekárov bolo toto náhle uzdravenie nevysvetliteľné. Po niekoľkých mesiacoch porodila zdravé dieťa. Novorodenec bola dievčatko, a som to ja, Anežka Klurová.

Posudok jedného lekára: Vikár z Altenkleusheimu mi predložil rôzne listy a svedectvo chorých, aby som ich posúdil. Všetky dosvedčujú:

1. že chorí predtým už vyhľadali mnoho lekárskej pomoci, ktorá pre nich v ich utrpení nemala žiadny výsledok;

2. že u nich po použití cirkevných modlitieb a žehnania nastalo zlepšenie a vo väčšine prípadov došlo k úplnému uzdraveniu, nezriedka hneď po prvom požehnaní.

- U mladého muža, ktorý trpel po operácii nevyliečiteľným hnisaním, ustal výtok hnisu dve hodiny po požehnaní a na druhý deň bol úplne zdravý.

- Epileptici dosvedčujú, že ich záchvaty ustali; u tých, ktorí trpeli chronickými bolesťami hlavy, boli záchvaty bolesti redšie, alebo úplne ustúpili.

- Reumatici dosvedčujú, že po mnohoročnej pracovnej neschopnosti mohli po požehnaní opäť riadne nastúpiť do práce.

- Jedna stará pani, ktorá dva roky chodila s námahou o barlách, píše, že môže opäť chodiť "ako mladica" a denne podniká pešie túry.

- Chorí na pruh ďakujú za uzdravenie od prietrže.

- Muž, ktorý mal ekzémy po celom tele, oznamuje, že sa úplne uzdravil.

Ja osobne som liečil prípad, kedy žena trpela krvácaním a všetka lekárska pomoc bola neúčinná. Po jednom jedinom požehnaní krvácanie úplne ustalo. Že toto uzdravenie, alebo zlepšenie stavu sa dá pripisovať jedine cirkevným požehnaniam, vyplýva z toho, že:

1. došlo k nim ihneď po ich použití;

2. všetko lekárske úsilie bolo predtým bezvýsledné;

3. jednalo sa prevažne o choroby, ktoré sú ťažko vyliečiteľné, alebo ich ošetrujúci lekári vyhlásili za úplne nevyliečiteľné.

Z uvedeného vyplýva, že pôsobenie vikára Göbelsa medzi chorými je požehnané. Vo väčšine prípadov choroba zmizla, niektorí sa cítia opäť úplne zdraví, iní pociťujú úľavu vo svojej chorobe. Za týchto okolností je požiadavkou lásky k blížnemu, aby sa pôsobeniu vikára Göbelsa medzi chorými nekládli do cesty žiadne prekážky, a to tým skôr, že sa ujíma len takých chorých, ktorí už predtým u lekárov neuspeli. Treba brať ohľad aj na skutočnosť, že všetky dobrovoľné dary, ktoré vikár Göbels dostane, venuje na cirkevné účely. Zdravotný radca Dr. Feldmann, Mönchengladbach. 

Masima