Modlitba, ktorá nikdy nevyjde z módy

Jeden z učiteľov duchovného života nás upozorňuje:

– nehovor: Otče, Pánu Bohu, keď sa nesprávaš ako dieťa;

– nehovor: náš, keď nie si so svojím blížnym spojený v láske;

– nehovor: ktorý si na nebesiach, keď myslíš len na pozemské veci;

– nehovor: buď vôľa tvoja, pokiaľ nie si ochotný zachovávať Desatoro;

– nehovor: chlieb náš každodenný, ak sa nestaráš o biedu druhých;

Abrahámovi sa zjavil Boh ako ten, ktorý hovorí a volá ho menom. Takto prichádzame k prvej podstatnej charakteristike viery: Viera je zviazaná s počúvaním! Hoci Abrahám nevidí Boha, ale počuje jeho hlas. Týmto spôsobom viera dostáva osobný charakter. Toto je jej ďalšia charakteristika. Boh sa takto ukazuje, že je schopný vstúpiť do vzťahu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu. Viera je tak odpoveďou na slovo Boha, ktorý volá osobne „po mene“.

A čo nám vlastne hovorí Boh? Jeho Slovo nás podobne ako Abraháma povoláva a dáva nám prísľub. Pán vyzval Abraháma, aby vystúpil z vlastnej zeme, pozýva ho otvoriť sa novému životu a nasmerovať sa na nečakanú budúcnosť. My veríme, no ostávame pasívne stáť! Ale pravá viera „vidí“ natoľko, nakoľko je otvorená Slovu Boha a nakoľko kráča podľa neho. Keď Pán Boh potom prikázal Abrahámovi, aby mu obetoval to najdrahšie, jediného syna Izáka, teda sám Boží dar a naplnenie prísľubu, vystavil ho veľkej skúške viery. Zároveň nám Abrahám ukázal, že pravá viera nie je bezdôvodná ani slepá. On veril, že slovo Boha, ktoré bolo schopné vyvolať syna z jeho starého tela „ako mŕtveho“ a „z mŕtveho lona“ jeho neplodnej manželky Sáry, je tiež schopné zaručiť život aj poza smrť. Abrahám a Sára hľadeli ďalej, túžili po nebeskej vlasti, žili v očakávaní večného Božieho mesta.

V roku 1980 Benedikt XVI. ako kardinál napísal o viere: „K životným pocitom dnešného človeka naskutku patrí aj to, že chce svoj život budovať sám a že nechce čakať na nič, čo možno ani nebude. Preto vsádza na to, čo sám dokáže vykonať a uskutočniť, a viera, ktorá mu hovorí: To, čo je najrozhodujúcejšie, nemôžeme urobiť, to nám musí byť dané vopred, sa mu tak stáva ťažkou. Je teda isté, že zmysel je akýmsi náskokom, ktorý je nosnou štruktúrou skutočnosti, tým, čo robí vieru takou veľkou, ako aj tým, čo ju robí ťažkou pre dnešných ľudí, pretože človek sa tu musí spoľahnúť na niečo, čo ho predchádza.

Na druhej strane je tiež celkom isté, že ak zmysel závisí od toho, čo dokážem ja sám alebo nejaká skupina, potom nemôže byť postačujúci. Pretože v okamihu, kedy ja sám už nič nemôžem urobiť – a tento okamih nastane u každého, a to nie až v okamihu smrti, ale už aj počas mnohých situácií v živote –, potom by zmysel končil. No zmysel musí byť silnejší ako to, čo dokážeme uskutočniť, musí byť niečím, čo ma už teraz očakáva. Potom mi však kladie aj úlohy. Ak teda táto kresťanská viera nie je ničím pasívnym, potom nehovorí iba jednoducho ,všetko je už tu‘; ide v nej skôr o niečo, čo ma predchádza, čo nedokážem sám urobiť, ale čo práve chce, aby som bol činný, čo kladie ciele môjmu konaniu“ (J. Ratzinger/Benedikt XVI., Zasiahnutí neviditeľným, s. 45 – 46).

Pravá viera nás pozýva k tomu, aby sme vyšli zo svojich kruhov a otvorili sa pre to, čo je silnejšie, než to, čo sami dokážeme uskutočniť. Viera teda nie je trpným prijímaním Božích darov. Ide v nej skôr o to, nechať sa viesť k Božiemu daru, teda k tomu, čo si sami nedokážeme dať. Tento Boží dar nás predchádza; ukazuje nám smer cesty a pozýva nás, aby sme vykročili na cestu do „ľudského“ neznáma, ale s istotou, že Boh neklame, je pravdivý. Keď niečo prisľúbi, tak to i splní, keď niečo ponúka, tak to i dá, ak vytrváme na jeho ceste.

Často robíme chybu, keď stotožňujeme vieru s jej vonkajšími prejavmi. „Odbavíme“ si modlitbu, svätú omšu, spoveď a ostatné sviatosti, pôst, sebazápor, dobrý skutok atď. s tým, že „máme za tým“, aby sme „mali pokoj“ a pod. Takýmto spôsobom sa uzatvárame do seba a Božia milosť v nás nemôže pôsobiť.

Všetky „vonkajšie“ prejavy viery a prostriedky nábožnosti sú veľmi dôležité. Keď ich konáme správne – v zameraní na Pána (nie na seba!) – pomáhajú nám vnútorne sa otvoriť a stále viac sa otvárať Pánovej milosti, ktorá dáva vzrast Božiemu životu v nás.

Viera nás pozýva, aby sme sa neuzatvárali do seba a do svojich pokladov, ktoré sa raz rozpadnú. 

Pozýva nás, aby sme vystúpili zo zeme nášho „ja“ a kráčali po ceste slova živého Boha, ktorý nás volá osobne po mene a vníma naše najvnútornejšie túžby. Jedine na tejto ceste sa môžu naplniť poza každú hrozbu alebo nebezpečenstvo, ak sa plne zveríme tomu, ktorý má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Viera nás povzbudzuje, aby sme svoj život budovali na živom vzťahu s Pánom, s ktorým sa raz, ani sa nenazdáme, stretneme z tváre do tváre. On bude súdiť naše srdcia s ich pokladom.

– nehovor: odpusť nám naše viny, ak niekoho nenávidíš;

– nehovor: neuveď nás do pokušenia, keď máš v úmysle hrešiť;

– nehovor: zbav nás Zlého, keď proti zlu nebojuješ;

– nehovor: Amen, keď neuskutočňuješ slová modlitby Otče náš úprimne a opravdivo.

Za modlitbu Otče náš musíme Bohu ďakovať, lebo je pre nás veľkým darom. Cez ňu vidíme, aký obsah a formu majú mať naše modlitby. Aká má byť teda naša modlitba, akú má mať obsah a formu?

Dajme si odpoveď cez Modlitbu Pána:

Prvé tri prosby tejto modlitby sa vzťahujú priamo na Boha s túžbou po znovu spojení človeka s Bohom, po príchode Božej ríše a po podriadení ľudskej vôle Božiemu poriadku. Úžasné je, že Boha môžeme nazvať Otcom. Znamená to, že pri modlitbe nevoláme kamsi do prázdna, ale voláme k nášmu Otcovi, ktorý je v nebi, ktorý je svätý, veľký, múdry a dobrý. Ktorý je Otcom nás všetkých. Preto túžime po príchode jeho kráľovstva a chceme, aby vládol nad naším telom aj dušou. Uvedomujeme si, že on je najvyššia Múdrosť, lebo ľudská vôľa je veľakrát ovplyvnená omylom a sebectvom.

Rozhodujeme sa pre Boha ako najväčšie Dobro, lebo len ak sa plní jeho vôľa, je zaručený ľudský pokrok a mier, je zaručená sloboda a dôstojnosť človeka. Treba sa nám naučiť často volať s Ježišom Kristom: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! To je najpodstatnejší moment našej zbožnosti a vôbec našej viery – poslušnosť a odovzdanosť do Božej vôle.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes. Táto prosba je výrazom dôvery, že nebeský Otec dá svojím deťom všetko, čo potrebujú na pozemskú existenciu. Je úžasné, že Ježiš do svojej modlitby vkladá aj prosbu o pozemské potreby. Učí nás prosiť o pozemský chlieb, teda o veci, ktoré sú nutné pre život človeka. Nehovorí o prepychu, ale o veciach, ktoré majú udržiavať život človeka. Spomína ich ale v určitej postupnosti tak, že materiálne veci sú až druhoradou záležitosťou. Chce nám povedať asi toto: Otec je pri kormidle vášho života a o všetko sa postará, veď je nekonečne múdry, láskavý a spravodlivý.

Posledné tri prosby berú do úvahy hriech a vôbec zlo, ktoré ohrozuje človeka, prosíme Otca o odpustenie, o ochranu počas nebezpečných životných skúšok, o pomoc pred pokúšaním diabla a jeho zlými vplyvmi vo svete. Z týchto prosieb vyplýva, že človek stojí pred Bohom ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť a ktorému neostáva nič, iba prosiť: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Tieto slová ale smieme vyrieknuť iba vtedy, keď odpustíme zo srdca každému zo svojich blížnych, a to nie sedem, ale sedemdesiatsedemkrát. Veď každý z nás je ohrozený zlom, veľmi slabý, a preto si musíme

uvedomiť, že najviac zo všetkého potrebujeme Božiu pomoc v boji proti pokušeniam a diablovi, ktorý ako ručiaci lev obchádza a hľadá, koho by zožral!

Teda takúto modlitbu nás učí Ježiš Kristus. Modlitbu, ktorá nikdy nevyjde z módy, bude pre všetky časy a pre všetkých ľudí a ktorá nás má upozorniť, že stojíme medzi Bohom a zlom a zachrániť nás môže len nebeský Otec. Preto je najdôležitejším momentom každej modlitby odovzdať sa do Božej vôle. 

O svätom Františkovi Saleskom je známe, že raz slávil svätú omšu za svojho zomrelého učiteľa. Keď sa začala Modlitba Pána, začal spievať, ale odrazu sa zasekol a nevydal už ani hláska. Rozplakal sa a dlho trvalo, kým sa utíšil a mohol pokračovať vo svätej omši. Medzi veriacimi bol aj iný kňaz. Bol zvedavý, čo sa stalo... Po svätej omši začal Františka utešovať nad stratou milovaného učiteľa. Prekvapený František však odpovedal: „Verím, že môj učiteľ je v nebi a je mu tak dobre, že by sa nechcel vrátiť. Neplačem preto, že odišiel, ale preto, že to bol on, čo ma naučil modliť sa Otče náš... a naučil ma volať Boha mojím otcom, lebo je to nádherné volať Boha Otcom.“

Masima