Eugenia Elisabetta Ravasio a Večný Otec

Matka Ravasiová pochádzala z veľmi chudobnej talianskej rodiny. Narodila sa predčasne v 6. mesiaci tehotenstva 8. septembra 1907. Dlho bola maličká, slabučká. V štyroch rokoch nevedela chodiť ani hovoriť. Jej starý otec sa jedného dňa rozhodol, že vykoná púť k Matke Božej vo Varese. Došiel tam o polnoci. Obrátil sa s celou dôverou na Matku Božiu a prosil, aby dieťaťu vyprosila zdravie alebo aby si ho z tohto sveta vzala k sebe.

Malá Alžbeta bola vtedy s rodičmi v San Gervasio. Náhle uvidela vedľa seba Pani v čiernom šate. Tá ju obliekla a povedala, aby sa išla ukázať svojej mamičke. Vstala zo svojej postieľky a išla k mamičke. Rodičia boli z jej príchodu ako vo vytržení, pretože dieťa doteraz nikdy zo svojej postieľky samo nevstalo.

Ráno jej tá istá Pani prikázala, aby šla naproti svojmu dedkovi, ktorý sa vracia z púte. Keď ju dedko uvidel, požiadal farára, aby dal vyzváňať všetkými zvony a spievať Loretánske litánie. Dieťa nielenže začalo hovoriť, ale dedko ju počul, ako tieto litánie latinsky spieva.

Keď potom boli s rodičmi na ďakovnej púti a Alžbeta uvidela sochu Panny Márie, povedala: "To je tá Pani, ktorá ma obliekla!"

K prvému svätému prijímaniu pristúpila Alžbeta ako šesťročná. Farár si ju pomýlil s jej sesternicou. Keď stála medzi deťmi, ktoré kľačali, nijako ich neprevyšovala. Po svätom prijímaní pocítila nesmiernu radosť a veľkú lásku k Ježišovi. Farár ju preto ihneď začal pripravovať k sviatosti birmovania, ktorú prijala roku 1914.

Jej mamička začala chorľavieť. Dospievajúci dcéra Alžbeta musela začať chodiť do práčovne. Chodila tam dvakrát týždenne. Na ramenách nosila ťažký kôš s bielizňou, spôsobil jej deformáciu chrbta, ktorá jej zostala až do konca života. V zime v mraze jej opúchali ruky.

Pretože v dome bolo sedem mužov, mala svoj oddelenú izbu. V noci pociťovala strach, preto jej otec urobil v stene výklenok, v ktorom mala sošku Panny Márie, na ktorú sa pozerala.

Jej pozemská matka bola inak dobrá žena, ale mala sklon svoju dcéru prísne karhať. Alžbeta sa najviac utiekala k svojmu dedkovi, ktorý jediný z rodiny sa jej snažil porozumieť. Bol pre ňu tiež príkladom zbožnosti.
Raz pracoval na poli za veľkého slnečného žiarenia. Alžbeta išla, nabrala do hrnčeka vody a priniesla dedkovi. Ten naznačil, že pije, ale potom všetku vodu vylial na zem. Povedal jej: "Kosím trávu od štvrtej ráno a nemal som v ústach kvapku vody, ale duše v očistci trpia dlhšie ako ja. Dal som im napiť!" Od toho dňa venovala dušiam v očistci veľkú pozornosť.

K práci okolo domácnosti pribudla práca na poli. Alžbeta teda nemala čas na učenie. Jej spolužiačky pri skúškach uspeli, ona jediná nie. Plakala usedavo, sedela na schodoch a zaspala.

Vo sne videla Pána, ktorý jej zotrel slzy a povedal: "Už neplač! Teraz budem tvojím učiteľom ja a budeš vedieť jedine to, čo ja ťa naučím!"

Ako dvanásťročná začala chodiť do továrne Crespi. Cesta trvala hodinu a pol, potom deväť hodín pracovala pri tkáčskom stroji. Jeden týždeň vychádzala z domu o štvrtej ráno, v ďalšom týždni sa vracala o polnoci. Otec jej dával každý deň tri líry na čokoládu. Tak uplynulo 8 rokov. Ale Alžbeta pracovala v skrytosti ešte na inom poli. Pripravovala si výbavu do kláštora.

Nadišiel deň, v ktorom predstúpila pred rodičov a oznámila im, že chce odísť do kláštora. Matka jej dala niekoľko faciek.

Otec len prehlásil: "Nemáš veno a výbavu."
Alžbeta vtedy prezradila svoje tajomstvo: "Z peňazí, ktoré som dostávala na čokoládu, som si našetrila 10 tisíc a výbavu mám hotovú."

Matka ju varovala: "Pamätaj si, ideš do kláštora, kde sú samé ženy. Nech majú akýkoľvek habit, či chceš byť s nimi šťastná, nerozprávaj na ne a buď ku všetkým dobrá. Keby si na ne hovorila, mohla by sa niektorá uraziť. Mlčanie ťa zachráni. Ak raz vyjdeš z tohto domu, už sa do neho nevrátiš. To už nebude tvoj dom." A tak sa skutočne stalo. Alžbeta už ho nikdy nevidela.

Keď sa za desať rokov chystala na cestu do Alžírska, začula náhle, ako sa otvorili dvere a ako hrom k nej doliehal matkin hlas: "S Bohom, Alžbeta!" Na lodi dostala telegram, že matka zomrela. Nevidela ju od roku 1927.

Alžbetu prijal misijný rád Matky Božej od Apoštolov, založený v Lyone v roku 1868. Noviciát bol v opustenom zámku v Bordello v Taliansku. Tam sa odobrala.

Po dvoch rokoch predstavení váhali, či ju majú pripustiť k rehoľným sľubom. Bola slabá, malá, chorá, nevzdelaná, nevedela ani variť ani pliesť, a pritom prenikala, bez toho aby si to sama uvedomovala, až k samotnému tajomstvu Najsvätejšej Trojice.

Keď bola dorastajúcim dievčaťom, zdal sa jej "Otče náš" príliš dlhý. Obraz nebeského Otca v nej vyvolával veľký strach, takže mala strach z toho, až sa s ním stretne v raji.
Mala veľký súcit s Ježišom, že má tak prísneho Otca, preto sa radšej modlila "Zdravas Mária". Vrhala sa do náručia Panny Márie, ktorá ju odnášala do Ježišovho Srdca.
Ježiš jej dával najavo, že človek nepozná veľkosť, sladkosť, otcovstvo, trpezlivosť a milosrdenstvo, súcit a materskú pozornosť a lásku, akú Otec obdaruje každého z nás. Otec nám dal Syna. Ježiš prišiel preto, aby sme poznali Otca, zamilovali si ho a zahŕňali chválou. Naučil nás ako prísť k Otcovi skrze Neho, ktorý je Cesta, Pravda a Život.

Cez všetky ťažkosti zložila 8. decembra 1931 rehoľné sľuby ako sestra Eugenia, zatiaľ na jeden rok. Potom ju poslali do materského domu vo Venissieux u Lyone. Tu mala upratovať, kúriť v kachliach, starať o šatstvo predstavených. Stretla sa s atmosférou hlbokého pokorenia.

Pretože bola odstrkovaná, utiekala sa k Otcovi ako Ježiš v Getsemanskej záhrade. V tú dobu sa naučila trom modlitbám:

"Božský Otče, sladká Nádej našich duší, nech ťa spoznávajú, ctia a milujú všetci ľudia!"

 "Božský Otče, nekonečná dobrota, ktorá sa zjavuje všetkým národom, nech ťa poznajú, ctia a milujú všetci ľudia!"

"Božský Otče, dobrotivá Rosa pre ľudstvo, nech ťa poznajú, ctia a milujú všetci ľudia!"

Vzhľadom k pomerom v kláštore, vytvorila sestra Eugenia spolu s inými sestrami rôznych národností Združenie vľúdnosti, ktorého heslom bolo: "K Otcovi skrze Ježiša v Duchu Svätom skrze Máriu." To sa samozrejme nepáčilo nepriateľovi duší, ktorý ju skrze predstavených pokoroval, trápil a sužoval. Pod vplyvom predstavených odmietol spovedník prijímať jej spovede. Povolili jej ale, aby sa obrátila na farára. 
Farár Deloudes jej porozumel a vzal ju pod ochranu. Ale vedenie kláštora nezdieľalo jeho názor a uznieslo sa, že sestra Eugenia musí z kláštora odísť.
Odobrali jej závoj a rehoľné rúcho. Dostala kufor, peniaze a mala odísť vlakom o 22,00. Keď vychádzala z kláštornej brány, stretla farára. Prekvapený farár sa jej pýtal, kam odchádza.

Po dlhých diskusiách bol Eugenii vrátený habit aj závoj a mohla sa vrátiť do svojej cely a zostať v kláštore. Diabol prehral jednu svoju bitku.

Sestra Eugenia pracovala v mlčaní a hlbokom spolužití so svojím Bohom a 1. júla 1932 na sviatok Najdrahšej Krvi dostala vo zvláštnom videní "Posolstvo Otca". Bolo jej odovzdané v latinčine, hoci tento jazyk vôbec nepoznala.

V tej dobe došlo k voľbe novej generálnej predstavenej. Stala sa ňou matka Ľudvika, rehoľníčka veľkej viery a ozajstnej pokory. Nová predstavená mala pre Eugeniu veľké porozumenie a mala k nej veľkú dôveru. Vzala si ju k sebe a prosila ju o pomoc pri plnení povinností. Sama prijala jej zásadu - "Byť dcérou v Synovi ku sláve Otca". Vytrvala v tom až do svojej smrti.

Posolstvo Otca bolo zjavené. Sláva Otca sa začala šíriť. 

Za niekoľko týždňov po voľbe matky Ľudovíky Eugenia ochorela. Horúčky ju trápili celý rok 1933. Ten rok prežila sama s Bohom vo veľkom utrpení, ale súčasne vo veľkom vnútornom šťastí.
Celou jej výživou bola osladená voda a Eucharistia. Na konci roka vážila 27 kg.

Jej prípad vyvolal veľký nepokoj medzi sestrami a ľuďmi zodpovednými za Inštitút, vrátane biskupa. Aby sa presvedčili, že všetko je Božie dielo, obklopili sestru Eugeniu úplnou sieťou. Chceli si overiť, či sestra neje niečo tajne. Trvalo to 365 dní.

V roku 1934 sa úplne uzdravila a atmosféra okolo nej sa radikálne zmenila. Bola dokonca zvolená do hlavnej rady a v októbri bola vymenovaná novicmajsterkou. Zametala práve chodbu, keď k nej pristúpila predstavená a zaviedla ju k 25 novickám. Otvorila dvere a predstavila ju: "To je vaša nová novicmajsterka." Potom vyšla a zavrela dvere.

Eugenia, ktorá ani nevedela dobre po francúzsky, prihovárala k nim tri a pol hodiny o Eucharistii, znaku jednoty. Toto jej prvé vystúpenie sa stalo predmetom pozornosti a nadšenia na dlhú dobu. Akoby sa zablyslo na lepšie časy. Ale to bola len chvíľa oddychu, ktorú jej doprial Otec, aby ju vystavil novým skúškam.

Jej výnimočná osobnosť prinútila Cirkev, aby ju podrobila zvláštnemu vyšetreniu.

V roku 1935 bola ustanovená zvláštna komisia v zložení: generálny vikár Gerry, Caillot, biskup v Grenobli, dvaja jezuiti, dvaja lekári a jeden psychiater.
Začali nekonečné výsluchy, vyhrážky a stále nové obviňovania. Zaobchádzajú s ňou ako s heretičkou. Vyhrážajú sa jej, že ju pošlú do väzenia v Taliansku.
Sestra sa uzavrela do mlčania. Expertom sa nijako nedarí prinútiť ju k odvolaniu. Výsluchy teda končia, ale matka Ľudvika dostane príkaz, aby ju umiestnila v klinike sestier sv. Vincenta z Pauly.

Komisia rozhodla, že má zostať v nemocnici tak dlho, "až povie pravdu". Odobrali jej závoj a habit, zakázali sväté prijímanie, rozjímanie a krížovú cestu. 

Na Štedrý deň, kedy čaká, až jej dodajú civilné oblečenie, aby mohla odísť do talianskeho väzenia, navštívi ju matka Ľudvika. Stretnutie vyvolá u oboch hojné slzy. Farár totiž nariadil, aby bola prevezená späť do kláštora. V radosti z návratu bozkáva steny svojej cely.

Už 27. decembra je jej uložené ako kánonický trest premiestnenie do iného kláštora. Za dva týždne odchádza na odporúčanie biskupa do Pommiers.
Biskup Gerry jej oznámi, že vyšetrovanie a vypočúvanie svedkov bude obnovené. Útechou je jej oznámenie matky Ľudviky, že v deň, keď bola odsúdená na pobyt v nemocnici, obetovala svoj život k sláve Boha Otca.
"Cítim, že moja obeť bola prijatá," povedala matka Ľudvika. Eugeniu tiež potešila tým, že namaľovala obraz Boha Otca s Dieťatkom Ježišom. Postupne aj v komisii dochádza k nečakanému obratu.

Biskup Guerra píše prácu "K Bohu Otcovi", ktorá je preložená do šestnástich jazykov. Člen komisie jezuita August Valentin píše spis "Radosť v Otcovi". Jeden z jeho žiakov zloží hymnus na Boha Otca. Ale až za desať rokov odovzdala komisia biskupovi Caillotovi celú dokumentáciu. To konečne umožnilo pozitívne rozhodnutie o sestre Eugenii, ktoré bolo odoslané do Ríma.

Matka Ľudvika zomrela v jej náruči 9. februára 1936 sa slovami: "Verím, že Otec bude zahrnutý slávou!"

Situácia v Inštitúte je zložitá. Všetky asistentky sú už pokročilého veku. Sestra Eugenia, ako hlavná pomocníčka zosnulej generálnej predstavenej, musí prakticky úplne sama pripraviť generálnu kapitulu, aby umožnila voľbu novej predstavenej. Tou sa nakoniec stáva 7. augusta 1936 sestra Eugenia. Je to mimoriadny deň.

7. augusta oslavuje Eugenia v zhode s prijatým posolstvom už tri roky ako sviatok Boha Otca. Prečo práve 7. august? Je to deň po Premenení Pána, kedy Otec dal počuť svoj hlas na hore Tábor: "Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!" (Mt 17,5).

Pri svojej ceste do Ríma dostane biskup Grenobli povolenie pápeža, aby sa sestry matky Eugenie naďalej nazývali Dcéry Boha Otca.

Matka Eugenia šíri posolstvo Boha Otca, organizuje konferencie. Ako nová hlavná predstavená odchádza do Ríma.
Stretne sa s kardinálom Biondim, ktorý jej oznamuje prekvapujúce rozhodnutie:

Zákaz hovoriť o Otcovi a sláviť jeho sviatok, zákaz všetkých prejavov úcty k Bohu Otcovi, ktoré zaviedla matka Ľudvika. Ako dôvod uviedol: "Bude lepšie, ak tento kult zavedú dominikáni alebo jezuiti, než keď ho predstaví nejaká rehoľníčka."

Matka Eugenia sa pokorne podriadila.

12 rokov, až do roku 1947, je generálnou predstavenou sestier Matky Apoštolov. Ich poslaním je učiť chudobné ženy rôznym zručnostiam.
Otvára noviciát v misijných krajinách: v Dahomey, Pobreží Slonoviny, v Nigérii, Alžíri a Libanonu. Založila 79 nových kláštorov.
V roku 1940 ukrýva vo svojom kláštore ako záhradníka Raula Follerau, ktorého stíhali Nemci. Po skončení vojny sa stal apoštolom malomocných, nesporne pod vplyvom matky Eugenie.

Prenasledovanie pokračuje: Vďaka týmto úspechom je v roku 1947 výnimočne potvrdená ako hlavná predstavená pre tretiu kadenciu.
Rok nato je však na základe dokumentácie, ktorá bola už skôr poslaná do Ríma, predvolaná pred Kongregáciu pre náuku viery.

Tu jej oznámia, že má zakázané hovoriť o Bohu Otcovi a šíriť jeho kult. Zakazuje sa jej šíriť pod trestom exkomunikácie jedinú čiarku toho, čo napísala. Nesmie sa o tom ani zmieniť spovedníkovi, ani duchovnému vodcovi, ktorému sa má vyhýbať. Je prinútená, aby podpísala demisiu z funkcie generálnej predstavenej.

Podpisuje sa tým najviac ponižujúcim spôsobom - "Zlá sestra Eugenia".

Vyjde von a vstúpi do kostola San Andrea delle Frati, v ktorom sa Panna Mária zjavila Alfonsovi Ratisbonnemu. Tu sa úplne odovzdáva Bohu ako obeť, to "malé zrnko utrpenia", aby z neho mohol vyrásť strom jednoty kresťanov.

"Viem, že sa bude vyvíjať veľké úsilie, aby toto zrnko bolo zničené, ale jedného dňa povstane a zažiari vo svete aj v srdciach. Od Svätého Otca až po posledného veriaceho všetci budú hovoriť o Otcovi, ktorý je a bude Alfa a Omega nášho života, našej vnútornej jednoty, jednoty v rodinách aj v Cirkvi."
Znovu sa úplne zasväcuje Panne Márii a odchádza do Marina, do jedného z domov, ktoré založila.

V tomto kláštore je poverená starostlivosťou o siroty. Počuje početné neľútostné súdy na svoju adresu, ale mlčí. Potom ju pošlú do Palerma. Sestry ju neprijímajú, spovedník jej nariaďuje spáliť všetky svoje spisy. Má jediný výtlačok a ten končí v ohni.
Potom si ju predvolá arcibiskup Ruffini: "Kedysi si bola kameňom uholným, teraz si brvnom a bremenom. Opusť Inštitút a založ iný. Máš na to mesiac. Inak musíš opustiť Palermo."
Ale jej žiadosti o povolenie nového inštitútu zostávajú bez odpovede. Nakoniec ju pošlú do Holandska, kde čaká na písomné potvrdenie, že je zbavená sľubov, ktoré zložila v Inštitúte. Obdrží ich spolu s listom, ktorý má odovzdať biskupovi. V liste, ktorého obsah nepozná, je zákaz založiť nový inštitút. Vráti sa roku 1953 do Talianska, kde ochorie.

Keď leží v nemocnici, žiadajú od nej, aby vrátila do Palerma habit, závoj a prsteň. Namiesto toho dostane kufrík, v ktorom je blúzka bez rukávov a kratučká sukňa. Vrátili jej 16 tis. lír, obnos, ktorý priniesla v hotovosti do Inštitútu. Z týchto peňazí zaplatí liečenie a kúpi si slušné šaty. 

Sestra, ktorú za ňou vyslali z Palerma, s ňou odíde k biskupovi, ktorý jej oznamuje rozhodnutie Kongregácie pre náuku viery: "Pokračujte ďalej v konaní dobra a vo svojej práci!" To je celé povzbudenie k práci v chudobnej štvrti, kde nie je kostol, ani elektrina.

V tejto situácii sa rozhodla odísť do Francúzska, kde sa stretla s mnohými predchádzajúcimi priateľmi a podarilo sa jej zhromaždiť potrebný obnos, aby mohla kúpiť 5 hektárový pozemok. Pri podpise kúpnej zmluvy ju jedna sestra z Palerma prehovorí, aby na zmluve nefigurovalo jej meno ako majiteľky, inak biskup dielo nepovolí.

Matka Eugenia súhlasí, pretože to považuje za biskupovu vôľu. Dielo sa rýchlo rozrastá. V mieste, odkiaľ bol biskup pred časom vyhnaný kamením, vyrastá nový kostol.

Matka Eugenia si získa srdcia chudobných. Chce založiť ďalší ústav v Miláne a vypraví sa v tej veci za otcom Piom. Po svätej omši počuje jeho hlas: "Prečo v Miláne? Choď do Ríma. Moji duchovní synovia ti pomôžu."

Ocitne sa v Ríme v Anziu sama a chorá. Stará sa tu o skupinu štyridsiatich detí. Obráti sa na ukrižovaného a počuje hlas: "Čo sa sťažuješ? Máš aspoň šaty. Mňa ukrižovali nahého!"

V tej dobe sa objavujú v rímskych novinách články s titulkom: "Rehoľníčka - milionárka." Matka Eugenia noviny nečíta. Informuje ju o tom však polícia, ktorá ju na štyri mesiace uväznila. Niekto ju udal, že založila Inštitút, aby sa obohatila. Mala zaplatiť pokutu 100 miliónov lír.

Vo väzení chodí denne na svätú omšu. Niektoré trestankyne sa k nej pridajú, nakoniec všetky pristúpia k spovedi.

Keď odchádzala z väzenia, povedala: "Rada by som tu zostala. Nikde som nebola taká šťastná ako tu." Pripojí sa k nej niekoľko sestier zo školského rádu. Ich sídlo je v Anziu, Via del Cinema.

V roku 1988 dostanú biskupské schválenie a 13. marca 1989 udelil vatikánsky generálny sekretár dodatočne Imprimatur na Posolstvo, ktoré zverejnila. Rok nato 10. augusta 1990 sa vracia po búrlivom a pohnutom živote do náručia nebeského Otca.

Matka Eugenia E. Ravasio: "Otec hovorí ku svojim deťom" /posolstvo/

1. júla 1932, sviatok Drahocennej krvi nášho Pána Ježiša Krista

Konečne nadišiel deň, navždy požehnaný, deň, ktorý prisľúbil nebeský Otec! Dnes sa skončili dlhé dni príprav, a ja cítim blízko, tak blízko príchod svojho Otca a Otca všetkých ľudí.

Niekoľko minút modlitby a potom toľko duchovných radostí. Bola som naplnená túžbou vidieť a počuť ho!

Moje srdce horiace láskou sa otvorilo s takou veľkou dôverou, že som si uvedomila, že som až doteraz nikdy nikomu toľko neverila. Myšlienka na Otca ma urobila až bláznivo šťastnou.

Konečne som začula spev. To anjeli ohlásili tento radostný príchod. Ich piesne boli také krásne, že som sa rozhodla zapísať si ich čo možno najskôr.

Melódia utíchla a prišiel zástup vyvolených, cherubínov a serafínov, a s nimi Boh, náš Stvoriteľa a Otec. Poklonila som sa až k zemi a úplne ponorená do vlastnej ničoty som sa modlila Magnificat. Hneď nato mi Otec povedal, aby som sa posadila vedľa neho a zapísala. čo sa rozhodol povedať ľuďom. Celý nebeský dvor, ktorý ho sprevádzal, zmizol. Zostal iba Otec, zostal so mnou, a skôr než zasadol, mi povedal: "Už som ti povedal a teraz to hovorím znova: Nemôžem dať svojho milovaného Syna ešte raz, aby som dokázal svoju lásku k ľuďom! Teraz prichádzam medzi nich, aby som ich miloval, a beriem na seba ich podobu, ich úbohosť, aby poznali túto lásku. Pozri, odkladám teraz svoju korunu a všetku svoju slávu a beriem na seba výzoru obyčajného človeka!"
Potom čo odložil svoju korunu a svätožiaru k svojim nohám, aby sa podobal obyčajnému človeku, vzal do ľavej ruky zemeguľu sveta a pritisol ju k svojmu Srdcu. Potom si sadol vedľa mňa.

Môžem povedať len niekoľko málo slov o jeho príchode, o vzhľade, ktorý vzal na seba, a o jeho láske! Vo svojej nevedomosti nenachádzam slová, aby som vyjadrila, čo mi zjavil.

Povedal: Pokoj a spása tomuto domu a celému svetu. Kiež sa moja moc, láska a môj Svätý Duch dotknú ľudských sŕdc, aby sa celé ľudstvo obrátilo ku spáse a prišlo k svojmu Otcovi, ktorý ich hľadá, aby ich miloval a spasil. Kiež môj zástupca Pius XI. pochopí, že toto sú dni spásy a požehnaní. Kiež nepremárni príležitosť upozorniť deti na ich Otca, ktorý prichádza, aby im pomohol v tomto živote a pripravil ich večné šťastie.Zvolil som si tento deň, aby som započal svoje dielo medzi ľuďmi, pretože dnes je sviatok Drahocennej krvi môjho Syna Ježiša. Rozhodol som sa posvätiť touto krvou dielo, ktoré začínam, aby prinieslo ovocie celému ľudstvu.

Toto je pravý účel môjho príchodu:
1. prichádzam, aby som zahnal nadmerný strach, ktorý zo mňa majú moji ľudia, a aby som im ukázal radosť z toho, že ma poznajú a milujú moje deti, to znamená celé ľudstvo, dnešné i budúce.

2. prichádzam, aby som priniesol nádej aj všetkým ľuďom a národom. Koľko z nich ju už dávno stratilo. Táto nádej ich naučí žiť v mieri a bezpečí a pracovať na vlastnej spáse.

3. prichádzam, aby ma ľudia poznali takého, aký som, aby vzrastala ich dôvera a láska ku mne, ich Otcovi. Mám jedinú starosť: bdieť nad všetkými ľuďmi a milovať ich ako svoje deti. Ako sa maliar teší z pohľadu na obraz, ktorý namaľoval, tak s radosťou a potešením prichádzam medzi ľudí, majstrovské dielo svojho stvorenia.

Čas uteká. Chcel by som, aby ľudia čo najskôr spoznali, že ich milujem a že je mojím najväčším šťastím zostávať s nimi a hovoriť s nimi ako Otec sa svojimi deťmi. Som večný, a keď som bol sám, rozhodol som sa použiť svoju moc, aby som stvoril bytosti k svojmu obrazu. Najprv som však musel stvoriť hmotu, aby tieto bytosti mali prostriedky k svojej obžive: vtedy som stvoril svet. Naplnil som ho všetkým potrebným pre ľudí: vzduchom, slnkom a dažďom a mnohými inými vecami, o ktorých som vedel, že sú potrebné k ich životu.

Nakoniec som stvoril človeka. Mal som radosť zo svojho diela. Človek hreší, ale práve vtedy sa prejavuje moja nekonečná šľachetnosť. V Starom zákone som stvoril a vyvolil prorokov, aby žili medzi ľuďmi. Im som zveril svoje priania, starosti a radosti, aby o nich so všetkými hovorili.
Čím viac sa vzmáhalo zlo, tým viac ma moja dobrota nútila prihovárať sa k spravodlivým ľuďom, aby mohli odovzdávať moje príkazy tým, ktorí pôsobili neporiadok. Tak som niekedy musel byť prísny, aby som ich karhal, nie aby som ich trestal - to by bolo len na škodu - ale aby som ich odvrátil od neresti a priviedol k ich Otcovi, ich Stvoriteľovi, na ktorého zabudli. Neskôr zlo zaplavilo ľudské srdcia v takej miere, že som bol prinútený poslať na svet pohromy, aby som ľudí očistil utrpením, zničením ich majetku či dokonca ich usmrtením. Dopustil som potopu sveta, zničenie Sodomy a Gomory, vojny ľudí proti sebe atď.

Vždy som si prial zostať medzi ľuďmi v tomto svete. Tak som bol za potopy sveta blízko Noemovi, vtedy jedinému spravodlivému. Aj pri ostatných pohromách som vždy našiel spravodlivého človeka, s ktorým som mohol zostať a ktorého prostredníctvom som žil medzi ľuďmi svojej doby, a tak tomu bolo vždy.

Moja nekonečná dobrota voči ľudstvu často svet očisťovala od jeho skazenosti. Stále som si volal určité duše, v ktorých som našiel zaľúbenie, pretože skrze ne som mohol byť šťastný s tými, ktorých som stvoril, s ľuďmi.

Sľúbil som svetu Mesiáša. Urobil som všetko, čo som mohol, aby som pripravil jeho príchod tak, že som sa zjavoval v podobách, ktoré ho predstavovali, už tisíce rokov pred jeho príchodom! Lebo kto je Mesiáš? Odkiaľ prichádza? Čo urobí na svete? Koho zastupuje?

Mesiáš je Boh.

Kto je Boh? 

Boh je Otec, Syn a Duch Svätý.

Odkiaľ prichádza? Alebo skôr, kto mu prikázal, aby prišiel medzi ľudí?

Bol som to ja, jeho Otec, Boh.

Koho má na zemi zastupovať? 

Svojho Otca, Boha.

Čo má na svete činiť? 

Dá poznať a milovať Otca, Boha.

Či nepovedal:
"Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" 
"Prišiel som, len aby som plnil vôľu svojho Otca." 
"Ak požiadate o čokoľvek Otca v mojom mene, on vám to dá ... ".
"Budete sa modliť k nemu takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach ... ", a niekde inde, pretože prišiel, aby oslávil Otca a urobil, aby ho ľudia spoznali, hovorí: "Ktokoľvek vidí mňa, vidí Otca."
"Ja som v Otcovi a Otec je vo mne."
"Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa." 
"Ktokoľvek je so mnou, je tiež s mojím Otcom", atď.

 Uvedomte si teda, ľudia, že po celú večnosť mám jediné prianie: dať sa poznať ľuďom a byť nimi milovaný.

Prajem si s nimi zostať navždy. Hľadáte vierohodný dôkaz prianí, ktoré som práve vyslovil? Prečo som prikázal Mojžišovi, aby postavil svätostánok a archu dohovoru, keby som nechcel prísť a prebývať s ľuďmi ako Otec, brat alebo blízky priateľ? To bolo moje vrúcne želanie.
Napriek tomu na mňa zabudli a urážali ma mnohými hriechmi. A tak som dal Mojžišovi svoje nariadenia, aby im pripomenul Boha, ich Otca, a jeho jediné prianie spasiť ich.
Očakával som, že tieto prikázania budú zachovávať, a tak spomenú na svojho nekonečne dobrotivého Otca, ktorý má vždy na zreteli ich terajšiu i večnú spásu.

Ľudia na všetko zabudli a upadli do bludu a strachu, pretože považovali zachovávanie príkazov, ktoré som predal Mojžišovi, za príliš ťažké. Vytvorili si vlastné zákony podľa svojich rozmarov, aby ich mohli ľahšie dodržiavať. V prehnanom strachu, ktorý zo mňa mali, pozvoľna na mňa zabúdali a zahŕňali ma urážkami.

Ale moja láska k týmto ľuďom, mojím deťom, nikdy celkom neprestala. Keď som si uvedomil, že ani patriarchovia, ani proroci neboli schopní zabezpečiť, aby ma ľudia poznali a milovali, rozhodol som sa prísť sám. Ako som však mohol medzi ne prísť? Nebol iný spôsob, než aby som prišiel sám, v druhej osobe svojho božstva.

Spoznajú ma ľudia? Budú mi načúvať? Nič budúceho mi nie je skryté, preto som si sám odpovedal na tieto dve otázky: "Nepoznajú moju prítomnosť, aj keď im budem nablízku. V mojom Synovi budú so mnou krute zaobchádzať, bez ohľadu na všetky dobrodenia, ktoré pre ne učiním. V mojom Synovi budú o mne hovoriť zle, ukrižujú ma, aby ma usmrtili."

Mám kvôli tomu prestať? Nie, moja láska k mojim deťom, ľuďom, je príliš veľká. Neprestal som. Pochopte, že som vás miloval, snáď sa dá tak povedať, viac ako svojho milovaného Syna, alebo skôr viac než sám seba. Čo vám hovorím, je také pravdivé, že by som váhal, keby sa našiel jediný z mojich tvorov, ktorý by bol schopný vykúpiť hriechy ostatných ľudí podobným životom a smrťou, aký bol život a smrť môjho Syna. Prečo? Pretože by som zradil svoju lásku tým, že by som nechal trpieť milovaného tvora viac, než by som trpel sám vo svojom Synovi. Nikdy by som nechcel, aby moje deti trpeli. To je stručný príbeh mojej lásky do tej doby, než som prišiel medzi ľudí skrze svojho Syna.

Väčšina ľudí pozná tieto udalosti, ale nechápu podstatnú vec: že k tomu všetkému ma vedia láska! Áno, je to láska, čo vám chcem vštepiť. Na túto lásku sa zabudlo.
Chcem vám ju pripomenúť, aby ste ma poznali takého, aký som, aby ste sa nebáli, ako sa boja otroci, Otca, ktorý vás tak miluje.

Pozrite, v tomto príbehu som ešte len v prvom dni prvého storočia a ja by som ho chcel doviesť až do terajšieho dňa, do dvadsiateho storočia. Ako ľudia zabudli na moju otcovskú lásku! A predsa vás tak nežne milujem! ČO všetko som pre nich urobil vo svojom Synovi, v osobe svojho Syna, ktorý sa stal človekom!

Božstvo je zahalené v tomto človečenstve, stalo sa malým, chudobným, poníženým. Vo svojom Synovi Ježišovi som viedol život obeti a práce. Prijímal som jeho modlitby, aby človek mal jasne vyznačený chodník, po ktorom by kráčal k spravodlivosti a bezpečne došiel až ku mne!

Samozrejme som chápal slabosť svojich detí, aj práve preto som požiadal svojho Syna, aby im dal prostriedky, ktoré im umožnia po páde znovu povstať. Pomôžu im očistiť sa od hriechu, aby stále mohli byť DEŤMI mojej lásky.

Hlavnými prostriedkami tejto pomoci je sedem sviatostí. A najdôležitejšie prostriedky pre vašu spásu, napriek vašim pádom, sú kríž, krv môjho Syna, ktorá sa za vás stále vylieva, ako vo sviatosti pokánia, tak v obeti svätej omše.

Moje drahé deti, zahŕňal som vás darmi zvláštnych milostí po dvadsať storočí, ale s akými úbohými výsledkami!

Koľko z mojich tvorov, ktorí sa stali skrze môjho Syna DEŤMI mojej lásky, sa rýchlo vrhlo do večnej priepasti! Naozaj ste nepoznali moju nekonečnú dobrotu, a ja vás toľko milujem! Aspoň vy, ktorí viete, že prichádzam sám, aby som vám povedal, aby ste si uvedomili moju lásku, nevrhajte sa do priepasti. Som váš Otec!

Či je možné, aby ste potom, čo ma nazvete svojím Otcom a prejavíte svoju lásku ku mne, našli u mňa tvrdé a neciteľné srdce, aby som vás nechal zahynúť?

Nie, nie, Neverte tomu! Som najlepší z otcov! 

Poznám slabosti svojich tvorov. 

Poďte ku mne, obráťte sa s dôverou a láskou! 

Odpustím vám pre vašu ľútosť. 

Aj keby vaše hriechy boli odporné ako blato, vaša dôvera a láska ma prinúti, 

aby som na ne zabudol a nesúdil vás! 

Pravda, som spravodlivý, ale láska zaplatí všetko!

Vypočujete si, moje deti, jedno prirovnanie a uistíte sa o mojej láske. Pre mňa sú vaše hriechy ako železo a prejavy vašej lásky ako zlato. Ak mi dáte tisíc libier železa, nebude to nič proti tomu, keď mi dáte len desať libier zlata! Inými slovami, len trochou lásky môžete vykúpiť veľké hriechy. To je veľmi radostný pohľad na súd nad mojimi deťmi, nad všetkými ľuďmi bez výnimky.

Musíte prísť ku mne. Som vám tak nablízku! Musíte ma milovať a ctiť, aby ste neboli súdení, alebo skôr, aby ste boli súdení mojou Nekonečne milosrdnou láskou!

Nepochybujte o tom! Keby moje Srdce nebolo také, dávno by som už zničil svet za každý spáchaný hriech! Ale ako vidíte, moja ochrana sa neustále prejavuje milosťou a dobrodením. Z toho môžete usúdiť, že máte Otca, ktorý je nad všetky otcov, ktorý vás miluje a neprestane vás nikdy milovať, ak si to budete prať.

Prichádzam k vám dvoma spôsobmi: v kríži a vo sviatosti oltárnej! Kríž je cesta, ktorou prichádzam k svojim deťom, pretože skrze kríž vás môj Syn vykúpil. A pre vás je kríž cesta, po ktorej sa môže vystúpiť k môjmu Synovi a od môjho Syna ku mne. Bez neho by ste ku mne nikdy nemohli prísť, pretože človek svojimi hriechmi na seba uvalil trest odlúčenia od Boha.

Vo Sviatosti Oltárnej žijem medzi vami ako Otec so svojou rodinou. Prial som si, aby môj Syn ustanovil Sviatosť Oltárnu, aby sa tak každý svätostánok stal studnicou mojich milostí, môjho bohatstva a lásky, ktoré dávam ľuďom, svojim deťom.

Týmito dvoma prostriedkami ustavične posielam na svet svoju moc a nekonečné milosrdenstvo.

Po tom čo som vám ukázal, že ma môj Syn Ježiš zastupuje medzi ľuďmi a že skrze neho zostávam stále medzi nimi, chcem vás tiež upozorniť, že k vám prichádzam skrze svojho Svätého Ducha. Dielo tretej osoby môjho božstva sa uskutočňuje potichu a človek si ho často neuvedomuje.
Avšak pre mňa je to veľmi vhodný spôsob bytia nielen vo svätostánku, ale aj v dušiach všetkých, ktorí sú v stave milosti. V nich si vystavím svoj trón a zotrvávam stále ako pravý Otec, ktorý miluje a chráni svoje deti a pomáha im.

Nikto doteraz nepochopil nekonečnú túžbu môjho božského otcovského Srdca, aby bolo známe, milované a uctievané všetkými ľuďmi, spravodlivými aj hriešnymi.

To sú tri dary, ktoré by som rád od človeka prijímal, aby som tak mohol byť milosrdný a dobrý aj voči najzatvrdilejším hriešnikom.

Azda som neurobil všetko pre svoj ľud, od Adama až po Jozefa, Ježišovho pestúna, a od Jozefových čias až dodnes, aby mi človek prejavoval zvláštnu úctu, ktorá mi patrí ako jeho Otcovi, Stvoriteľovi a Spasiteľovi? Ale doteraz sa mi nedostalo tejto osobitnej úcty, po ktorej som toľko túžil a stále túžim.

V knihe Exodus čítate, že máte Bohu preukazovať zvláštnu úctu. Najmä Dávidove žalmy obsahujú toto poučenie.

V prikázaní, ktoré som sám dal Mojžišovi, som zdôraznil: "Budeš uctievať a milovať jediného Boha." Láska a úcta sú dve veci, ktoré spolu súvisia. A preto že som vás zahrnul takým dobrodením, musím byť uctievaný veľmi zvláštnym spôsobom.

Keď som vám dal život, stvoril som vás na svoj obraz. Vaše srdce je preto rovnako citlivé ako moje a moje srdce rovnako ako vaše!

Čo všetko neurobíte, keď vám jeden z vašich blížnych preukáže malú láskavosť, aby vám urobil radosť? Aj ten najtvrdší človek by bol takejto osobe vďačný navždy.
Každý by sa snažil nájsť niečo, čím by mu urobil čo najväčšiu radosť odmenou za preukázanú službu.
Nuž, budem voči vám oveľa vďačnejší a dám vám istotu večného života, ak mi preukážete malú láskavosť tým, že ma budete uctievať, ako požadujem.
Viem, že ma uctievate v mojom Synovi a že sú takí, ktorí sú schopní mi skrze môjho Syna obetovať všetko, ale tých je naozaj málo. Neverte však, že uctievaním môjho Syna neuctievate tiež mňa. Samozrejme ma uctievate, pretože ja žijem vo svojom Synovi! A tak všetko, čo je na jeho slávu, je tiež k sláve mojej!

Chcel by som však, aby človek uctieval svojho Otca a Stvoriteľa so zvláštnou oddanosťou. Čím viac budete ma uctievať, tým viac budete uctievať môjho Syna, pretože sa podľa mojej vôle stal vteleným Slovom a prišiel medzi vás, aby ste poznali toho, ktorý ho poslal.

Ak ma začnete vyznávať, budete mňa i môjho milovaného Syna milovať viac, než milujete doteraz. Pozrite, koľko mojich tvorov, ktoré sa stali mojimi deťmi skrze tajomstvo vykúpenia, nie je na pastvinách, ktoré som pripravil pre všetkých ľudí prostredníctvom svojho Syna.

A koľko je tých, a vy to viete, ktorí doteraz o týchto pastvinách vôbec nevedia. A koľko tvorov z mojich rúk, o ktorých viem, ale ktoré vy nepoznáte, nemajú dokonca tušenie o rukách, ktoré ich stvorila!

Tak by som si želal, aby ste poznali, aký všemohúci som váš Otec a ako rád by som ako Otec činil dobrodenie svojim tvorom.  Chcel by som učiniť ich život sladší skrze môj zákon.  Chcel by som, aby ste k nim išli v mojom mene a hovorili s nimi o mne. Áno, povedz im, že majú Otca, ktorý ich stvoril a chce im dať svoje poklady, ale predovšetkým im povedzte, že na ne myslím, milujem ich a chcem im dať večné šťastie.  Sľubujem vám, že sa ľudia obrátia skôr. Verte mi, keby ste ma začali uctievať so zvláštnou oddanosťou už od čias prvotnej cirkvi, zostalo by po dvadsiatich storočiach len málo ľudí, ktorí žijú v modlárstve, pohanstve a v toľkých falošných a zlých sektách, v ktorých sa zaslepene vrhajú do priepasti večného ohňa!

Pozrite, koľko práce zostáva ešte vykonať! Moja hodina prišla! Musím byť poznaný, milovaný a uctievaný ľuďmi, aby som potom, čo som ich stvoril, mohol byť ich Otcom, potom ich Spasiteľom a nakoniec predmetom ich večnej radosti.

Doteraz som hovoril o veciach, ktoré už poznáte. Chcel som vám ich pripomenúť, aby ste mi stále viac verili, že som veľmi dobrý Otec, nie hrozivý, ako sa domnievate; a že som Otec všetkých, ktorí žijú teraz, i tých, ktorých ešte stvorím do konca sveta.

Uvedomme si, že chcem byť poznaný, milovaný a predovšetkým uctievaný. Kiež každý spozná moju nekonečnú dobrotu ku všetkým ľuďom - najmä k hriešnikom, chorým, umierajúcim a ku všetkým trpiacim.

Nech spoznajú, že si želám iba jedno: všetky ich milovať, dať im svoju milosť a odpustenie, ak robia pokánie, a predovšetkým ich nesúdiť podľa svojej spravodlivosti, ale podľa svojho milosrdenstva, aby tak boli všetci spasení a pripočítaní k mojim vyvoleným.

Na záver tejto stručnej správy ti dávam sľub, ktorý bude mať večný účinok: Nazývajte ma menom Otca s dôverou a láskou, a dostanete od tohto Otca všetko s láskou a milosrdenstvom.

Želám si, aby môj syn, tvoj duchovný otec, mohol pracovať pre moju slávu a zapísať vetu po vete, čo som ti diktoval, aby tak ľudia mohli ľahko a s radosťou čítať správu o tom, čo chcem, aby poznali, avšak bez akýchkoľvek prídavkov.

Každý deň budem s tebou hovoriť o svojich prianiach, o svojich radostiach, zármutkoch, a predovšetkým ukážem ľuďom svoju nekonečnú dobrotu a nežnú a milosrdnú lásku.

Chcel by som tiež, aby ti tvoje predstavené dovolili tráviť voľný čas so mnou, aby si ma mohla tešiť a milovať každý deň po dobu polhodiny, tým zaistíš, aby srdce mojich detí boli pripravené pracovať na šírenie tejto zbožnosti, ktorú som ti práve zjavil, a aby si získala veľkú dôveru v Otca, ktorý chce byť svojimi deťmi milovaný.

Aby sa toto dielo mohlo rozšíriť medzi všetky národy čo najrýchlejšie, bez toho aby sa tí, ktorým je zverené jeho šírenie, dopustili sebamenšej neuváženosti, žiadam ťa, aby si svoje dni trávila vo veľkom uzobraní. Budeš šťastná, keď nebudeš príliš hovoriť s ostatnými. Aj keď budeš medzi nimi, vo svojom srdci budeš hovoriť so mnou a načúvať mi.

Chcem, aby si tiež robila toto: Keď s tebou budem hovoriť, zapisuj moje dôverné správy do zvláštneho denníčku, pretože jeho prostredníctvom chcem hovoriť ku každému jednotlivcovi. Žijem s ľuďmi v dôvernejšom vzťahu než matka so svojimi deťmi.

Od stvorenia človeka som nikdy, ani na okamih, neprestal žiť vedľa neho. Ako jeho Stvoriteľ a Otec cítim potrebu ho milovať. Nie je to tým, že by som potreboval jeho, ale moja láska Otca a Stvoriteľa mi dáva potrebu ho milovať. Preto žijem tak nablízku človeku, všade ho sledujem, pomáham mu vo všetkom a podporujem ho. Poznám jeho potreby, starosti, všetky jeho túžby a mojím najväčším šťastím je pomáhať mu a chrániť ho.

Ľudia veria, že som hrozivý Boh, ktorý chce celé ľudstvo uvrhnúť do pekla. Aké veľké bude ich prekvapenie, až na konci času uvidia, koľko duší, o ktorých zatratení boli presvedčení, sa tešia z večnej blaženosti medzi vyvolenými. Želám si, aby všetci moji tvorovia uverili, že je tu ich Otec, ktorý nad nimi bdie a ktorý by chcel, aby sa už na zemi radovali z toho, že predom zakúšajú večnú blaženosť.

Matka nikdy nezabúda na malého tvora, ktorého priviedla na svet. Nie je podivuhodnejšie, že ja pamätám na všetky svoje tvory? Ak matka miluje maličké, ktoré som jej dal, ja ho milujem ešte viac, lebo som ho stvoril. Dokonca keď matkina láska vo vzťahu k dieťaťu kvôli nejakej vade ochladne, ja ho naopak milujem o to viac.
Matka môže na svoje dieťa po nejakom čase zabudnúť alebo naňho myslieť menej, zvlášť keď už nie je kvôli svojmu veku v jej starostlivosti, ja na neho však nikdy nezabudnem. Budem ho vždy milovať, dokonca aj vtedy, keď si na mňa, svojho Otca a Stvoriteľa, ani nespomenie. Ja budem na neho stále pamätať a mať ho rád.

Povedal som vám už, že chcem, aby ste sa tešili z večného šťastia už tu na zemi, ale stále ste ešte nepochopili pravý zmysel toho, čo som povedal: Ak ma milujete a ak ma nazývate sladkým menom Otec, začínate žiť už tu a teraz v láske a dôvere, ktorá vás urobí naveky šťastnými a ktorú budete ospevovať v nebi so zástupmi vyvolených. Nie je práve toto predzvesťou nebeskej blaženosti, ktorá bude trvať naveky?

Želám si, aby si človek často pripomínal, že som práve tam, kde je on, a že by nemohol žiť, keby som nebol s ním a keby som vo svojom Vtelenom Slove nežil tak ako on. Aj cez jeho nedôveru mu zostávam vždy nablízku.

Ako si prajem vidieť uskutočnenia svojho plánu. Až doteraz človek nikdy nemyslel na to, aby urobil Bohu, svojmu Otcovi, radosť, o ktorej hodlám hovoriť: Rád by som videl, že sa rozvíja dôvera medzi človekom a jeho nebeským Otcom v pravom duchu srdečnosti a zároveň jemnosti, kde by nebolo zneužitia mojej veľkej dobroty.

Poznám vaše potreby, vaše túžby a všetko, čo nosíte vo svojich srdciach. Ale aký by som bol šťastný a vďačný, keby ste prišli ku mne a zverili mi svoje potreby ako syn, ktorý svojmu otcovi úplne dôveruje.

Ako by som vám mohol odmietnuť sebamenšiu či sebaväčšiu vec, o ktorú ste ma žiadali? Aj keď ma nevidíte, či necítite, že som vám nablízku vo všetkom, čo sa okolo vás deje? Akej odmeny sa vám dostane, až vo mňa uveríte, i keď ma neuvidíte!
Dokonca ani teraz, keď som osobne tu, uprostred vás všetkých, keď k vám hovorím a neustále všetkými spôsobmi opakujem, že vás milujem a chcem byť poznaný, milovaný a uctievaný so zvláštnou zbožnosťou, ma nemôžete zhliadnuť, okrem jedinej osoby, ktorej diktujem svoje posolstvo. Jedinej zo všetkých ľudí. Napriek tomu k vám hovorím, a v tej, na ktorú hľadím a s ktorou hovorím, vidím vás všetkých a hovorím ku každému z vás a milujem vás, ako by ste ma videli!

Chcem, aby moji ľudia mohli poznať a pocítiť, že som nablízku každému z nich. Pamätajte, ľudia, že chcem byť nádejou ľudstva.  Či už ňou nie som? Človek by bol stratený, keby som nebol jeho nádejou. Potrebujem, aby som bol takto poznaný, aby tak pokoj, dôvera a láska mohli vstúpiť do ľudských sŕdc a spojiť ich s ich Otcom v nebi i na zemi!

Nemyslite si, že som ten starec, vzbudzujúci strach, ako si ma ľudia spodobňujú na obrazoch a v knihách! Nie, nie som ani mladší ani starší než môj Syn a Duch Svätý. Preto chcem mať rád všetkých, od najmladších až po najstarších, chcem, aby ma nazývali dôverným menom Otec a Priateľ. Veď som vždy s vami, podobám sa vám, aby ste sa podobali vy mňa.

Aká veľká by bola moja radosť, keby som videl, ako rodičia učia svoje deti, aby sa ku mne často obracali a oslovovať ak ma: "Otče", pretože ním naozaj som!

Ako rád by som videl, ako sa do týchto mladých duší vlieva viera a láska ku mne! Urobil som pre vás všetko, neurobíte vy niečo pre mňa?

Chcel by som mať svoj domov v každej rodine, aby všetci mohli s úplnou istotou povedať: "Máme Otca, ktorý je nekonečne dobrý, nekonečne bohatý a nadmieru milosrdný. Myslí na nás a je nám nablízku. Stará sa o nás a podporuje nás. Dáva nám všetko, čo potrebujeme, kedykoľvek ho požiadame."

Som tu práve preto, aby ste ma mohli požiadať o všetko potrebné. "Proste a bude vám dané." Vo svojej otcovskej dobrote vám dám všetko, keď ma budete považovať za pravého Otca, ktorý žije uprostred svojej rodiny, ako to skutočne robím.

Tiež si želám, aby si každá rodina vystavila obraz, ktorý neskôr ukážem svojej malej dcérke. Chcem, aby sa tak každá rodina dostala pod moju osobitnú ochranu a mohla ma ľahšie uctievať. Každý deň potom budem s rodinou zdieľať jej potreby, prácu, starosti, trápenia a túžby, ale aj radosti, pretože Otec musí poznať všetko, čo sa týka jeho detí. Samozrejme, že ich poznám, keďže som tu, avšak mám rád prostotu.
Dokážem sa prispôsobiť vašim podmienkam. Stanem sa maličkým s maličkými, dospelým s dospelými a rovnako tak sa stanem starým, aby všetci mohli pochopiť, čo im chcem oznámiť pre ich posvätenie a svoju slávu.

Nemáte snáď dôkaz toho, čo vám hovorím, v mojom Synovi, ktorý sa stal malým a slabým ako vy? Nemáte ho ani teraz, keď vidíte, že sa tu k vám prihováram? A nevybral som si jednoduchú osobu, ako ste vy sami, aby som k vám mohol hovoriť a aby ste pochopili, čo vám chcem povedať? A nie som teraz podobný vám?

Pozrite, odložil som svoju korunu k svojim nohám a držím svet u svojho srdca. Zanechal som svoju slávu v nebi a prichádzam k vám, aby som sa stal všetkým pre všetkých ľudí, aby som sa stal chudobným s chudobnými a bohatým s bohatými. Chcem chrániť mladých ľudí ako nežný Otec.
 Na svete je toľko zla! Tieto úbohé, neskúsené duše sa nechávajú zvádzať priťahovaním hriechu, ktorý postupne vedie k úplnému zničeniu. Vy, ktorí obzvlášť potrebujete, aby vás niekto v živote chránil pred zlom, príďte ku mne! Ja som Otec, ktorý vás miluje viac, než bol kedy kto schopný. Utiekajte sa ku mne čo najbližšie, zverte mi svoje myšlienky a túžby. Budem vás nežne milovať. Dám vám milosti pre prítomný čas a požehnám vašu budúcnosť. Môžete si byť istí, že na vás nezabudnem za pätnásť, dvadsaťpäť či tridsať rokov po vašom stvorení. Príďte! Vidím, že veľmi potrebujete nežného a nekonečne dobrého Otca, ako som ja.

Nechcem sa zaoberať ďalšími vecami, ktoré sa toho týkajú, budem o nich hovoriť neskôr. Teraz chcem hovoriť najmä k tým dušiam, ktoré som si vyvolil, ku kňazom a rehoľníkom, k vám, drahé deti mojej lásky. Mám s vami veľké plány!

imprimatur Petrus Canisius van Lierde, Vicarius Generalis et Vicarius Civitatis Vaticanae, Roma, die 13 Martii 1989

Masima