Mystička Juliana z Norwichu

Anglická mystička Juliana z Norwichu (1324 – 1420) je skutočnou učiteľkou mystickej kontemplácie lásky. Jej mystická skúsenosť sa týka jednotlivých tajomstiev kresťanskej viery a ústredným posolstvom jej mystiky je: „Hriech je nevyhnutný, ale všetko dobre dopadne a tiež so všetkým ostatným to dopadne dobre.“ 

O jej živote nemáme veľa informácií. Vie sa len, že so súhlasom biskupa, ktorému sa zaviazala nikdy neopustiť svoju celu, sa stala reklúzou v pustovni pristavenej k stene kostola s konventom Rehole augustiniánov vo – v tom čase rozkvitajúcom meste Norwich. 

Jej príbytok mal jedno okno do kostola, aby sa mohla zúčastňovať na svätej omši, a druhé von, aby sa mohla rozprávať s okoloidúcimi a udeľovať im rady. Prejavovala pritom veľké znalosti o materstve a rodinnom živote, z čoho sa usudzuje, že mohla byť vydatá a mať deti, ktoré zomreli pri epidémii v roku 1361.

Pre život pustovníčky, ktorá si na živobytie zarábala ručnými prácami, sa zrejme rozhodla po osobnej tragédii. Čiastočne to napovedajú slová v jej knihe Zjavenie Božej lásky, že videniami bola obdarovaná vo veku 30 a pol roka v čase, keď sama trpela závažným ochorením (asi ešte nie ako pustovníčka). 

Za pozornosť stojí, že Juliana už v mladosti prosila Pána o tri milosti: o ťažkú telesnú chorobu, aby ju oddelila od pozemských vecí, o fyzické videnie utrpenia Ježiša Krista, aby na ňom mohla mať telesnú účasť, a o skutočne hlbokú ľútosť, úprimný súcit s Kristom v jeho utrpení a mohutnú túžbu po Bohu.

Táto mystička býva znázorňovaná s malým guľatým predmetom v ruke, ktorý predstavuje stvorenie, čo odkazuje na jedno z jej pozoruhodných videní, ktoré opísala s mimoriadnou teologickou presnosťou a duchovnou inšpiráciou.

Ôsme zjavenie Božej lásky

Nasledujúci úryvok z knihy "Zjavenia Božej Lásky" (The Revelations of Divine Love) sa koncentruje predovšetkým okolo Kristovho utrpenia na kríži, najmä súvisiaceho s jeho "smädom".

1. Potom mi Kristus ukázal časť svojho utrpenia pri svojom umieraní. Videla som jeho tvár vyprahnutú a bez krvi zosinatú umieraním. A neskôr ešte zosinalejšiu, mŕtvu a vysilenú, a potom ešte viac zmŕtvel do modra, a potom nadobudol ešte viac hnedomodrej farby, ako sa telo stávalo stále mŕtvejším. Lebo Jeho Utrpenie mi bolo ukázané poväčšine v Jeho svätej tvári (a najmä v Jeho perách): tam som videla tie štyri farby, hoci predtým sa mi javil svieži, zapýrený a príjemný. Bola to žalostná zmena na pohľad, toto hlboké umieranie. A takisto telesné tekutiny sa zrážali a vysychali, ako som to videla, a to ľúbezné telo bolo hnedé a čierne, celé sa premenilo zo svojho svetlého, živého sfarbenia vo vyprahnuté umieranie.

V tom istom čase, kedy náš Pán a svätý Spasiteľ umieral na dreve, vanul suchý, drsný vietor a bolo neobyčajne chladno, ako sa mi zdalo, a po celú tú dobu drahocenná krv vytekala z ľúbezného tela celkom voľne, ale v ľúbeznom tele Kristovom zostali tekutiny, ako bolo ukázané.

Bezkrvnosť a bolesť vysúšali zvnútra, a vanutie vetra a chlad prichádzajúci zvonka sa stretávali v ľúbeznom tele Kristovom. A to štvoro - dvojaké vonkajšie, dvojaké vnútorné - postupom času vysúšali telo Kristovo. A hoci táto bolesť bola prenikavá a ostrá, trvala podľa môjho videnia veľmi dlho a bolestne vysušila všetky životné sily Kristovho tela. Tak som napohľad videla ľúbezné telo vysychať časť po časti v údivných bolestiach. A ak v Kristovom tele trvala nejaká životná sila, trpel bolesť.

Toto dlhé trápenie mi pripadalo, ako by bol býval mŕtvy sedem nocí, zomieral, s dušou na jazyku, zakúšajúc poslednej (predsmrtnej) bolesti. A keď hovorím, že sa mi zdalo, ako by bol býval mŕtvy sedem nocí, chce sa tým povedať, že ľúbezné telo bolo tak bez farby, tak vyschnuté, tak scvrknuté, tak mŕtvolné a tak zúbožené, ako keby bol býval mŕtvy sedem nocí, neustále zomieral. A podľa môjho názoru vysúšanie Kristovho tela bolo najväčšou a poslednou mukou jeho Utrpenia.

2. A v tomto umieraní bola moja myseľ sústredená na Kristovo slovo: "Žíznim." Videla som totiž u Krista dvojaký smäd: jeden telesný, jeden duchovný, o ktorom budem hovoriť v kapitole tridsiatejprvej.

Lebo toto slovo bolo ukázané o telesnom smäde, ktoré, ako som vyrozumela, bolo spôsobené ubúdaním vlahy. Lebo sväté telo a kosti boli zbavené krvi a vlahy. Sväté telo dlho vysýchalo zvieraním klincov a váhou tela. 

Lebo som vyrozumela, že pre jemnosť sladkých rúk a sladkých nôh a pre veľkosť, tvrdosť a ohavnosť klincov sa rany rozodierali a telo poklesalo pre svoju váhu, visiace po dlhú dobu. 

A k tomu ešte hlava bola prebodávaná a zvieraná Korunou celou pokrytou zrazenou krvou, a ľúbezné vlasy a prahnúce mäso sa lepili k tŕňom a tŕne k prahnúcemu mäsu; a na začiatku, kým mäso bolo svieže a krvácalo, ustavičné vtláčanie tŕňov rozširovalo rany. A ďalej som videla, že sladká pokožka a jemné svalstvo, s vlasmi aj krvou, boli tŕňmi úplne odtrhávané od kostí, čím boli trhané na mnoho kusov, ako látka, ktorá sa napína, a akoby náhle odpadávali svojou ťarchou a uvoľnenosťou, kým mali prirodzenú vlhkosť. 

A to mi pôsobilo veľký zármutok a hrôzu, lebo keby bolo po mojom, ani za nič by som to nebola chcela vidieť. Ako sa to stalo, neviem, ale pochopila som, že to spôsobili strašné tŕne a prudké a zlomyseľné narazenie tŕňovej Koruny, surovo a neľútostne. To trvalo chvíľu a čoskoro potom sa to začalo meniť, a ja som sa pozerala a čudovala som sa, čím to. 

A potom som videla, že je to preto, že to začalo usychať a stráca časti svojej váhy a zľahne sa okolo Koruny. A tak to utvorilo dokola kruh, akoby korunu na korune. Tŕňová Koruna bola zaliata krvou a tá druhá koruna (krvi) a hlava boli celé rovnako sfarbené ako zrazená krv, keď uschne. Koža, ktorú bolo vidieť na hlave a na tele, bola zvraštená a zahnednutá ako suché drevo, keď je staré, a tvár bola hnedšia než telo.

Videla som štvorý druh vyprahlosti. Prvý bola bezkrvnosť, druhý bola bolesť, ktorá nasledovala, tretím bolo zavesenie vo vzduchu, ako ľudia vešajú plátno, aby uschlo, štvrtý bol v tom, že Kráľ v tele žiadal nápoj a nebolo mu vo všetkej jeho biede a strasti ničím poslúžené k úľave. Ach, jeho muky bola prudké a strašné, ale tvrdšie a strašnejšie bolo to, keď došla telesná vlaha a telo začalo takto vysychať a scvrkávať sa.

To boli muky, ktoré sa javili na svätej hlave: prvé spôsobované pri umieraní, kým hlava mala ešte vlahu, a tie druhé, pozvoľné, sa zvrašťujúcim vysúšaním a s vetrom vanúcim zvonka, ktorý Ho vysúšal a trýznil Ho chladom viac, než moje srdce môže pochopiť.

A iné muky, o ktorých, ako som pochopila, všetko, čo by som mohla povedať, by bolo nedostatočné, lebo sa to nedá opísať.

Toto zjavenie Kristových múk ma naplnilo bolesťou. Lebo som vedela dobre, že trpel len raz, ale On mi to chcel ukázať a naplniť tým moju myseľ, ako som predtým zatúžila. 

A v celom tom čase Kristových múk som necítila bolesť ale pre bolesti Kristove. Potom som si pomyslela: „Mala som neveľkej potuchy o tom, aká to bola bolesť, ako som si žiadala,“ a ja úbožiačka som toho ľutovala, mysliac si: „Keby som vedela, aké to bolo, nemala by som chuť za to prosiť.“ Zdalo sa mi totiž, že tie moje bolesti presahovali telesnú smrť.

Pomyslela som si: „Je nejaká bolesť ako táto?“ A bolo mi v duchu zodpovedané: „Peklo je inakšia bolesť, pretože tam je zúfalstvo. Avšak zo všetkých trýzní, ktoré vedú k Spáse, je najväčšia táto trýzeň, vidieť Lásku trpieť. Ako by mohla byť pre mňa nejaká trýzeň väčšia ako vidieť trpieť Jeho, ktorý je celý môj život, celé moje šťastie a celá moja radosť?“ Tu som uistená pocítila, že milujem Krista tak oveľa viac než seba, že nie je bolesti, ktorou by som mohla trpieť toľko, ako pohľadom na Jeho muky.

3. Tu som videla aj časť spoluutrpenia našej Pani, svätej Márie, lebo Kristus a ona boli tak zjednotení v láske, že veľkosť jej lásky bola príčinou veľkosti jej bolesti. Lebo v tomto (videní) som videla podstatu prirodzenej lásky tvorstva k Nemu, pokračujúcu v milosti, a táto vriaca láska sa najplnšie prejavila v Jeho sladkej Matke a presiahla u nej všetku mieru, lebo ako Ho milovala viac než všetci ostatní, tak aj jej bolesti presiahli všetky ostatné. Lebo čím je láska vyššia, mocnejšia, sladšia, tým väčší zármutok cíti milujúci, keď vidí trpieť to milované telo.

A všetci Jeho učeníci a všetci Jeho praví milovníci trpeli bolesti presahujúce ich vlastnú telesnú smrť. Lebo som si z vlastnej skúsenosti istá, že najmenší z nich Ho miloval o toľko viac ako seba, že to presahovalo všetko, čo by som mohla povedať.

V tom som podľa svojho pochopenia videla veľké puto jednoty medzi Kristom a nami, lebo keď on trpel, my sme trpeli.

A všetci tvorovia, ktorí môžu trpieť bolesť, trpeli s Ním, to znamená všetky tvory, ktoré Boh stvoril k našej služobnosti. Obloha, krajina, oťaželi zármutkom vo svojej prirodzenosti v čase Kristovho umierania. Lebo k ich vlastnosti prirodzene patrilo poznať Ho ako svojho Boha, v ktorom záleží všetka ich sila. Keď On omdlieval, potom nutne prislúchalo  aj im pre spriaznenosť medzi nimi, aby cítili mdlobu s Ním, ako len mohli, zo zármutku nad Jeho utrpením.

A takto tí, ktorí boli Jeho priateľmi, trpeli bolesť z lásky. A vôbec všetci, to znamená aj tí, ktorí Ho nepoznali, trpeli odňatím všelijakej útechy, okrem tajomnej udržujúcej moci Božej. Hovorím o dvojitom druhu ľudí, ako ich môžu predstavovať dve osoby, Pilát a svätý Diviš z Francúzska [Je myslený Dionýsius Areopagita podľa legendy o sv. Denisovi.], ktorý bol v tej dobe pohan. Lebo keď videl neobyčajnú a podivnú biedu a hrôzy, ktoré v tom čase nastali, povedal: "Buď nastáva koniec sveta, alebo Ten, ktorý je Tvorca Prírody, trpí." Preto napísal na oltár: TOTO JE OLTÁR NEZNÁMEHO BOHA. Boh, ktorý vo svojej dobrote dáva planétam a prvkom slúžiť rovnako ľuďom svätým aj zlorečeným, odňal ich v tej dobe obidvom, preto tí, ktorí Ho nepoznali, mali v tom čase súženia.

Tak bol náš Pán Ježiš zmarený pre nás, a my všetci sme týmto spôsobom zmarení s ním a budeme tak, kým nedôjdeme Jeho blaženosti, ako poviem neskôr.

4. Vtedy som túžila pozdvihnúť zrak od Kríža, ale neodvážila som sa. Lebo som dobre vedela, že kým pozerám na Kríž, som v bezpečí, preto som nechcela súhlasiť k ohrozeniu svojej duše, lebo mimo Kríž nebolo istoty pre postrach démonov.

Potom som bola v duchu vyzvaná, ako by mi bolo prívetivo povedané: "Vzhliadni k Nebu, k Jeho Otcovi." A potom som dobre videla, skrze vieru, ktorú som mala, že medzi Krížom a Nebom nie je nič, čo by mi mohlo ublížiť. 

Slušilo sa mi buď, aby som pozrela nahor, alebo aby som odpovedala. Odpovedala som vo vnútri celou mocou svojej duše a povedala som: „Nie, nemôžem, lebo Ty si moje Nebo.“  Tak som vyjadrila svoju nechuť. 

Lebo radšej by som bola bývala zostala v tých bolestiach do Súdneho dňa, než by som bola prišla do Neba inak, ako skrze Neho. Vedela som totiž dobre, že On, ktorý ma spútal tak kruto, sníme mi putá, až bude chcieť. 

Tak som sa naučila voliť si za Nebo Ježiša, ktorého som v tej chvíli videla len v bolestiach. Netúžila som po inom Nebi než po Ježišovi, čo bude mojou blaženosťou, až tam dôjdem.

A to mi bolo vždy útechou, že som po celú tú dobu Utrpenia a zármutku volila za svoje Nebo Ježiša, skrze Jeho milosť. A to mi bolo poučením, aby som tak robila vždy - volila len Ježiša ako svoje Nebo v slasti i strasti.

A hoci ako biedne stvorenie som toho ľutovala (povedala som už skôr, že keby som vedela, aká to bude bolesť, nemala by som chuť o to prosiť), tu som pravdivo spoznala, že to bolo vzdorovanie a krehkosť tela bez súhlasu duše, ktorej Boh nepripočíta žiadnu vinu. 

Ľutovať voľby a chcieť ju, to boli dva protiklady, ktoré som cítila zároveň v tej istej chvíli. A to sú dve časti: jedna vonkajšia, druhá vnútorná. 

Vonkajšia časť je naša smrteľná telesnosť, ktorá je teraz stiahnutá bolesťou a strasťou a v tomto živote bude vždycky, to som v tej dobe silne pociťovala a bola to táto časť, ktorá ľutovala voľby. 

Vnútorná časť je vysoký, blažený život, ktorý je celý plný mieru a lásky, a to bolo cítenie viac vnútorne, a práve v tejto časti som mocne, múdro a s neochvejnou vôľou zvolila Ježiša za svoje Nebo.

A to som popravde videla, že tá vnútorná časť je pánom a veliteľom vonkajšej a neprijíma na seba, ani nedbá na jej vôli, ale celé jej chcenie je zamerané na zjednotenie s našim Pánom Ježišom. 

Že by vonkajšia časť privádzala vnútornú k súhlasu, to mi nebolo ukázané, ale že vnútorná priťahuje vonkajšiu skrze milosť a že obe budú zjednotené v blaženosti bez konca skrze Kristovu moc - to mi bolo ukázané.

5. A tak som videla nášho Pána Ježiša zamdlievať po dlhú dobu. Lebo zjednotenie s Božstvom dalo z lásky človečenstvu silu trpieť viac, než by mohli trpieť všetci ľudia, nemyslím len trpieť väčšiu bolesť, než by mohli trpieť všetci ľudia, ale tiež že vytrpel viac bolesti, než by všetci ľudia, ktorí kedy boli od začiatku až do posledného dňa mohli vysloviť, alebo si predstaviť, ak sa zváži dôstojnosť zvrchovaného vznešeného Kráľa a potupná, opovrhnutá, bolestná smrť. Lebo On, ktorý je najvyšší a najvznešenejší, bol najúplnejšie zmarený a najúplnejšie opovrhnutý.

Lebo najvyšším dobrom, ktoré je možné vidieť v Utrpení, je uvažovať a vedieť, kto bol Ten, ktorý trpel. A v tomto (videní) dal mysli čiastočne uvidieť vysokosť a vznešenosť slávneho Božstva a zároveň drahocennosť a jemnosť svätého Tela, ktoré boli spojené, a tiež odpor, ktorý má naša prirodzenosť k utrpeniu. Lebo ako bol (Ježiš) zvrchovane jemný a čistý, tak bol aj zvrchovane silný a schopný trpieť.

A On trpel za hriech každého človeka, ktorý bude spasený, a videl zármutok a skľúčenosť každého človeka, a zarmútil sa nad tým pre svoju dobrotivosť a lásku. (Lebo tak ako sa naša Pani trápila pre jeho muky, tak aj On sa trápil pre jej trápenie, a viac ako ona, nakoľko bolo Jeho sladké človečenstvo vzácnejšie čo do prirodzenosti.) Kým bol podrobený utrpeniu, trpel za nás a zarmucoval sa nad nami, a teraz je oslávený a nie už podrobený utrpeniu, a predsa trpí s nami. 

A ja, vidiaca to všetko z Jeho milosti, som videla, že Jeho láska, ktorú má k našej duši, bola taká silná, že si ochotne zvolil (utrpenie) s veľkou túžbou a ticho ho znášal so zaľúbením.

Lebo duša, ktorá na to tak pozerá, ak je zasiahnutá milosťou, popravde postrehne, že bolesti Kristovho  Utrpenia  presahujú všetky bolesti, tie totiž, ktoré budú premenené vo večnú nesmiernu radosť silou Kristovho Utrpenia.

6. Ako tomu rozumiem, je Božou vôľou, aby sme mali tri spôsoby videnia Jeho svätého Utrpenia. 

Prvé je: pozerať skrúšene a útrpne na krutú bolesť, ktorú trpel. A to mi v tej chvíli ukázal náš Pán a dal mi silu a milosť, aby som to videla.

A očakávala som všetkou mocou posledné vydýchnutie, a už som myslela, že vidím telo nadobro mŕtve, ale nevidela som Ho takto. 

A práve v tej chvíli, keď sa mi zdalo, že život už nemôže trvať ďalej a že musí nastať koniec Videnia - zrazu (zatiaľ čo som pozerala na ten istý Kríž) premenil svoju svätú tvár. 

Zmena Jeho tváre zmenila aj moju a ja som bola tak potešená a rozradostená, ako to len bolo možné. 

Potom mi náš Pán radostne vnukol myšlienku: „Kde je teraz bolesť, alebo tvoj zármutok?“ A ja som bola veľmi potešená.

Porozumela som, že my sme teraz podľa zmyslu nášho Pána s Ním na Jeho kríži v Jeho bolestiach a v Jeho utrpení a umieraní, a keď my ochotne budeme zotrvávať na tom istom Kríži s Jeho pomocou a Jeho milosťou až do konca, On náhle premení voči nám svoj výzor a my s Ním budeme v Nebi. 

Medzi jedným a druhým nebude omeškania, a potom sa všetko premení v radosť. A tak povedal vo svojom Zjavení: "Kde je teraz čokoľvek z tvojej bolesti, alebo tvojho zármutku?" A my všetci budeme zvrchovane blažení.

A tu som popravde uzrela, že keby nám teraz ukázal svoju blaženú tvár, nebolo by na zemi, alebo na inom mieste bolesti, ktorá by nás desila, ale všetky veci by nám boli plné radosti a blaženosti. 

Pretože nám však ukazuje čas svojho Utrpenia, ako ho znášal v tomto živote, a svoj kríž, preto sme v súžení a úzkostiach s Ním, ako to žiada naša krehkosť. 

A príčina, prečo to dopustil, je, že nás zo svojej dobroty chce povýšiť k sebe vo svojej blaženosti, a za tú nepatrnú bolesť, ktorú tu trpíme, sa nám dostane vysokého nekonečného poznania v Bohu, ktorého by sme nikdy nemohli dosiahnuť bez toho. 

A čím krutejšie boli naše bolesti s Ním na Kríži, tým väčšia bude naša sláva s Ním v Jeho kráľovstve.

Masima