%20(1).jpg)
Mária mala iba desať rokov, keď jej zomrel otec. Starosť o štyroch súrodencov tak zostala úplne na nej. Tiež mala za úlohu vykonávať prác u slúžky pre rodinu Serenelliových, ktorí neboli dobrými susedmi. Starší pil a jeho asi 16-ročný syn, ktorý už predtým pracoval s námorníkmi, v sebe choval hriešnu vášeň. Mária nemohla chodiť na katechizmus, ale dobre pochopila základnú vec, že skutočným zlom nie je chudoba, ale hriech, a že jedinou účinnou zbraňou proti nemu je modlitba. Bola usilovná a v čistote udržiavala domácnosť i svoju dušu. V necelých 12 rokoch bola napadnutá žiadostivým mladíkom zo susedstva. Svoju čistotu bránila s nasadením života. Na jej tele napočítali 14 bodných rán. Predtým, ako na druhý deň zomrela, úplne vrahovi odpustila.
Mária Goretti sa narodila 16. 10. 1890 do veľmi chudobnej rodiny v Corinaldo. Hovorili jej Marieta aj keď bola krstená Mária. Po štyroch rokoch sa všetci presťahovali do Paliene, kde otec prenajal kúsok pôdy. Tam Márii pribudli k dvom starším súrodencom dvaja ďalší a rodičia sa potom nechali zlákať ponukou práce na odvodňovanie Pontinských močiarov. Celková rozloha týchto močiarov je 350 km2. Keď sa sťahovali do Ferriere, v blízkosti mesta Nettuno sa k nim pripojil roľník Serenelli so synom Alessandrom.
Mária mala desať rokov, keď jej otec zomrel na maláriu z močiarov, so zápalom mozgových blán a deti už pre chudobu nemohli chodiť do školy. Ruženec sa pre nich stal dôležitou modlitbou a pomáhal im znášať rôzne ťažkosti. Gorettiove deti boli vychovávané zásadou: "Najprv Bohu a potom to ostatné."
Matka Anssuta Goreti vedľa starosti o vlastnú domácnosť sa na žiadosť grófa Anttilia Mazzoleniho starala aj o oboch Serenelliových a ešte pokračovala v práci po otcovi. Domáce práce a varenie ležali preto z veľkej časti na Márii, ktorá sa popri nich starala aj o súrodencov a prala i zašívala aj Serenelliovým. Kedykoľvek išla na trh v Nettuno, zašla aj do kostola k svätostánku, Pánovi Ježišovi otvárala svoje srdce a zároveň mu načúvala. Panne Márii tam pred jej obrazom zverovala všetky svoje aj mamičkine starosti. Hovorila s ňou aj o tom, ako deti počúvajú, alebo naopak hnevajú a o Alessandrovi a jeho surovosti. Zverila jej tiež túžbu ísť k prvému svätému prijímaniu, hoci nemá závoj, šaty ani topánky.
Jej treťom najmilším miestom bolo Conche, pretože tam bol hrob otecka. Kľakávala pred zamknutými dvierkami a posielala mu na hrob svoje pozdravy. Za otecka obetovala drobné nepríjemnosti svojho života, aby bol čo najskôr vo svetle nebeského Otca. Čiastočne poznala bolesť túžby po Bohu, pretože ju prežívala, túžiaca po svätom prijímaní.
Marieta vyrastala v spoločnosti Alessandra, ktorému musela slúžiť, aby jej matka mohla ďalej chodiť na pole. Alessandro ju stále viac komandoval a prikazoval porúčal ako svojej slúžke. S vášnivým zábleskom v očiach jej neraz povedal: "Páčiš sa mi. Budem tvojim milým!"
Prvé sväté prijímanie obetovala za otecka a Ježišovi sľubovala: "Chcem radšej zomrieť ako hrešiť."
Raz jej Alessandro rozkázal ísť si k nemu pre jeho bielizeň. Od mamičky vedela, že jej rozkazovať môže. Ale keď jej prikázal, aby ho mala rada, odpovedala mu: "Mať rád je niečo celkom iné, čo chceš ty je hriech! Neopováž sa ma dotknúť!"
"Teraz budeš moja!" - zasyčal.
"Nikdy, je to hriech, Pán Boh to zakazuje." - s tými slovami sa jej ešte podarilo utiecť. Za sebou počula hrozbu: "Ak to povieš mamičke, zabijem ťa!"
Marieta sa otriasla pri pomyslení, že ju naozaj zabije, keď mu nevyhovie. Večer sa jeho otec bezdôvodne na jej mamičku hrubo osopil a vznikla hádka. Marieta nechcela ničím mamičke prirobiť starosť, tiež sa hanbila a nevedela, ako by jej to povedala.
Alessandro si na druhý deň zaobstaral 23 cm dlhý nôž, ktorý si pribrúsil s rozhodnutím, že ho použije na Marietu. On i jeho otec boli stále viac panovační a zlí. Marieta často plakala a slúžila so strachom a hrôzou. Mamička nevedela, prečo má Marieta v očiach strach, keď má zostať osamote.
Z poslušnosti išla ďalší deň do Alessandrovej izby pre košeľu, ktorú mu mala zašiť a rýchlo s ňou zbehli za malou Terezkou. Potom sa vrátil Alessandro a keď s ním nechcela ísť, odtrhol jej ruku od zábradlia a vliekol chodbou.
Reval na ňu: "Tak chceš, alebo nechceš!"
"Je to hriech, Boh to nechce. Prídeš do pekla!" odpovedala dievča a bránila sa zo všetkých síl. Pretože vyhrážky zabitím nepomohli, zapchal jej ústa a 14x do nej bodol. Osem bodných rán zasadil do podbruška a šesť do chrbta. Po 14 ranách myslel, že je už mŕtva.
Ťažko zranenú Marietu dali na nosidlá a dopravili ju do nemocnice milosrdných bratov v Nettuno. Operovaná bola pri vedomí, pretože by jej srdce narkózu nevydržalo. Mnoho vytrpela už pri ceste, potom pri čistení a šití hlbokých rán. Dýkou boli zasiahnuté pľúca, okolie srdca a porezané vnútornosti. V hrozných bolestiach sa modlila: "Všetko pre teba Pane Ježišu". Trpela smädom a nesmela dostať napiť.
Pán dekan ju vyspovedal ešte pred operáciou a ráno doniesol sväté prijímanie - druhé a zároveň posledné v živote. Na jeho otázku ohľadom vraha mu bez váhania odpovedala: "Áno, z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe."
Po prijímaní ešte vstúpila do mariánskej družiny a zomrela na sviatok Najdrahšej Krvi Pána. Mala jedenásť rokov, 8 mesiacov a 20 dní.
Za blahoslavenú bola vyhlásená 27. 4. 1947 a kanonizoval 25. 6. 1950, obe oslavy zažila ešte jej matka Anssuta.
Ako sa z Alessandra stal nový človek - príbeh svätej Márie Goretti je už známy, no menej je nám už známe to, ako sa ďalej vyvíjal život jej vraha.
Cecília Serenelliová s neprítomným pohľadom vložila svojho malého synčeka Alessandra do vedra visiaceho nad studňou. Jej staršieho syna nedávno museli pre psychické problémy vziať do sanatória. Onedlho sa to isté malo stať aj Cecílii. Uvoľnila lano, spustila vedro do vody a čakala, kým začuje čľupnutie. „Bude preňho lepšie, keď zomrie, ako by mal žiť a trpieť,“ mumlala si popod nos, keď odchádzala.
Jeden z jeho starších bratov započul úzkostlivý plač bábätka, hneď pribehol a zachránil Alessandra pred utopením v studni. No nikto nemohol zabrániť tomu, aby počas búrlivých rokov, ktoré mal pred sebou, nezahynul vo svojich hriechoch. To mohol urobiť jedine Boh.
V devätnástom storočí bol život v Taliansku ťažký. A to najmä pre chudobných – a Alessandrova rodina bola nesmierne chudobná. Viackrát sa sťahovali za prácou. Alessandro začal pracovať už ako trinásťročný na rybárskych lodiach. Tam sa priučil vulgárnemu slovníku a správaniu rybárov. Predsa však bol skôr tichým chlapcom, ktorý svoj voľný čas zvyčajne trávil osamote čítaním kníh, novín a časopisov.
Keď mal Alessandro sedemnásť rokov, presťahoval sa spolu so svojím otcom Giovannim bližšie k Rímu. Giovanni sa totiž dopočul, že si tam možno prenajať kus pôdy. Súčasťou nájomnej zmluvy bol aj dom na pozemku, v ktorom mohol Giovanni bývať spolu so svojím synom. Serenelliovci sa o toto nezvyčajné ubytovanie delili s ďalšou rodinou prenajímajúcou si pôdu – s Gorettiovcami: Luigim, Assuntou a ich šiestimi deťmi.
Práca na farme bola vyčerpávajúca a tamojšie životné podmienky hrozné. Farma sa nachádzala v močaristom, bahnitom kraji plnom komárov. Luigi Goretti sa zakrátko nakazil maláriou a zomrel. Zanechal po sebe ženu a deti, ktoré sa museli postarať samy o seba. Zúfalá Assunta sa pripojila k práci na poli k Serenelliovcom a niekoľkým ďalším mužom. Svojej najstaršej dcére, desaťročnej Márii, dala za úlohu starať sa o mladšie deti a variť pre obe rodiny. Mária bola na svoj vek veľmi vyspelá a veľmi zbožne si uctievala Ježiša a Máriu.
Po úmornej práci sa tieto dve rodiny stretali na spoločnej modlitbe ruženca. Na sviatky chodievali peši do jedenásť kilometrov vzdialeného kostola. Alessandro sa k druhým správal úctivo, no stále zostával trochu utiahnutý. Často zostával vo svojej izbe, kde mal povešané neslušné obrázky žien. Vystrihoval si ich z časopisov, ktoré mu dával jeho otec; ešte ako chlapec sa to naučil počas práce na rybárskych lodiach.
Postupom času Alessandrove myšlienky o ženách prestávali byť len neslušné. Začali byť nebezpečne žiadostivé a násilnícke. Predmetom jeho žiadostivosti sa stala Mária, ktorá mala vtedy jedenásť rokov. Celé mesiace s týmito túžbami bojoval, ale napokon im podľahol a zaútočil na Máriu so zámerom znásilniť ju. Myslel si, že nad ňou jednoducho zvíťazí, no Mária sa ubránila. „Nie,“ vykríkla. „Nikdy! To je hriech!“ V nasledujúcich týždňoch ju napadol ešte dvakrát, no ona ho odohnala. Jej odpor v ňom vyvolával ešte väčší hnev.
O šesť mesiacov neskôr bol Alessandro odsúdený za vraždu. Assunta žiadala o mierny trest, no dostal tridsať rokov nútených prác. Hoci už život na farme bol veľmi krutý, život v talianskom väzení na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bol ešte ťažší. Sám Alessandro si ho však zhoršoval ešte viac. Vedel, že spáchal hriech, a cítil výčitky, ale nedokázal ich preukázať navonok. Neskôr povedal, že „z pýchy som si na tvár nasadil masku zatvrdilého zločinca“. Namiesto toho, aby bol skrúšený, vyspevoval vulgárne piesne. Bol hrubý k dozorcom i spoluväzňom. Dokonca zaútočil na kňaza, ktorý ho prišiel navštíviť.
Alessandrovo správanie bolo také zlé, že ho celé tri roky museli držať na samotke. No horšie bolo, že bol uväznený sám v sebe, kde sa utápal v biede, ktorú si sám spôsobil. Potom sa mu však prisnil jeden sen. Stalo sa to v roku 1908.
V tomto sne sa pred ním rozprestierala nádherná záhrada a cez ňu k nemu v bielom odeve kráčala Mária Goretti. Cestou trhala ľalie a jednu po druhej ich podávala Alessandrovi – štrnásť ľalií, jedna za každú ranu, ktorú jej pred šiestimi rokmi spôsobil. Vždy, keď dostal ľaliu, premenila sa na ohnivý plameň. Keď sa Alessandro prebudil, vedel, že Mária aj Pán mu všetko odpustili.
Alessandro si tento sen istý čas nechával len pre seba, ale jeho správanie sa začalo meniť. Jeho hnev sa začal akoby roztápať. Už nebol násilnícky. Nevieme, čo presne Pán vykonal v jeho srdci, ale Alessandro bol poddajnejší a poslušnejší. Premena jeho srdca bola taká zjavná, že ho z väzenia prepustili o tri roky skôr: dva roky mu z trestu odpustili pre dobré správanie a jeden na základe všeobecnej amnestie danej väzňom pre víťazstvo Talianska v prvej svetovej vojne.
Niekoľko rokov po prepustení si Alessandro zarábal prácou v rôznych príležitostných zamestnaniach. Jeho srdce však ešte nebolo celkom slobodné. Musel urobiť ešte niečo dôležitejšie, než pracovať. Na Štedrý večer 1934 pozbieral odvahu a vybral sa do mesta, kde vtedy žila a pre miestnu farnosť pracovala Máriina mama Assunta.
Zaklopal na dvere fary a so strachom čakal. Dvere sa otvorili. Stála v nich Assunta. Jej tvár bola poznačená vekom aj utrpením. Alessandro sklopil zrak.
„Spoznávaš ma, Assunta?“
„Áno,“ odpovedala. Videla, že i jeho tvár je poznačená utrpením.
„Odpustíš mi?“ spýtal sa Alessandro skľúčene. No keby hľadel Assunte do očí, až tak by sa nebál. Ona mu rýchlo a láskavo odpovedala: „Ak ti odpustil Boh, myslíš, že ja by som ti neodpustila?“
Aká vlna zmiešaných emócií a myšlienok musela vtedy zaplaviť Alessandrovo srdce! Konečne mohol žiť v slobode.
Alessandro a Assunta sa v ten večer dlho zhovárali na fare. Šli na polnočnú omšu a bok po boku prijali sväté prijímanie. Bol to viditeľný znak toho, čo Boh vykonal v ich srdciach – jedného priviedol k odpusteniu a druhého, po rokoch, k pokániu. Alessandro požiadal o opustenie aj celé zhromaždenie v kostole. Jeho srdcu sa teraz uľavilo. A jeho život mohol nabrať nový a pokojnejší kurz.
Po niekoľkých rokoch sa rozhodol, že bude žiť a pracovať pri jednom kapucínskom kláštore. Svoj čas trávil plnením praktickým potrieb bratov, ktorým tak umožňoval väčšmi sa venovať životu modlitby.
Deti vykúkali z okna triedy, aby uvideli tichého, starého muža pracujúceho v záhrade kapucínov vedľa školy. Vídali ho otvárať ľuďom dvere a niesť im tašky a kufre. Nikdy by im nezišlo na um, akým bol kedysi agresívnym väzňom. Poznali ho len ako „strýka Alessandra“, milého, pokojného „laického brata“ pracujúceho u kapucínov.
Za Alessandrovým jednoduchým zovňajškom sa ukrýval hlboký duchovný život. Chodil každý deň na svätú omšu a modlieval sa ruženec so svojou novou duchovnou rodinou tvorenou kapucínmi. Svedčil počas procesu blahorečenia Márie Goretti a v súkromí sa k tomuto mladému dievčaťu aj modlil. Počas nasledujúcich rokov šiel tiež z času na čas navštíviť Assuntu.
Alessandro Serenelli napokon pokojne zomrel 6. mája 1970 vo veku 87 rokov – a podľa mnohých v povesti svätosti.
Po Alessandrovej smrti sa v jeho veciach našiel list, ktorý napísal niekoľko rokov predtým. Stručne v ňom opisuje svoj príbeh hriechu a odpustenia a potom hľadí do budúcnosti, do „chvíle, keď mu bude umožnené vidieť Boha“. Napokon svoj testament končí týmito slovami:
„Kiež sa všetci tí, ktorí čítajú tento list o mojej túžbe, riadia požehnaným učením o tom, že sa treba vyhýbať zlu a nasledovať dobro. Kiež všetci veria vierou malých detí, že náboženstvo so svojimi prikázaniami nie je niečím, bez čoho sa možno zaobísť. Ono je totiž pravou útechou a jedinou istou cestou vo všetkých životných okolnostiach – dokonca aj v tých najbolestnejších.“
Od svojho nepokojného detstva po vyčerpávajúce farmárske práce, ktoré robil ako dospievajúci, až po dvadsaťsedem rokov väzenia za vraždu, sa Alessandro Serenelli sotva javí ako pravdepodobný kandidát na mier a vieru v kapucínskom františkánskom kláštore. Ale Božie milosrdenstvo, hovorené cez jeho obeť, jej matku a Cirkev, zachránilo muža, ktorý sa utopil v hriechu. Dozvedel sa, že Máriina cesta, ktorou opovrhoval ako mladík, je oveľa lepšia cesta. Neustále vyzýva ľudí, aby ho tam nasledovali, do slobody viery a vernosti Bohu.
Jedným z prvých zázrakov pripisovaných príhovoru svätej Márie Goretti, okrem Alessandrovej premeny, bol stavebný robotník, ktorého noha bola rozdrvená kameňom. Nebolo možné ju operovať a na nasledujúci deň bola naplánovaná amputácia.
V tom čase sa po Taliansku rozdávali sväté karty s modlitbou za kanonizáciu Márie. Manželka robotníka vzala jednu z týchto svätých kariet a zabalila ju do bandáže na nohe svojho manžela. Nasledujúce ráno, keď sa lekári chystali nohu amputovať, zistili, že mužova noha je úplne vyliečená. V ten istý deň sa vrátil do práce.
Masima
