Skutočný kňaz pre Eucharistiu

Blahoslavený Clemente Marchisio sa narodil v rodine jednoduchých remeselníkov v Racconigi (Cuneo) 1. marca 1833. Neďaleko jeho rodného domu bol kostol bratov dominikánov, kam chlapec denne dochádzal miništrovať pri svätej omši. Tu sa naučil veľkej láske k Panne Márii a modlitbe ruženca, ktorú sa modlil každý deň a tu aj pocítil povolanie ku kňazskému stavu.

Keď dokončil v Turíne seminárnu prípravu, prijal kňazské svätenie z rúk biskupa Oddone, pretože turínsky arcibiskup Fransoni bol demokratmi donútený odísť do vyhnanstva v Lyone. V Convitto Ecclesiastico v Turíne doplnil svoju kňazskú formáciu pod vedením svätcov, ako boli Don Cafasso, Don Bosco a Don Cottolengo. 

Potom bol dva roky kaplánom v Cambiano, neskôr vo Vigone a napokon bol v 27-ich rokoch menovaný farárom v Rivalbe, kde spočiatku zažil mnoho ťažkostí. Jeho mierumilovnými a neporaziteľnými zbraňami boli modlitba a denné slávenie svätej omše, hlásanie veľkých právd viery a horúca láska k Ježišovi a k ​​Panne Márii. Svoje dobývanie duší pre Boha začal s dennou modlitbou ruženca. Jeho farníci sa spolu s okolitými farármi čoskoro mali presvedčiť, že tento mladý kňaz berie všetko vážne a že patrí k onej svätej turínskej "rase", ktorá svätosťou a skutkami lásky priťahuje svet k nášmu Pánovi.

V Rivalbe zriadil Don Marchisio dielňu pre dievčatá z celého kraja, aby nemuseli odchádzať do mesta, kde na ich dušu striehlo veľa nebezpečenstiev. Ale rádové sestry, ktoré viedli tento malý ústav, čoskoro odišli. Don Marchisio na radu Mons. Lorenza Gastaldiho založil kongregáciu sestier pod titulom Sestry svätého Jozefa, aby tak zabezpečil započaté dielo. Ale Boh mu vzápätí zamiešal karty na stole. 

Clemente od počiatku meditoval ako svätý kňaz o obdivuhodnom tajomstve Eucharistie a osvietený Bohom si uvedomoval, že v jeho dobe, ostatne podobne ako aj v našej, vedie Satan so svojimi prívržencami veľký boj proti Najsvätejšej Sviatosti a proti reálnej prítomnosti a obete Ježiša Krista, Boha a človeka medzi nami. Myšlienky, ktoré v ňom dozreli, vložil do knižky Najsvätejšia Eucharistia pod útokmi satanizmu, (La santissima eucaristia combattuta dal satanismo) ktorú publikoval v roku 1894 a rozdával ju vlastnoručne na 2. národnom eucharistickom kongrese, ktorý sa slávil v Turíne v septembri toho roku.

Vo štvrtej kapitole tejto knižky Don Marchisio vysvetľuje, že Satan obracia svoju nenávisť voči Ježišovi, ktorý svojou obeťou na kríži pozdvihol človeka vyššie než Satana, ktorý bol zvrhnutý do pekiel. Satan je veľký vrah: aby odlúčil človeka od Boha, snaží sa odstrániť Eucharistiu, obeť a sviatosť, v ktorej sa človek tak dôverne spája na najvyššej úrovni s Bohom.
Don Marchisio vie, že Satan profanuje diabolským spôsobom Eucharistiu roztopašami, ku ktorým zvádza jej sluhov, a na druhej strane sa snaží zmariť Eucharistiu tým, že znehodnocuje nevyhnutné matérie. Ak chlieb a víno sú sfalšované, nemôže dôjsť ku premeneniu. Hostia musí byť z pravej múky a víno musí byť pripravené z hrozna. Pri svojom putovaní po farnostiach ako kazateľ ľudových misií, videl na vlastné oči, že sa používajú tiež hostie vyrobené z divných zmesí a víno z iného druhu ovocia. Tak bolo veľa kňazov oklamaných.

Odvtedy pomýšľal Don Marchisio na hroznú zodpovednosť, aby sa žiadny kňaz nedal obalamutiť a nedôveroval uhladeným podvodníkom, ale staral s najväčšou usilovnosťou o Eucharistiu ako jediný a najväčší poklad pred svätou omšou, pri nej i po nej všemožným spôsobom. Práve preto, keď založil svoj Inštitút dcér svätého Jozefa, pocítil inšpiráciu obrátiť pozornosť predovšetkým k eucharistickému kultu a sláveniu svätej omše v prvom rade prípravou hostií a vína. Je to skrytá práca, ale neobyčajne dôležitá, pretože je prvoradou podmienkou pre platnosť, dôstojnosť a svätosť slávenia svätej obete.

Keď zhromaždil svoje rodiace sa spoločenstvo, povedal: "Cirkev už má kvitnúce inštitúty, ktoré majú za cieľ lásku k blížnym, ale asi nikto nepozná takú kongregáciu, ktorá sa venuje výlučne kultu sviatostného Ježiša. A preto náš Inštitút, namiesto aby slúžil Ježišovi v chudobných a v deťoch, sa pričiní, aby čo najlepším spôsobom slúžil Jemu samému vo všetkom tom, čo sa týka sviatosti lásky." Tak sa zrodili sestry svätého Jozefa, ktoré sa venujú osobnému posväteniu v hlbokom vzťahu k Ježišovi adorovanému, obetovanému, milovanému a nasledovanému, a to celkom zvláštne najvznešenejšou prácou: tým, že budú pre slávenie svätej omše vo svojich dielňach pripravovať malé i veľké hostie a omšové víno z hrozna.

Don Marchisio sa ocitol v strede obrovskej práce: starostlivosť o jeho krásnu farnosť v Rivalbe a formácie a šírenie jeho sestier sa vzápätí rozrástli čo do kvantity i kvality. V roku 1833 otvoril v Ríme jeden dom a pápež Lev XIII., ktorý prijal jeho prvú skupinu, zvolal plný radosti pred zakladateľom: "Konečne náš Pán založením tejto kongregácie myslel tiež sám na seba."

Pri zakladaní domov a šírení svojho diela, ocital sa Don Marchisio často na cestách po Taliansku, žal obdiv biskupov a významných kardinálov, akým bol napr. Giuseppe Sarto, benátsky patriarcha, ktorý sa stal neskôr 4. augusta 1903 pápežom a definitívne schválil jeho kongregáciu v roku 1907.

Cirkev sa stala svedkom nesmiernej práce a apoštolátu podnecovaného nesmiernou láskou dona Marchisia k eucharistickému Ježišovi a jeho oddanosťou k Panne Márii, Tešiteľke a Pomocnici všetkých Turínčanov. Svätú omšu celebroval ako anjel pri oltári a okrem toho sa každý deň zúčastnil svätej omše v presvedčení, ktoré vyjadroval slovami: "Svätá omša je môj život" a "Svätá omša je všetko." Ktosi o ňom povedal, že pokiaľ ide o svätú omšu, je nenásytný. 

Trávil dlhé hodiny v adorácii pred Najsvätejšou Sviatosťou a neúnavne vyzýval veriacich k účasti na svätej omši, k pravidelnej spovedi, k častému, čo najdôstojnejšiemu svätému prijímaniu a k eucharistickej adorácii. 

Bol skutočne kňazom pre Eucharistiu nielen ako dôstojnú realitu, ale ako pre samotného Ježiša, živého a pravého Boha a človeka. Za štyridsať rokov, kedy vykonával funkciu farára, sa Rivalba vďaka jeho pôsobeniu opierajúcom sa o milosť Božiu a horúcu lásku k sviatostnému Ježišovi, úplne zmenila. Veľká väčšina veriacich, aj tých, ktorí mu najprv oponovali, sa nakoniec k nemu primkla, pretože vo svojom pastierovi cítili prítomnosť Ježiša, dobrého pastiera, počúvali jeho kázania, katechézy, načúvali naliehavému, ale sladkému pozvaniu k svätosti.

Don Clemente naplnil Taliansko svojimi sestrami nazývanými všeobecne "Suore del vino", "vínne sestry". V roku 1903, keď bol už dosť unavený, podnikol ešte cestu po Taliansku, aby navštívil všetky svoje diela.

V auguste prežil ešte veľkú radosť, keď bol jeho veľký priateľ, kardinál Sarto zvolený pápežom, ktorý sa ako Pius X. mal stať pápežom Eucharistie.

8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, mal poslednú kázeň. 15. decembra slúžil ešte s veľkou vrúcnosťou svoju poslednú svätú omšu a 16. decembra odišiel na veky k Pánovi.

Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného 30. septembra 1984. Viac ako 100 rokov po jeho smrti nestratil jeho príklad a jeho učenie nič na svojej kráse a aktuálnosti v dnešnej dobe, keď nasledujeme hlas Svätého Otca a usilujeme, aby sme odčiňovali zabúdanie a znesväcovanie Najsvätejšej Sviatosti, zhromažďovali sa pri nej, jedinej láske nášho života, aby sme sa s ňou a v nej premenili.

Masima