Ctihodná Margita - mama svätého Jána Bosca

Rok 1799, Capriglia, Piemont. Jedenásťročné dievča spracováva kukuričné ​​klasy, keď na statok vtrhnú na koňoch ruskí vojaci. Vo vojne s Napoleonom plienia Rusi Piemontský vidiek. Kone sa lačne vrhli na kukuricu, ktorá žiari na slnku. Dievča najprv kričí a máva rukami, potom sa obráti na vojakov, ktorí sa smejú jej hnevu. Nakoniec dievča popadne vidly a začne bodať kone do stehien. Tí sa dajú na zbesilý útek aj so svojimi pánmi. Toto dievčatko sa narodilo v Capriglia v roku 1788 a volá sa Margita Occhienová.

Napoleon medzitým vyhlásil Piemont za francúzske územie a piemontskí mladí muži musia nastúpiť do jeho armády. V roku 1812 ich Margita videla mnohých odchádzať. Vytvorili najväčšiu armádu všetkých čias. Bolo totiž potrebné dobyť Rusko. V krutej zime pri Moskve bol však Napoleon porazený. Z jeho 600 tisíc mužov armády, 370 tisíc zomrelo. 25 tisíc z nich boli Taliani.

Z okien svojho domu vidí Margita hlboké údolie, ktorým preteká potok. Domčeky v Becchi boli ako rozsiahly statok Biglione. Nevedela si predstaviť, že raz prejde týmto údolím ako nevesta a bude žiť v Becchi ako matka dvoch detí. Na humne pri dome prežíva svoje detstvo šťastne aj napriek smutným časom, ktoré privádzajú do údolia vojakov a zbojníkov.
Do školy vôbec nechodí. Deti tu na vidieku nikto nevyučuje čítanie ani písanie. Krajom sa vinie z jednej strany na druhú hlavná cesta. Pre štrnásťročné dievčatá bolo najväčším potešením, keď mohli vo sviatočné dni po nej behať, smiať sa a hrať sa, to bola pre nich tá najväčšia zábava. Muselo ich byť veľa, a tak chodili navštevovať a pozývať svojej kamarátky. Volajú aj Margitu: "Poď tiež s nami!" Ale pre ňu je to strata času a tak odpovie, že dnes si už prechádzku urobila - bola na svätej omši. 

V lete, keď bola púť, konala sa procesia a večer bol tanec. Hudba znela od pahorku k pahorku a pre mládež to bolo neodolateľné pozvanie. Farár Don Maggiora bol však na tanec prísny, aj preto Margita, vždy keď ju pozývali, zakaždým zdvorilo odmietla.

V 18 rokoch sa z nej stalo kvitnúce dievča. O obdivovateľov tak nemala núdzu, vždy hľadali nejaký dôvod, aby ju mohli odprevadiť. Jednou z príležitostí bol aj dlhá prechádzka každú nedeľu na svätú omšu. Je tu však jedna starenka, ktorá stále hľadá niekoho, kto by ju odprevadil a Margita sa jej vďačne ujme. Ctitelia sa pokúšajú k nim pripojiť, ale starenka im ukáže prútik a musia ísť preč.

Začiatkom roku 1811 postihne nájomcu Bosca veľké nešťastie. Počas niekoľkých dní mu zomrie manželka a dcéra Terézia na obávanú a nevyliečiteľnú horúčku rodičiek. František zostane vo svojich 27 rokoch vdovcom. Má dieťa, trojročného syna Antona. Rodina Occhienových pozná Františka Bosca už dlhší čas, pretože často prichádza do Capriglia, aby pomohol sestre Magdaléne. Keď skončili dni smútku, František sa rozhodne, že zájde do Capriglia, aby požiadal Melchiora o ruku jeho dcéry.
Otec prehovoril najskôr s manželkou Dominikou a potom zavolali Margitu: "Ak súhlasíš, aj my súhlasíme. Pôjdeš a budeš žiť v rodine, ktorá je chudobnejšia ako naša. Budeš si musieť vziať na starosť dieťa a staneš sa za jeden deň manželkou i matkou." Margita prijíma. 

Svadba sa koná 6. júna 1812 v Capriglii a dvadsaťštyriročná Margita ide bývať do Becchi, do domu nájomcu Františka. Začína tak pre ňu nový život.

František má jeden sen: stať sa malým vlastníkom s vlastnou pôdou a vlastným domčekom. K tomu získal niekoľko polí, malý pruh vinice a domček, ktorý prestavuje na stajňu pre voly a kravu, ktorú už vlastní. 17. apríla 1813 sa narodí syn Jozef, prvý syn Margity a Františka. 16. augusta 1815 sa narodí druhý syn, Ján, ktorý sa stane donom Boscom. Ešte dva roky vidieckeho pokoja, potom ...

Don Bosco vo svojich Pamätiach píše: "Nemal som ešte ani dva roky, keď nás milosrdný Boh ranil veľkým nešťastím. Môj otec bol v plnej sile, v rozkvete rokov a staral sa dať nám dobrú kresťanskú výchovu. Jedného dňa, keď sa vracal z práce, celý rozohriaty a spotený, neuvážene zašiel do chladnej podzemnej pivnice. Dostal silnú horúčka, príznak ťažkého zápalu pľúc. Počas niekoľkých dní chorobe podľahol. V posledných hodinách prijal sväté sviatosti a mojej matke odporučil, aby mala dôveru v Boha. Zomrel vo veku 34 rokov. Bolo to 2. mája 1817."

Keď rozprával tento príbeh svojim chlapcom, Don Bosco hovorieval: "Mamička mi povedala: »Janko, už nebudeš mať otecka.« To sú prvé slová, ktoré si pamätám."

Margite sa od mája do novembra darilo udržať sezónu a zachrániť tak hlavnú úrodu. Od 11. novembra skončil nájom medzi pánmi Biglione a rodinou Bosco. Strýko Michal robil v tých mesiacoch, čo mohol, aby premenil stajňu na obytný príbytok. V ten deň - 11. novembra - sa matka Margita, tri deti a babička presťahovali do domčeka. Napriek všetkej strýkovej snahy bol ich domček najchudobnejší z celého okolia.
Pre Margitu nastala veľmi tvrdá doba. Takto chátrať by malo byť pre ženu vo veku 29 rokov k zúfanie. Margita však mala veľkú dôveru v Boha a veľkú lásku k svojim deťom. Nestrácala veľa času tým, že by ľutovala sama seba. Vyhrnula si rukávy a dala sa do práce. Od ťažkej práce zhrubnú ruky...

ale tieto mozoľnaté ruky vedeli s láskou pohladiť svoje deti, pretože i keď je Margita silnou ženou, robotníčkou, predovšetkým zostáva matkou svojich detí.

To prvé, čo zakúsili Ján, Jozef a Anton, bola matkina láska, sladká a pevná. Matka Margita našla v sebe samej inštinkt rovnováhy, ktorý dokáže spojiť a striedať teplú pevnosť s rozjasňujúcou radosťou. Je to tá najsladšia matka, ale energická a silná. Deti vedia, že keď povie nie, tak platí nie. A nie sú tu žiadne vrtochy a pokusy zmeniť to, čo je rozhodnuté.

Don Bosco spomína na dve príhody, ktoré naživo ilustrujú sladký a súčasne pevný charakter lásky jeho matky. 

V kúte kuchyne stála trstenica. Mamička ju nikdy nepoužila, ale nikdy ju z toho kúta neodpratala. Janko ju jedného dňa hneval. Margita ukázala do kúta a povedala: "Janko, choď a prines mi trstenicu!"

Dieťa sa stiahlo k dverám. "Čo chcete urobiť?"

"Prines ju a uvidíš," tón bol rozhodný. Ján išiel a trstenicu jej podával z diaľky. "Chcete ju použiť na môj chrbát?"

"A prečo nie, keď ma tak hneváš?"

"Mamička, ja už to neurobím!"

Mamička sa v tú chvíľu usmiala a napätie razom povolilo. Aj dieťa sa usmialo a do domčeka sa opäť vrátil pokoj a jas.

Inokedy, keď slnko doslova pálilo, vrátili sa Ján a Jozef z vinice so strašným smädom. Margita ide ku studni, vytiahne vedro studenej vody a medenou naberačkou dá napiť najskôr Jozefovi. Janko je urazený, že nedostal prednosť. Keď mamička podáva vodu aj jemu, naznačí, že už nechce.
Mamička nepovie: "Ty môj malý chudáčik, nechala som ťa nakoniec, a tie robíš vrtochy." Nepovie nič. Odnesie naberačku do kuchyne a zavrie dvere.
Za chvíľu vstúpi Janko dovnútra: "Mamička ..."

"Čo je?"

"Dáte mi tiež napiť?"

"Myslela som, že už nemáš smäd."

"Prepáčte, mamička."

"No dobre," - podá mu tiež naberačku osviežujúcej vody.

"Boh ťa vidí," to sú najčastejšie slová matky Margity. Jej deti idú vystrájať na trávnik a zatiaľ čo odchádzajú, povie im: "Pamätajte si, že Boh vás vidí!"

Nie je to Boh - žandár, ktorého vkladá do mysle svojich detí. Keď je krásna noc a nebo je plné hviezd a keď vyjdú na prah na čerstvý vzduch, mamička povie: "To Boh stvoril tento svet a nasadil hore toľko hviezd." Keď sú lúky plné kvetov, prednesie: "Tie krásne veci stvoril Boh pre nás." Pri siatí, po zbere, keď sa vracajú po celodennej námahe, povie: "Poďakujme Pánovi. Má nás tak rád. Dal nám každodenný chlieb."

Vedľa mamičky, bratov a susedov sa Ján učí vidieť inú osobu. Veľkú osobu, neviditeľnú, ale všade prítomnú. V nebi, na poliach, v tvári chudákov a vo svedomí, ktoré hovorí: "To si urobil dobre, to bolo zlé." Je to osoba, v ktorú má mamička neobmedzenú dôveru. Ján Bosco má od prvých rokov predstavu filtrovanú skrze prírodu: Boh nebo, Boh hviezd, Boh slnka, Boh snehu, Boh stromov. To sú prvé charakteristiky Božej u jeho matky, s ktorou je možné hovoriť o rastlinách, o sene, uprieť oči na nebo. Donovi Boscovi stačí pozdvihnúť oči, pozrieť sa okolo seba, a už rozpráva s Bohom.

Ale rodina sa pospolu aj modlí. "Od malička ma sama učila modlitbám. Pokľakali sme spolu s bratmi ráno aj večer a všetci sme sa spoločne modlili."

V tej dobe sa pristupovalo k svätému prijímaniu neskoro, až vo 12-14 rokoch. Oveľa skôr sa chodilo na spoveď. Don Bosco spomína: "Mamička ma sama pripravovala k prvej svätej spovedi. Odprevadila ma do kostola a sama sa vyspovedala, odporučila mi spovedníka, potom mi pomáhala so vzdávaním vďaky. Stále ma takto sprevádzala, až usúdila, že som schopný sa sám dobre vyspovedať."

Jedna z prvých pobožností, ktorej sa Ján zúčastňuje, je modlitba ruženca. V tej dobe to bola večerná modlitba všetkých katolíkov. 

Keď sa modlíme ruženec, päťdesiatkrát voláme k Panne Márii o pomoc "teraz i v hodinu smrti našej." Keď opakujú polohlasom Zdravas´ Mária a spánok sa kladie na viečka tých najmenších, myšlienka týchto kresťanov sa vracia k rodine, na pole, k prítomnosti aj k budúcnosti. Don Bosco tak začína rozprávať s Pannou Máriou a vie, že sa na neho pozerá a že mu načúva.

"V zime," don Bosco spomína, "často prichádzal a klopal na naše dvere žobrák. Všade okolo bol sneh a on prosil, aby sa mohol vyspať na sene." Kým ho Margita nechala odísť hore, dala mu tanier teplej polievky. Potom prezrela jeho nohy. Mnohokrát to dopadlo zle. Rozbité dreváky boli deravé a prepúšťali vodu i blato. Druhý pár mu dať nemohla, ale zabalila mu nohy do handier a obviazala, ako sa dá.

V jednom domčeku v Becchi býval jeden čudák. Kedysi bol bohatý, ale všetko prehýril a skončil v úplnej biede, v ktorej je ťažké zachovať si svoju vlastnú dôstojnosť. Hanbil sa prosiť o almužnu a často trpel hladom. Keď sa to dozvedela Margita, postavila mu predo dvere misku s teplou polievkou. Vzal si ju tak, aby to nikto nevidel.

Na Veľkú noc 1826 pristúpil Janko k prvému svätému prijímaniu vo farnosti Castelnuovo. Spomína na to: "Bolo mi jedenásť, keď som smel pristúpiť k svätému prijímaniu. Pretože do kostola bolo ďaleko, pripravovala ma takpovediac len moja mamička. V pôste ma posielala denne na katechizmus. V deň svätého prijímania uprostred veľkého zástupu chlapcov a rodičov bolo takmer nemožné zachovať si uzobranosť. Toho dňa ráno mi mamička nedovolila s nikým hovoriť. Odprevadila ma na svätú omšu. Urobila so mnou prípravu i vďakyvzdávanie. Ten deň som sa nesmel zaoberať materiálnymi prácami. Trávil som čas čítaním a modlitbou. Opakovala mi niekoľkokrát tieto slová: »Môj synček, pre teba to bol dnes veľký deň. Som si istá, že Pán sa stal Pánom tvojho srdca. Sľúb mu, že sa vynasnažíš, aby si zostal po celý život dobrý. Odteraz môžeš chodiť často k svätému prijímaniu, ale nikdy sa nepriblíž s hriechom na svedomí. Vždy sa úprimne vyspovedaj. Snaž sa, aby si bol vždy poslušný. Choď rád na katechizmus, aby si počul Božie slovo. Ale pre lásku Božiu, drž sa ďaleko od tých, ktorí vedú zlé reči: pokladaj ich za mor.«"

Janko mal v deviatich rokoch sen, ktorý hlboko poznamenal celý jeho život. Bol na dvore plnom chlapcov, ktorí kliali a rúhali sa. Začal chlapcov biť, ale majestátny Pán ho zastavil a povedal mu: "Týchto chlapcov si musíš získať dobrotou, nie ranami." Keď videl, že je z toho chlapec zmätený, povedal mu: "Dám ti učiteľku, ktorá ťa naučí, aby si bol múdry." Potom zbadal Pani, odetú do žiarivého plášťa. Chlapci, ktorí kliali, sa stali divokými zvieratami a Pani mu povedala: "To je pole, na ktorom máš pracovať. To, čo sa stane s týmito zvieratami, to máš urobiť s mojimi deťmi." Ján zbadal, ako sa z divokých zvierat stali krotké baránkovia. Nechápal to a Pani mu povedala: "Pochopíš to, až príde čas."

Pri raňajkami rozprával svoj sen. Všetci sa mu smiali, okrem mamičky: "Ktovie, či sa nemá stať kňazom."

Don Bosco napísal: "Ten sen mi nikdy nezišiel z mysle." Pietro Stella, jeden z najusilovnejších bádateľov dona Bosca, napísal: "Sen v deviatich rokoch poznamenal celý spôsob nazerania a myslenia dona Bosca. A podmienil tiež počínanie matky Margity. Aj pre ňu bol prejavom Božej vôle, jasným znamením kňazského povolania jej syna."
V presvedčení, že Boh je najväčším vychovávateľom našich detí, ktorý svojím hlasom naznačuje tú najlepšiu cestu, znášala potom Margita námahu a neuveriteľné pokorovanie, len aby umožnila svojmu synovi stať sa kňazom.

Stať sa kňazom a pomáhať chlapcom je krásny sen. Ale k jeho uskutočneniu vedie náročná cesta: je potrebné mnoho rokov chodiť do školy. Ako to urobiť? Učiteľom a kaplánom v Capriglia je Don Lacqua. Keď jeho slúžka zomrela, Margitina sestra Mariana nastúpi na jej miesto. Podarí sa jej dosiahnuť, že sa kňaz ujme jej synovca.
Margita vodí Jána do domu deda Melchiora a tu sa môže tri hodiny dopoludnia a tri popoludní učiť "čítanie, náboženstvo a aritmetiku". Ján tak navštevuje v 9. a 10. rokoch prvú a druhú triedu všeobecnej školy.
Don Lacqua si tohto malého hospodára, ktorý bol tak žiadostivý čítania a štúdia, obľúbil. Cez prázdniny mu požičal tri knihy: Chudák Guerin, Francúzske reálie a Bertold a Bertolda. Dúfal, že ho tým privedie k čítaniu za niektorého dlhého daždivého večera. Otvoril mu však cestu plnú prekvapení. Večer pri slabom svetle olejovej lampičky začne Ján čítať Jozefovi a nejakému jeho kamarátovi, ktorí priamo hltajú tieto stránky plné obdivuhodných príbehov. Správa, že Janko číta obdivuhodné príbehy, sa rýchlo rozšíri.

Don Bosco píše: "Akonáhle ma kamaráti uvideli, húfne bežali za mnou ..., bolo pre nich veľkým potešením stráviť večer tým, že počúvali bez pohnutia Francúzske reálie ..." Pred čítaním a po ňom sa všetci požehnali a pomodlili Zdravas´ Mária. To bolo v roku 1826. Ján mal 11 rokov.

O tri roky neskôr. Ján má 14 rokov a nie veľmi dobré vyhliadky na ďalšie štúdium. Ale znova mu na pomoc prichádza kňaz. Do Murialdo prišiel starý kňaz Don Calosso. S Jánom sa raz náhodne stretol, keď sa vracal z Buttiglieri, kde sa konalo mimoriadne kázanie. Don Calosso len tak z žartu požiadal Jána, aby mu povedal, čo bolo na kázaní, ktoré nebolo práve ľahké. Ján mu ho celé zopakoval naspamäť. Prekvapený Don Calosso povedal matke Margite: "Váš syn má zázračnú pamäť. Treba ho dať študovať." Pretože vedel, že nevlastný brat Anton je proti, povedal: "Dajte mu niekoľko košieľ a pošlite ho za mnou. Budem ho vyučovať."

Ján k nemu priamo letí. Napísal: "Spoznal som, že potrebujem stáleho vodcu, verného priateľa duše, akého som doteraz postrádal. Moje štúdium pokračovalo veľmi dobre." Ale 21. novembra, práve rok potom, čo začala táto škola, Don Calosso umiera.

V roku 1830 zariadila matka Margita rozdelenie majetku medzi Antona a jeho bratov. Po Vianociach chodí Ján do školy v Castelnuovo, ale bol to prakticky stratený rok: vyučujúci nebol schopný udržať v triede disciplínu, na hodinách panoval veľký neporiadok. Ján sa s mamičkou dohodol, že bude chodiť do školy v Chieri.

Na jeseň 1831 dozrel Jozef v 18-ročného mladíka a spolu s mamičkou aj bratom opúšťa Becchi. Získal spolu s jedným priateľom do árendy statok v Sussambrine. Je tu solídny dom a vinica, ktorá sa rozprestiera medzi Becchi a Castelnuovo.
Ján sa medzitým pripravuje na sťahovanie do Chieri. Každý mesiac bolo treba platiť za školské výdavky a knihy 25 lír. Robotník v tkáčovni v Chieri zarába za deň jednu až dve líry.

Farár vyzve Margitu, aby sa porozprávala s pani Luciou Mattovou, vdovou, ktorá sa sťahuje do Chieri, aby bola nablízku svojmu synovi, ktorému sa nechce príliš študovať. Dohodnú sa, že Ján bude bývať v jej dome. Za ubytovanie bude mamička platiť múkou a vínom a Ján sa zaviaže, že bude pomáhať synovi pani Lucie.

V rokoch 1831-1835 sa u Jána plne rozvinie celé bohatstvo jeho osobnosti. Vyrastú okolo neho hlboké priateľstvá. Založí Veselú spoločnosť, ktorú riadi s pestrým programom, a organizuje zaujímavé výlety. Uzavrie priateľstvo s Alojzom Comolliom a so židom Jonášom. Je to plný rozkvet onej výchovy, ktorú mu poskytla mamička Margita v živote plnom odriekaní v Becchi. Naučila ho pevnej viere a radosti z obete a nekompromisnému a nebojácnemu kresťanskému životu.

Keď Margita príde k pani Lucii, chce počuť správy o svojom synovi: od matky k matke. A vdova si uľavuje: "Keby bol môj syn aspoň trochu podobnejší tomu vášmu ... Ale on je naopak lenivý, dostáva zlé známky, a aj keď je Ján mladší než on, dáva mu kondície, opravuje mu úlohy ... Buďte šťastná, že máte takého syna."

9. marca 1833 sa 20-ročný Jozefov žení sa s Máriou Calossovou. Rok nato chová Margita v náručí prvú vnučku. V 49 rokoch sa stáva babičkou. Rok po roku prichádzajú ďalšie štyri deti Jozefa a Márie: Filoména, Ružena Dominika, František a Alojz. Margita sa cíti najšťastnejšou babičkou na svete. Chudoba však trvá ďalej. Toľko detí znamená tiež nasýtiť toľko hladných krkov. Pre Margitu je tu navyše Jánova chudoba. Myslí na tohto svojho syna, tak odlišného od ostatných, na jeho nový život, pre ňu neznámy, na život študenta. Odtrháva si od úst, aby mu mohla každé dva týždne zaniesť chlieb a niekoľko soldov na knihy. Vie, že tých pár soldov nestačí, že si Ján privyrába kondíciami a rôznou prácou, aby sa nejako pretĺkol.

V roku 1834 má Ján 19 rokov. Aby sa mohol stať kňazom, bude treba chodiť ešte rok do školy a potom šesť rokov študovať v seminári. Nemá odvahu povedať mamičke, ktorá obracia každý sold: Vydržiavaj ma ešte sedem rokov. Pomýšľa na to stať sa františkánom. Keď sa to farár dozvie, povie Margite: "Ján chce vstúpiť k františkánom. Prijali by ho celkom radi a dokončil by štúdium zadarmo. Ale chcem vám povedať úplne otvorene, Margita, nie ste bohatá a už máte svoje roky. Syn farár vám môže podať pomocnú ruku. Ale ako fráter bude pre vás stratený. Mala by ste mu to vyhovoriť."

Mamička načúva farárovým slovám, ale vnútri zakúša veľkú horkosť. Vari si farár myslí, že pomáha Jánovi stať sa kňazom, aby ju potom opatroval ako starenku? Čím viac o tom premýšľa, tým viac je jej horko. Berie svoju šatku a doma povie, že ide za Jánom.

Don Bosco o tom rozpráva. "Povedala mi: - Bol u mňa farár a povedal mi, že sa chceš stať františkánom. Je to pravda?"

- Áno, mamička. Myslím, že nebudete mať nič proti tomu."

- Chcem len, aby si si dobre rozmyslel krok, ktorý chceš urobiť, a potom nasleduj hlas svedomia a na nikoho sa neobzeraj. Prvou vecou je spása tvojej duše. Farár chcel, aby som ti to vyhovorila vzhľadom k pomoci, ktorú by som mohla od teba v budúcnosti potrebovať. Ale ja ti hovorím: Do týchto vecí ja nevstupujem, pretože predovšetkým je tu Boh. So mnou si nerob starosti, nič od teba neočakávam. Pamätaj si, v chudobe som sa narodila, v chudobe som žila a v chudobe chcem zomrieť. Ak sa rozhodneš stať sa svetským kňazom a náhodou zbohatneš, nikdy ťa nenavštívim, nikdy moja noha nevstúpi do tvojho domu. Dobre si to pamätaj."

Giuglio Barberis, jeden z prvých kňazov dona Bosca, vyhlásil pod prísahou: "Matka Margita povedala tieto slová s takou rozhodnosťou, že mi raz don Bosco povedal, že ešte vo svojich šesťdesiatich rokoch cítil živé pohnutie, keď na tieto matkine slová pomyslel."

Ján nakoniec vstupuje v roku 1835 do seminára. Potrebuje výbavu, talár a matrac. Keď sa v Castelnuovo dozvedeli, že syn matky Margity vstupuje do seminára, boli tu priam preteky v tom, ako mu pomôcť. Don Bosco povie: "Vždy som potreboval pomoc od všetkých, od začiatku."

Na 30. október 1835, večer pred vstupom do seminára, don Bosco spomína takto: "Večer som mal byť v seminári. Bol pripravený malý povoz. Všetci moji príbuzní boli spokojní, ja najviac. Len moja matka sa na mňa zadívala, ako by chcela niečo povedať. Jednu chvíľu ma zavolala a povedala mi tieto pamätné slová: "Ján, obliekol si šat kňaza. Mám z toho takú veľkú radosť, akú môže mať jedine matka zo šťastia svojho syna. Ale pamätaj si, že to nie je šat, čo vytvára dôstojnosť tvojho stavu, ale praktizovanie čností. Ak máš pochybnosti o svojom povolaní, pre lásku ťa prosím, nezneucti tento šat. Hneď ho odlož. Chcem mať radšej chudobného čeľadníka, než syna kňaza, ktorý zanedbáva svoje povinnosti. Keď si prišiel na svet, zasvätila som ťa svätej Panne. Keď si začal študovať, odporučila som ti úctu k našej Matke. Teraz ti odporúčam, aby si bol celý jej. Miluj ju a drž sa tých, ktorí ju uctievajú. A ak sa staneš kňazom, doporučuj a šír všade úctu k Márii. Keď skončila tieto slová, bola moja matka dojatá a ja som plakal. Odpovedal som: "Mamička, ďakujem vám za všetko, čo ste mi povedala a čo ste pre mňa urobila. Tieto vaše slová neboli povedaná nadarmo a budú mojím pokladom po celý môj život."

V sobotu 5. júna 1841 vysvätil turínsky arcibiskup Jána Bosca na kňaza. Nasledujúci štvrtok na slávnosť Božieho Tela slávil don Bosco svätú omšu vo svojej obci. Zvony slávnostne vyzváňali. Ľud sa tiesnil vo veľkom farskom kostole, aby videl "syna Margity, ktorý sa stal kňazom".

Večer toho dňa hľadala mamička vhodný okamih, aby ho mala len pre seba, a povedala mu: "Si kňazom, slúžiš svätú omšu a budeš odteraz bližšie Ježišovi. Pamätaj si, že začať slúžiť svätú omšu znamená začať trpieť. Nepoznáš to hneď, ale postupne spoznáš, že tvoja matka ti povedala pravdu. Som si istá, že sa po všetky dni budeš modliť za mňa, nech budem ešte živá, alebo už mŕtva. Ty odteraz mysli len na spásu duší a o mňa si nerob žiadne starosti."

Na konci októbra 1841 odchádza don Bosco do Turína a začína pomaly so svojím oratóriom. Ale až na Veľkú noc 1846 získa pre svojich chlapcov stabilné miesto vo Valdocco. V tú dobu zostane matka Margita v Becchi v dome syna Jozefa, v tom najkrajšom povolaní - babičky.

Keď prišiel don Bosco do Turína, v tamojších tkáčovniach pracovalo 6170 dospelých a 1115 mladistvých. Pracovali denne 13-14 hodín za 50 centesimov, pod dohľadom dozorcov, ktorí ich poháňali palicou, keď zaspávali. Žili ako omráčení a umierali ako muchy. Za podobných podmienok pracovali mladí murári, ktorí prichádzali z veľkých stavenísk na periférii, malí kominári a chlapci, ktorí ešte len hľadali nejaké zamestnanie. Prichádzali v húfoch ako sťahovavé vtáky z piemontských a savojských údolí.

Akonáhle sa donovi Boscovi podarilo vytvoriť si medzi nimi skupinu priateľov, staral sa o ne zo všetkých síl a podľa všetkej svojej nápaditosti. V nedeľu a vo večerných školách ich učil čítať, písať a počítať, aby ich zamestnávatelia tak neklamali na mzde. Hral sa s nimi a spieval, modlili sa, aby si uvedomili, že sú mladí a že sú kresťania. Snažil sa pôsobiť na ich zamestnávateľov, aby ich zamestnávali bez vykorisťovania.

V júli 1846 prišla do Becchi smutná správa. Mamička Margita sa ešte v ten istý deň vypravila do Turína. Don Bosco ležal vo svojej izbičke a bol belší než jeho prestieradlo. "Prudký zápal pľúc, výlučky krvi," konštatoval lekár. To sú rovnaké slová, aké počula, než zomrel jej manžel František. Margita vytiahne z vrecka ruženec a veľkú vreckovku. Pravou rukou utiera Jánovi pot a ľavou preberá zrnká ruženca a pri každom povie: "Svätá Panna Mária, zasvätila som ti ho, nedaj mu zomrieť!"

Čoskoro sa ukáže, že nie je sama, kto sa za neho modlí. Úbohí chlapci v oratóriu sa dozvedeli: "Don Bosco umiera!" A večer mamička Margita vidí, ako prichádza skupina tých úbohých chlapcov. Vidí ich, ako plačú vo svojich šatách špinavých od práce.

"Pane, nenechaj ho zomrieť. Ak umrie, kto sa o nás postará?"

Mamička pochopí, aké veľké je dielo, ktoré tu jej syn vykonáva. Keď večer ďalej pokročil, zhromaždilo sa pri dverách ešte viac chlapcov. Don Bosco ich počuje a prosí mamičku, aby otvorila dvere. "Aspoň zomriem vo vašej prítomnosti."

Margita za chvíľku vidí, ako je jeho lôžko obklopené chlapcami. Tí najmenší stúpajú na špičky a volajú: "Don Bosco, som tu!"

Madona vypočula chlapca a mamičku dona Bosca. Vo svojich pamätiach napísal: "Bola sobota večer a všetci mysleli, že nadchádza posledná noc môjho života. Ale stal sa opak. Keď som sa prebudil, to najväčšie nebezpečenstvo bolo zažehnané."

Margita vidí, že medzi chlapcami prepuká radosť ako ohňostroj. Akonáhle len trochu mohol, ide don Bosco do kaplnky v oratóriu. Opiera sa pritom o palicu. V slzách sa zmôže na slová: "Boh odovzdal môj život do vašich rúk."

Odišiel do Becchi, aby sa trochu zotavil medzi vinicami, kde zreje hrozno a plánuje ďalšiu budúcnosť. Chcel by otvoriť večernú školu pre chlapcov. Potom by chcel poskytnúť ubytovanie tým najchudobnejším, ktorí nemali v noci kam ísť. Ale niekoľko desiatok metrov od jeho bytu je La Giardiniera, krčmička, kde opití spievajú dlho do noci. Nie je to dobré pre kňaza.

Farár Don Cinzano mu radí: "Máš matku. Zavolaj ju do Turína. Budeš mať po boku anjela."

Don Bosco počká ešte celý september a prvý týždeň októbra. Potom si dodá odvahy a povie: "Mamička, videla ste, ako ma majú chlapci v oratóriu radi a akí sú úbohí. Nechcela by ste robiť mamičku tým úbohých chlapcom?"

Don Bosco vo svojich Pamätiach napísal o tejto záležitosti málo slov: "Pochopila silu mojich slov a povedala mi: Ak je to vôľa Božia, poďme."

Margita tak prijíma úlohu stať sa matkou tých najchudobnejších chlapcov, ktorí sa modlili okolo nej ako anjelici, aby jej syn nezomrel.

Na cestu sa vydali 3. novembra, v utorok. Turín, mesto so 120 000 obyvateľmi, ich víta malým lesom svojich zvoníc. Zostupujú ku štvrti Dora a prechádzajú uličkami Borgo, kde bývajú "vandráci a banditi", a dôjdu do svojich izbičiek. Jeden z chlapcov, Stephano Castagno, ich počuje a ​​správa sa rozletí ako blesk: "Don Bosco sa vrátil. Prišiel so svojou matkou!"

Don Bosco opäť začne večernú školu pre svojich malých priateľov, a to každý deň. Ale večer, keď škola skončí, je mu ťažko pri srdci. Mnoho jeho žiakov nemá kam ísť, skončia pod mostami, alebo v priechodoch domov.

Jedného daždivého večera v máji 1847 klope na dvere jeden mladík z Valsesie, celý promočený. Ubytujú ho. Mamička Margita pripraví lôžko vedľa pece. Je to prvý chlapec, ktorému Don Bosco a jeho matka poskytli ubytovanie.

Keď začalo pribúdať ubytovaných chlapcov, mamička upravila malú časť lúky na záhradku. Ošetruje ju a zalieva a pestuje tu šalát, paradajky a feferónky, cibuľu, fazuľu, mrkvu, cesnak ... don Bosco pomôže mamičke a postaví malý plôtik, aby tam pri hrách nikto nevstúpil a nepošliapali sadenice. Je to jediná ingrediencia do polievky pre všetkých.

Vo vzduchu visí vojna a chlapci to cítia. Keď vidia každú chvíľku prechádzať vojakov, ktorí prichádzajú z frontu, alebo na front odchádzajú, počujú trúbiť trúbky, začnú sa na lúke "hrať na vojnu". Don Bosco požiada Jozefa Brosia, bývalého kanoniera, aby si obliekol uniformu, vzal trúbku a prišiel do oratória medzi chlapcov a začal s nimi veľkú hru na vojnu.

Pravdepodobne jednu nedeľu popoludní sa stala ošemetná vec. Víťazi pri prenasledovaní "porazených" prelomia ohrádku, vtrhnú do záhradky a všetko tam pošliapu. Mamička Margita je rozhorčená a odíde so slzami v očiach. Ten večer pravdepodobne pocíti na svojich pleciach ťarchu svojich 62 rokov.
Chlapci šli spať a ona ako obvykle, má pred sebou hromadu šiat na opravovanie. Spolu s donom Boscom zašíva košele a roztrhané nohavice, ktoré jej chlapci nechajú ležať na zemi pri posteli, aby ich do rána opravila, pretože druhé nemajú.
Zrazu mamička odloží ihlu vedľa olejovej lampy: "Ján," šepká, "som už unavená. Nechaj ma vrátiť sa do Becchi. Pracujem od rána do večera, som už stará a tí chlapci mi všetko zničia. Ja už ďalej nemôžem."

Don Bosco sa pozrie mamičke do tváre a hrdlo mu zovrie. Nie je schopný povedať ani slovo, nevie, čím by mohol potešiť tú úbohú ženu. Nakoniec urobí jedno gesto: ukáže jej rukou na kríž, ktorý visí na stene. A stará mamička pochopí ...

V lete 1854 je Turín spustošený cholerou. Po tisícich obetiach zostala stovka sirôt. Mnohé adoptovali rodiny a inštitúcie. V decembri, keď epidémia skončí, zostalo tých opustených chlapcov asi dvadsať. Don Bosco ich všetkých privedie do oratória. Idú za ním, držia sa za ruky a plačú ako malé deti. Vo Valdocco sa mamička Margita stane aj ich mamičkou.

29. októbra 1854 príde do oratória Dominik Savio, chlapec z Mondonia. Mamička Margita musí čoraz častejšie robiť v práci prestávky, aby nabrala dych. Tieto prestávky najradšej trávi v novom kostole svätého Františka Saleského, v poslednej lavici vľavo pri vchode. Vytiahne ruženec a pomaly sa modlí. Jedného dňa povie don Boscovi: "Máš dobrých chlapcov, ale žiadny z nich nepredbehne krásou srdca a duše Dominika Savia."

Don Bosco sa pýta prečo, a ona odpovie: "Prerušuje hru, aby navštívil Ježiša vo svätostánku."

Počas jesene 1856 mamička takmer nevychádza z kuchyne. Kto sa s ňou chce stretnúť, nájde ju tu. V októbri ide don Bosco, ako vždy, do Becchi na sviatok Panny Márie Ružencovej. Berie so sebou tých najlepších chlapcov. Mamička Margita s nimi prvýkrát nepôjde. Niekoľko dní zostane na lôžku, trápi ju silný kašeľ. Potom sa dostaví vysoká horúčka.
Don Bosco povolá lekára dr. Bellingeriho a diagnóza znie: "Zápal pľúc." Pre starých ľudí v tej dobe znamenala taká choroba nevyhnutne "koniec života". Mamička Margita to vie a žiada dona Bosca, aby zavolal jej spovedníka Dona Borela a priniesol viatikum.

Don Bosco ihneď uvedomí brata Jozefa. V malej chodbičke, ktorá vedie k jej izbičke, sa všetci tlačia, chcú ju ešte vidieť, počuť. Don Bosco s námahou všetkých tíši, že je potrebné chorej dopriať pokoja. Don Bosco cíti, že to bude tá najväčšia strata pre oratórium, a zvlášť pre neho samotného.

Vychovala ho pre život, pre kňazstvo, pre prácu s mládežou, a to všetko, keď chodili spolu na prechádzky, kedy sa mu zverovala pri varení polenty v oratóriu. Naučila ho sile, aby sa nikdy nesťažoval, naučila ho dôvere v Božiu Prozreteľnosť. Darovala mu, bez toho aby si to uvedomoval, jeho výchovný systém, ktorý udivuje svet. A to všetko je sústredené v jej živote a v jej slovách: sladká a pevná dobrota matky.

Príde Don Borel, aby ju vyspovedal. A potom prinesie Eucharistiu ako pokrm na cestu. Mamička  potom povie Jánovi: "Keď si bol dieťa, pomáhala som ti prijať Ježiša. Teraz je na tebe, aby si pomohol svojej matke. Hovor silné slová a ja ich budem opakovať."

Z vidieka pribehne Jozef s ešte ušpinenými rukami od hliny. A ona mu povie s povzdychom, ako všetky mamičky: "Majte sa vždy radi."
Boh si pre ňu prišiel o tretej hodine ráno 25. novembra 1856.

Matka svätého Jána Bosca sa v katolíckej cirkvi nazýva „ctihodná“. Zomrela vo veku 68 rokov a jej oficiálny dôvod na kanonizáciu sa začal v roku 1995. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil jej „uctievateľnosť“ 23. októbra 2006.

Masima