Videla svojho anjela

V roku 1900 prišiel jezuita Johann Baptist Reuss z Horných Frankov (Nemecko) ako 32-ročný misionár do Brazílie, kde sa v tom istom čase narodila Cecy Cony. Už vo svojich piatich rokoch dostala tú milosť, že mohla vidieť svojho anjela strážcu, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou jej života, jej radcom i pomocníkom. P. Reuss, sám skúsený mystik, spoznal Cecy až ako františkánku pod menom sr. Mária Antónia. Prevzal jej duchovné vedenie a poveril ju písaním spomienok z mladosti.

Cecy vyrastala v pokojnom prostredí bohatej veriacej brazílskej rodiny. Otcova vrúcna láska a dobrá výchova pestúnky Acacie formovali už od útleho detstva citlivé svedomie tohto dievčaťa. Cecy ľutovala s plačom i tie najmenšie previnenia voči poslušnosti alebo láske, pretože zo súcitu chcela trpiacemu Ježišovi na kríži robiť len radosť. 

Ako päťročnej jej daroval Boh milosť zažiť prítomnosť svojho anjela strážcu, ktorý ju sprevádzal a učil dlhých 30 rokov. 

Sr. Mária Antónia v spomienkach píše, že anjela strážcu nevidela očami a ani nepočula ušami, vnímala ho skôr duchovným spôsobom, čo nebolo o nič menej než samotná skutočnosť. Anjel jej sprostredkoval hlboké poznanie a v duši sa jej vždy následne rozjasnilo. 

Raz na karnevale, bolo to v roku 1905, kde bola v preoblečení ako všetky deti aj Cecy s Acaciou, sa malí i veľkí, oblečení v karnevalových kostýmoch, zabávali na námestí.

„Zrazu sa vynoril ktosi s hrôzostrašnou maskou. Mal oči ako iskry. Ešte dnes si na nich pamätám. Pristúpil ku mne a vzal ma za ruku. Skoro som zomrela od strachu. Zovretá jeho mocnou rukou som prešla niekoľko krokov. Tak, ako som vnímala po svojom boku neznámeho v maske, bez toho, aby som ho videla očami, no i napriek tomu zreteľne a skutočne, som uzrela anjela. Bol presne taký, akého som raz videla na obraze. Hneď som si pomyslela, že mi ho poslal Pán Ježiš, aby ostal pri mne a vzal ma domov. Zvláštne, že ma práve v tej chvíli neznámy v maske udrel a zmizol. Zrazu som ho už viac nevidela. Po tomto ochromujúcom úľaku nasledovala nežná miernosť a pokoj, spôsobená prítomnosťou môjho ,nového‘ priateľa, ktorého mi poslal Pán Ježiš.“ A tak sprevádzaná svojím „novým priateľom“ prišla Cecy bezpečne domov.

Odvtedy začal „nový priateľ“ učiť svojho chránenca pravej láske, pričom často vyžadoval obety, ktoré boli pre dieťa priam hrdinské. 

Cecy, sprevádzaná svojou guvernantkou, išla jedného dňa ako zvyčajne s niekoľkými deťmi zo susedstva na isté hospodárstvo, kde dostávali čerstvé mlieko. Každé dieťa malo so sebou vlastný pohár. Tento deň sa však medzi sebou hádali, pretože Chiquita, kamarátka malej Cecy, sa chcela napiť z jej pohára. Cecy jej ho však nechcela za žiadnu cenu dať, takže pri hádke pohár zrazu padol na zem a rozbil sa. Nahnevaná Chiquita sa rozbehla za guvernantkou a žalovala: „Cecy naschvál hodila pohár o zem a ten sa rozbil.“ 

Acacia, pochopiteľne, vyhrešila Cecy: „Ty, nevychované dievčisko! Teraz nemáš pohár, a preto nedostaneš ani mlieko. Namiesto toho sa budeš len prizerať, ako ostatní pijú.“ 

Cecy bola rozhorčená a pobúrená, no hneď sa ovládla. V prvom momente by najradšej zobrala Chiquitin pohár a urobila s ním presne to isté, čo sa stalo s jej pohárom. Do toho však nečakane vstúpil anjel strážca. „Zabránil môjmu úmyslu takým istým spôsobom, ako to urobil prednedávnom, keď som chcela ukradnúť broskyne. Poučil ma, že je škaredé pomstiť sa takto prízemne. Ukázal mi ale aj to, že úbohá Chiquita urobila dve veľké chyby. Úmyselne rozbila môj pohár a klamala. Za to, že som sa pred Acaciou neobhajovala, ďakujem len prítomnosti svojho anjela, pretože som mala pred ním neporovnateľne viac úcty ako pred ktoroukoľvek inou autoritou.“

Obety pre Pannu Máriu Deti z Fatimy nás učia, aký veľký účinok na záchranu duší má malá obeta prinesená z lásky.

I dvanásťročná Brazílčanka Cecy sa rozhodla prinášať obety z lásky k Panne Márii, aby sa tak pripravila na vstup do mariánskej kongregácie. V tejto neľahkej úlohe sa jej stal anjel strážca verným pomocníkom. Jedného dňa si táto malá maškrtnica chcela opäť vziať sladkosti, no „zrazu mi v tom zabránila ruka môjho svätého anjela. Pozrela som sa mu do tváre a uzrela v nej vážnosť. Veľmi dobre som ju už poznala. Ihneď som vysypala celý obsah vrecka späť do veľkej škatule. V tom istom okamihu som uzrela ako sa anjel rozžiaril blaženosťou, ktorá sa nedá s ničím porovnať.“ Tento pohľad znamenal pre Cecy viac ako čokoľvek na svete. 

Raz na ňu anjel strážca jemne naliehal, aby darovala istej žobráčke celú svoju zásobu jedla, ktorú si niesla na výlet. K ostatným deťom prišla už s prázdnym košíkom a opäť to bol láskavý pohľad anjela, ktorý jej pomohol ticho prijať poníženie z výsmechu, aj keď sama priznala: „Nikto netušil, čo ma to stálo.“ 

Inokedy zasa anjel oslobodil svoju zverenkyňu od démona, ktorý si vzal podobu mládenca a tancom si ju chcel pripútať k sebe. Podobne ju anjel zachránil pred násilím istého opitého muža. Uchránil ju pred vyrieknutím klamstva, ktoré by jej prinieslo výhody a dodal jej odvahu svedčiť o Kristovi pred vojakmi. Nabádal ju i k dobročinnosti, predovšetkým keď bola s chudobnými. Robil to bez falošného ohľadu na mladý vek dievčaťa, ktoré vždy obetovalo núdznym všetky svoje úspory.

Zvíťazila v duchovnom boji 

Vďaka pevnej, no láskavej ruke svojho anjela strážcu a taktiež pomoci dobrého duchovného vodcu sa stala Cecy zrelou ženou. A hoci doteraz nemala žiadne pochybnosti o svojom povolaní k životu zasvätenému Bohu, začal pre mladú 20-ročnú ženu ťažký duchovný boj. Nevedela si ho vysvetliť. No už len myšlienka na to, že pri vstupe do kláštora sa bude musieť odlúčiť od svojho milovaného otca, sa jej zdala neprekonateľnou prekážkou. „Aby som svoje vnútorné boje rozptýlila, chodila som viac ako inokedy na zábavy a výlety. Rozveselenie, ktoré som pritom hľadala, som však nenašla. Moja duša zakúsila skôr silný odpor.“ Cecy sa však nechávala strhnúť všeobecným nadšením, ktoré panovalo pri pravidelných nedeľných súťažiach. „Vtedy sa môjho ramena dotkla jemne, celkom jemne ruka môjho priateľa. Hneď sa mi všetko sprotivilo. Moja duša sa nanovo nadchla pre vyšší ideál. Odvtedy to často takto bývalo. Práve, keď som už začala nachádzať isté uspokojenie a radosť vo svetských radovánkach, vstúpil medzi nich môj svätý priateľ.“ A tak spoznala márnosť všetkého pozemského a postupne sa dopracovala opäť k tomu istému rozhodnutiu, ktoré urobila v deň svojho prvého svätého prijímania, totiž celkom patriť Bohu. 

Vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch vstúpila Cecy Cony k sestrám františkánkam v Sao Leopoldo. O dva roky neskôr prijala meno sestra Mária Antónia. Ako nadaná učiteľka pracovala v materskom dome do roku 1935, keď začala prežívať silné duchovné boje. Prítomnosť anjela strážcu, ktorú dovtedy intenzívne cítila, sa stratila. Rok po roku rástlo jej zmierne utrpenie, kým 38-ročnú rehoľníčku úplne neopustili sily. V noci z 24. na 25. apríla 1939 vložila svoju dušu do Božích rúk.

Masima

zdroj: Rodina Panny Márie