%20(1).jpg)
Aj keď blahoslavená María Rafols (1781-1853) zo Španielska nie je u nás veľmi známa, v katolíckej cirkvi patrí k veľkým mystikom Ježišovho Srdca. Jej misia posla Najsvätejšieho Srdca Ježišovho začala až 100 rokov po jej smrti. Počas života bola táto zakladateľka Milosrdných sestier svätej Anny známa svojou činorodou láskou k blížnym a trpiacim a táto jej láska dokázala prekonať všetky prekážky.
María uzrela svetlo sveta v mnohodetnej mlynárskej rodine Rafols v katalánskej dedinke Vilafranca del Penedès pri Barcelone. Rodičia vložili do srdca tohto tichého dievčaťa okrem starostlivosti o chudobných i jednoduchú a silnú vieru. María začala veľmi skoro vynikať svojím ostrým dôvtipom a mimoriadne hlbokou láskou k Bohu.
Náhla smrť otca a ďalších príbuzných jej pripravila tvrdú školu a vzbudila v 12-ročnom dievčati želanie úplne darovať svoj život Bohu. Vnútorne vedená sa o rok neskôr, v deň svojho prvého svätého prijímania, zasvätila Srdcu Ježišovmu a Panne Márii a zložila sľub panenstva. V tom čase poslala rodina nadané dieťa do internátu johanitek v Barcelone, kde María počas nasledujúcich deviatich rokov nadobúdala intenzívnu duchovnú formáciu.
V internáte sa María stretla s Juanom Bonalom, horlivým kaplánom z Nemocnice Svätého kríža v Barcelone. Tento kňaz, dojatý jej zrelosťou a mimoriadnym záujmom o núdznych, ju získal pre spoluprácu v nemocnici. V roku 1804 sa k nemu dostala prosba o pomoc z kráľovskej Nemocnice Našej milej Pani milosti v Zaragoze. Ako bolo vtedy zvykom, v nemocnici boli telesne chorí, duševne postihnutí, chudobní i bezdomovci - všetci pod jednou strechou. Pre nedbalosť skorumpovaného personálu bol stav pacientov úbohý, pomery chaotické a situácia si nutne vyžadovala prítomnosť sestier, ktoré by chorým nezištne slúžili.
V priebehu niekoľkých mesiacov sa okolo 23-ročnej Maríe Rafolsovej vytvorila skupina dvanástich mladých žien. Páter Bonal jej zveril vedenie týchto veľkodušných Španielok, ktoré chceli svoj život úplne zasvätiť Bohu a chorým a ktoré boli ochotné kvôli tomu opustiť svoju rodinu i domov.
Pri prvej návšteve Zaragozy putovala skupinka týchto žien k milostnej soške Našej Panej na stĺpe, známej ako Virgen del Pilar, aby spoločne zverili svoju novú úlohu ochrane a pomoci Panny Márie. Toto bola svojím spôsobom hodina zrodu Milosrdných sestier svätej Anny.
Matka Rafolsová bola ešte veľmi mladá, stala sa však skutočným srdcom skromného združenia. Dala sestrám rehoľné rúcho, ale predovšetkým ducha, prostredníctvom ktorého - v nevyčerpateľnej trpezlivosti a láske k blížnemu - rozvíjala ich pôsobenie medzi chorými. Aj keď skrytá, čoskoro vzbudila nezištná služba tohto spoločenstva obdiv verejnosti. Pod Máriiným múdrym vedením sa nemocnica v krátkej dobe zmenila na čisté miesto milujúcej starostlivosti.
V priebehu napoleonských vojen obsadili Zaragozu v júni 1808 francúzske oddiely. Pod ochranou Virgen del Pilar boli španielski vojaci spolu s ozbrojenými obyvateľmi rozhodnutí brániť mesto až do poslednej kvapky krvi. Hrdinská odvaha milosrdných sestier počas týchto týždňov najväčšej núdze v ničom nezaostávala za odvahou obrancov. Počas ťažkých bojov boli sestry neúnavne zamestnané utešovaním umierajúcich, ošetrovaním a transportom zranených do nemocnice. Matka Rafolsová, vtedy len 26-ročná, sa nijako nenechala odradiť a znechutiť prebdenými nocami a streľbou granátov, a nech ju človek stretol kedykoľvek, vždy bola počas dňa aj v noci usmievavá.
Začiatkom augusta, s cieľom zlomiť odpor Španielov, začali francúzske kanóny ostreľovať nemocnicu. Chorí sa v panike rozpŕchli a mnohí z dementných pacientov, naplnení hrôzou, kvíliac blúdili ulicami, alebo sa dostali rovno do nepriateľského tábora. Keď paľba utíchla, sestry a Páter Bonal - s neustálym vzývaním Božej pomoci - museli nemocnicu so zvyšnými chorými a zranenými presťahovať do nezničeného kostola. Tam si Matka Rafolsová všimla, že jeden pacient chýba. Hľadala ho tak dlho, až ho konečne našla pod troskami nemocnice. Keď ho na rukách odnášala do bezpečia, stalo sa niečo zázračné: na niekoľko okamihov sa jeho tvár premenila v tvár Ježišovu a María začula slová: "Dcéra moja, ty si skutočne zaslúžiš túto odmenu!" Potom sa bez rozmýšľania, vedená len starostlivou láskou, vydala sama do francúzskeho tábora hľadať úbohých pomätených. Trpezlivým prehováraním sa jej podarilo priviesť vystrašených pacientov späť do mesta.
Francúzi museli, po dvoch mesiacoch nezlomného odporu obyvateľov Zaragozy opustiť mesto, ale ešte predtým podpálili napoly zničenú nemocnicu, v ktorej táborili. Matku Rafolsovú bolo vidieť, že všetko, čo s námahou vybudovala, pohltili plamene, veľmi bolestné.
V decembri, o štyri mesiace neskôr, stáli Francúzi opäť pred Zaragozou. Po hrozivom útoku koncom januára boli ulice a nemocnice preplnené ranenými a umierajúcimi. Nebol takmer nikto, kto by pochovával mŕtvych, všade zúril týfus a hlad. Matka Rafolsová so spolusestrami podávala v týchto dňoch nadľudské výkony. Dá sa povedať, že sestry nonstop ošetrovali a utešovali. Samotné nemali takmer nič k jedlu, pretože to málo, čo mali, dávali chudobným. Na nohách ich držala iba ich hrdinská dôvera v Boha.
V úplne nevyhovujúcej budove, v ktorej bola núdzovo zriadená nemocnica, nebolo nič. Chorí a ranení umierali hladom, smädom a vyčerpaním. Matka Rafolsová sa na to už nedokázala pozerať a neustále sa modlila k Božskému Srdcu a prosila o pomoc. Pán ju vnútorne nabádal, aby so svojimi sestrami vyšla do ulíc napoly zničeného mesta a prosila potraviny.
Jej poslušnosť Boh odmenil a vykonal zázrak: z toho mála zvyškov, ktoré sestry nazbierali do koša, sa najedli všetci v nemocnici aj mnohí ďalší. Keď Francúzi odpojili mesto od zdrojov vody a keď bol jej nedostatok taký veľký, "že ani za peniaze sa nedal kúpiť pohár vody pre chorých", Matka Rafolsová si spomenula na hlinený džbán svätenej vody, ktorý uchovávala v oratóriu. Poslúchla vnútorné vnuknutia a dala z neho napiť každému smädnému, ktorého stretla. A Boh rozmnožil vodu tak, že v džbániku z nej neubúdalo a "mohla tak mnohých tisícom týchto nešťastníkov utíšiť smäd".
Ešte ten istý deň, keď sa stal zázrak so džbánikom svätenej vody, očakávalo Srdce Ježišovo od Maríe Rafolsovej ďalší a oveľa dramatickejší dôkaz jej dôvery. Na jeho výslovný príkaz a napriek varovaniu Španielov, sa María Rafolsová spolu s dvoma sestrami vydala do hlavného tábora Francúzov, ktorý ležal na kopci oproti mestu. Tam chceli maršala Lannes, hlavného veliteľa, naliehavo prosiť o potraviny a vodu pre obyvateľov Zaragozy. Mali pred sebou viac ako polhodinovú cestu v paľbe cez zákopy a medzi rozkladajúcimi sa mŕtvolami.
María Rafolsová neskôr píše: "Od okamihu, kedy sme prešli francúzsku líniu, sa spustila paľba dobyvateľov aj obliehaných. Z každej strany sme boli obklopené bezprostredným nebezpečenstvom smrti. Zmätok a temnota, spôsobená oblakmi dymu boli také veľké, že sme nedokázali urobiť ani krok vpred ... Bezprestania som dôverovala, že Božia ochrana bude s nami. Svojim úbohým sestrám, ktoré mali strach a chceli sa otočiť, som povedala: »Nasledujte ma pevným krokom!« V tom okamihu sa uprostred paľby dobyvateľov vytvorila svetelná a žiariaca cesta, že mi pred očami úplne zmizli všetci vojaci a celé nebezpečenstvo. Vo vzduchu sa mi pred očami objavila svätá Hostia na tróne nádhernej krásy. Chránila ju skupina anjelov, ktorí odvracali všetky strely a viedli ma, ako hviezda mudrca, do tábora generála.
Pred takýmto zázrakom a v prítomnosti sviatosti lásky som nevnímala žiadne nebezpečenstvo, ale po ceste som sa trikrát vrhla na kolená, aby som sa s hlbokou bázňou klaňala svojmu milovanému Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti. Takto som zotrvala, dokiaľ ma znepokojené sestry nepriviedli k vedomiu. Pokračovali sme v ceste bez toho, aby nás trafila nejaká strela. Keď sme bez jediného zranenia dorazili, generál sa nás prekvapene spýtal, kto nás k tomu naviedol. Povedala som mu: »Excelencia Božia prozreteľnosť bdie bezprestania nad nami, ona vedie naše kroky.« Hlboko zasiahnutý nám dal všetko, o čo sme ho požiadali, ba ešte viac. Keď sme poďakovali, vďaka tej rovnakej hviezde, svetelnej ceste, ktorú nám dobrotivý Ježiš znovu zázračne vytvoril a na ktorej bol On sám vo svätej Eucharistii ukazovateľom smeru a vodcom, sme sa vrátili späť do Zaragozy."
Vyčerpané sestry si po návrate do mesta všimli, že ich habity sú celé prederavené od guliek, hoci im samotným sa nič nestalo. Boli úplne vysilené a vyčerpané dlhou cestou a nesením milodarov. Na obyvateľov Zaragozy urobil tento veľký zázrak obrovský dojem.
Generál Jean Lannes, francúzsky maršal a blízky Napoleonov dôverník, bol tvrdý vojenský profesionál, ktorého nič len tak ľahko nevyviedlo z miery. Ale príkladná odvaha a dojímavá nezištná prosba Matky Rafolsovej v prospech svojho národa sa ho tak hlboko dotkli, že jej prekvapivo vystavil sprievodný list, ktorý jej aj naďalej dovoľoval vo francúzskom tábore obstarávať zásoby pre nemocnicu. Nebolo takmer
dňa, aby sa - poháňaná láskou k blížnemu - nevystavovala nespočetným nebezpečenstvám, ale Pán pre ňu zakaždým obnovil zázrak svetelnej cesty. Takto stovkám chorých v nemocnici zabezpečovala prežitie.
Matka Rafolsová sa zasadzovala za životy Španielov, rovnako ako za životy Francúzov. U generála dobyvateľov viackrát dosiahla milosť, pre španielskych dedinčanov, odsúdených na smrť, ale rovnako tak pomáhala k úteku aj francúzskym zajatcom. Keď dokonca za to mala byť podľa stanného práva odsúdená na smrť zastrelením, španielske exekučné komando kapitulovalo pred bezpodmienečnou láskou tejto rehoľníčky. Vojaci sklopili hlavne zbraní a prepustili ju.
V tých mesiacoch, až do kapitulácie Zaragozy koncom februára 1809, dosiahla hrdinská láska milosrdných sestier bezpochyby svoj vrchol. Predsa však si vyžiadala na záver tiež obeť životov deviatich sestier malého spoločenstva, a to ani nie tak pre vojnové násilie, ale hlavne z dôvodu hladu, choroby a vysilenia. Neskôr udelilo mesto Matke Rafolsovej pekný a skutočne zaslúžený titul: Hrdinka lásky k blížnemu.
Tiež nasledujúce roky ponúkli Maríi Rafolsovej a jej sestrám veľa možností rastu v láske a v dôvere. Bolestné napätie vnútri rádu viedlo Matku Rafolsovú k tomu, aby sa v záujme zachovania jednoty ako 31-ročná predstavená v roku 1812 stiahla do úzadia a odstúpila, aj keď navždy zostala dušou kongregácie. Na svoje osobné želanie prevzala v nemocnici vedenie oddelenia pre siroty a nechcené deti. Až do konca svojho života sa s materskou starostlivosťou obetovala a venovala týmto malým a opusteným deťom, v ktorých videla predovšetkým Krista. Jedným z jej najväčších utrpení bolo, keď sa musela pozerať, ako mnohé z týchto detí umierali v jej náručí.
Pre staršie siroty sa stala trpezlivou matkou a vychovávateľkou, ktorá ich viedla k Bohu: "Žime ako anjeli lásky k blížnemu. Keď k nám potom tvorovia vďaka nášmu osobnému príkladu, ktorý je najlepším kázaním, získajú dôveru, budeme v nich môcť zapáliť plameň všetkých čností, najmä plameň viery, nádeje a lásky."
Politické nepokoje v rokoch 1820-1823 priniesli sestrám a zvlášť Maríi Rafolsovej ďalšie nebezpečné situácie. Viackrát sa totiž stalo, že zamestnanci nemocnice, poštvaní protináboženskými ideálmi, sa ju pokúsili zabiť. Neskôr Matka Rafolsová napísala svojim duchovným dcéram: "Aj keby sa vás pokúšali z nespravodlivých dôvodov zabiť, neospravedlňujte sa, nikdy nestrácajte svoju veselosť, neustále dúfajte a verte Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a jeho presvätej Matke. Keď to bude potrebné, On sám vás skutočnými zázrakmi zachráni pred smrťou a oslobodí od všetkých telesných a duševných nebezpečenstiev. On sám pre moje dobro už vykonal početné a veľké zázraky."
Tak sa napríklad raz stalo, že jedného dňa začal zvon sám od seba zvoniť, ako by chcel Matku Rafolsovú varovať. Hneď to pochopila a rýchlo sa rozlúčila so svojimi sestrami. Keď vrahovia z ničoho nič stáli pred jej očami, boli jej pokojom, ktorý z nej vyžaroval, takí očarení, že ju poprosili o odpustenie: "Senora, máte v sebe nevysvetliteľnú schopnosť obmäkčiť aj kamene!"
V roku 1834 vypukla v Španielsku občianska vojna a spolu s ňou aj brutálne prenasledovanie všetkého náboženského. Kňazi a rehoľníci boli už len na základe nejakého podozrenia zatváraní, vyháňaní alebo popravení. Tiež 52-ročná Matka Rafolsová bola dva mesiace vo väzení. Aj keď ju za rok pri novom obvinení vyhlásili za nevinnú, úrady ju poslali do vyhnanstva do mesta Huesca. Tam, v biskupskej nemocnici, bol dovtedy len malý "výhonok" skupiny milosrdných sestier.
Toto vytrhnutie zo Zaragozy, kde sa 30 rokov nechala stravovať láskou, vrhlo Maríu Rafolsovú do veľkej temnoty a vnútorného utrpenia. Jej jedinou útechou bolo Ježišovo Srdce a Srdce Panny Márie. Už aj tak slabé zdravie sa jej očividne zhoršilo v dôsledku úbohého zabezpečenia v sesterskom spoločenstve. Aj napriek tomu sa svojou ústretovou láskou stala Matka Rafolsová v nemocnici nenahraditeľnou.
Ona, ktorá sa nikdy neponosovala a nikdy nevyslovila žiadne prianie, prosila na konci občianskej vojny v roku 1841 o dovolenie, aby sa smela vrátiť do Zaragozy. Po šiestich rokoch jej trpkej neprítomnosti ju sestry prijali s veľkou radosťou a dojatím. Čoskoro však spozorovali, že telesné sily 59-ročnej Matky Rafolsovej boli celkom vyčerpané - v úplnom protiklade s jej duchovnou silou a so silou jej lásky.
Do roku 1845 zostala María Rafolsová vedúcou oddelenia pre siroty a aj neskôr nežnou matkou detí, kým sa u nej v roku 1850 neobjavilo rýchlo postupujúcej ochrnutie. Jej miestom bolo potom čoraz viac pred svätostánkom, neskôr na lôžku, kde plná materskej múdrosti a útechy prijímala svoje sestry a radila im, keď za ňou prichádzali. Sestrám patril tiež jej posledný pohľad náklonnosti a priazne, keď Matka Rafolsová 30. augusta 1853 ako 71-ročná odovzdala Bohu svoj život pravej hrdinskej lásky k blížnemu.
Zjavenia: Už počas svojho pobytu v rodisku, v roku 1815 a potom tiež v exile v meste Huesca, sa Marií Rafolsovej zjavovalo Srdce Ježišovo a Pán jej sprostredkoval posolstvo, ktorá mala zapísať. Pre mimoriadnu túžbu zostať úplne skrytá a zabudnutá, znamenalo písanie pre túto sväticu doslova mučeníctvo a vyžadovalo od nej o to väčšie sebazaprenie: "Utrpenie, ktoré pociťujem pri písaní tohto dôverného posolstva, je také veľké, že všetko, čo som pretrpela počas svojho života, sa mi v porovnaní s ním zdá ničím."
Jedinečnosť posolstva spočíva v tom, že na výslovné Ježišovo želanie sa malo na sto rokov stratiť, pretože bolo určené pre neskoršiu dobu, ktorá sa začne až nájdením spisov Maríe Rafolsovej, pre dobu veľkého prenasledovania a katastrofálneho odpadu od viery, kedy sa spisy pre mnohých stanú povzbudením a posilou.
Časové obdobie a okolnosti znovuobjavenia spisov opisuje Ježiš so skutočne neuveriteľnou presnosťou: "Keď nadíde hodina, vnuknem jednej, mnou predurčenej sestre rádu, túžbu hľadať ich v nemocničných archívoch Zaragozy ... Dcéra moja! To, čo teraz píšeš, nájde v januári roku 1932 jedna tvoja sestra, ako som to ja určil ... "
Touto sestrou bola Naya, asistentka novicmajsterky, ktorá začala v roku 1926 hľadať písomnú pozostalosť zakladateľky rádu. A v rokoch 1931 a 1932 - podľa Ježišových slov - tie najdôležitejšie spisy skutočne našla.
Pán nám vo svojich výzvach znova ukazuje prostriedky, ktoré musíme v tomto ťažkom a nebezpečnom čase používať. Je to predovšetkým: osobné obrátenie a modlitba, modlitba ruženca v rodinách, "pretože to, čo nepriateľ sleduje s najväčšou vytrvalosťou, je odkresťančenie rodiny".
Mimoriadnym spôsobom to sú ale:
- dôverujúca láska a úcta k jeho milosrdnému Srdcu
- utekanie sa k Panne Márii
- láska k svätej Eucharistii
- obnova kňazstva
Originály nájdených prorockých spisov boli ešte v tom istom roku (1932) prinesené na preskúmanie do Ríma, kde vtedajší bibliotekár vatikánskych archívov Mons. Angelo Mercato potvrdil ich pravdivosť, bez pochyby a definitívne.
Pri tejto príležitosti do spisov s dojatím nahliadol aj Svätý Otec Pius XI. Práve jeho v nich už pred 96 rokmi spomínal sám Pán Ježiš a nazval ho "môj milovaný syn Pius XI.", ktorý ustanoví slávnosť Krista Kráľa. A to Pius XI. už v roku 1925 tiež urobil.
Matka María Rafolsová bola blahorečená Jánom Pavlom II. 16. októbra 1994.
