%20(1).jpg)
Eucharistický zázrak v Bois-Seigneur-Isaac vzbudil v roku 1405 veľkú pozornosť v celej Európe. Boh si vtedy poslúžil nepozornosťou jedného kňaza. Táto nepozornosť bola podnetom, aby Boh zázračným zásahom prehĺbil v samotnom kňazovi i veriacich - a to platí po šiestich storočiach i pre nás - lásku a úctu k jeho skutočnej eucharistickej prítomnosti. Táto udalosť by v nás mala súčasne prebudiť túžbu, aby sme svojou láskou vynahradzovali Pánovi Ježišovi všetky formy a prejavy nelásky a neúcty.
Všetko začalo koncom 11. storočia, kedy urodzený statkár Izák (Seigneur Isaac) vysadil na svojom pozemku les (bois). Odtiaľ dostalo toto miesto svoj názov: Bois-Seigneur-Isaac (Les Pána Izáka). Statkár Izák sa v čase krížovej výpravy do Svätej zeme dostal do moslimského zajatia. Keď bol na príhovor Panny Márie vyslobodený, dal po šťastnom návrate postaviť vo svojom lese gotickú kaplnku Panny Márie. V tejto kaplnke uctievali ľudia po dve stáročia sochu Panny Márie pod titulom Naša milá Pani milosti a útechy.
V roku 1336 prepukol v susednej dedine mor. Veriaci vo svojej veľkej núdzi požiadali o povolenie niesť v procesii po cestách obce túto sochu Panny Márie. Už počas procesie mohli sledovať, ako všade tam, kadiaľ socha prešla, mor ihneď ustal. Povesť o malej kaplnke v Bois-Seigneur-Isaac sa však rozšírila až po ďalších sedemdesiatich rokoch.
Tri tajomné videnia. 5. júna 1405, v utorok pred Turícami, okolo polnoci vytrhol rytiera Jana De Bois zvaného Ján z Huldenberg zo spánku neznámy hlas. Pri jeho lôžku stál v žiarivom svetle asi 30- ročný muž, odetý v nádhernom, hermelínom podšitom modrom plášti. Keď sa hradný pán spamätal, opýtal sa neznámeho, čo si želá.
Mladý muž odhalil svoj plášť a ukázal Janovi De Bois strašné krvácajúce rany, ktoré pokrývali celé jeho telo. Pritom mu povedal: "Pozri sa, ako kruto sa mnou nakladali! Prosím ťa, maj so mnou zľutovanie, obstaraj mi lekára, ktorý ma uzdraví, a vyslúž mi právo!" Tajomný muž s ranami nebol nikto iný ako sám Pán Ježiš, Muž bolesti, o ktorom povedal už prorok Izaiáš: ... on vzal na seba naše neduhy a zaťažil sa našimi bolesťami ... Bol prebodnutý pre naše hriechy. (Iz 53,4-5)
Podobne, ako kedysi učeníci z Emauz, ani rytier nepoznal svojho Vykupiteľa a vôbec netušil, že mal práve nebeské zjavenie. Ján bol z toho bezradný. Aj keď vypočul svojho návštevníka, nepochopil zmysel jeho slov. Vyjadril mu preto len svoje poľutovanie, aby sa zbavil návštevníka, ktorý ho vyrušil zo spánku: "Samozrejme, váš poľutovaniahodný stav vzbudzuje hlboký súcit. Len veľmi tvrdého a neľudského človeka sa nedotkne vaše utrpenie a vaše rany. Ale bohužiaľ, nepoznám lekára, ktorý by dokázal liečiť také hrozné zranenia. A tiež sa nedokážem postarať, aby sa vám dostalo náhrady za utrpenie, ktoré vám spôsobili, za zločiny, ktoré volajú po pomste. Nemám totiž súdnu moc."
Božský Vykupiteľ však chcel týmto zjavením upozorniť na svoje rany a na svoje horké umučenie nielen zbožného rytiera, ale všetok kresťanský ľud. Naplnení súcitom a zmyslom pre spravodlivosť mali všetci, podobne ako milosrdný Samaritán a ako lekár, zmierňovať a liečiť bolesti zraneného Boha: uzmierovať ho modlitbou a pokáním za vlastné hriechy, aj za hriechy druhých. Tým mu vydobyjú právo zadosťučinenia za všetky urážky, akých sa mu denne dostáva.
Muž bolesti sa neuspokojil s odpoveďou hradného pána a vyzýval ho: "Keby si vážne hľadal, ľahko by si takého lekára našiel!" Myslel tým na samotného rytiera. "Povedz mi, ako nemám byť celý pokrytý ranami, keď mi každý deň svojimi údermi spôsobujú nové?" Pri tých slovách ukázal mladý muž užasnutému rytierovi mimoriadne širokú ranu v oblasti srdca, ktorá sa podobala rane v Pánovom boku, a povedal: "Poď ku mne a pozri sa na túto ranu, ktorá mi spôsobuje najväčšie bolesti."
Pri pohľade na otvorenú ranu, z ktorej vytekala Vykupiteľova krv, začal Ján De Bois hlasno nariekať. Ale Ježiš pokračoval: "Keď mi nevieš ponúknuť žiadny hojivý prostriedok, polož aspoň svoju ruku na moje rany, aby si tak tíšil moju bolesť. Urob aspoň to, čo dokážeš, a ja ti budem za to vďačný, a ak nebudeš schopný urobiť pre mňa viac, ja potom odpustím svetu." Po tých slovách návštevník zmizol.
Ján, z obavy, aby sa mu niekto nevysmieval, o svojom nočnom zážitku mlčal. Bol však veľmi prekvapený, keď nasledujúcu noc stál neznámy muž opäť pri jeho lôžku a vyčítal mu jeho ľahostajnosť:
"Veď som ti ukázal svoje rany a povedal som ti o svojom utrpení a bolestiach, aby si mal so mnou súcit a vyhľadal pre mňa lekára, ktorý ma vylieči a zmierni moje muky. Ale ty si to neurobil! Vari sa naozaj nenájde nikto, kto sa nado mnou zmiluje a kto je ochotný vziať moju záležitosť do svojich rúk? Dopustíte, aby sa moje rany zapálili? Chcete ma donútiť, aby som sa hneval na svet, ktorý nepočuje moje sťažnosti?"
Zarazený rytier ešte stále nepochopil, kto je tento neznámy, ktorý ho žiada o pomoc. Ráno sa však zveril príbuzným a rozprával im o svojich dvoch nočných videniach. Pretože mu však nikto nevedel poradiť, požiadal svojho odvážneho brata, aby zostal u neho nasledujúcu noc a v prípade potreby ho chránil. Starostlivo zavreli dvere izby, ale márne! Ten istý Muž bolesti, ktorý sa zjavil v utorok a v stredu, prosil pána z Bois-Seigneur-Isaac vo štvrtok ešte naliehavejšie o podporu a pomoc láskavého lekára. Tentoraz sa Ján De Bois opýtal: "Kam by som vám mal poslať lekára, keď nejakého nájdem? Veď vás nepoznám a nemám tušenie, kde bývate."
Vykupiteľ mu trpezlivo odpovedal: "Vezmi kľúč od kaplnky a vstúp tam. Tam ma nájdeš a poznáš, kto som."
Ján v extáze poslúchol, vošiel do kaplnky v Bois-Seigneur-Isaac a nad oltárom zbadal Ježiša na kríži. Jeho telo bolo posiate ranami a z otvoreného boku prúdila čerstvá krv. Teraz rytier s dojatím spoznal svojho Pána a Učiteľa, vrhol sa s láskou a súcitom k jeho nohám, ako to kedysi urobila Mária Magdaléna.
Keď sa potom vo svojej izbe prebral z extázy, zobudil svojho brata a rozprával mu, ako sa Vykupiteľ sťažoval, že bude musieť potrestať celé ľudstvo, ak neprejavia viac záujmu, snahy, lásky a viery. "Keď mi opäť ukázal svoje rany, prosil ma znovu o lekára. Je to skutočne náš Pán, ktorý o to prosí. Videl som ho umierať a videl som tiež, ako z jeho prebodnutého boku, ktorý mu pôsobil najviac bolesti, vytekala ako z prameňa jeho najsvätejšia krv. Dnes ráno ho znova uvidíme umierať na oltári!" Tieto slová povedal ako prorockú narážku na svätú omšu, ktorá sa mala sláviť za niekoľko hodín.
Eucharistické kvapky krvi. Usadlosť patrila do farnosti Haut-Ittre. Po Jánovej tretej a poslednej vízii zo štvrtku na piatok vytrhol farára Petra Osta skoro ráno zo spánku hlas, ktorý mu povedal jasne a zreteľne: "Peter, vstaň a choď ihneď do Bois-Seigneur-Isaac a slúž tam votívnu svätú omšu k tajomstvu svätého Kríža."
Farár Ost sa neodvážil vzpierať sa tajomnému príkazu, aj keď 5. júna mala byť výročná omša v jeho farskom kostole v Haut-Ittre. Rýchlo sa aj so svojím kostolníkom vydal do Bois-Seigneur-Isaac.
Na hlas zvonu sa zišlo niekoľko veriacich zo susedstva, vošli do kaplnky spolu s rytierom, ktorý tu pred niekoľkými hodinami videl, ako nad oltárom krváca ukrižovaný Pán. Na začiatku svätej omše ku cti svätého Kríža rozprestrel kňaz na oltári korporál, ale len čiastočne. Pritom však bol tak neobyčajne vážny a zamyslený, že si to ľudia všimli. Musel totiž znovu myslieť na tajomný hlas, ktorý ho ráno vyzval, aby sem šiel sláviť svätú omšu. Až pri obetovaní rozprestrel korporál celý, a v okamihu, keď vzal do ruky kalich, s úľakom spozoroval, že na korporáli leží časť veľkej hostie. Bol to konsekrovaný úlomok hostie, ktorý pred tromi dňami v roztržitosti prehliadol a založil do korporálu. Bolo to v ten istý deň, keď sa rytierovi Jánovi prvýkrát zjavil Muž bolesti a sťažoval sa na ľudstvo, ktoré je k nemu ľahostajné a spôsobuje tak krvácanie z mnohých rán. Farár o tom samozrejme nič nevedel.
Teraz sa snažil čo najopatrnejšie vziať z korporálu úlomok hostie s tým, že ho potom pri prijímaní požije spolu s novou konsekrovanou hostiou. Ale márne o to usiloval. Nedokázal vziať kúsok z korporálu do ruky, hostia sa pevne lepila na plátno.
Farár Ost sa s úžasom pozeral na to, ako sa z kúska Hostie vynárajú kvapky Krvi a dopadajú na korporál, ktorý očervenel. Kňaz zbledol, začal sa triasť a skoro omdlel. Keď to spozoroval kostolník, privolal rytiera Jána, ktorý si ihneď uvedomil, že to všetko súvisí s výčitkami, ktoré Vykupiteľ trikrát v noci opakoval. Preto pošepkal kňazovi: "Dôstojný pane, neľakajte sa. Tento zázrak prichádza od Boha. Majte dôveru, on vám zjaví svoju vôľu."
Farár, povzbudený týmito slovami sa sústredil a pokračoval vo slávení svätej omše ku cti svätého Kríža, ale nikdy necelebroval s takou veľkou úctou ako tentoraz. Jeho pohľad sa stále vracal ku krvácajúcej Hostii. Po svätej omši ukázal korporál hradnému pánovi a prítomným veriacim.
Hostia nestratila svoju žiariacu belosť a Krv akoby ju zdvihla nad plátno. Krvácanie trvalo päť dní a správa o tom sa rozšírila po celom okolí rýchlosťou vetra. Prichádzalo sem množstvo veriacich a všetci mohli vidieť tento zázrak. Až v utorok po Turícach prestala z Hostie vytekať Krv. V nasledujúcich dvoch dňoch sa pomaly zrazila a vo štvrtok, na slávnosť Božieho Tela bol korporál s predrahou Ježišovou Krvou úplne suchý.
Správa o udalostiach v Bois-Seigneur-Isaac sa dostala až k biskupovi v Cambrai, ktorý sa stal neskôr kardinálom. Ten vzal zázračný korporál na dva roky k sebe a osobne viedol všetky pozorovania a vyšetrovania. Aj keď korporál s Krvou ponorili do mlieka, do vína a do mydlovej vody, nedošlo k žiadnej zmene. Korporál bol naďalej uctievaný ako vzácna relikvia. Po vypočutí všetkých svedkov zverejnil pápežský legát 18. októbra 1413 bulu, ktorá potvrdzovala pravosť zázraku s presvätou Krvou. Korporál vyhlásil za "relikviu, ktorá si zaslúži neustálu úctu". Táto bula, opatrená pápežskou pečaťou, je dodnes uložená v archíve v Bois-Seigneur-Isaac.
