%20(1).jpg)
V Cavagnollo neďaleko Turína sa 31. januára 1857 narodil Casimiro Barello ako syn pokorných vidiečanov, ktorých jediným bohatstvom bola pevná viera v Božiu prozreteľnosť. Od rodičov dostal jednoduchú a priamočiaru kresťanskú výchovu. S prestávkami navštevoval školu a dochádzku skončil už v tretej triede, podobne ako mnoho chlapcov v tej dobe. 13. augusta 1868 prijal birmovanie a rok nato prvé sväté prijímanie. Už ako chlapec sa vyznačoval láskou k modlitbe a silou pri prekonávaní životných ťažkostí. Jeho mladá matka však ochorela a on jej doslúžil až k smrti. Ako dvanásťročný sa stal polosirotou.
Raz v lete sa v susednom mieste slávila pútnická slávnosť. 14-ročného Casimira priťahovala hudba, ktorá tam hrala, a tak neodolal, podvečer sa vytratil a utiekol tam, aby si trochu zatancoval. Keď sa potom vracal, napadlo ho, aké je to všetko povrchné, a rozhodol sa, že sa už nikdy nebude venovať prázdnej zábave.
V roku 1872 ťažko ochorel. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie išiel do kostola. Tam sa mu zjavila Panna Mária, uzdravila ho a povedala mu: "Musíš slúžiť Bohu životom pokánia a modlitby."
O rok neskôr znovu ochorel a Panna Mária ho napomenula: "Prečo si nedodržal sľub? To je dôvod, prečo si znovu chorý. Musíš začať život pokánia a putovať svetom, ako si sľúbil. To od teba chce Pán Ježiš." Modlitba a pokánie - rovnaké posolstvo ako v Lurdoch. Kazimír ďalej pracoval na poli so svojimi príbuznými a pomýšľal na to, že sa úplne zasvätí Bohu. V roku 1874 sa mu Panna Mária zjavuje tretíkrát a nariaďuje mu, aby odišiel. Kam? Kam bude chcieť Boh.
V jeho srdci vyrástla veľká láska k eucharistickému Ježišovi. Začínal tráviť všetok čas v kostole v adorácii, ako by priamo fyzicky pochopil: "Ak je skutočne živý Ježiš prítomný tu, kam by si chodil?" K modlitbe pripája tradičné úkony pokánia.
V roku 1874 na jeseň so súhlasom otca odchádza. Od tej doby sa stáva putujúcim a kajúcim pútnikom, prosiacim za svet. Chodí a zastavuje sa v kostoloch, modlí a obetuje sa za obrátenie sveta, za odčinenie hriechov a posvätenie kňazov. Jeho prvým cieľom bol chrám Panny Márie La Consolata v Turíne. Tam sa vyspovedal, zúčastňoval sa na svätej omši a ak bol kostol otvorený, zotrvával v adorácii. Na chlieb si zarábal pokornou prácou len toľko, aby mohol žiť jeden deň a dať niečo aj chudobným.
Vedený vnútorným vnuknutím, ktoré pozná len on, sa odobral do Janova, kde zostal až do konca roka 1876. Zamilovaný do Ježiša, vyhľadával kostoly, kde sa práve konali štyridsaťhodinové adorácie. Nikdy sa nedokázal nasýtiť prítomnosti Najsvätejšej Sviatosti. Modlil sa pred ňou na kolenách desať aj dvanásť hodín denne.
Koncom marca 1876 sa ocitol v Ríme pri svätom Petrovi a v Santa Maria Maggiore. Stretol sa s pápežom Piom IX., od ktorého dostal požehnanie. Putoval ďalej do Neapola s úmyslom, že sa pokúsi dostať nejakou loďou do Svätej zeme, zeme Ježišovej, ale nepodarilo sa mu to. V Neapole ho kvôli svojmu spôsobu života uväznili a eskortovali do rodného Cavagnolla.
V lete 1876 odišiel do Španielska, kde navštívil Santiago de Compostella, potom išiel do La Salette a do Lúrd. Dostal sa až do Portugalska, kde zostal do decembra 1877. Na Vianoce bol opäť v Cavagnolle, pripravený nastúpiť na vojenskú službu. Ale doma ho čaká krásna dievčina menom Rosina, ktorá sa do neho zamiluje. Casimiro sľúbi Rosine, že sa s ňou ožení, až sa vráti z vojenskej služby.
Od februára 1878 do augusta 1880 vykonával vojenskú službu v Turíne, v Benátkach a nakoniec v Pescare. Svoje povinnosti plnil svedomito s všetok voľný čas trávil v kostole pred svätostánkom. Kamaráti sa mu vysmievali, prezývali ho "Fráter", ale mnohí, podnietení jeho príkladom, sa obracali.
V máji 1879, keď sa večer modlil ruženec, znovu sa mu zjavila Panna Mária a vysvetlila mu, že Pán Ježiš chce, aby sa stal pútnikom sveta: "Miluj ma a celý sa mi zasväť. Nebuď mi nevďačný. Plň moje príkazy, vzdávaj mi úctu pred celým svetom a nehanbi sa za mňa ... Odovzdaj sa mi v nebezpečenstvách a ja neopustím hriešnika, ktorý sa kajá a miluje ma."
Casimiro napísal otcovi. "Keby si mohol vidieť to, čo vidím ja, plakal by si radosťou ... Dovidenia v raji." Svojej snúbenici napísal: "Budem slúžiť len Bohu. Nemysli na mňa. Veľmi som ťa miloval, ale láska k Ježišovi, ktorú zakúšam, je nekonečne väčšia." Rosina sa už nevydala a potom aj ona žila len pre Ježiša.
Nastúpil na loď, ktorá ho odviezla do Španielska. Potom prišiel do Barcelony a zostal tu až do jari 1881. Španielsko sa stane jeho druhou vlasťou. Tí, ktorí ho stretnú, budú hovoriť: "Casimiro málo hovorí, mnoho sa modlí a všetkých počúva." Trávi dlhé hodiny v kostole, spí na holej zemi, pomáha chudobným z úspor za svoju prácu. Určitú dobu medzi rokom 1881 až 1882 žije ako pustovník v prísnom pokání a javí sa ako mládenec neobyčajnej čistoty.
Keď sa Kazimír po niekoľkých mesiacoch dozvie, že jeho otec zomrel, vracia sa do Talianska. Je predmetom posmechu, prepadnutia, niekoľkokrát sa ocitne vo väzení, ale raduje sa, že môže trpieť pre Ježiša a za obrátenie hriešnikov. Mnohí, ktorí pochopili jeho posolstvo, si ho vážia ako Božieho muža, iní, ktorých dojíma, sa obracajú k Bohu.
V Cavagnolle vo februári 1883 sa kajúcnik zrieka dedičstva v prospech svojho brata Corrada: "Môj poklad je Ježiš." Farár don Amione rozprával, že keď bol Casimiro doma, často sa spovedal, chodil na svätú omšu a potom zotrvával dlho v modlitbe s očami upretými na svätostánok, modlil sa k sviatostnému Ježišovi, plakal a obetoval sa ako zmier za pohoršenie, svätokrádeže a pohŕdanie, ktoré musí Pán prijímať od mnohých ľudí.
V marci 1883 odišiel znovu do Janova. Cestou hovoril s rôznymi ľuďmi o Ježišovi a o večných pravdách: o cieli ľudského života, o spáse duše, o úteku pred hriechom, o očistci, o nebi a spôsobil početné obrátenia. Jeho bezhraničná láska k Ježišovi mnohých dojíma, prebúdza v nich lásku k Bohu a túžbu klaňať sa mu v adorácii.
V Janove, 17. apríla 1883, stretol kňaza dona Gianbattistu Semina, ktorý sa stal jeho duchovným vodcom a potvrdil jeho zvláštne povolanie "eucharistického pútnika" a "pútnika Nepoškvrnenej". Don Semino mu odporúčal, aby prijímal Eucharistiu čo najčastejšie.
Jednému mladíkovi, ktorý ho ľutoval kvôli jeho prenasledovanie, Casimiro odpovedal: "Nikdy nemáme takú istotu, že plníme Božiu vôľu, ako keď pre neho trpíme." Inému mladíkovi vysvetľoval: "Pyšní sa nechcú stať svätými; a predsa to je cieľ, pre ktorý sme boli stvorení."
2. mája 1883, v predvečer Nanebovstúpenia Pána, sa okolo neho zhlukol dav ľudí a bol odvedený do väzenia. Ďalší deň bol vplyvom nepriateľov Cirkvi vyhnaný z Janova. Pôsobil vraj ťažkosti už svojou prítomnosťou! Koncom mesiaca prebýval už v Rimini v modlitbe u svätej Kláry, pri oltári svätého Joseph Benedicta Labre, čítal jeho životopis a napodobňoval v spôsobe života.
Zastavil sa aj v Lorete vo Svätom domčeku, potom v Lanciano v kostole eucharistického zázraku, kde bol 5. júna 1883 prijatý do tretieho rádu svätého Františka. Mons. Luigi Agazio, svätý biskup v Trivento, ktorý ho v tých dňoch prijal, ho pokladal za svätca a vyhlásil: "Casimiro vyhľadáva miesta, kde je viac kňazov a viac svätých omší, aby mu nikdy nechýbala príležitosť živiť sa eucharistickým chlebom."
V Campobasso bol opäť uväznený a eskortovaný do Cavagnolla. Bol spokojný, že sa mohol opäť stretnúť so svojimi krajanmi s putami na rukách a takto pokorený sa ešte viac podobať Ježišovi v jeho utrpení. Brat vyžiadal jeho prepustenie a ubytoval ho u seba. Casimiro trávil dni pred svätostánkom, robil najtvrdšie práce a spal na slame pod šírym nebom.
V roku 1883 na sviatok Panny Márie Ružencovej sa odobral do Monteu, kde sa dlho modlil v kaplnke sv. Grata tak, aby ho všetci videli ako kajúcnika. "Ako mladík som tu dával pohoršenie, teraz to chcem napraviť." Jednému kamarátovi z mladosti, ktorý sa ho snažil prehovárať, odpovedal: "Mnohí ma tu pokladajú za blázna. Nech si hovoria, čo chcú. Je lepšie byť bláznom pre Boha, než múdrym pre tento svet." Je to jeho program: bláznovstvo Kríža, božský Ukrižovaný zachraňuje svet na ešte väčšom pranieri.
8. októbra 1883 navždy opustil Cavagnollo. Odišiel do Španielska, 8. decembra sa modlil v mariánskej svätyni v Monseratte. Vo Valencii bol hosťom P. Cervera. Vtedy Casimiro dostal list od Dona Semina "Spovedaj sa často, prijímaj sväté prijímanie každý deň. Odčiňuj krivdy, ktoré Ježiš prijíma v tejto sviatosti. Pretvor sa v neho." Tieto rady uposlúchol s najväčšou dokonalosťou. V miestach, kadiaľ prechádzal, prostý a radostný, pôsobil obrátenie už svojou prítomnosťou.
V Jative, vo februári 1884, za veľmi chladných dní pomáhal chudobným, chorým a uväzneným a kázal naozajstné ľudové misie. Potom zamieril do Santiaga, sprevádzaný mnohými ľuďmi, ktorí mu chceli byť nablízku, ale nedošiel tam. Ľudia o ňom hovoria: "Je to svätec, ako druhý Ježiš."
V Alcoy bol hosťom jedného obchodníka so súknom, Josepha Valera. 23. februára 1884 pokrstil v núdzi jeho dieťa, ktoré dostalo meno Casimiro. Vtedy pocítil, že sa blíži jeho posledná hodina.
Na Popolcovú stredu hovoril tým, ktorí ho prišli navštíviť: "Alcoy sa previnilo veľkým hriechom. Váš priemysel je v úpadku, pretože kvôli svojmu zisku nesvätíte nedeľu, deň Pána. Zmeňte svoj život." To je jeho závet, ktorý bol vypočutý.
Aj keď mal posledné dni ťažkú horúčku a zápal pľúc, trávil ich v kostole: "Myslieť na Ježiša, ktorý je skutočne prítomný a skrytý v Eucharistii, myslieť na to, že je tu z lásky ku mne, vidí ma, počuje ma, načúva mi, je pre mňa dôvodom k najväčšej radosti a nikdy neodídem z jeho prítomnosti."
Na pokyn Panny Márie sa stal Casimiro "zajatcom svätostánku", ktorý je jediným zdrojom svätosti a každej milosti. 9. marca 1884 v 16. 30 odišiel Casimiro Barello k večnému stretnutiu s Bohom. Bolo to na druhú pôstnu nedeľu, nedeľu Premenenia Pána na hore Tábor. Mal 27 rokov. V roku 2001 ho Ján Pavol II. vyhlásil za ctihodného.
