Svätý Hugo

Svätý Hugo narodil sa v roku 1053 v Chateau-Neuf vo Francúzsku. Jeho otec Odilo bol vojenským dôstojníkom a vynikal mnohými kresťanskými cnosťami. Aj jeho matka bola vzorom pravej kresťanky. Často spomínala, ako sa jej raz, keď ešte Huga nosila pod srdcom, snívalo, že jej dal Pán Boh krásne dieťa, ktoré jej však svätí vzali a odniesli do neba pred Božiu tvár. Preto dbala, aby Huga odmalička vychovávala zbožne a zverila ho čo najlepšej škole v nádeji, že Hugo bude niekdy Pánu Bohu zvlášť milým a vzácnym služobníkom. A nádeje matkine sa splnili.

Mladý Hugo veľmi prospieval v cnosti a učenosti. Keď skončil školu so znamenitým prospechom, bol vysvätený za kňaza. Zanedlho sa stal kanonikom vo Valencii, kde naďalej viedol príkladný život. Vynikal aj nevšednou učenosťou a ľuďom sa páčila i jeho skromnosť a pokora. Práve pre tieto dve posledne spomínané vlastnosti prispeli k tomu, aby usúdili, že je hodný biskupského postu. Začali ho teda nahovárať a posmeľovať, aby tento úrad prijal. Hugo - spoliehajúca sa najmä na Pána, ktorý je mocný i v slabých a svojou milosťou dopĺňa a zdokonaľuje všetko nedokonalé - nakoniec privolil.

Onedlho na to sprevádzal pápežského vyslanca do Ríma, kde ho napadol odveký nepriateľ ľudského pokolenia, pokušiteľ, ktorý sa kedysi opovážil pokúšať i samého božského Spasiteľa. Satan mu vnukal zlé, rúhavé myšlienky o Bohu a o Božích veciach. Keď Hugo, s Božou pomocou, na istý čas tieto pokušenia premohol, zahniezdila sa mu v srdci pochybnosť, či je jeho voľba za biskupa Pánu Bohu príjemná, či azda nie je nehodný takej svätej služby a začal premýšľať, že biskupskú dôstojnosť predsa len neprijme. Na radu pápežského vyslanca išiel Hugo k samému pápežovi Gregorovi VII., aby mu otvoril svoje srdce. Gregor VII. ho po vypočutí upokojil a sám ho vysvätil za biskupa.

Hugo sa potom vrátil z Ríma do Grenoble, kde svoje biskupstvo našiel vo veľmi smutnom stave. Všade panovalo svetáctvo, nevedomosť, náboženská vlažnosť, ohavnosť spustošenia. Kňazi sa proti zákonu ženili, kupovali i predávali posvätné veci, svetskí páni zasa habali cirkevné majetky, úžerníci bez štipky svedomia drali chudobných.

Biskupský majetok bol zadĺžený a zanedbaný, Hugo, aby nerobil dlhy, ani neutláčal poddaných, sa vyše roka živil v najväčšej núdzi. Ale chudobná strava ho neodradila od svojho apoštolského povolania - hlásal Božie slovo, navštevoval a napomínal duchovných pastierov i svoje ovečky, bdel, modlil sa, postil i plakal, aby sa Boh zmiloval a zlému bolo koniec. Dobrotivý Boh spustil rosu nebeskej milosti na biskupovu prácu, takže veci sa za dva roky pohli k lepšiemu.

Ale Hugovmu srdcu, prahnúcemu po pokoji v Bohu sa biskupská ťažká služba, spojená s mnohými nebezpečenstvami, nepozdávala. Preto sa po dvoch rokoch rozhodol vyhľadať útočisko v prísnom benediktínskom kláštore, kde chcel nažívať v pokore a chudobe. Pápež mu však nariadil, aby sa vrátil do svojho biskupstva. Hugo, aj keď sa nerád lúčil s kláštorom, poslúchol a ešte neúmornejšie pokračoval v apoštolskom diele.

V tomto období zavítal do okolia Grenoble svätý Bruno so šiestimi druhmi. Hľadali samotu, kde by sa mohli usadiť. Svätý Hugo mu v roku 1084 vyznačil pustatinu známu pod menom Karthusia, a práve tu založil svätý Bruno Kartuziánsky rád, v ktorom potom mnohí našli túžený pokoj a spásu svojej duše. Táto rehoľa je jednou z najprísnejších v katolíckej Cirkvi. Svätý biskup sa medzi nimi rád zdržiaval, spolu s nimi sa postil a konal všetky skutky kajúcnosti. Napokon, aj v biskupskom dome žil ako v kláštore. Pri rozhovoroch so ženou klopil oči k zemi, s najväčšou starostlivosťou strážil svoje oči i uši, vyhýbal sa márnym rečiam, protivilo sa mu potupovanie, utŕhanie na cti a ohováranie.
"Máme dosť svojich hriechov," hovorieval, "netreba nám zneucťovať zmysly a obťažovať svedomie ešte i cudzími chybami."
Kto v jeho prítomnosti rozprával nejaké novinky, zastavoval ho slovami: "Priateľu, život nám nie je daný na to, aby sme rozprávali daromné reči, ale aby sme oplakávali svoje hriechy a konali za nich pokánie."

Svätý Hugo veľmi štedro podporoval chudobných. Raz, v čase hladu, predal i jediný drahokamom ozdobený biskupský prsteň aj zlatý kalich, aby mohol nasýtiť umorených hladom.

Kvôli mnohým prebdeným nociam, postením sa i umrtvovaním tela si priviedol veľké bolesti hlavy a žalúdka, kvôli čomu sa chcel znovu vzdať biskupského úradu. Dvakrát sa obrátil na pápeža, aby ho oslobodil od biskupskej služby, ale pápež mu v záujme svätej Cirkvi nevyhovel. Miesto toho ho radšej utešovaním povzbudzoval, aby vytrval.

Svätý Hugo medzitým pre kruté bolesti stratil pamäť - ale len čo sa pozemských vecí týka, tým viac mal na rozume duchovné, nadzemské veci. Vo dne, v noci sa z pamäti modlieval litánie  a žalmy. Počas celej jeho choroby ho nikto nepočul vyrieknuť čo len jediné netrpezlivé slovko. Tých, čo ho navštívili, zabával nábožnými rozhovormi a dával im spasiteľné naučenia.
ak niečo potreboval, nikdy neprikazoval, ale obrátil sa slovami: "Prosím vás, dajte to, alebo ono pre Boha... nech vám to Boh oplatí na druhom svete."
Všetkých, čo k nemu prišli prosil, aby sa zaňho modlili a keď sa ho biskup Gaufred pýtal, čo mu má od Pána Boha vyžiadať, odpovedal: "Aby Boh vo mne všetko, čo je svetské vyhladil a lásku k sebe roznietil."

  

Čím viac sa blížil koniec jeho života, tým viac oplakával svoje poklesky hovoriac: "Len Božím milosrdenstvom, ktoré máme neprestajne vzývať, môžeme byť spasení."

Do nebeského stánku sa presťahoval 1. apríla 1132 vo veku 80 rokov a 52 rokov verného biskupského úradovania. Pán Boh oslávil svojho služobníka takými veľkými zázrakmi pri jeho hrobe, že ho pápež Innocent II. o dva roky neskôr vyhlásil za svätého.

Modlitba.

Všemohúci Bože, udeľ nám láskavé milosti, aby sme vo všetkom svojom konaní nasledovali príklad svätého Huga biskupa, a v jeho spoločnosti sa stali účastnými večnej slávy. Amen.

Masima