%20(1).jpg)
Ruský kňaz Tichon, neskorší biskup v Jegorjevsku, bol zavolaný k niekdajšiemu hercovi, scenáristovi a filmovému režisérovi, profesorovi Sergejovi Fiodorovičovi Bondarčukovi, ktorý ležal na smrteľnej posteli. Ako dieťa bol pokrstený a vyrástol v ateistickom prostredí. Vo vysokej starobe dospel k poznaniu Boha, ale nie v cirkvi, ale v nasledovaní Leva Tolstého. Bolo to samostatne vytvorené náboženstvo bez cirkvi a bez sviatostí.
Profesor Sergej Fiodorovič znášal k svojej telesnej chorobe ešte ťažké duchovné utrpenie. Zjavovali sa mu zosnulí známi, herci a kolegovia umelci, v príšernej podobe a trápili ho vo dne v noci. Lekári boli bezmocní rovnako ako učenie uctievaného Tolstého. Kňaz poďakoval chorému najprv za jeho príklad na vysokej škole. Potom ho priviedol k hlavnej veci, k cennému poznaniu, že fyzická smrť nie je koncom našej existencie, ale veľkou udalosťou pre všetkých, ktorí sa dajú sprevádzať naším Pánom Ježišom Kristom do nového, nekonečne dobrého a jasného sveta. Potom došlo na mučivé zjavenie. Človek je na hranici svojho pozemského života pre hriechy, ktorých neľutoval, náchylný k duchovným mocnostiam, ktoré niekedy prijímajú podobu známych osôb, v skutočnosti sú to ale démoni.
Chorý bol veľmi pozorný a súhlasil s oslobodzujúcu spoveďou a prijatím svätého prijímania a tiež s prianím kňaza, aby obraz Tolstého v izbe nahradil ikonou Krista. Po prijatí sviatostí zmizli z tváre umierajúceho všetky trápenia. Prijal vďačne ruženec a modlitbu k Ježišovi. Po celej rodine sa rozhostil podivuhodný mier, kým svoj život nedokonal.
Ten istý ruský kňaz sa dozvedel o vysoko postavenej 90ročnej Klaudii Eugenii, za života aktívnej ateistke, ktorá trpela po tri roky duševnou pomätenosťou a nepoznala už svoju vlastnú dcéru. Mohol by sa odvážiť prehovoriť s ňou o spovedi a o svätom prijímaní? Tichon sa nakoniec prekonal vo viere v silu Eucharistie. Pristúpil ku Klaudiinej posteli a priateľsky ju pozdravil.
Klaudia Eugenia sa k nemu obrátila s vyhasnutými očami. Zrazu sa jej pohľad premenil a zvolala: "Otče ... konečne ste tu! Ako dlho som na vás čakala!" Jej jasné slová otriasli rodinou. Ona ale pokračovala ďalej: "Otče! Prečo ste tak dlho neprišiel? Musím teraz niečo dôležité urobiť, ale už neviem čo." Tichon si dodal odvahy a povedal: "Musíme sa spovedať a prijať sväté prijímanie! "
"Áno, správne. Ale prosím, pomôžte mi s tým." Úprimne a jasne vykonala doteraz pomätená svoju životnú spoveď. Potom skrížila ruky cez prsia, ako to robievala ako dieťa, a prijala Eucharistiu. Slová spovede boli jej poslednými slovami na zemi. Čoskoro potom zomrela v pokoji.
Táto príhoda sa udiala za čias svätého farára Jána Márie Vianney. Jeden architekt v Lyone sa dostal do ťažkej hádky so svojou ženou. Zakričal jej do tváre: "Teraz si ma videla naposledy!" A utekal preč. Na námestí uvidel autobus, ktorý odchádzal do Arsu. Niekto mu povedal: To je dedina, kde žije zázračný farár. Len aby prišiel na iné myšlienky, nastúpil. Prišiel na začiatok "kresťanských naučení", počúval a hlboko otrasený tým, čo počul a videl, pýtal sa na kostolnom námestí nejakého kňaza: "Je to možné? Tento kňaz, táto láska Božia, táto žiara srdca! Odvážim sa teraz toho skoku po hlave ako tí mnohí iní tu!" Včlenil sa do radu čakajúcich a opustil kostol ako premenený: ako najšťastnejší z ľudí. Po návrate domov sa vrhol svojej manželke do náručia ako stratený syn - "ten, ktorý ju už nikdy nechcel vidieť". Skutočne už to nebol ten rovnaký človek.
Iný hriešnik prišiel do Arsu len kvôli priateľom a postavil sa pri sväteničke. Vtedy mu pokynul farár. "Volá vás k sebe," upozornili ľudia ohromeného neverca. Rozpačito vykročil. Vianney mu podal ruku. "Pri poslednej spovedi ste bol už dávno?"
"Pán farár, pred tridsiatimi rokmi."
"Tak sa vyspovedáte dnes, že áno?"
Pozvaný sa neodvážil odporovať. Ale neskôr povedal: "Pocítil som ihneď neopísateľný pocit blaha." Spoveď trvala 20 minút a muža úplne obrátila.
Spoveď je blažený most pri poslednom veľkom prechode. Môže pozdvihnúť ducha do svetla, zvlášť keď telo a mozog sú už neschopné. Spoveď dáva jasať detským srdciam, ako rozpráva sestra Emanuela z Káhiry: "Vidím ešte lavicu, na ktoré som sedela naproti mladému kaplánovi. Hovoril s nami o Ježišovi Kristovi takým živým spôsobom, že pôsobil veľkým dojmom. On je tu, stojí vedľa nás, pozerá sa na nás s úsmevom a miluje nás ... S našim kňazom sa dialo všetko s radosťou. Dokonca aj spoveď. Vysvetľoval nám: »Moje deti, aj keď je vaša duša čierna ako uhlie, môžete sa spovedať slovami: Ježišu, nebol som dobrý, robil som to i ono - a vaša duša bude zase biela ako sneh. - Vedel som, že som bol sebecký, nedobrý, a naplnilo ma radosťou, keď som vedel, že v spovedi sa úplne očistím. «"
Toto všetko sú špecifické spovede, ale počuť o nich veľmi pomáha k tomu, aby sme si znovu začali vážiť tento zdroja života. To podstatné sa však deje aj pri každej inej spovedi, pokiaľ ju berieme vážne, keď sa úprimne pripravíme na stretnutie s Ježišom - alebo sa zrúti, čo sa tiež nezriedka stáva. V tomto okamihu je treba zanechať každú úzkostlivú starosť o vlastnú česť stranou.
Čo si o mne kňaz pomyslí? Ako sa teraz pred neho postavím? Tieto otázky odložme nabok, pretože ten, ktorý sa spovedá, nestojí pred kňazom, ale pred Pánom, ktorý ani v najmenšom nezamýšľa zakaliť našu česť - práve naopak: Obrovská radosť potom prichádza z veľkej časti preto, že sa cítime zase čistí a čestní pred Bohom a sebou samými. Sebaúcta rastie z úcty, ktorú preukazuje Ježiš tomu, kto k nemu prichádza čestne a naozaj. S týmto objavom vystupujeme pokojne aj voči ostatným ľuďom.
Keď nájdem niekoho, kto úplne stojí za mnou a úplne ma prijíma, nemusím sa pred ním brániť a robiť sa pekným. Smiem o svojom živote rozprávať tak, aký skutočne je. To je nezvyklé uľahčenie. Inak je v mnohých rozhovoroch so mnou vnútorný pozorovateľ: "Ako pôsobím, robím to dobre, pôsobím dobrým dojmom?" Všetky myšlienky a skutočnosti bleskovo pričešeme, uhladíme a našminkujeme pre javisko života.
Nájdem tohto "niekoho"? Hľadanie sa oplatí a existujú stretnutia, kde človek môže ísť ďalej v plnej pravde, bez toho aby sa ten druhý musel stiahnuť. Nie všetci nájdu takého "niekoho". K tomu je spoveď. Tu človek zakúsi, ako otvorenosť rastie a ako on bez strachu môže vyjsť sám zo seba. "Áno, prišiel som a bol som prijatý! Smiem byť sám sebou. Koniec s pretvárkou a s klamstvom. Rozhodol som sa pre pravdu a som slobodný."
