%20(1).jpg)
Svätí posväcujú miesto, kde žili. Tak ako František z Assisi svoju pustovňu, Anton Padovu, Ján Mária Vianney Ars, Pius z Pietrelciny San Giovanni Rotondo. V Padove nie je len bazilika svätého Antona. Je tu aj malá cela - spovednica v kláštore kapucínov na námestí Svätého Kríža, ktorá sa stala predmetom záujmu. Tu svätý Leopold Mandić vypočul počas viac ako tridsiatich rokov bezpočet hriešnych príbehov. Toto "miestečko" zostalo nepoškodené pri leteckom nálete 14. mája 1944, ako malý kapucín predpovedal: "Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale nie táto cela. Tu Boh prejavoval milosrdenstvo dušiam: musí byť uchovaná ako pamätník jeho dobroty". Život svätého spovedníka bol uzavretý na ploche tých niekoľkých metrov štvorcových. Nie je ľahké rozprávať o jeho živote, pretože bol príliš prostý a skrytý pred poznaním sveta.
Otec Leopold Mandić spovedal 12 až 15 hodín denne. Jeho spovednicou bola maličká rehoľná cela, ktorú nazývali "salónikom pohostinnosti". Než začal spovedať, dlho sa modlil. Keď bolo spovedajúcich sa výnimočne veľa, vtedy ani nejedol. Na spoveď k nemu prichádzali ľudia z celého Talianska: robotníci, roľníci, inteligencia, a tiež šľachtici, kňazi i biskupi. Svätý Otec Pio sa často pýtal pútnikov, ktorí k nemu prichádzali zo severného Talianska: "Prečo prichádzate ku mne? Máte predsa svätého spovedníka u vás." Myslel samozrejme otca Leopolda.
Svätý Leopold Mandić sa narodil 12. mája 1866 v Castelnuovo v Dalmácii (dnes je to Herceg Novi v Čiernej Hore) v zbožnej katolíckej rodine. Bol najmladším z dvanástich detí Carloty Zarevićovej a Petra Mandića. Hoci Leopoldova matka pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny a otec svedomito pracoval, ich hospodárska situácia sa stále zhoršovala, ale napriek ťaživým okolnostiam ich viera neochabovala. Rehoľníkova sestra po rokoch spomínala: "Náš otecko bol svätý človek, každé ráno chodil na svätú omšu a na sväté prijímanie, môj brat (otec Leopold) bol vždy s ním."
Dom, v ktorom sa Bohdan narodil, bol vlastne palácom po bohatých predkoch, jeho rodičia však žili na hranici chudoby. Ich bohatstvom však boli deti a kresťanské cnosti. Pokrstený bol 13. júna menom Bohdan (tj. Bohom daný).
Na matku spomínal Bohdan často a rád. Hovorieval: "Bola to osoba mimoriadne súcitná. Za to, čím som, vďačím predovšetkým jej". Bol to citlivý, sústredený, veľmi inteligentný chlapec, ktorý sa zaujímal len o školu a kostol. Detské hry mu však pochopiteľne neboli cudzie. Raz hral s kamarátmi na pláži pred domom guličky. Hrali o medenáky a jeden z jeho kamarátov stále prehrával, až sa dostal do situácie, že už nemal žiadne mince a zo zlosti vykríkol škaredú nadávku. Malého Bohdana to veľmi mrzelo, vybral teda z vrecka všetky mince, ktoré mal a ponúkol ich tomuto chlapcovi so slovami: To všetko môže byť tvoje, keď mi sľúbiš, že už také slová nebudeš používať. Stlačili si ruku, a bolo dohodnuté. To bola jedna z prvých obetí budúceho brata kapucína, ktoré rád priniesol pre vec priateľstva a jednoty medzi ľuďmi.
Bohdan vstúpil v 16-tich rokoch do seminára bratov kapucínov v Udine - pripojenom v roku 1866 k Talianskemu kráľovstvu. Bohdanove kapucínske povolanie sa zrodilo zo silnej apoštolskej túžby. Začínal takto svoju cestu, aby sa ako misionár vrátil "medzi svoj ľud". Impulzom k aktívnemu apoštolátu boli tiež františkánske oslavy, začaté pápežom Levom XIII.
Počas dvoch rokov, ktoré strávil v Udine sa snažil tichom a cvičením si upraviť svoju rečnícku vadu, príšernú unáhlenosť, ktorá bola prekážkou v jeho túžbe po komunikácii, vyvierajúcej zo srdečnej a extrovertnej povahy. Čoskoro sa stal všestranným vzorom.
Skúšobný rok strávil v Bassano del Grappa (Vicenza), kde 2. mája 1884 prijal spolu s kapucínskym habitom meno brat Leopold. V roku 1885 nasledovalo trojročné štúdium filozofie v Padove. 18. júna 1887 - ako on sám zapísal - prvýkrát počul hlas Boží, ktorý k nemu hovoril o návrate východných odpadlíkov ku katolíckej jednote.
Na jeseň roku 1888 presídlil do kláštora Najsvätejšieho Vykupiteľa v Benátkach, v blízkosti Židovského ostrova (Guidecca), kde strávil dva roky teologických štúdií. Potom bol 20. septembra 1890 v kostole Panny Márie Ochrankyni Zdravia v Benátkach vysvätený za kňaza.
Po vysvätení sa mu zdalo, že naplnenie jeho misionárskeho sna sa už priblížilo. Ihneď požiadal predstavených, aby ho vyslali ako misionára na Východ. Ale odpoveď bola zamietavá. Jeho zajakavosť bola priveľmi výrazná a predstavení ho nepovažovali za vhodného. Aj ďalšie opakované žiadosti boli zamietnuté. Stiahol sa do poslušného ticha, do tajomstva modlitieb za jednotu, do polotieňa spovednice. Tá sa teraz mala stať jeho poľom pre misionárske pôsobenie a úsilie o zmierovanie, ktoré toľko túžil priniesť do rodných krajín. Bolo to pole oveľa rozľahlejšie ako vysnívané východné krajiny. Jeho každodenné omše, prežívané ako ekumenické úsilie, prehlbovala svetlo jeho poslania, ktoré z neho potom prenikavo a múdro vyžarovalo v spovednici. V roku 1906 bol poslaný do kláštora Svätého kríža v Padove, aby tam veriacim slúžil vo sviatosti zmierenia.
Svätec po sebe nezanechal životopis, avšak z jeho súkromnej korešpondencie a zápiskov, náhlivo napísaných na obrázky, alebo z rozprávania jeho spolubratov vieme, že zmierenie sa s nemožnosťou misijnej práce nebolo pre neho ľahké. Ešte nejaký čas otec Leopold robil, čo mohol, pre naplnenie svojej túžby. Intenzívne sa učil cudzie jazyky. Okrem chorvátčiny poznal nielen taliančinu a latinčinu, ale vedel hovoriť aj po srbsky, slovinsky a grécky.
Pán Ježiš neobyčajným spôsobom otcovi Leopoldovi potvrdil, že má zostať v kláštore v Padove a neodchádzať na misie na Východ. Keď totiž dával jednej osobe sväté prijímanie, tá mu potom, čo ich prijala, oznámila toto: "Otče, Pán Ježiš mi prikázal ti povedať, že každá duša, ktorej tu pomôžeš v spovedi, je tvojím Východom."
Otec Leopold vo svojich zápiskoch z onoho dňa poznamenal: "Odteraz každá duša, prichádzajúca ku mne, bude pre mňa Východom." Bola to rozhodujúca chvíľa, v ktorej zmenil svoju vlastnú predstavu povolania a v poslušnosti a s pokorou prijal to, čo pre neho pripravil Boh.
"S každým kajúcnikom, ktorý pokľakal v jeho spovednici, obnovoval sľub poslušnosti." Vlastne tak na ceste úplnej poslušnosti a pokory dosiahol otec Leopold svätosť. Neraz sa správal veľmi nekonvenčným spôsobom.
Jedného dňa sa v jeho cele objavil Giuseppe Chivato, človek, ktorý sa nespovedal po mnoho rokov. Rozhodnutie ísť k sviatosti pokánia za otcom Leopoldom po takej dlhej pauze bolo pre neho veľmi ťažké. Chivato bol v takom strese a taký zmätený, že po vstupe do cely zasadol na miesto otca, zatiaľ čo ten - nepovedal nič - pokľakol a vypočul spoveď. Keď si Giuseppe po určitom čase uvedomil svoj omyl, začal sa rehoľníkovi veľmi ospravedlňovať. A vtedy sa otec Leopold srdečne zasmial a povedal mu: "Nič sa nestalo. Choď v pokoji!" Chivato doznal, že týmto postojom získal otec Leopold jeho úplnú dôveru.
Čo bolo príčinou toho, že pred jeho celou stáli dlhé rady ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, túžiacich po zmierení s Bohom? Tí, ktorí sa u otca Leopolda spovedali, zdôrazňujú, že dokázal - okrem niekoľkých vypovedaných slov - spôsobiť, že ľudia odchádzali od jeho spovednice plní pokoja, útechy a posily.
Jeho spolubratia zasa spomínali, že každého človeka, prichádzajúceho do jeho cely, otec Leopold prijímal tak, ako by spása celého ľudstva závisela na obrátení práve tohto človeka. K ľuďom, ktorí mali veľké ťažkosti s vyznaním svojich hriechov sa prihováral: "Ja som tiež úbohý a hriešny, aj keď som rehoľník a kňaz. Keby som nemal pomoc od Pána Boha, bol by som horší ako mnoho iných ľudí."
Otec Leopold sa oddával jemu zverenej službe s veľkou obetavosťou. Prakticky sa nepohol zo svojej maličkej cely, prilepenej ku kostolu. Nikdy nemal dovolenku - vôbec žiadny voľný deň, dokonca aj keď bol chorý a mal horúčku. Nevšímal si neznesiteľný letný úpal, ani tuhú zimu - hoci v spovednici nemal žiadne kúrenie.
Veľa ľudí, keď videlo také prísne zásady otca Mandića, žasli nad tým, že z neho napriek tomu vyžarovala Božia radosť. Takto odpovedal všetkým, ktorí sa čudovali tomu, že sa celé dni zdržiava v spovednici: "To je celý môj život. Ja tu nič neznamenám, skutočne nie som k ničomu. To Boh pôsobí."
Svätý Leopold Mandić si bol istý, že je s ním Ježiš, keď spovedá alebo slúži svätú omšu. Hovorieval: "Keď mám štólu, nebojím sa nikoho."
Keď ho obviňovali, že je príliš mierny a veľmi ľahko udeľuje rozhrešenie, odpovedal: "Ja a mierny? Ale ak ľudia prídu a kľaknú si predo mňa, vari to nie je dostatočný dôkaz toho, že túžia po Božom odpustení?"
Inokedy svojim spolubratom vysvetľoval: "Pozrite, veď on sám nám dal príklad! My za duše nezomierame; to on vylial svoju božskú krv. Musíme s dušami zaobchádzať podľa príkladu, ktorý nám zanechal." Pri inej príležitosti povedal: "Ak ma Ukrižovaný pokarhá za to, že som bol ,príliš zhovievavý‘, odpoviem mu: ,To ty si mi dal zlý príklad, Pane! Ja mám ešte ďaleko k takému bláznovstvu, že by som zomrel za duše!‘"
Otec Leopold bol mierny k hriešnikom, ale nekompromisný ku hriechom, ktoré sú prameňom všetkého ľudského nešťastia, a obzvlášť čo sa týka hriechov proti životu, čistote, manželstve a rodine. Raz prišiel do spovednice muž, ktorý zrádzal svoju ženu, a nepovažoval to za hriech. Otec Leopold mu ostrými slovami objasnil, aké veľké utrpenie tým spôsobuje Kristovi, žene, rodine aj sebe samému. Spočiatku sa muž bránil, ale po istej dobe so slzami v očiach vyznal svoje hriechy a sľúbil nápravu. Potom sa u otca Leopolda pravidelne spovedal a stal sa príkladným katolíkom.
Čo dávalo otcovi Leopoldovi silu a odhodlanosť, aby vydržal a uplatňoval také prísne zásady, aké si predsavzal? Jeho kľúčom k úspechu bola svätá omša, ktorú označoval ako "zbraň vo víťazstvách nad dušami hriešnikov".
Vstával za úsvitu, aby deň začínal slávením Eucharistie, na ktorú si zvykol pripravovať sa dlhou modlitbou osamote. Hneď po nej sadal vo svojej maličkej cele - spovednici a zostával tam po celý deň k dispozícii kajúcnikom. Keď nespovedal, využíval každú voľnú chvíľu k modlitbe. Ako spomínajú jeho spolubratia a predstavení: "Taký životný štýl zachovával po 40 rokov, bez jediného slova sťažnosti."
Otec Leopold tak mohol žiť, pretože sa zamiloval do Boha, dúfal bezmedzne v jeho milosrdenstvo. Hovorieval: "Naše činy majú hodnotu len natoľko, nakoľko sú konané z lásky k Pánu Bohu."
Po mnohých hodinách v spovednici končil otec Leopold svoj deň modlitbou, pretože ako zdôrazňoval: "Hlboké náboženské reflexie sú plodom horúceho zotrvávania v noci na modlitbe pred eucharistickým Ježišom."
Jeho spolubratia ho často nachádzali v kaplnke, kde na kolenách zjavne zápasil so spánkom. Keď mu ale hovorili, aby si predsa išiel oddýchnuť, odpovedal: "Tým, ktorých spovedám, dávam ľahké pokánie, preto musím za nich sám zvyšok pokánia odčiniť."
Otec Leopold často opakoval, že čokoľvek na zemi robíme, musíme robiť v prítomnosti Boha, a vtedy bude celý náš život neprestávajúcou modlitbou. A vlastne zložil taký sľub - sľub zostávať stále v prítomnosti Boha, stále na neho myslieť. Vrúcne vyzýval kajúcnikov k horúcej modlitbe. Pripomínal: "Sväté evanjelium rozpráva, že jediný pokyn Krista Pána postačil na utíšenie búrky na mori. Za dvetisíc
rokov náš Pán tú moc nestratil, On je večný a to stačí."
Keď k nemu prichádzali ľudia, ktorí už stratili nádej, hovoril: "Keď to vyzerá, že už je všetko stratené, Ježiš podáva ruku Petrovi, ktorý sa pre nedôveru topí vo vlnách, a hovorí: »maloverný, prečo si pochyboval?«"
Otec Leopold neustále zdôrazňoval: "Podľa poriadku ustanoveného Bohom a podľa bežného pôsobenia Božej prozreteľnosti nám každé dobro má byť dané prostredníctvom modlitby."
Otec Leopold mal niektoré neobyčajné dary. Jedným z nich, ktorý mu veľmi uľahčoval službu vo sviatosti zmierenia, bol dar "vhľadu do ľudského svedomia". Jeho penitenti spomínajú, že mali pocit, že otec Leopold pozná ich hriechy skôr, než mu ich vôbec vypovedia, a často ich viedol, pomáhal im vysloviť tie, na ktoré zabudli, alebo boli pre nich ťažké k vyznaniu.
Typický je nasledujúci príbeh: Kedysi (otec Leopold) na ulici míňal neznámeho na bicykli. Díval sa na neho pohľadom takým prenikavým, že sa tamten ozval: "Stalo sa niečo, otče? Môžem vám nejako pomôcť?"
"Poď so mnou do kostola!" odpovedal mu na to otec Leopold.
A ten človek, ktorý sa 40 rokov nespovedal a ešte sa chválil, že neverí v Boha, a ponižoval Cirkev aj kňazov, išiel za ním, vyspovedal sa a odvtedy žil ako príkladný kresťan. Všetkým potom rozprával, že pohľad otca Leopolda ním prešiel skrz naskrz ako meč a znemožnil mu odpovedať záporne na jeho pozvanie.
Známe sú tiež príklady uzdravení, uskutočnených na zásah svätého Leopolda prostredníctvom Najsvätejšej Panny Márie, ku ktorej mal rehoľník veľkú zbožnú úctu a ku ktorej vždy posielal penitentov, ktorí potrebovali zvláštne milosti, prosiace za úmysly obzvlášť náročné.
Spomeňme si aspoň jeden z príbehov týchto uzdravení. Otcovi Leopoldovi v roku 1928 povedali, že jedno dievčatko zomiera na zápal mozgových blán. Otca Leopolda to veľmi zasiahlo, poprosil teda o jablko, požehnal ho a povedal: Daj ho dievčatku a Matka Božia ho uzdraví. A ona, sotva ho zjedla, bola zdravá. Rýchlo sa k nemu vrátili, aby mu to povedali. Odpovedal: To Matka Božia. Ó Panna preblahoslavená! Aká si dobrá!
Svätý Leopold dostal od Boha aj dar prorockej vízie, týkajúcej sa tragických udalostí 2. svetovej vojny. Toto videnie sám komentuje nasledovne: "Tej noci," prihováral 23. marca 1932 s horkým plačom, "mi počas modlitby Pán otvoril oči a uvidel som Taliansko v mori ohňa a krvi." A už počas trvania vojny, keď sa ho pýtali na to, či bude Padova bombardovaná, odpovedal: "Bude bombardovaná, a to veľmi. Taktiež tento kostol a kláštor utrpí, ale nie táto cela. V nej totiž Boh ukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že zostane nedotknutá ako viditeľný znak jeho dobroty." A tak sa aj stalo. Päť veľkých bômb zničilo14. mája 1944 kostol a časť kláštora, ušetrená bola len malá cela otca Leopolda.
Pri 50. výročí svojho kňazského svätenia otec Leopold povedal svojim rehoľným spolubratom: "Narodili sme sa k práci. Je to veľká radosť, mať čo robiť. Proste Pána Boha, aby sme mohli umrieť z apoštolských ťažkostí. "
29. júla 1942 spovedal bez chvíle odpočinku a vyspovedal 50 kňazov a potom strávil celú noc na modlitbách. Ráno 30. júla otec Leopold obzvlášť predĺžil svoju prípravnú modlitbu na svätú omšu. Keď sa išiel obliecť do liturgického odevu, omdlel. Preniesli ho na lôžko a k vedomiu sa prebral vo chvíli sviatosti pomazania chorých a zosnul, neustále opakujúc posledné slová modlitby Zdravas Kráľovná, s rukami vystretými k nebu, takmer akoby kráčal čomusi ústrety.
Superior, otec Benjamin, v kanonizačnom procese vypovedal: "Ja, ktorý som pri ňom bol v jeho posledných chvíľach som presvedčený, že pri jeho prechode do večnosti bola Matka Božia. Zomrel, opakujúc modlitbu Zdravas Kráľovná. Keď došiel k slovám »Ó milostivá, a nad všetky pobožná, ó presladká Panna Mária!«, pozdvihol sa a s radosťou, vzťahujúc ruky hore, ako by sa chcel dotknúť niečoho predivného, odišiel ... " Pre otca Leopolda sa smrť stala bránou do neba.
V životopise svätca sa dočítame: Bezprostrednou príčinou smrti otca Leopolda bola rakovina žalúdka. Profesor Enrico Rubaltelli, jeho lekár, uvádza, že v posledných dňoch svojho života musel veľmi trpieť, pretože kvôli chorobe zažívacieho ústrojenstva nemohol prijímať žiadny pokrm, a nervový systém mal veľmi citlivý. Prakticky teda zomrel hladom. Napriek tomu zostal až do konca prívetivý a trpezlivý.
Nech neobyčajný príklad otca Leopolda vlieva do našich sŕdc dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré môžeme zakúsiť zakaždým, keď kľakáme v spovednici a so zármutkom vyznávame svoje hriechy - aj v silu dôverujúcej modlitby. Nech je pre nás vzorom úplného odovzdania sa nám zvereným úlohám a pokorného hľadania a prijímania Božej vôle v našom živote - bez ohľadu na naše vlastné plány. Predovšetkým nech je ponaučením, ako dochádzať k svätosti tam, kam nás Boh postavil, prostredníctvom ľudí, medzi ktorými sme, v našom každodennom, obyčajnom živote.
Ukazovateľom nech sú pre nás slová svätého otca Mandića: "Nie sú potrebné mimoriadne pokánia. Stačí, že znášame s trpezlivosťou bežné starosti nášho úbohého života: neporozumenie, nevďačnosť, poníženie, trápenie spôsobované zmenami ročných období, alebo prostredia, v ktorom žijeme. Tie tvoria kríž, ktorý nám hriech vložil na ramená a ktorý Boh chcel ako prostriedok našej spásy."
V ťažkých chvíľach prosme tohto veľkého - malého svätého o príhovor, pretože, ako sám povedal: "Tiež z neba budem pokračovať vo svojej práci na záchrane duší."
Všemohúci Bože, Otče,
ktorý si obohatil svätého Leopolda hojnosťou tvojej milosti,
daj nám, aby sme žili v oddanosti tvojej vôli,
v nádeji na tvoj sľub, v láske k tvojej prítomnosti.
Naše nádeje a modlitby zverujeme tvojej láske;
na príhovor svätého Leopolda láskavo pozeraj na nás,
svoje deti a odpovedz na naše pokorné prosby.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
