%20(1).jpg)
Keď sa povie Libanon, určite sa mnohým ľuďom ľudí vybaví mních svätého života a veľký divotvorca svätý Charbel Machlúf. Táto krajina však dala kresťanstvu aj iné vzory, hodné úcty, dôvery a nasledovania. Rozhodne k nim patrí aj svätá Rafka, vlastným menom Butrossiéh ar-Rayyas de Himlaya.
Táto svätica sa narodila sa 29. júna 1832 v Himlayi na sviatok svätého Petra a Pavla a dostala meno Botrossiya (Petra). Jej otec Mourad Samer pochádzal zo starej maronitskej rodiny. Keď Petra mala tri roky, počuli ju raz rodičia, ako sama recituje modlitby. Chodila pravidelne do kostola na svätú omšu a liturgické modlitby.
Jej detstvo bolo pokojné. Vyrastala v zbožnej a prostej maronitskej rodine a milovala celý svet. Ale keď mala sedem rokov, jej matka zomrela. Pre Rafqu nastal tvrdý život medzi dospelými bez materskej nežnosti, a to práve v čase, keď rodina v libanonských horách upadla do biedy v dôsledku nepokojov a katastrof.
Pretože otec trpel tým, že jeho jedinej dcére chýba materská starostlivosť i výživa, poslal ju do Damasu, aby tu slúžila v dome vznešeného maronita. Starali sa tu o ňu ako o vlastnú dcéru. Otec sa medzitým znovu oženil a narodili sa mu dve dcéry - Mirya a Chmouni.
Keď sa Rafqa vo svojich štrnástich rokoch vrátila domov, poznala tu jedinú osobu, a tou bol jej otec. Smútok a clivota ju zaviedli do Bikfaya, miesta, odkiaľ pochádzala jej matka a kde žili jej tety. Veľmi ju potešilo, keď sa tu stretla s Paetrem Youssefom Gémalyelom, matkiným bratrancom. Našla v ňom oporu aj vzor ľudských a duchovných cností.
Rafqa často navštevovala kláštor Panny Márie, ktorý P. Youssef založil za prispenia jezuitov. P. Youssef sa stal pre Rafqu duchovným vodcom a ona sa mu zverila so svojou túžbou odísť do kláštora svätého Eliáša. On jej však odporučil novú kongregáciu dcér Panny Márie.
Kým Rafqa pomýšľala na odchod do kláštora, jej rodina plánovala jej sobáš. Ale pretože sa otec s macochou nemohli zhodnúť na ženíchovi, vznikla z toho v rodine roztržka a Rafqa utiekla z domu do kláštora Panny Márie Osloboditeľky. Matka predstavená ju okamžite prijala bez akýchkoľvek otázok.
Rodičia sa ju pokúšali odtiaľ odviesť násilím, ale nepodarilo sa im to. Rafqa nastúpila noviciát a na sviatok svätého Jozefa 1860 si obliekla rehoľné rúcho. O dva roky neskôr, v roku 1862 v rovnaký deň zložila svoje dočasné sľuby.
Potom pracovala sedem rokov ako kuchárka v jezuitskom seminári v Gharize a neskôr bola poslaná do Deir-el Kamar, kde pomáhala jezuitom pri misijnej práci. Stala sa tu svedkom násilných udalostí, videla na vlastné oči krv mučeníkov. Zachránila pritom život jednému dieťaťu, ktoré skryla pod habit pred jedným vojakom.
Rafqa po určitom čase pôsobila v Maade ako učiteľka a vychovávateľka. Tiež navštevovala chorých rodičov svojich žiakov. Zdržiavala sa len v kostole a v škole. Bola vždy láskavá, mlčanlivá a vždy mala úsmev na tvári. Pre všetkých obyvateľov Maadu sa stala vzorom viery a cností.
Svojim zverencom vždy hovorila: "Pochopte dobre, že Kristus zostupuje na oltár, keď kňaz prednáša slová premenenia nad hostiou. Preto skloňte hlavu a rozjímajte o Pánovi, ktorý sa stáva chlebom a vínom." Vodila ich ku svätej spovedi a svätému prijímaniu. Všetko to robila s láskavosťou a sladkosťou, takže ju všetci milovali.
Počas tejto doby sa stretávala s ostatnými sestrami len raz za rok pri duchovnej obnove. Jej kongregácia vtedy prežívala duchovnú i materiálnu krízu, ktorá sa v roku 1875 ešte prehĺbila. Jezuiti sa preto rozhodli, že zlúčia dve rôzne ženské kongregácie do novej, jedinej, a dali sestrám vybrať: buď vstúpiť do novej kongregácie, alebo odísť do občianskeho života.
Rafqa odišla s plačom do kostola svätého Gregora Veľkého a pýtala sa Boha, čo má robiť. Zaspala a zrazu zacítila rameno a počula neznámy hlas, ktorý jej povedal: "Staneš sa rehoľníčkou." Rafqa odmietla ponuku byť ďalej slušne platenou učiteľkou v Maade.
Večer videla v sne tri postavy: mnícha s bielymi fúzmi a prútom, vojaka a starého človeka. Mních sa k nej priblížil, dotkol sa jej prútom a povedal jej: "Vstúp do rádu sestier Baladites." Boli to svätý pustovník Anton, otec mníchov, svätý Juraj, patrón kostola v Maade, a pustovník Simon Stylita, patrón kláštora v Mar Semaan, kam sa rozhodla vstúpiť. Nedokončila ani školský rok v Maadi a odišla do kláštora v Semaan El-Qarn v severnom Libanone.
Rafqa milovala samotu už od svojho detstva. Kríza v kongregácii Panny Márie jej tak umožnila naplniť svoj dávny sen. 6. júla 1871 bola prijatá do kláštora Mar Semaan, nastúpila noviciát a prijala tu meno Rafqa. Tak sa volala jej matka.
25. augusta 1872 zložila slávne sľuby. Tu začal jej život v samote, ktorý trval 26 rokov v kláštore Mar Semaan a 17 rokov v kláštore Mar Youssef Ad-Dahr. V Mar Semaan bolo 58 rehoľníčok s matkou predstavenou Zairou Maryam de Ghosta. Boli to veľmi zbožné rehoľníčky. Celý rok sa modlili chórové modlitby a čítali duchovné čítanie ráno aj večer. Niekoľkokrát denne navštevovali Najsvätejšiu Sviatosť, slávili marec ako mesiac svätého Jozefa, máj zasvätený Panne Márii, jún zasvätený Božskému Srdcu, november ako mesiac modlitieb za duše v očistci. Pestovali priadku morušovú a vyrábali hodváb.
Vzhľadom ku klíme, nedostatočnej strave a prísnej askéze, boli rehoľníčky väčšinou choré. Pretože Rafqa bola stále zdravá, sťažovala sa pred svätostánkom. "Pane, prečo ma zanedbávaš? Prečo na mňa zabúdaš? Som tvoja otrokyňa."
Zaspala a pocítila veľmi prudkú bolesť hlavy a očí. Súčasne pocítila, že je ochrnutá. Ďakovala Bohu, že jej dal prostriedok, ako dôjsť spásy. Prudké bolesti očí trvali štyri roky. Lekári konštatovali, že ide o nevyliečiteľnú chorobu očného nervu. Nezniesla vôbec žiadne svetlo. Nevyhnutnú temnotu svojej cely znášala s veľkou trpezlivosťou. Stále opakovala, že je v "jednote s utrpením Ježiša Krista". Kedykoľvek jej však choroba len trochu poľavila, ihneď sa zapojila do kláštornej práce.
V novembri 1897 bola s piatimi ďalšími sestrami preložená do kláštora svätého Jozefa v Ad-Dahr. Aj keď bola Rafqa úplne ochrnutá, neprestávala konať všetky denné modlitby, nemohla však chodiť do kostola. Obyvatelia z okolia kláštora prichádzali a prosili ju o modlitbu. Stala sa pre všetkých známou ako "svätá rehoľníčka". Pravé oko jej amputovali. Nakoniec úplne oslepla.
Ďalšie utrpenie jej pôsobilo krvácanie z nosa. Krvácala štyrikrát týždenne a zakaždým stratila liter krvi. To jej spôsobilo veľkú celkovú slabosť. Nemala zdravého údu okrem artikulácie, rúk, ktoré mohli pracovať, žalúdka, ktorý prijímal potravu, uší, ktoré počuli, a rozumu, ktorý bol schopný myslenia. Jej kĺby na nohách sa rozpojili a sestry ju balili do plátna zo strachu, aby jej uvoľnené kosti nepadali.
Popritom všetko trpela obzvlášť veľkou bolesťou na svojom ramene a opakovala: "V spojení s bolesťou tvojho ramena, Ježišu!" Vyzývala sestry, aby sa s ňou modlili šesťkrát Otče náš a Zdravas na česť trpiaceho Ježišovho ramena, na ktorom niesol kríž.
Dva roky pred smrťou bola už len ako kôpka kostí. Odmietala starostlivosť spolusestier, ale matka predstavená Ursula Doumitová ju starostlivo opatrovala. Rafqa bola ešte z doby v kongregácii Panny Márie známa svojimi adoráciami pred Najsvätejšou Sviatosťou. Aj keď bola paralyzovaná a slepá, stalo sa, že sa doplazila počas slávnosti Božieho Tela ako červ do kostola, aby sa mohla zúčastniť svätej omše. Posledných šesť dní jej života bola Eucharistia jediným zdrojom jej sily.
Tri dni pred smrťou už nemohla hovoriť. V tú noc, keď zomrela, prosila matku predstavenú, aby sa za ňu rozlúčila so všetkými sestrami. Tie prichádzali s plačom, brali ju za ruky a prosili o odpustenie. Prijala naposledy sväté prijímanie a zašepkala: "Odovzdávam svoju dušu svätému Jozefovi a Panne Márii."
23. marca 1914 s rozjasnenou tvárou a s úsmevom na perách, vo veku 82 rokov, zomrela v povesti svätosti. Na ďalší deň sa konal skromný a jednoduchý pohreb na kláštornom cintoríne.
Tri dni po jej smrti sa nad jej hrobom objavilo zázračné svetlo. Matka Ursula Doumitová, ktorá mala na krku nádor a nemohla prehĺtať nápoje, začula v noci, ako niekto zaklopal na dvere jej cely a povedal, aby si na nádor priložila hlinu z hrobu sestry Rafqy. Žiadna zo sestier v kláštore to nebola. Keď poslúchla túto radu, nádor okamžite zmizol.
Nasledovala celá séria zázračných uzdravení. Pre začatie procesu blahorečenia ich bolo zdokumentovaných šesťdesiat. Medzi rokmi 1926 a 1952 došlo k 2.689 uzdraveniam, ktoré sú odborne dokumentované v šiestich tučných zakladačoch.
Ján Pavol II. ju vyhlásil blahoslavenú v roku 1985 a 10. júna 2001 bola zapísaná do zoznamu svätých. Odkaz, ktorý nám svätica zanechala, formuloval maronitský biskup Joseph Mahfouz OLM týmito slovami: "Posolstvo sestry Rafqy každému Libanoncovi, ale aj každému kresťanovi hovorí, že uprostred utrpenia musíme mať cnosť trpezlivosti a odovzdanosti do Božej Prozreteľnosti. Každý pokrstený, či už laik alebo rehoľník, ktorý hľadá Krista bez kríža, nájde kríž bez Ježiša. Naša svätica nás učí, že kríž - utrpenie v našom živote - znášaný s Kristom je pre nás zdrojom radosti a šťastia."
