%20(1).jpg)
Pochádzal z významnej lombardskej rodiny. Vyštudoval právo a jeho strýko, pápež Pius IV. ho povolal po svojom nástupe do Ríma, kde ho ako 21 ročného urobil svojim sekretárom a menoval kardinálom - diakonom. Po troch rokoch prijal kňazské a biskupské svätenie. Má veľkú zásluhu na dokončení Tridentského snemu a vykonávanie jeho reforiem. Ako 25 ročný nastúpil na arcibiskupský stolec v Miláne. Žil asketicky, bol rozhodný a nesmierne obetavý. Zvolával synody a konal pastoračné vizitácie, pri ktorých sa zaujímal o všetkých. Obnovil duchovný život diecézy, mimoriadne sa staral o chudobných a chorých, zvlášť v čase moru bez toho, aby sa nakazil. Zomrel vyčerpaný v 46 rokoch.
Karol sa narodil 2. 10. 1538 na hrade nad mestom Arona, na juhozápadnom brehu Lago Maggiore v severnom Taliansku. Bol druhorodeným synom grófa Gilberta a Margherity Medici. Už v siedmich rokoch ho na otcovo želanie milánsky arcibiskup prijal do stavu klerikov a v 12 rokoch mu dal prvé beneficium - trvalé právo na úrad opáta, z ktorého mu hneď plynul dôchodok zvaný obročný (naturálny). Karol však vyhlásil, že beneficiálny zisk daruje chudobným. V tej dobe študoval latinčinu v Miláne, kam ho otec po smrti matky poslal. Zomrela mu v deviatich rokoch.
V roku 1552, keď mu bolo 14 rokov, začal študovať právo na univerzite v Pavii, hoci by sa skôr predpokladalo teologické zameranie.
V auguste r. 1558 mu zomrel otec a bol pochovaný v Miláne. Karol sa s veľkou starostlivosťou venoval štúdiu a pre veľkú vyčerpanosť ich musel neraz prerušiť. Dokončil ho 6. 12. 1559 získaním doktorátu obojakého práva (civilného i cirkevného) s vynikajúcimi výsledkami.
V júni 1558, po smrti grófa Giberta, Karlovho otca, španielska vláda, ktorá bola v stálom boji s Francúzmi, vyslala vojenský oddiel, aby obsadil pevnosť Rocca di Arona. Kým Fridrich, starší Gibertov syn, sa o túto svojvôľu nezaujíma, Karol naopak, intervenuje u blízkych i vzdialených priateľov, píše kráľovi Filipovi II., dáva staršiemu bratovi presné inštrukcie a zabezpečuje mu peniaze. Práve tou dobou, v decembri 1559 Karol končí svoje štúdium na univerzite v Pavii doktorátom občianskeho a cirkevného práva. Rocca di Arona, navrátená rodu Boromejských v januári 1560, bola potom v roku 1800 na rozkaz Napoleona zrovnaná so zemou. Izbu, v ktorej sa svätec narodil, nechal kardinál Federico preniesť z Rocca do kostola Sacro Monte.
Karlov strýko z matkinej strany, milánsky kardinál Giovan Angelo Medici, sa stal 25. decembra 1559 pápežom. Hneď po svojom zvolení pozval sestrine deti do Ríma. Dosť pozoruhodný je list, v ktorom Karol opisuje cestu z Milána do Ríma, v januári 1560.
Mladík žartovne opisuje hemženie vážených dám za bolongskými oknami, aby obdivovali pápežovho synovca, ktorý má namierené k netušeným poctám a bohatstvu. V Ríme potom obaja bratia, Federico aj Karol, žijú v kráľovskej okázalosti.
Koncom januára je Karol vymenovaný za kardinála; v máji Fridrich uzatvára manželstvo s Virgíniou della Rovere, dcérou urbinského vojvodu. Obom sa dostáva vysokých pôct, početných a nesmierne bohatých prebend. Gerolamo Soranzo, vyslanec Benátskej republiky v Ríme, napočítal v roku 1563 okolo 50.000 dukátov ročného príjmu kardinála Boromejského.
Znenazdania však, 19. novembra 1562, po niekoľkodňovej horúčke, umiera dvadsaťsedemročný gróf Fridrich, zanechávajúc po sebe osemnásťročnú bezdetnú manželku. Táto udalosť bola pre Karola zdrvujúca: taký okázalý život, toľko manželského šťastia, také veľké rodinné očakávania, a všetko sa v jedinom okamihu rúca. Viackrát sa počas nasledujúcich rokov zveril Svätý arcibiskup svojmu správcovi Specianovi, že neočakávaná bratova smrť bola prostriedkom, ktorý si zvolil Pán, aby ho prinútil k radikálnej zmene života.
Bola to hrozivá, avšak hlboko uvážená voľba. Bol nesmierne bohatý, jediný mužský potomok rodu, jediný dedič; nebol ešte kňazom; devätnásťročná vdova po bratovi ešte nemala deti - v Ríme a inde sa mnohí domnievali a hovorili o tom, že sa za neho vydá. Týmto smerom na neho naliehali aj príbuzní a priatelia, ba dokonca aj ten, kto nad ním mal najvyššiu právomoc, totiž strýko, pápež Pius IV., pre ktorého pracoval ako osobný sekretár. Všetci dobre vedeli akej prísnosti je schopný Pius IV.: v marci 1561 dal popraviť kardinála Carla Carafa, jeho brata aj jeho dvoch spoločníkov. A predsa sa synovcovi podarilo strýka presvedčiť.
Pápež Pius IV. na konzistóriu konanom 4. júna 1563, vyhlásil: vzhľadom k tomu, že zomrel gróf Fridrich, do ktorého vkladal všetky nádeje pre pokračovanie svojho domu, a zostal len jeho brat -kardinál, mnohí iní pápeži by zaiste kardinálovho synovca vyzvali, - a to nie bezdôvodne - aby sa oženil. On však, pápež, rozhodol, aby synovec zotrval v onom povolaní, ktoré si zvolil, a preto ho povýšil na kardinála - kňaza.
Štrnásť dní nato, 17. júna 1563, prijal Karol kňazské svätenie a 7. decembra toho istého roku svätenie biskupské. Aby sme aspoň čiastočne dokázali pochopiť nasledujúce udalosti života svätého Karola, jeho prísnosť na seba aj iných, jeho neutíchajúce nasadenie, je potrebné uvedomiť si náboženskú krízu, ktorá zavládla v rokoch 1562-63. Mladý kardinál preto chcel s nekompromisnou prísnosťou usilovať o dokonalosť a svätosť.
Začal sa postiť jeden deň v týždni o chlebe a vode, trávil dlhé hodiny v modlitbách. Drasticky obmedzil výdavky svojho domu: prepustil zrazu osemdesiat svojich najbližších (predtým ich mal 150).
V životopise, ktorý vydal Bascapé v roku 1592 v Ingolstadte, čítame: "Potom, čo kardinál Boromejský prijal sväté svätenie "personam ex eo tempore visus est Longe diversam induere", čiže tým, ktorí ho poznali sa zdalo, že sa po prijatí vysviacky zmenil.
V jednej správe, ktorú v marci 1565 poslal ambasádor Giacomo Soranzo do Benátok, píše o tom, čo videl na vlastné oči: "Kardinál Boromejský nie je vo svojich 27 rokoch v dobrej fyzickej kondícii, súc trýznený štúdiom, pôstami, bdením a ďalším odriekaním ... jeho život je bezúhonný a čistý. Denne slúži svätú omšu, hojne sa postí a všetko prežíva s takou hlbokou nábožnosťou .... Že možno právom konštatovať, že on sám je rímskemu dvoru prospešnejší, než všetky koncilové dekréty dohromady. Málokedy sa totiž vidí, aby pápežov synovec, jemu taký drahý, v takom útlom veku prekonal sám seba, telo i svet na dvore plnom toľkého blahobytu."
Príjmy a vlastná striedmosť mu dávali prostriedky pre pomoc nemocniciam a ďalším dielam v prospech tých, čo sa ocitli v núdzi a zblúdilých.
Zdá sa, že mladý kardinál nejakú dobu pomýšľal na to, že sa vzdá prílišných úradov, ktoré ho držali u pápeža, na rímskom dvore, ktorý sa mu nepáčil, a že sa chcel uchýliť ku kontemplatívnemu životu, zrejme k rádu kamaldulských mníchov. Presvedčil ho biskup z Bragy, Bartolomeo de Martyribus, ktorý prišiel do Ríma z Tridentu v roku 1563. Tento svätý muž zastával na koncile mienku, že biskupi majú vážnu povinnosť osobne spravovať svoju diecézu a stabilne v nej sídliť.
Mladý Boromejský aj vďaka nemu pochopil, že pastoračná činnosť nie je než neustálym vykonávaním tých najvyšších cností. Bol to práve de Martyribus, ktorý priviedol Boromejského k tomu, aby sa nezriekal milánskeho arcibiskupstva, ktoré mu pápež zveril "in commenda" (ako obročie), a ktorého sa Karol ujal prostredníctvom správcu už vo februári 1560.
Po skončení Tridentského koncilu, v decembri 1563, nadobudol Boromejský presvedčenie, že tou najnaliehavejšou výzvou Vatikánu, ale aj jeho osobnou, je uskutočňovanie tridentských dekrétov. Giussano, v životopise písanom v Ríme v roku 1610, píše: "Kardinál Boromejský veľmi dobre chápal, že neexistuje žiadny mocnejší liek, ako nejakú vec účinne presadiť, než vidieť na vlastné oči, ako ju konajú tí, čo ju nariaďujú."
Priamo jeho povinnosťou bolo teda presťahovať sa z Ríma do svojho sídla v Miláne. Najväčšou prekážkou odchodu bol staručký pápež, ktorý si chcel mladého a verného kardinála-synovca podržať pri sebe. Boromejský sa preto staral o Miláno prostredníctvom vikárov, biskupov a tých, ktorým dôveroval.
V roku 1564 sa mu podarilo získať od otca Layneza tridsať jezuitov a poslať ich do Milána. Až konečne 15. augusta 1565 - ako sa píše v správe - Boromejský "s tým najväčším naliehaním, akého bol schopný, žiadal od Nášho Pána (totiž pápeža) prepustenie, aby mohol odísť do svojej milánskej rezidencie. Aj napriek ťažkosti mu to bolo na dva mesiace umožnené."
Skoro ráno, 1. septembra, odišiel z Ríma, v sprievode asi 150 osôb a sedemdesiatich vozov. Všade po ceste sa mu dostávalo vrelého privítania. Vo Viterbe, Bolsene, Siene aj Florencii, kde pobýval v Palazzo Vecchio. Zaujímal sa o duchovné potreby rôznych miest. V jednom liste z týchto dní informoval pápeža Pia IV. o potrebe ustanoviť vo Florencii biskupa, ktorý tam už štyridsať rokov chýbal.
Skvostný bol jeho príchod do Bologne čoby do purpuru pápežského legáta. Tu zotrval tri dni. Ďalšou etapou bolo opátstvo Nonantola, ktoré mu patrilo ako obročie. V Modene navštívil chorého kardinála Moroneho. Potom nasledovalo Correggio, Parma, a 20. septembra ho vítala Piacenza. Posledná etapa ho nakoniec zaviedla do opátstva Chiaravalle, kde sa zastavil v uzobranosti a modlitbe.
Veľkolepý vjazd do Milána sa uskutočnil v nedeľu 23. septembra popoludní. Milánska diecéza vtedy siahala aj za hranice dnešného územia, do farností v údolí Blenio, Levantin, Riviéry a Capriasca aj ďalších miest na západnom brehu Verbano. Dohromady tu bolo viac ako 750 farností, veľký počet konventov, okolo 5000 kňazov a rehoľníkov, 3400 rehoľníčok. Kňazom, aj napriek ich značnému počtu, chýbalo riadne vzdelanie. Na druhej strane neboli vo svojom poslaní nijako povzbudzovaní zlými príkladmi svetského života prelátov. Ani v tejto púšti sa však neminuli ostrovčeky horlivosti, zvlášť okolo nových rehoľných kongregácií.
Biskupi v Miláne nesídlili viac ako osemdesiat rokov: farári preto boli neznalí a mnohí z nich spustli; tancovalo sa aj v kostoloch; boli časté verejné cudzoložstvá; až príliš veľa kláštorov bolo do značnej miery otvorených.
Píše sa, že na vyčistenie arcibiskupského paláca, aby sa stal obyvateľným, bolo treba vyviesť "sto vozov hnoja, šrotu, črepov a železného haraburdia".
Karol Boromejský chcel začať svoju rezidenciu vo svojej diecéze konkrétnym príkladom nezištnosti. Francesco Cusano, triezvy a dôkladný laický historik, v prvom diele Dejín Milána (Storia di Milano), vydaných v roku 1861, píše toto: "Karol začal žiarivým príkladom nezištnosti, keď sa zriekol ročnej renty vo výške jedného milióna a tristo päťdesiatich tisíc lír , pochádzajúcich z poľnosti, benefícií a obročia, ktoré mu udelil pápež. Časť dal v prospech verejnosti, za účelom vybudovania úžitkových a veľkolepých stavieb."
Cusano čerpá od dvoch očitých svedkov, totiž Bascapého a Giussano. Druhý menovaný hovorí: "Vzhľadom na to, že vlastnil dvanásť opátstiev a mnohé penzióny, (svätý Karol) sa všetkých vzdal, u niektorých mal od pápeža voľnú ruku, iné previedol internátom a ďalším miestam bohopocty ... zbavil sa Orijského kniežatstva, ktoré mu vynášalo desaťtisíc dukátov ročne ... dal na predaj tri galéry, zdedené po bratovi a získané prostriedky použil na zbožné účely ... "
Predal dokonca aj vzácne stolové servisy, ktoré si priviezol z Ríma: predaj sa musel sčasti uskutočniť v Benátkach, pretože v Miláne nebolo dostatok záujemcov. Týmto odriekaním, ako píše Giussano, arcibiskup "zredukoval osemdesiat tisíc dukátov ročných príjmov na dvadsať tisíc".
Na dvoch rôznych miestach svojho životopisu sa Bascapé zmieňuje o tomto "nesmiernom bohatstve, ktoré Karol rozdal kvôli dokonalosti", o zrieknutí sa hojných rent, o zbavenie paláca skvostov a nádherných odevov, vzdanie sa obročia a tučných ziskov, ktoré mu vynášali, o "stupor grande"(veľkom úžase), ktorý týmto gestom dvadsaťsedemročný arcibiskup vyvolal.
Nasledujúcu nedeľu, čiže 30. septembra 1565 predniesol Boromejský v milánskom dóme svoje prvé kázanie, v ktorom obyvateľom ukázal - ako hovorí Giussano, "vrúcnu túžbu slúžiť im, dávajúc prítomnosti vo svojej Cirkvi prednosť všetkej veľkoleposti Ríma".
Počas devätnástich rokov svojej biskupskej služby skutočne ľuďom venoval všetok svoj čas, všetky svoje sily až do vyčerpania života. Karol slúžil rozmanitými formami - pričinil sa o budovanie mnohých kostolov, internátov a škôl, pastoračných návštev vo všetkých osadách a mestách diecézy, veľkolepé zákonodarstvo vyhlásené na šiestich provinčných a jedenásť diecéznych synodách. Všetky tieto zákony boli vydané v roku 1582 v Miláne pod názvom Acta Ecclesiae Mediolanensis: z Lyonu si ich objednali sto kusov; arcibiskup z Toleda si ich nechal poslať desať. Svätý biskup ženevský, František Saleský, vyhlásil, že štúdium týchto stránok je nevyhnutné pre každého biskupa.
Rok hladu a moru: Veľmi zlá úroda v roku 1569 spôsobila veľký nedostatok chleba a pokrmov vôbec. Nasledujúceho roku sa veľká časť roľníkov hrnula z osád do mesta. Svätý Karol prikázal svojmu almužníkovi, aby siahol "hlbšie do vrecka" a šiel ďalej, než bola stanovená miera štedrosti, aby sa tak pomohlo ľuďom trpiacim hladom.
Na svoje náklady kupoval veľké množstvo múky, ryže a zeleniny. Nariadil, aby sa pred bránu arcibiskupského paláca, - do ktorého bol napokon voľný vstup - vyniesli kotle plné uvarených pokrmov. Denne živil viac ako tri tisícky ľudí, a to po celú dobu núdze, ktorá trvala niekoľko mesiacov.
Významným obdobím života Boromejského, boli roky 1576 - 77, keď oblasť postihol mor, ktorý - ako píše Manzoni v XXX. Kapitole Snúbencov, potrápil "značnú časť Talianska a zvlášť Milánčanov, kde sa nazýval a doteraz nazýva morom svätého Karla. Taká obetavá bola jeho dobročinnosť! Medzi mnohými tak rozmanitými a tak preslávenými spomienkami všeobecného nešťastia, vyniká spomienka na jedného muža; pretože tohto muža inšpirovalo k oveľa pamätnejšiemu vnímaniu a konaniu, ktoré predbehne spomienky na skazu; vryť si ho do pamäti, ako súhrn všetkého toho nešťastia, lebo ho burcovalo ku každému z nich ako vodcu, pomoc, príklad aj dobrovoľnú obeť; z toho, čo bolo v očiach všetkých katastrofou, dokázal tento muž urobiť počin; nazvať ju po ňom je výsadou, objavom."
Nákaza sa v Miláne začala šíriť v auguste 1576. Pôsobivé, aj keď zlomkové útržky z oných udalostí možno čítať v listoch janovského šľachtica, Papiria Picediho, ktorý vtedy žil v Miláne. Na konci septembra si mor vyžiadal už šesť tisíc mŕtvych.
Významné osobnosti ušli do vzdialených a bezpečných miest, medzi nimi bol aj španielsky panovník, aby si tak lepšie mohli zabezpečiť pomoc. Arcibiskup sa naopak rozhodol zostať. Bol si dobre vedomý rizika a preto v septembri 1576 spísal svoju závet a zaobstaral ju všetkými právnymi náležitosťami. Svojim univerzálnym dedičom menoval milánsku nemocnici Ospedale Maggiore. Akýkoľvek veľký lazaret sa zakrátko ukázal byť nedostačujúci, aby mohol prijať všetky postihnutých. Rozhodol sa teda postaviť dve stovky stanov za každú z mestských brán.
V októbri bola nariadená karanténa: potemnuté domy, obchody a dielne zatvorené. Osemdesiat tisíc ľudí sa tak ocitlo bez práce. Zatvorené boli aj kostoly: arcibiskup nechal postaviť oltár pod holým nebom na námestiach a rázcestiach.
Prosil a dostalo sa mu veľkodušnej spolupráce, kedy zástupy mužov a žien navštevovali chorých a posluhovali im. Pri informatívnom procese, ktorý sa konal v roku 1603 v Miláne, vyhlásil Ambros Fornerod z Fribourgu, ktorý strávil po Karolom boku viac než dvadsať rokov ako jeho domáci a tiež "tlmočník": "Nemôžem opomenúť, že keď blahoslavený Karol videl pri vypuknutí moru, ako zasiahnutí chudobní zjavne trpia, a nemá im kto poslúžiť, a nie je ani kňaza, poslal ma do Levantina vo Švajčiarsku, a ja som odtiaľ na jeho náklady priviedol štyridsať mužov a asi 14 žien aj niekoľko kňazov, aby týmto chorým posluhovali.
Sám arcibiskup deň čo deň vychádzal navštevovať chorých a v stanoch aj v lazarete im obstarával potrebnú pomoc. Bascapé uvádza, že aj v tom neustálom ohrození života boli aj takí, čo kradli a oddávali sa neobmedzeným rozkošiam. Pre zaistenie istého poriadku, arcibiskup presvedčil predstaviteľa mesta, aby spravovanie lazaretu zverili bratom kapucínom.
V zimných mesiacoch 1576 -77 bolo treba tiež tisícom chorých zabezpečiť teplé oblečenie. Na zhotovenie šiat a kabátov použil Karol tapisérie svojho domu: rozdal na 800 lakťov purpurovej tkaniny a 600 lakťov tmavofialovej látky.
Konal tiež nespočetné prosebné procesie, pri ktorých úpenlivo prosil Boha, aby vzdialil morovú ranu.
V septembri 1577 sa dalo povedať, že mor v meste ustal, zatiaľ čo okolité osady boli doteraz zamorené. Farárovi z Luino poslal značné peniaze, aby sa postaral o morom postihnutých v Maccagno. Ešte v roku 1580 išiel Karol navštíviť morom nakazené v Brissago. Possevino, ktorý ho na tejto ceste sprevádzal, sa v krátkom životopise, vydanom v roku 1591 v Ríme, zmieňuje o tom, že arcibiskup vošiel do domu každého z postihnutých a "každému dal, koľko potreboval, jednému dva zlaté dukáty, inému tri, jednému viac, inému menej."
Miláno po prekonanom more rýchlo obnovilo svoju prevádzku. Už keď tadiaľ prechádzal pán Montaigne v roku 1581, písal vo svojich novinách: "Miláno je najľudnatejším mestom Talianska ..., schádzajú mu paláce Ríma, Neapola, Janova, Florencie, ale veľkosťou ich všetky predbehne, a čo do návalu ľudí dosahuje Benátky."
Preživší však, rovnako ako mestá aj osady, nezabudli na hrdinský arcibiskupov altruizmus v oných rokoch veľkého utrpenia. Pri svojej náboženskej činnosti musel arcibiskup čeliť neznalosti a úpadku kňazov, ďalej potom ubíjajúcemu sa zasahovaniu štátnych predstaviteľov do záležitostí Cirkvi, a konečne herézu, ktorá hrozila zo severných krajín.
Augsburský mier v roku 1555 medzi protestantmi a katolíkmi nastolil princíp: Cuius regio, eius et religio: ľudia musia vyznávať náboženstvo toho, kto im vládne. Náboženská sloboda bola uznaná len kniežatám, nie občanom. V XVI. storočí sa za základ všeobecného práva považovalo právo hlavy štátu môcť vnútiť svoje náboženstvo poddaným.
Zatiaľ čo veľká časť milánskej diecézy patrila pod katolíckeho kráľa Španielska a teda herézy sa tu bežne nevyskytovali, farnosti švajčiarskych údolí ležali na hraniciach a boli preto v kontakte s protestantmi rôznych denominácií. Medzi predstaviteľmi protestantských kantónov a taktiež katolíckych kantónov panovala silná vôľa tvrdošijne si strážiť svoju tradičnú autonómiu, totiž nedopustiť zasahovanie cirkevných predstaviteľov ani do záležitostí, ktoré sa týkajú cirkví.
Z niekoľkoročnej skúsenosti vo vrcholných úradoch rímskej kúrie, Karol dobre poznal mnohé škody, ktoré spôsobilo nemálo talianskych odpadlíkov v alpských údoliach. Zúčastnil sa napríklad tajných rokovaní medzi rímskymi delegátmi a biskupom Vergeriom: v Miláne všetci vedeli o jeho útočných hanobeniach v kostole v Casaccia na úbočí Maloji, v máji 1551. Jednanie zrušil pápež Pius IV. zatiaľ čo v Zürichu a Berne museli poddaní bezpodmienečne prijať náboženstvo predpísané vládou, v Grigioni toto rozhodnutie bolo v rukách jednotlivých spoločenstiev. Všetci potom videli, ako málo evanjeliové boli často dôvody, ktoré viedli k obráteniu niektorých komunít "k evanjeliu" na úbočiach in Grisonibus.
Boromejský po všetkých týchto skúsenostiach a úvahách, po niekoľkorakých návštevách na dotknutých miestach a dôkladného vyhodnocovania v roku 1570 aj v samotnom Švajčiarsku, poslal do Ríma "informáciu", v ktorej žiadal Svätú stolicu, aby zvážila zriadenie nunciatúry vo Švajčiarsku. Boromejský v tomto spise Švajčiarov veľmi chváli: "Jadro národa, dobré a hodnotné ... tvoria bezúhonní obchodníci ... cestuje sa bez hrozby lúpežných prepadnutí ... sú natoľko spätí s katolíckym náboženstvom, že by boli ochotní aj rozpútať novú vojnu s protestantskými kantónmi, aby ich zbavili herézy." Spoznal ľudí osvedčených schopností politických i vojenských, spravujúci značné imanie a požívajúce vysokej prestíže vo vlasti aj za jej hranicami, ktorí sa venujú katolíckym záujmom s obdivuhodným nasadením a osobných obetí, ako napr. Ludwig Pfyffer z Lucernu, Melchior Lussy z Untenvaldenu, Hans Zumbrunnen z Altdorfe, Walter Roll z Uri, a ďalší.
Aj svätý Karol poznal, aký pravdivý bol výrok Lippomana, biskupa vo Verone (1548-58) a potom v Bergame, že "heréza začína Otčenášom a končí hákovnicou." V Ženeve bolo totiž počas iba štyroch rokov (1542-1546) odsúdených na smrť šesťdesiat ľudí kvôli ideologickým rozporom.
V rokoch pontifikátu Pavla V. (1566-72), čo sú aj roky svätého Karola, nadobudla neznášanlivosť na protestantskom aj katolíckom poli vrcholu krížovej výpravy. Na oboch poliach sa nehľadalo, než zničenie protistrany. Po plienení Hugenotov vo Francúzsku, ktorí v Montpelier povraždili 150 kňazov a v rôznych častiach zničili desať tisíc kostolov, vypukla v auguste katolícka odveta na Bartolomejskú noc, kedy len v Paríži bolo pobitých 4000 Hugenotov.
V Anglicku, za vlády Márie Katolíckej (1553-58) bolo vynesených 300 rozsudkov smrti z náboženských dôvodov. Z rovnakých príčin bolo za vlády Alžbety (1558-1603) pobitých 123 katolíckych kňazov a 61 laikov.
Svätý Peter Canisius, keď v auguste 1571 kázal v Innsbrucku, zastával oprávnenosť trestu smrti pre tých, ktorí chcú zrušiť omšu a pohŕdajú Cirkvou či ju popierajú. Dva mesiace predtým sa v Coir postavilo sedemdesiat ministrov na synode za tézu Tomáša Egliho, Bullingerovho učeníka, že "pápeženci" musia byť vyplienení, a to aj hrdelnými trestami, ak bude treba.
Na tomto tragickom pozadí treba hodnotiť päť návštevy svätého Karola vo švajčiarskych údoliach: ostatné farnosti navštívil raz, nanajvýš dvakrát. Vysvetľuje to aj jeho snaha o nastolenie tridentských dekrétov. U mimoriadnej starostlivosti svätého Karla o Švajčiarmi sa zastavil aj svätý František Saleský.
Pre klerikov z troch údolí zriadil svätý Karol menší seminár v Pollegiu, a pre teologickú prípravu založil Helvetský internát v Miláne. V milánskej diecéze nachádzal Boromejský všade hory priestupkov a zmätkov.
Začal s obnovovaním klauzúry v kláštoroch a inštalovaním mreží; chcel, aby sa skoncovalo s hýrením a obchodovaním v kostoloch. Aby vylúčil milkovanie aspoň z kostolov, nariadil vybudovať v lodiach mantinel, aby tak oddelil mužov od žien. Za predpoklad efektívneho pastoračného pôsobenia považoval neobmedzené uplatňovanie biskupskej jurisdikcie na kňazov i laikov. Bol presvedčený, že má právo uväzniť vo svojich väzniciach nielen kňazov a rehoľníčky, ale aj laikov odsúdených biskupskými súdmi. Nato sa zdvihli hlasné protesty zo strany civilných predstaviteľov.
Boromejský mal vďaka svojmu právnemu vzdelaniu takmer stredoveké chápanie vzťahov medzi štátom a Cirkvou. Preto boli jeho strety so španielskymi vládcami také časté. V roku 1573 napríklad exkomunikoval Requesensa, ktorý verejne prekročil arcibiskupove nariadenie zákazu tancov vo sviatočné dni. Záležitosť nakoniec skončila až v Ríme, ale vyriešená nebola, aj preto, že Requesensa povýšil a presťahoval sa do Holandska.
Ešte hlasitejší bol konflikt s panovníkom Ayamontom, ktorý vo februári 1579 poslal na námestie ozbrojencov, aby súbojmi a trúbením rušili arcibiskupove slávenie v dóme.
Rozširovali a vešali sa letáky s príkrymi kritikami arcibiskupa: že má prehnané požiadavky, že ho mnohí nenávidia, že podnecuje k povstaniu a zmätku. Aj v rímskych kruhoch sa čoraz viac ozývali výhrady k jeho metódam. Šíriace sa hlasy šepkali, že aj najvyššie madridské kruhy navrhovali Rímu, aby v tejto súvislosti zasiahol a že pápež Gregor XIII. nebol vôbec presvedčený o tom, či má milánsky kardinál vo svojich požiadavkách celkom pravdu. Taktiež rada milánskych dekurionov rozhodla vyslať do Ríma niektorého milánskeho patricija s poverovacími listinami pre pápeža a niektorých kardinálov, a žiadať, aby sa nedovoľovalo, "aby sa milánskemu ľudu ukladali bez jeho súhlasu prísnejšie zákony než ostatným kresťanom".
Vážnu krízu svojho postavenia si uvedomil aj arcibiskup. V lete 1579 sa preto rozhodol odobrať sám do Ríma, aby sa obhajoval. Vo večnom meste zotrval niečo cez štyri mesiace, od augusta 1579 do januára 1580. Po ceste do Ríma strávil "štrnásť dní v kamaldulskej pustovni: v pôstoch, modlitbách a kontemplácii rokoval s Bohom záležitosť svojej Cirkvi". Ďalšie modlitebné noci strávil vo Verne. Nakoniec vykonal púť do svätého domčeka v Lorete.
Delegácia milánskych zástupcov predložila rôznym rímskym inštitúciám svoje náreky a volala po náprave "pobúrenia", ktoré spôsobilo nariadenie svätého arcibiskupa. Počas štyroch mesiacov však kardinál zvrátil situáciu vo svoj prospech.
Posledná namáhavá cesta svätého Karla viedla do Ascony, 30. októbra 1584. Predchádzajúci večer sa nalodil v Arone. Skoro ráno v utorok 30. októbra dorazil do Cannobio, kde sa zastavil, aby slávil svätú omšu. Potom sa znovu nalodil a okolo deviatej dorazil do Ascony.
Vo farskom kostole pred ľudom a obecnou radou predsedal slávnostnému aktu založenia pápežského internátu. Pri čítaní dostal záchvat horúčky. Popoludní sa nalodil a dorazil do Cannobio, kde prenocoval v dome Omaciniových, neďaleko pobrežia.
V stredu ráno, 31. októbra, sa vydal späť do Arony. Svoju poslednú svätú omšu slávil vo štvrtok 1. novembra ráno v Arone.
V piatok, 2. novembra ho skoro ráno znova zachvátila horúčka, keď sa plavil loďou pozdĺž Ticinia a Naviglio do Milána, kam dorazil večer.
V sobotu, 3. novembra 1584 v 21.40 umiera. Mal 46 rokov a 21 dní. V noci z utorka na stredu mu dvaja posluhujúcich kapucíni hovorili, že by svoju strohosť mohol trochu obmedziť. On im odvetil: "Ak má svieca svietiť, musí sa stravovať." A Karol Boromejský skutočne strávil život pre svoj ľud.
Pri pohrebe, 7. novembra, sa s ním prišli rozlúčiť veľké zástupy tých, ktorým slúžil až do konca svojich síl. K jeho hrobu chodilo veľa veriacich s darmi za vyslyšania. Pri príprave blahorečenia bola jeho rakva 6. marca 1606 otvorená v prítomnosti dvoch biskupov a jeho telo bolo doteraz neporušené. Po dočasnom uložení bolo 7. marca 1607 v nových šatách aj rakvy, dané na pôvodné miesto.
Blahorečenie bol v roku 1602 pápežom Klementom VIII. a kanonizovaný 1. novembra 1610 pápežom Pavlom V.
