%20(1).jpg)
Tereza bola deviate z desiatich detí, ktoré vychovávali Carlo a Brigita Saviovi. Narodila sa roku 1859, dva roky po smrti Dominika. Vydala sa za Battista Tosca a bola matkou dvoch detí. V myšlienkach i v srdci uchovávala spomienky na rodinu, o ktorej jej rozprávali rodičia. Nasledujúcu udalosť rozprávala pod prísahou 26. januára 1915 a je uvedená v dokumentoch k blahorečeniu Dominika Savia.
Je to udalosť, ktorú sme vždy pokladali za zázračnú a stala sa mojej matke. Môj brat Dominik bol vtedy v Turíne v oratóriu Dona Bosca. Mamička mala porodiť ďalšieho člena rodiny, ale okolnosti boli veľmi vážne a hrozilo jej veľké nebezpečenstvo. Staralo sa o ňu niekoľko známych žien, ktoré mali viac skúseností a mali jej pomôcť vyhnúť sa nepredvídateľným ťažkostiam.
Otec sa rozhodol zájsť pre lekára do Buttiglieri d'Asti, volal sa doktor Girolata a už nežije. Keď prešiel kus cesty, prekvapivo sa stretol s Dominikom, ktorý prichádzal z Turína a cez Castelnuovo smeroval do Mondonia.
"Ako to, že si tu?" spýtal sa ho otec.
Dominik odpovedal: "Dozvedel som sa, že moja mamička je veľmi vážne chorá, a preto ju idem navštíviť."
Otec však Dominikovi nepovedal o chorobe ani slovo (v tých časoch sa nepovažovalo za vhodné hovoriť s deťmi o veciach, ktoré súvisia s pôrodom dieťaťa), ale poslal ho do Ranello. Tam žila babička, otcova matka. Dúfal, že babička ho trochu zdrží.
Dominik, bez toho aby povedal čo urobí, pozdravil otca a pokračoval v ceste do Mondonia. Príbuzné, ktoré sa starali o matku, boli prekvapené, že ho vidia, a snažili sa zabrániť mu vo vstupe do izby, kde bola matka ... aby ju nerušil. On však odpovedal: "Viem, že je chorá, preto som ju prišiel navštíviť." A bez toho aby čakal na ich reakciu, vstúpil do izby, kde matka ležala úplne sama.
Aj ona bola prekvapená, keď ho zbadala. "Ako to, že si tu?" spýtala sa.
"Vedel som, že ležíte chorá, a prišiel som vás navštíviť."
Matka sa s vypätím všetkých síl posadila a povedala mu: "To nič nie je, len choď dole!"
Syn odpovedal: "Áno, pôjdem, ale najskôr vás objímem." A hneď to urobil.
O niečo neskôr prišiel môj otec s lekárom, ale moja matka povedala: "Nebezpečenstvo už je preč."
Koniec bol úplne šťastný. Narodilo sa dievčatko. Lekár konštatoval, že tu už nemá žiadnu prácu.
Ženy, ktoré sa starali o matku, si neskôr všimli, že matka má na krku ružovú stužku so škapuliarom. Keď sa pýtali matky, odkiaľ ju má, bola tiež prekvapená, ale vzápätí zvolala: "Už viem, prečo Dominik nechcel odísť, kým ma neobjíme. A hneď ako mi zavesil na krk stužku, bola som zázračne uzdravená. Tú stužku mi určite dal on, keď ma objímal. Ja som ju nikdy predtým nemala."
Otec sa potom vybral do Turína, aby sa opýtal, ako to, že Dominik prišiel domov a nikto o tom nevedel. Don Bosco odpovedal: "Prišiel si požiadať o dovolenie. Pýtal som sa ho, načo potrebuje voľno. On mi odpovedal: Moja matka je veľmi chorá.
Odkiaľ to vieš? Písali tí z domu?
Nie, ale viem to.
Tak som mu dal povolenie, pretože som vedel, že keď váš syn o niečo naliehavo žiada, urobím dobre, keď mu to dovolím."
Keď môj brat Dominik definitívne opustil oratórium a prišiel do Mondonia ťažko chorý, zavolal k sebe matku Brigitu: "Pamätáte si, mamička, ako som vás prišiel navštíviť, keď ste bola ťažko chorá, a nechal som vám na krku stužku? Odporúčam vám, schovajte si ju, a keď niektorá vaša známa bude v podobných ťažkostiach, zadarmo jej stužku požičajte."
Matka to robila, pokým žila, a aj po jej smrti príbuzní mali možnosť požičiavať stužku matkám z Mondonia i okolitých miest. A bola to naozaj účinná pomoc. Ja sama som to zažila. Keď som čakala druhé dieťa, deväť dní pred pôrodom som tu v Turíne bola vo veľkom nebezpečenstve. Moja sestra Raimondina, ktorá mi pomáhala, napísala bratovi Jánovi do Mondonia, aby mi poslal stužku. Musel ju dlho hľadať, než ju mohol poslať (bolo to 31. januára 1877 o 10,00 hod.). Hodinu nato som už so stužkou bola šťastnou mamičkou. Pôrodná asistentka tým bola veľmi prekvapená a prosila ma, aby som jej o stužke rozprávala. Chcela, aby som jej stužku nechala. Dlho ju mala pri sebe. Potom ju poslala môjmu otcovi do Mondonia, ale ten ju stratil.
V roku 1950, keď bol Dominik blahorečený, jeden saleziánsky kňaz vyrobil niekoľko stužiek a pripojil k nim obrázok Dominika Savia. V bazilike Panny Márie Pomocnice kresťanov ich potom rozdával budúcim matkám, ktoré sa prišli modliť v čase svojho tehotenstva. Ten zvyk sa v Taliansku medzi tehotnými matkami veľmi rozšíril, predovšetkým keď boli obavy z komplikovaného pôrodu. Dávajú si na krk stužku s obrázkom Dominika Savia. Mnohé mamičky ho nazvali "patrónom kolísok" a jeho oltár v turínskej bazilike je obložený fotografiami detí a stužkami, ktoré mamičky prinášajú ako prejav vďačnosti za narodené dieťatko.
